Vraj približne 30 percent 15-ročných slovenských žiakov označilo čítanie kníh za mrhanie času. Vyplýva to z dotazníka, ktorý študenti vypĺňali spolu s medzinárodným testovaním OECD PISA 2018.

Správu o tom včera zverejnil denník SME.   

Pri jej čítaní som si spomenul na Dennisa Kimbra, autora knihy Wealth Choice, ktorý pred pár rokmi robil detailné rozhovory s americkými milionármi čiernej farby pleti o ich životných návykoch, postojoch a denných rutinách. Okrem iného sa pýtal aj na ich čitateľské návyky. Vyšlo mu, že čierni milionári prečítajú v priemere asi 20 kníh ročne. A popri biznisovej literatúre si vedia vychutnať tiež životopisy alebo knihy o histórii.

K podobným výsledkom dospel aj ďalší autor, venujúci sa návykom bohatých a úspešných ľudí, Thomas Corley. Na svojom blogu uvádza, že 85 percent „self-made“ milionárov prečíta dve knihy a viac mesačne.

O miliardároch ako Peter Thiel, Elon Musk, Bill Gates či Warren Buffett je známe, že patria zároveň k vášnivým čitateľom a na internete sa dajú od nich nájsť zaujímavé knižné tipy. Vzťahu čítania kníh a úspechu v biznise sme sa dotkli aj počas besedy s českým podnikateľom Stanislavom Martincom a slovenským bankárom Rastislavom Blažejom na Košických Hanusových dňoch (videozáznam našej besedy s názvom „Kto bude nový Baťa“ nájdete TU).

Nechcem tvrdiť, že jediný alebo najvyšší zmysel čítania kníh spočíva v utilitárnom cieli zbohatnúť. Literatúra je sama osebe príjemnou kratochvíľou, bez ohľadu na jej ďalšie benefity.

Ani neplatí, že kto veľa číta, automaticky sa stane milionárom – aj keď mnohí milionári sú očividne zároveň zvedavými čitateľmi. V každom prípade, čítanie kníh určite nie je mrhaním času.

Podujatie Noc s Andersenom pri príležitosti narodenín dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena sa uskutočnilo v Centre pre deti a mládež Staromestskej knižnice. Bratislava 5. apríla 2013. Ilustračné FOTO TASR – Michal Svítok

Ankete portálu Politico sa venujem aj v texte o prezidentke Čaputovej, ale jednu vec ešte chcem vypichnúť. Najvplyvnejší rozkladač v Európe je podľa ľavých liberálov Dominic Cummings, hlavný poradca premiéra Johnsona. Cummingsa Politico nazvalo boľševikom (pozri obr.). Dôvod: Cummings môže za brexit, prekáža mu neefektivita britskej byrokracie, ktorú chce zmeniť, má bojovný prístup, je arogantný, obdivuje Bismarcka, bŕŕŕ!!, proste boľševik. Tí predsa vždy zbožňovali referendá, bojovali proti internacionalizmu a hlásali take back control, všakáno.

Prečo to píšem? Nuž, keď niekto ako bývalý ruský disident Vladimír Bukovskij prirovnal EÚ k ZSSR, tak to bol automaticky hoax, proti ktorému treba bojovať. Bukovskij preháňal, iste. Ale keď niekto nazve Cummingsa boľševikom, to už hoax nie je? Ktože to viac obdivoval Marxa, Cummings či nebodaj nejaký predseda Európskej komisie? 

Keď David Cameron pred referendom o brexite strašil, že odchod Británie z EÚ môže ohroziť mier, a teda znamenať návrat vojny, bolo to v poriadku, keď Boris Johnson povedal, že Londýn posiela do Bruselu 350 miliónov libier týždenne, bolo to klamstvo a hoax. A keď Tim Congdon v Standpointe zverejnil oficiálne vládne čísla, že to tak naozaj bolo, aj s vysvetlením v čom je problém, nikto sa nenechal rušiť. Johnson je ten nezodpovedný populista, Cameron ten zodpovedný štátnik.

Double standards ako z Oxfordského slovníka.

Foto: Politico/screenshot

Igor Matovič sa tretíkrát po sebe predviedol ako HR manažér, ktorý vie na poslednú chvíľu poskladať zaujímavú volebnú kandidátku a strhnúť na ňu patričnú pozornosť. Aj tentoraz Matovič cieli na rôzne typy opozičných voličov: samozrejme, je tu on, hrdina protikorupčného odboja so svojou lídrovskou 150-tkou, vpredu sú zas hviezdy masovej kultúry, tanečník Erik Ňarjaš z Let´s Dance, ale najmä niekdajší markizák, v posledných mesiacoch politický šoumen Jozef Pročko, ktorý má na svojom facebooku väčší zásah než Ľuboš Blaha (o dobe Pročka a Blahu písal pred časom kolega Jaroslav Daniška).

Keďže žijeme v dobe Threemy, viaceré strany to skúšajú na kandidátke s bývalými policajnými vyšetrovateľmi, Matovič ich pretromfol dvoma esami, bývalým šéfom tímu Gorila Lukášom Kyselicom a Romanom Mikulcom, exriaditeľom Vojenskej spravodajskej služby.

Ďalej sú tu kandidáti emócie, Anna Remiášová, matka zavraždeného Roberta Remiáša. Matovič chcel na kandidátke aj Zlaticu Kušnírovú, tá však odmietla. Pre ekológov je tu známy lesník Ján Mičovský, pre fanúšikov športu Karol Kučera. Nad svojimi štyrmi krúžkami budú asi najviac špekulovať kresťanskí voliči OĽaNO, zozadu sa im ponúkajú súčasní poslanci (Heger, Vašečka, Krajčí), spredu Anna Záborská či Peter Kremský, trochu hlbšie v poli psychologička Katarína Hatráková, ktorú nominovala KÚ.

Na prvý pohľad sa zdá, že Matovič, ktorého OĽaNO sa v posledných mesiacoch preferenčne prepadlo až do pásma ohrozenia, si vďaka kandidátke vylepšilo šance na opätovne slušný zisk. Necelé tri mesiace pred voľbami je však márnosťou čokoľvek odhadovať. Pred štyrmi rokmi, keď Matovič dosiahol oproti očakávaniam dvojnásobný počet hlasov, bola kľúčom k jeho úspechu emócia dvoch posledných predvolebných týždňov. Pôvodný opozičný favorit, Procházkova Sieť, ktorá stavala na kompetentnosti, bola vo finiši mdlá a nekonfrontačná, masa opozičných voličov sa tak presunula k autentickým bojovníkom proti Smeru, k Sulíkovi aj Matovičovi. 

Samozrejme, súčasní lídri opozície, Za ľudí a PS/Spolu, pôjdu na to celkom inak ako Procházka, proti Smeru sa budú vyhraňovať rovnako ako Matovič, len s menším ohňostrojom. No pre prerozdelenie hlasov v opozičnom pelotóne bude aj teraz rozhodujúce, s akou emóciou posledných dní dokráčajú jeho voliči k urnám. Ak sa presadí emócia hnevu a zaťatej päste, kandidátka Matoviča s Pročkom bude vyhľadávaným ventilom. Ak v opozičnom tábore emóciu hnevu preváži strach z povolebného chaosu aj pocit, že krajina potrebuje viac štandardnú scénu než extravagantné sólojazdy, Matovičov projekt sa do tretice vyčerpá. Viac si o tom povieme 1. marca.    

Na fotke Jozef Pročko počas predstavenia kandidačnej listiny OĽaNO v Bratislave 3. decembra 2019. FOTO TASR – Martin Baumann