Uplynulý piatok sa rodina, blízki a priatelia rozlúčili s Michalom Stachom, dvadsaťročným študentom, ktorého život vyhasol na konci minulého roku vo vodách Dunaja. 

Na rozlúčke s Michalom v Prešove boli aj jeho priatelia a spolužiaci z Kolégia Antona Neuwirtha. Medzi nimi aj Mária Siváňová, ktorá si pripravila peknú a hlbokú rozlúčkovú reč. Vyberáme z nej niektoré pasáže. 

V kolégiu si na konci akademického roka písali študenti vzájomne venovania, Mária vybrala z tých, ktoré patrili Michalovi a ktoré o ňom hovorili... 

„...že je génius, unikátny a talentovaný básnik, človek, ktorý nás pozýva na hĺbku celým svojím bytím. Miško má krásnu myseľ a túžbu po poznaní, ktorá inšpiruje chtiac či nechtiac všetkých naokolo. Zapálený filozof, ktorého myslenie je omnoho rýchlejšie, ako je fyziologicky možné hovoriť a dýchať. 

Niekto z nás napísal, že je ten najúprimnejší človek, akého pozná, a že práve autenticita je to, čo ho vystihuje. Ak niekto dokáže vidieť krásu naozaj vo všetkom, tak je to práve on, a schopnosť kontemplovať akúkoľvek časť tohto sveta celé hodiny bola preňho typickou činnosťou. 

(...)

V tomto vzácnom spise však nájdeme aj to, že Miško je schopný veľkej láskavosti, húževnatosti pri krájaní cibule a horlivosti pomôcť v akejkoľvek časti kuchyne. Jeho smiech je nákazlivý, nehovoriac o jeho zmysle pre humor. Na jednom výlete nám takmer polhodinu bez zastavenia rozprával tie najabsurdnejšie vtipy o medveďovi a zajacovi. Tiež vždy stálo za to vidieť, s akou chuťou sa dokázal zasmiať sám na sebe, keď sa stratil, napríklad uprostred poľa v Česku, ťahajúc kufor a hľadajúc trapistický kláštor, kde sa rozhodol stráviť sviatky. 

(...)

Spomínam si tiež na to, ako sme sa chodievali modliť ruženec a rozmýšľali o tom, aké by to bolo sedieť s cigarou v ruke v partii jeho obľúbených filozofov, a nikdy nezabudnem na to, ako napriek tomu, že zo začiatku nerád behával, sa k nám vždy pridal a obetoval to za duše v očistci. Neodradili ho ani zlé poveternostné podmienky, keď padali krúpy a my sme len zrýchlili a zakričali ,Za Narniu a za Aslana!‘ 

(...)

Michal bol verným priateľom, ktorý sa učil empaticky vnímať to, čo prežívate, ochotný kedykoľvek sa za vás prihovoriť v kaplnke pred Eucharistiou aj na dlhé hodiny, pripravený povedať vám ďalší vtip alebo darovať báseň k meninám. Mišo skrýval krásu v hĺbke a našiel ju len ten, kto sa rozhodol do nej vstúpiť. 

No čo ak v tej hĺbke nebola len krása? Čo ak v najhlbších zákutiach jeho duše sídlila temnota? Čo ak v samote, ktorá bola jeho dôvernou spoločníčkou, sa odohrával jeho boj o život? Možno vy, ktorí ste tu prítomní a počúvate práve túto moju ,ódu na Michala‘, neveriacky krútite hlavou a pýtate sa: ,Prečo potom...? Ako je možné, že človek, ktorého toľkí ľudia považovali za blízkeho kamaráta, človek, ktorý mal tak rád štúdium, humor, ľudí, modlitbu a Boha, sa mohol zároveň tak trápiť a odvrátiť od života, ktorý vraj tak veľmi túžil žiť a milovať?‘ 

Niektoré odpovede ostávajú v tomto svete tajomstvom. Možno preto, lebo sme nekonečne omylní alebo možno práve preto, že ľudia raz pochybili, musí mnoho ostať nepoznaného... 

Vieme však, že to bol omyl. Nevieme, ako veľmi slobodný a nakoľko iba jeho. Viem však aj to, že omyl som urobila aj ja. Dokonca aj tí, ktorí ho hľadali... Zrejme všetci, ktorí sme mu boli nablízku. Bol by však omyl vyčítať si to? Je omyl vyčítať to jemu? Na čokoľvek prídeme, môže to byť znova len omyl a omyl a omyl... 

No najväčší z omylov by bol stratiť nádej a pochybovať o Božom milosrdenstvo pre tých, čo sa zmýlili... Omyl je myslieť si, že vieme, ako to videl Boh. Omyl je pochybovať o Bohu, že o nás pochybuje. Nech by sme sa kedykoľvek a akokoľvek zmýlili, nikdy sa nenechajme zmýliť o bezhraničnosti Božieho milosrdenstva. Omyl by bol zúfať nad tým, kto zúfal, pretože ak sa nemýlim, tak Michal túžil po Bohu viac ako ktokoľvek, koho poznám, a ja dúfam, že aj v poslednej sekunde... 

Modlime sa a nebojme sa oňho! Snáď by sme sa na to mali pozrieť tak, ako to napísala Miškovi jedna naša spolužiačka: 

,Najskôr som sa ťa bála. Neskôr som sa bála o teba. Teraz sa bojím o nás bez teba.‘“

Minulý týždeň sa západnou Európu prevalila akási vlna s eutanáziami, keď vo viacerých krajinách došlo k rozhodnutiam, ktoré útočia na právo na život v pokročilom veku alebo umožnia tieto útoky v blízkej budúcnosti.

Najprv belgická Štátna rada odobrila zákon, ktorý umožní predĺženie lehoty platnosti predčasnej deklarácie eutanázie a obmedzenie slobody svedomia pre lekárske zariadenia. Predčasná deklarácia je písomne deklarovaný súhlas osoby s eutanáziou, ktorý sa stáva smerodajným, keď osoba už nie je schopná svoju vôľu vyjadriť. Doteraz bola platnosť deklarácie obmedzená na päť rokov, predkladaný návrh jej dáva neobmedzenú platnosť. Kolektívna výhrada svedomia, ktorá umožňovala nemocniciam zakázať eutanáziu zamestnaným lekárom, má byť podľa názoru Štátnej rady zrušená.

V utorok dala komora španielskych poslancov svoj súhlas, aby sa do parlamentného kalendára zaradila príprava zákona na legalizáciu eutanázie a asistovanej samovraždy v istých „prísne limitovaných“ prípadoch. Je to už tretí raz od roku 2018, čo socialisti predkladajú takýto zákon. Lekári nesúhlasiaci s navrhovanými praktikami si budú môcť uplatniť výhradu svedomia.

V stredu Asociácia talianskych lekárov oznámila, že zmení články svojho kódexu tak, aby už neboli sankcionovaní lekári, ktorí pomáhajú pri asistovanej samovražde. Zmena je následkom septembrového rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý rozhodol, že „asistovaná samovražda môže byť v krajine prípustná“. Podľa Asociácie ide o zosúladenie disciplinárnych procedúr s trestnými sankciami a domnieva sa, že takáto zmena deontologického kódexu je po uvedenom rozhodnutí nevyhnutná.

Portugalský parlament zaradil na prerokovávanie do parlamentu zákon umožňujúci eutanáziu a asistovanú samovraždu, ktorý bol tesne odmietnutý v máji 2018. Za iniciatívou stojí „Ľavicový blok“ spájajúci socialistov, Stranu ľudu, animalistov a zelených majúcich spolu v parlamente väčšinu. Mimo parlamentu sa proti pripravovanému zákonu postavili zástupcovia deviatich náboženstiev vrátane katolíkov, pravoslávnych, židov, budhistov, evanjelikálov, hinduistov, moslimov, adventistov a mormónov.

Francúzsko je tak trochu pozadu, a tak ministerka zdravotníctva rozhodla v utorok aspoň o tom, že sedatíva používané na „hlbokú a trvalú sedáciu“ bude možné dostať aj v lekárni a aplikovať doma. Hlboká a trvalá sedácia je postup, ktorý sa aplikuje pacientom v terminálnej fáze, so silnými bolesťami a po kolektívnom rozhodnutí lekárov. Doteraz bol tento postup dovolený len v lekárskom zariadení. Hoci požiadavka kolektívneho rozhodnutia zostáva v platnosti, existujú obavy, že uvoľnenie prístupu k sedatívam a rozšírenie ich aplikácie aj na domáce prostredie prispejú k novým prípadom zneužitia.

Ilustračné foto: pxfuel.com

Minulý rok po prvýkrát v dejinách prekročil počet slovenských pracovníkov v Česku 200-tisíc. Celkovo na trhu práce u našich západných susedov legálne pôsobilo 622-tisíc zamestnancov zo zahraničia. Najviac práve Slovákov, kým na druhom mieste boli Ukrajinci, ktorých v Česku pracovalo vlani vyše 144-tisíc.

Na tieto čísla minulý týždeň upozornil český ekonóm Lukáš Kovanda. Jeho analýzu si môžete prečítať TU.

Napriek rekordne nízkej nezamestnanosti, ktorá v decembri na Slovensku poklesla pod 5 percent, a rastu reálnych miezd, bol teda český trh práce pre Slovákov naďalej atraktívny. No je možné, že vlaňajší rekord bol zároveň vrcholom.

Pracovný portál Profesia.sk si všíma, že klesá počet slovenských reakcií na ponuky práce z Česka. Kým ešte v roku 2018 zareagovalo na jeden český pracovný inzerát v priemere 18 Slovákov, v roku 2019 to bolo už len 8 našincov. Avšak vlani poklesol aj celkový počet ponúk práce z Česka.

Nezamestnanosť v Českej republike je na úrovni asi 3 percent. Náš západný sused má dlhodobo jednu z najnižších úrovní podielu ľudí bez práce v Európe. Má to nielen pozitívne ekonomické, ale aj populačné dosahy. Hoci česká pôrodnosť je len o niečo vyššia ako slovenská, pulzujúci trh práce láka do Česka ľudí zo zahraničia v produktívnom veku, z ktorých aspoň časť v krajine zostáva. Najviac ide o kultúrne blízkych Slovákov a Ukrajincov či v menšej miere o príslušníkov dobre integrovanej vietnamskej komunity.

Český trh práce bol pre Slovákov atraktívnejší aj vďaka vyšším mzdám. Slováci v Česku mali dokonca v priemere zarábať viac než domáci Česi.

Na Slovensku sa nezamestnanosť začala znižovať len v posledných rokoch vďaka európskej konjunktúre. Až prípadná recesia ukáže, či sa náš trh práce nevráti k notoricky vysokým dvojciferným číslam nezamestnanosti.

Aby sa éra vysokej nezamestnanosti nevrátila, navrhol nedávno inštitút INESS inšpirovať sa relatívne flexibilnejším českým pracovným právom. Kým ČR je v rámci Indexu pružnosti zamestnávania 2020 na 8. mieste spomedzi 41 vyspelých krajín sveta, SR je až na 35. mieste.

Analytici INESS upozorňujú, že slovenské politické strany sa zrejme nechali ukolísať pozitívnym vývojom na trhu práce, lebo až na výnimky sa príliš zvyšovaniu pružnosti pracovného práva vo svojich volebných programoch nevenujú. V dobrých časoch to prekážať nemusí, ale bolo by lepšie pripraviť sa aj na tie horšie.

Praha, hlavné mesto ČR. FOTO TASR – Michal Svítok