Zdravotná sestra Naseem Nawab z Pakistanu začiatkom augusta odchádzala zo služby, keď zbadala svoje dve kolegyne, ako na ňu čakajú. Okamžite ju začali udierať, kopať, ťahať za vlasy a sotili ju na podlahu. Pomohla jej iná sestra, ktorá im zabránila, aby v tom pokračovali.

Dôvodom, prečo Naseem takto napadli, bolo, že pár dní predtým sa zastala kresťanskej študentky, keď ju kolegyne šikanovali.  

„Ani o viac ako mesiac neskôr nepriznali, že by toto bolo dôvodom ich útoku, a vôbec zaň neboli potrestané vedením nemocnice – aj napriek tomu, že som podala oficiálnu sťažnosť. Polícia taktiež neurobila nič,“ priznala Naseem.   

Príbeh zdravotníčky Naseem je len jeden z veľkého množstva podobne skúšaných kresťanov po celom svete. Priniesla ho webová stránka Pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej cirkvi, ktorá aktuálne vydáva novú publikáciu s názvom Trpiaci a zabudnutí. Je to vlastne správa o prenasledovaných kresťanoch za posledné dva roky.

Informuje o nej aj TKKBS.

Podľa jej autorov sa situácia kresťanov vo svete zhoršuje. „V súčasnosti žije pod hrozbou perzekúcie každý siedmy kresťan, čo predstavuje vyše 300 miliónov kresťanov. Každý jeden z nich čelí kvôli svojej viere určitej forme útlaku – niektorým je odopreté vzdelanie, niektorí prídu o prácu, niektorí sú prenasledovaní a zabití,“ uvádza publikácia, ktorá hodnotila pätnásť najrizikovejších krajín.

Už dlhé roky je pre kresťanov najhoršia situácia v Severnej Kórei, kde sú v pracovných táboroch státisíce ľudí a až polovicu z nich tvoria kresťania.

„Situácia sa zhoršila aj v Indii, kde vláda pod vedením Narendru Modiho postupuje voči menšinám veľmi agresívne. Situácia nie je dobrá ani v Číne, napriek dohode medzi miestnou vládou a Vatikánom postupujú bezpečnostné zložky voči kresťanom naďalej represívne.“

O niečo lepšia je oproti predošlému obdobiu situácia pre kresťanov v Sýrii. Autori však upozorňujú, že ide o porovnanie s obdobím vlády Islamského štátu. Kresťania v tejto oblasti ale trpia naďalej, ohrozuje ich najmä napätie medzi protureckými silami a Kurdmi. Z pôvodných 1,5 milióna katolíkov ostalo v Sýrii najviac 500-tisíc.

Ilustračné foto: TASR/AP

Od pádu komunistickej totality ubehlo už 30 rokov. Viem, nebol som pri všetkom, ale v roku 1989 som už bol kňazom. Mám skúsenosť spred roka 1989, mám skúsenosť aj po roku 1989. Čo teda povedať? Azda zopár osobných postrehov.

(1) Sloboda. Áno, pamätám si, že v roku 1989 sme veľmi túžili po slobode a ľudia boli motivovaní slobodou. Dnes mnohí povedia, že za komunistov bolo lepšie. Neriešim to, či bolo naozaj lepšie, lebo každý má svoje argumenty i dôvody... Som však presvedčený, že človeka Pán Boh stvoril pre slobodu, nie otroctvo.

(2) Zodpovednosť. Režim sa v roku 1989 zmenil, ľudia ostali. Mysleli sme si, že zmena štruktúr stačí na zmenu spoločnosti. Až postupne prichádzame k presvedčeniu, že nestačí len zmeniť štruktúry, ale sa musí zmeniť aj človek. Človek musí prevziať morálnu zodpovednosť. V tejto (ne)premene a (ne)zodpovednosti človeka sa ukázali tie najväčšie klady i nedostatky po Novembri 1989.

(3) Kresťanský rozmer. V roku 1989 sme si naivne mysleli, že nastal čas Cirkvi, že Cirkev a jej štruktúry sa „zajagajú“ tým najkrajším svetlom jasnosti a morálnej krásy. Trochu z tej krásy sa ukázalo, ale nebolo jej veľa. Ukázalo sa aj zlo: zdevastovaná morálka niektorých biskupov a kňazov, nešťastná spolupráca so štátnou bezpečnosťou a iné neduhy, ktoré odvádzajú veriacich od Krista a poškodzujú „tvár“ Cirkvi. Toto všetko je veľmi bolestné. 

Nuž, čo povedať? Ukázala sa veľká sila zla. A tiež naša veľká ľudská bieda. No aj veľká sila dobra a lásky. A milosrdenstva. Je priam symbolické, že 30. výročie Novembra 1989 pripadlo na nedeľu, na deň Kristovho zmŕtvychvstania. Nedeľa/zmŕtvychvstanie je pre kresťanov programom života. Tento program/cieľ bol platný pred rokom 1989 a ostáva platným aj po roku 1989. Lebo nijaký pozemský raj sa ani po roku 1989 nekoná, ani konať nebude. 

Požehnanú nedeľu prajem všetkým.

Foto: TASR

Dnes ráno vo veku 95 rokov zomrel významný slovenský vedec, kritik a prekladateľ Július Pašteka. Narodil sa v roku 1924 v Seredi, študoval na gymnáziu v Trenčíne a francúzštinu a filozofiu na Komenského univerzite v Bratislave. Napísal desiatky kritík na diela európskej aj slovenskej literatúry, portrétov európskych aj slovenských výtvarníkov, písal tiež o svojich kolegoch-kritikoch, mal nesmierne široký rozhľad a záber. Viaceré jeho texty vyšli v posledných rokoch nanovo a stále pôsobili sviežo, ich čítaním človek získa rozhľad o intelektuálnych dejinách 20. storočia u nás. Pašteka rozumel katolíckej moderne a vôbec katolíckej kultúre, jeho texty budú navždy patriť k dôležitým dielam tunajšej katolíckej kultúry.

Mal som tú česť pred pár mesiacmi navštíviť pána profesora v jeho byte, vypočuť si jeho vážne aj zábavné rozprávanie, prezrieť si knihami zaťažené police v útulnom byte aj fotografiu predčasne zosnulej dcéry (ešte v detskom veku), ktorú mal celé desaťročia na svojom pracovnom stole.

Nikdy nezabudnem na príbeh jednej tajnej vraždy, ktorá sa údajne stala vo Viedni, ešte v čase Habsburgovcov a návštevy bohatého amerického finančníka, o ktorej hovoril s takým zaujatím a napätím, akoby bol jej svedkom, ako aj na jeho naliehanie, aby sme od jeho priateľa Viliama Turčányho získali poému, ktorú napísal svojej nešťastnej láske, ktorá nemohla jeho city opätovať (bola rehoľníčka), ktorá – ako vravel – patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy Turčány napísal. Naša kultúra, vravel profesor Pašteka so smútkom, je ochudobnená, keďže nikdy nebola zverejnená.

Nepodarilo sa, poéma je podľa všetkého navždy stratená. Tajomstvo, o ktorom sa s nami vtedy podelil, však charakterizuje profesora Pašteku, vedel seba aj iných pre literatúru zaujať a nadchúť, akoby išlo o detektívku, napínavé dielo, kde sa autor a jeho dielo spája, kultúra sa v jeho podaní stávala nielen niečím živým a tvorivým, ale dramaticky-napínavým.

Profesor Pašteka bol nositeľom Veľkého kríža Rytierskeho rádu sv. Gregora Veľkého, nositeľom dvoch čestných doktorátov slovenských univerzít, ako aj ďalších štátnych vyznamenaní vrátane Rádu Ľ. Štúra I. triedy. V slovenskej kultúre po ňom zostala nezmazateľná stopa.

Nech odpočíva v pokoji!

Pohreb profesora Pašteku sa uskutoční v bratislavskom krematóriu vo štvrtok 21. novembra o 14:00 hod.

Foto: litcentrum.sk