S mimoriadnym príhovorom oslovila v nedeľu britskú verejnosť kráľovná Alžbeta II. Mnohé z toho, čo povedala, aby povzbudila svoj ľud v čase pandémie, by na jej mieste spomenula ktorákoľvek hlava štátu vrátane prezidentov republík: ocenenie zdravotníkov, starajúcich sa o pacientov v nemocniciach, ale tiež bežných občanov, ktorí zostávajú doma a tým minimalizujú ohrozenie pre seba i druhých, či uistenie, že s odhodlaním a svornosťou túto krízu prekonáme a normálnejšie časy sa čoskoro vrátia.

„Zase budeme so svojimi priateľmi; zase budeme so svojimi rodinami; zase sa zídeme,“ uistila Alžbeta II. svoj národ. Spolu s 98-ročným manželom, princom Philipom, sa obaja nachádzajú v izolácii na Windsorskom zámku.

No o monarchii sa tiež hovorí, že v osobách kráľovskej rodiny symbolizuje kontinuitu národa v čase. A je zaujímavé, aké vyjadrenie tomuto rozmeru svojho úradu dala 93-ročná panovníčka vo svojom včerajšom príhovore. Súčasné dianie elegantne a nenásilne zasadila do historického kontextu.

Alžbeta II. spomenula, že terajšia mimoriadna situácia jej pripomína prvý príhovor, ktorý absolvovala spolu so svojou sestrou z Windsoru, v roku 1940. Rodiny kvôli vtedajšej vojnovej evakuácii detí na vidiek mohli cítiť podobné pocity odtrhnutia od svojich najmilších ako teraz.

Zároveň panovníčka hovorila o budúcnosti:

„Dúfam, že v rokoch, ktoré prídu, bude každý môcť byť hrdý na spôsob, akým zareagoval na túto výzvu. A tí, čo prídu po nás, skonštatujú, že Briti tohto pokolenia boli rovnako silní ako ktoréhokoľvek iného. Že rysy ako sebadisciplína, pokojné dobromyseľné odhodlanie a pocit spolupatričnosti stále charakterizujú túto krajinu. Hrdosť na to, kým sme, nie je len súčasťou našej minulosti, ale určuje tiež našu prítomnosť a našu budúcnosť.“

Kráľovná, ktorá je zároveň hlavou Anglikánskej cirkvi, takisto decentne poukázala aj na duchovný rozmer súčasnej skúšky:

„A hoci izolácia môže byť občas ťažká, mnohí ľudia všetkých vierovyznaní i ľudia bez vyznania objavujú, že ide o príležitosť spomaliť, zastaviť a zamyslieť sa – v modlitbe alebo rozjímaní...“

Bol to pekný, zjednocujúci a povzbudzujúci príhovor. Samozrejme, na podobné veci, o ktorých hovorila kráľovná Alžbeta II., môže upozorniť aj prezident ktorejkoľvek republiky. No z úst korunovanej hlavy konštitučnej monarchie, ktorá panuje už 68 rokov a veľa si pamätá, to má akosi väčšiu váhu.

Celý príhovor Alžbety II. si môžete vypočuť TU.

Britská kráľovná Alžbeta II. počas mimoriadneho televízneho prejavu k občanom Spojeného kráľovstva a Spoločenstva národov, v ktorom sa venovala pandémii nového koronavírusu. Vo Windsore v nedeľu 5. apríla 2020. FOTO TASR/AP

Pandémia ako inšpirácia. Aj takto poňali niektorí speváci súčasnú korona-krízu. Hoci museli zrušiť plánované koncerty a iné vystúpenia, čas doma niektorí využívajú naozaj tvorivo.

Okrem online koncertov, ktoré v posledných týždňoch streamujú viaceré známe tváre vo svete aj na Slovensku, vznikajú tiež hudobné novinky.

Mňa tento týždeň zaujali dve.

Muzikant Ondrej Kandráč naspieval so svojou manželkou duet s názvom Ťažké časy nás spájajú (nájdete TU), ktorý nahrávali priamo vo svojej obývačke. „Sme doma a hudba je niečo, čo človeka nielen zušľachťuje, ale na chvíľu aj prenáša do vysneného sveta,“ hovorí pre Postoj Kandráč. Na motív starej srbskej piesne mu Vladimír Puchala vytvoril za pár minút text a do hudobného aranžmánu doplnil husľové sóla a spev. „Stále mi však chýbal zmysel toho celého,“ vraví. „Vtedy som si uvedomil, že môj najväčší poklad je rodina. Manželka spieva v našom kostolnom zbore. Práve v nej som našiel osobu blízku a spriaznenú, ktorá dodáva skladbe autenticitu. Nič sme nehrali, spievali sme to tak, ako sme to cítili. Ťažké časy naozaj ľudí spájajú. Túto pieseň teda venujeme všetkým, ktorí to v živote nevzdali.“

Koronavírus a domáca karanténa s tromi deťmi sa stali tvorivým podnetom aj pre známeho českého pesničkára Tomáša Klusa. Spolu s manželkou nahrali v improvizovanom domácom nahrávacom štúdiu minialbum Pět pohromadě. Jedna zo skladieb má názov COVID, ďalšiu venujú rodičom, ktorí v tomto neľahkom období čakajú príchod dieťaťa na svet a k piesni s názvom rodiNám zverejnili aj vydarený videoklip. „„Jsou to takové naše ,příZpěvky‘ k vlně solidarity a pospolitosti, která nás zalila ruku v ruce s těžkou zkouškou pandemie. Dotýkáme se v nich témat, která jsou, věřím, pojítkem většiny, a já osobně věřím, že z celé situace vyjdeme nejen moudřejší o to, jak porazit neviditelného nepřítele, ale především o to, že spatříme mnoho viditelných přátel a hrdinů v lidech, do kterých bychom to dříve vůbec neřekli,“ povedal k albumu Klus. „Třeba i sami v sobě. Či v nenáviděném sousedovi, šéfovi s divnými názory, nebo paní pokladní z krámu naproti. Moc doufám, že naše písničky udělají radost doma a díky vaší laskavosti pomůžou tam, kde je to v tuhle chvíli nejvíce zapotřebí.“

Výťažok z albumu, ktorý je možné si na internete kúpiť za ľubovoľnú sumu, pôjde na zbierku Nadačného fondu pomoci.

Je sympatické, keď sa umelci (nielen hudobní) vedia aj v obmedzených podmienkach vynájsť a dokážu stále priniesť niečo originálne.

Foto: Tomáš Klus s rodinou. Foto – FB/Tomáš Klus

Nedeľa 5. 4. 2020 je Kvetnou nedeľou i nedeľou utrpenia Pána Ježiša. Ako spomienka na Ježišov vstup do Jeruzalema sa číta úryvok z Evanjelia sv. Matúša (Mt 26,14-27,66). A ako spomienka na Ježišovo utrpenie a smrť sa číta úryvok z Evanjelia sv. Jána (Jn 26,14-27,66). K tomu tri krátke poznámky.

(1) Ježišovo pôsobenie sa často vykladá ako výstup do Jeruzalema (napr. J. Ratzinger, Ježiš Nazaretský, 2. zväzok, s. 11). Potom Ježišov vstup do Jeruzalema možno chápať ako zavŕšenie tejto Ježišovej životnej cesty. 

Mnohí autori napísali knihy duchovného života, kde chápali životnú cestu človeka ako duchovný výstup k Bohu. Napríklad sv. Bonaventúra (1221 – 1274) napísal dielo Itinerarum mentis In Deum (Putovanie mysle do Boha). Podobne sv. Róbert Bellarmín (1614) napísal knihu duchovného života De ascensione mentis in Deum per scalas rerum creatarum (Výstup mysle k Bohu po stupňoch stvorených vecí).

Ako kresťania, ktorí nasledujeme Krista, môžeme chápať svoj život ako púť, ako vystupovanie k Bohu. Nie sme dezorientovaní, ale máme jasné smerovanie k Bohu, k nebeskému Jeruzalemu, tam, kde sídli Pán Boh. 

(2) V Evanjeliu sv. Jána Ježiš veľmi často pripomína: aby sa splnilo Písmo a predpovede Písma a prorokov. Ako keby bol neslobodný a determinovaný predpoveďami Písma. Podľa predpovede Písma smeruje v ústrety smrti na kríži, ale cez smrť k vzkrieseniu. 

Aj naša životná púť smeruje nezadržateľne k smrti. S tým nemôžeme nič urobiť, nedá sa to zásadne ovplyvniť. Skrátka zomrieme. Či sa nám to páči, alebo nepáči. Smerujeme k temnej bariére smrti ako Kristus k temnej hodine kríža. Aké je dôležité uveriť, že Kristus vstal z mŕtvych a prešiel do neba k Otcovi a je po jeho pravici...

(3) Poslednú poznámku venujem jeho slovám na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Jn 27,46). Tieto slová možno vykladať psychologicky a teologicky. Psychologicky Ježiš prežíva na kríži pri zomieraní veľkú bolesť a opustenosť. Tento stav sa odzrkadľuje vo výkriku opustenosti! 

Ak sa na tento Ježišov výkrik pozrieme teologicky, ukáže sa niečo viac. Je to zároveň modlitba! Ježiš kričí k Otcovi túto modlitbu. A zomiera. Ak je tento Kristov výkrik modlitbou, je vyjadrením viery a nádeje, lebo v tejto ťažkej životnej situácii Kristus volá k Bohu ako k poslednej inštancii a žiada ho, aby zasiahol svojou mocou... A Boh zasiahol svojou mocou a Ježiša vzkriesil z mŕtvych...

Kiež by sme mali aj my takú dôveru a vieru v Boha, aby sme v rozhodujúcich životných situáciách dokázali pozdvihnúť svoj hlas modlitby k Bohu...

Peknú a požehnanú Kvetnú nedeľu prajem všetkým.

Foto: pravoslavie.ru