Sviatok s pachuťou Ako funkcionárska verchuška unáša futbal fanúšikom

Futbal mám rád. Sám som ho kedysi aktívne hrával, dnes ho hráva môj syn. Za dobrým futbalom som ochotný cestovať do zahraničia aj si priplatiť za väčší balík káblovej televízie, aby som mohol sledovať zápasy Ligy majstrov.

Patrím zároveň k tým, ktorí budú obhajovať názor, že futbal má okrem športového aj dôležitý spoločenský rozmer. Veď aj dáta zo sociologických prieskumov potvrdzujú, že takmer nič nezaručí únik od každodennej reality tak spoľahlivo ako zápas národného tímu. Skrátka, je to minimálne 90 minút bez Iránu, Gazy, Ukrajiny či obáv z recesie a nezamestnanosti.

Preto sú pre mňa každé majstrovstvá sveta alebo Európy udalosťou. Aj tie, ktoré sa teraz začínajú.

Napriek tomu mám už niekoľko rokov pocit, že futbalové majstrovstvá sveta sa stávajú podnikom, ktorý sa mi ako fanúšikovi čoraz viac vzďaľuje.

Ak by som to mal datovať, začalo sa to už pri Rusku v roku 2018, keď Vladimir Putin po invázii na Krym šampionát okato využíval na vylepšenie svojho imidžu. Pokračovalo to Katarom v roku 2022 a jeho brutálnym vykorisťovaním migrantov pri stavbe štadiónov a infraštruktúry.

Nadšený nie som ani z terajšieho dejiska majstrovstiev. Turnaj sa síce hrá v troch krajinách — USA, Kanade a Mexiku —, no najväčšia časť zápasov sa odohrá práve v Spojených štátoch.

Nie primárne v súvislosti s Donaldom Trumpom. Aj keď megalomanstvo amerického prezidenta spolu s tým, ako mu úslužne poklonkuje prezident FIFA Gianni Infantino, patrí k momentom, ktoré moju pachuť voči tohtoročným MS umocňujú.

Skúsim však uviesť niekoľko dôvodov, pre ktoré si myslím, že výber tohtoročného dejiska majstrovstvám sveta vo futbale viac škodí, než pomáha. Napriek všetkým bombastickým rečiam FIFA o rozširovaní globálneho vplyvu futbalu.

Z troch usporiadateľských krajín — USA, Kanady a Mexika — je reálne futbalovou krajinou v tradičnom zmysle najmä Mexiko. Navyše pôvodný koncept, v ktorom všetky tri krajiny kandidovali pod heslom United Bid, teda spoločná ponuka, sa politicky vyprázdnil ešte skôr, než sa majstrovstvá začali.

O Mexiku dnes Trump hovorí ako o banánovej republike ovládanej drogovými kartelmi a z Kanady by najradšej urobil 51. štát USA, pričom jej premiéra oslovuje titulom guvernér.

Každá z týchto krajín má zároveň inú vízovú politiku. Zatiaľ čo na zápasy do Kanady sa fanúšikovia z mnohých krajín sveta dostanú v zásade bez väčších problémov, pri USA, kde sa odohrá najväčšia časť turnaja, to neplatí.

Futbaloví priaznivci z niektorých krajín ako Haiti či Irán sa tam nedostanú vôbec, tí zo Senegalu, z Pobrežia Slonoviny či mnohých ďalších krajín len veľmi komplikovane. Pre viacerých fanúšikov, ktorí účasť na MS zvažovali, je vízová politika USA jedným z faktorov, ktoré ich od cesty odrádzajú.

Ďalším sú drahé lístky. Ich cena sa aj na menej atraktívne zápasy v USA pohybuje v stovkách dolárov, na tie vychytenejšie až v tisícoch. To je faktor, ktorý sa dotkne aj domácich priaznivcov a výrazne sa podpíše pod atmosféru šampionátu.

Futbalový tréner srbského pôvodu, ktorý žije v Miami a darí sa mu celkom dobre, v reportáži nemeckého týždenníka Der Spiegel vysvetľuje, prečo sa on ani nikto z jeho zverencov nechystá na žiadny zápas MS: „Minimálne 600 dolárov za zápas Uruguaj proti Kapverdom a tie lepšie zápasy za tisíce dolárov – to je predsa len trochu šialené.“

Mexická prezidentka práve pre vysoké ceny lístkov odmietla prísť na otvárací zápas a vyhlásila, že tam nechce byť v situácii, keď sú vstupenky také drahé, že si ich väčšina Mexičanov nemôže dovoliť.

Vojna s Iránom, drahé lístky, nedostupné vízaFutbalový šampionát začne v tieni politiky

Peter Kravčák

Kombinácia prísnej vízovej politiky a závratných cien lístkov robí toto podujatie nedostupným pre mnohých fanúšikov z nižšej a strednej triedy. Futbal je však ľudový šport a práve to mu dodáva atmosféru.

Vedenie FIFA sa už nejaký čas správa tak, akoby z neho chcelo urobiť záležitosť pre horných desaťtisíc. Čelí rastúcej kritike, že oveľa viac myslí na vlastné príjmy a sponzorov než na bežných fanúšikov. Veľká polčasová šou počas finále je len výstižnou ilustráciou tohto trendu.

Športovej kvalite majstrovstiev nepomáha ani zvýšenie počtu účastníkov z 32 na 48. Skupinová fáza turnaja bude z tohto dôvodu oveľa rozťahanejšia a aj menej zaujímavá, než bývala doteraz.

Keď hľadáme dôvod, opäť musíme dať nabok marketingové klišé o rozvoji futbalu aj v malých krajinách. Viac tímov znamená viac zápasov: MS 2026 bude mať 104 zápasov namiesto 64, ktoré sa hrali na predchádzajúcich majstrovstvách. To znamená viac príjmov z televíznych práv, viac predaných vstupeniek a viac marketingových príležitostí.

Peniaze k futbalu, samozrejme, patria. No ťah globálnej futbalovej vrchnosti za čo najväčšími ziskami, ktorého odrazom boli majstrovstvá v Rusku, Katare a teraz aj čudný trojštátny projekt pod krídlami USA, už naozaj začína vyrušovať.

S trochou zveličenia sa dá povedať, že títo páni majú našliapnuté na to, aby v priebehu pár rokov dostali tento masový šport na úroveň golfu.

Aspoň že tí chlapci, ktorí futbal hrajú reálne na ihrisku, dokážu stále potešiť. Určite to tak bude aj teraz.