Nemci na rozdiel od Slovákov rúška príliš nenosia, týždenník Der Spiegel si však všíma, že viaceré textilné firmy už preorientovali svoju výrobu a namiesto tričiek či spodnej bielizne vo veľkom začali s výrobou rúšok. Tie však budú stačiť len na prudko stúpajúce objednávky v nemocniciach či verejných inštitúciách, výrobné kapacity sú natoľko preťažené, že firmy či obyčajní ľudia si takéto rúška v blízkom čase nebudú mať šancu zaobstarať.

Spiegel okrem iného upozorňuje, že nemecká firma Eterna má podnik v Bánovciach nad Bebravou, kde budú schopní vyrobiť 25-tisíc rúšok denne, „lenže tieto rúška nesmú ísť na export, ale musia sa využiť na Slovensku“, hoci, ako dodáva týždenník, firma sa snaží získať povolenie na vývoz. Spiegel vo svojom texte opisuje aj spor firiem, ktoré sa preorientovali na výrobu textilných rúšok s tradičnými výrobcami rúšok z vlákien. Tí tvrdia, že textilné rúška neposkytujú ochranu pred baktériami a vírusmi, pretože nemajú filter. A rúško bez filtra je „ako auto bez motora“, hovorí zástupca nespokojnej firmy Dach.

Podľa Spiegla však majú zmysel aj komerčne vyrábané rúška na ochranu nosa a úst. Zabraňujú tomu, aby sa do vzduchu prenášali kvapôčky nakazeného človeka, hoci menšie čiastočky nezachytávajú, na to sú nevyhnutné respirátory FFP („filtering face piece“).

Týždenník pripomína slová Christiana Drostena, momentálne najviditeľnejšieho nemeckého virológa, ktorého odporúčaniami sa riadi aj vláda Angely Merkelovej. Podľa Drostena by malo skutočný celospoločenský zmysel, keby začali rúška nosiť všetci rovnako ako v ázijských krajinách. Problém vidí v tom, že sa to nebude dať v Nemecku presadiť.

Kto by to bol pred pár týždňami povedal, že prvými Ázijcami v Európe budú Slováci.

Na snímke ochranné rúško zafixované na tvári sochy nemeckého básnika Johanna Wolfganga von Goetheho v nemeckom meste Weimar 19. marca 2020. Polícia musela v uplynulých dňoch viackrát zasahovať počas takzvaných koronavečierkov, ktoré sa konali vo viacerých nemeckých mestách, a to napriek odporúčaniam vyhýbať sa sociálnym kontaktom. FOTO TASR/AP

Pedagógovia, rodičia, psychológovia, rôzni kouči a ďalší sa vyjadrujú, ako prežiť karanténu, respektíve ako vydržať výrazne viac času v domácnosti. Existuje však ešte jedna skupina ľudí, ktorá má k tejto téme čo povedať – klauzúrni rehoľníci a rehoľníčky. 

Na Postoji sme v rámci seriálu o reholiach priniesli rozhovor so sestrou Stellou Máriou Janou Dolníkovou, ktorá žije v kláštore ružových sestier pod nitrianskym Zoborom. V rozhovore, ktorý sme viedli cez mreže, opisuje denný režim zahŕňajúci sedem hodín modlitby, vysvetľuje, aký je rozdiel medzi prísnym a všeobecným mlčaním, čo si o nich myslia ľudia zvonku a mnoho ďalších faktov. 

Zaujímavosťou pritom je, že sestra Stella pred vstupom k ružovým sestrám pôsobila 14 rokov v činnej reholi satmárok, takže si „karanténu“ vybrala úplne dobrovoľne. 

Náš rozhovor bol z jej strany plný nadhľadu a humoru. Keď som sa jej pýtal na vysvetlenie, odvetila: „Podľa mňa je to vnútornou slobodou. Keď človek prijíma to, čo mu Pán dáva, nech je to čokoľvek. A tiež tým, že žije tak blízko Bohu, to je veľmi oslobodzujúce. Keď ste na adorácii pred Eucharistiou a vidíte, ako sa bol Boh schopný skloniť kvôli nám. Vložil sa do kúsku materiálu, v ktorom je všetko. Je to silné, najmä uprostred noci, v tichu, keď ste tam len vy a Boh. Na pár metrov. V tom je možno kúsok tej všednej mystiky.“ 

Ak by ste si chceli nechať od klauzúrnych sestier poradiť, ako naložiť s momentálnou situáciou, je tu viacero možností. 

Klariska z Assisi, sestra Thérese Myriam, tvrdí, že sa ľudia na ich kláštor obracajú s otázkou, ako majú žiť v nútenej izolácii. Podľa nej to majú klauzúrne sestry ľahšie, pretože prijímajú životný štýl zdokonaľovaný po celé veky v cirkvi. Jedným zo základných prvkov je dobré usporiadanie času, ktorý je rozdelený na rôzne etapy pri zachovaní určitej pružnosti, hovorí sestra Thérese Myriam podľa Vatikánskeho rozhlasu.  

„Musíme si však uvedomovať, že samota je časom duchovného boja. Nesmie nás to prekvapovať,“ vraví ďalej sestra klariska s tým, že práve v samote si uvedomujeme, že naše srdce je skutočným bojovým polom. Samotu podľa nej nie je možné prežívať dobre, pokiaľ na sebe necítime pohľad Pána Boha. „Jedine týmto spôsobom v nej môžeme objaviť šťastie a pokoj,“ dodáva rehoľníčka z Assisi. 

„Často prejdú celé mesiace bez toho, aby som opustila náš 8-akrový pozemok,“ vysvetľuje svoj život klauzúrna dominikánska mníška z New Jersey sestra Mary Catharine Perry. O jej postrehoch k aktuálnej životnej situácii napísal portál Zasvätený život. 

„Ľudia vravia, že túžia po pokoji a tichu. A keď im padne do lona, panikária. Nevedia, ako byť sami. Boja sa konfrontovať svoju ,tienistú stránku‘, tie tvrdé pravdy o samých sebe, ktoré sa im nepáčia. Napĺňajú svoje životy hlukom, aby v ňom utekali od svojich emócií. Život sa nemá žiť v náhlivosti. Využite tento čas, aby ste lepšie spoznali samého seba,“ hovorí sestra Mary Catharine Perry. 

Na snímke Postoja ružové sestry v kláštore v Nitre. 

V návale všetkých informácií aj problémov, ktoré musí naliehavo riešiť Matovičova vláda, to síce zapadlo, ale z hľadiska očisty právneho štátu je to dôležitá správa: ešte včera odstúpili zo súdnej rady piati nominanti doterajšej vlády aj parlamentu, Ján Havlát, Branislav Jablonka, Magdaléna Hromcová, Roman Huszár a Viliam Pohančeník.

Stalo sa tak pod tlakom novej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, ktorá im vyjadrila nedôveru.

Podľa doterajšieho znenia zákona mali byť títo piati členmi súdnej rady ešte dva mesiace od doručenia oznámenia o svojom odstúpení. Vláda však v skrátenom legislatívnom konaní predložila zákon o mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením Covid-19, kam zakomponovala aj zmenu príslušného paragrafu, aby odstúpivšiemu členovi súdnej rady zanikla funkcia už deň po doručení.

Márii Kolíkovej treba uznať, že problém so súdnou radou vyriešila veľmi rýchlo a elegantne: nová vláda aj parlament môžu nominovať do rady nových piatich členov, okrem nich by mal parlament dovoliť ešte jedného chýbajúceho člena rady (po Michalovi Mišíkovi, ktorý sa koncom roka vzdal členstva).

V súdnej rade tak týmto ťahom zaniká doterajšia väčšina na čele s Lenkou Praženkovou, ktorej líniou bolo držať status quo v justícii – dvanásti členovia rady vrátane pätice, ktorá práve odstúpila, sa ešte koncom marca hotovali presadiť na post predsedu Najvyššieho súdu Ivana Rumanu (viac o celom kontexte v tomto texte). V tejto chvíli nie je jasné, či na najbližšiom zasadaní bude súdna rada uznášaniaschopná a kedy bude môcť rozhodovať v novom zložení. 

No po veľmi dlhých rokoch sa zdá, že v súdnej rade aj na Najvyššom súde svitá konečne na lepšie časy.

Zuzana Čaputová  a ministerka spravodlivosti SR Mária Kolíková (Za Ľudí) počas aktu vymenovania novej vlády SR v Prezidentskom paláci v Bratislave 21. marca 2020.  FOTO TASR – Michal Svítok