Transdisidentka v Bratislave | Jej boj je kľúčový, len ja sa ťažko vžívam do ľudí, ktorí si odseknú zdravú ruku, aby sa mohli cítiť ako postihnutí

Je to bývalá poslankyňa Zelených v rakúskom parlamente Faika El-Nagashi, progresívna ľavicová feministka, ktorá sa stala terčom nenávistných útokov vo vlastnej strane, lebo približne od roku 2017 začala spochybňovať svätú zelenú dogmu, že transženy sú ženy.

Keďže som na jeseň napísal profil tejto krajanky, môžem s istotou potvrdiť, aký životne vážny je jej boj proti zrýchlenému presakovaniu transideológie do európskych a národných politík.

Pred telefonickým rozhovorom s Faikou som ešte veril, že aspoň najnebezpečnejší trend – tlak na unáhlenú tranzíciu čoraz väčšieho počtu dospievajúcich – dostal v niektorých vyspelých západoeurópskych krajinách stopku.

Faika mi však dopriala studenú sprchu: poslala mi čerstvý dokument Európskej komisie s názvom LGBTIQ+ Equality Strategy 2026 – 2030, ktorý pod zvodným propagandistickým heslom Free to love, free to be svedčí o neutíchajúcej transradikalizácii v centre Európskej únie.

V strategickom bruselskom dokumente stojí čierne na bielom, že „Komisia bude uľahčovať výmenu osvedčených postupov medzi členskými štátmi s cieľom podporiť vznik zákonov na úradnú zmenu pohlavia založených na sebaurčení, ktoré sú bez vekových obmedzení“.

Preložené pre nás jednoduchších: Európska komisia presadzuje odklon od biologického chápania mužov a žien a podporuje po celej Európe legislatívu o „sebaidentifikácii“.

Faika sa ocitla ako feministická kritička genderizmu medzi všetkými stoličkami.

Zrejme podľa vzoru Zákona o sebaurčení v Nemecku, kde si každý obyvateľ a každá obyvateľka raz do roka – Ordnung muss sein! – môže úradne zmeniť pohlavie.

Bez ohľadu na to, čo má človek pod spodnou bielizňou.

Je preto jasné, že táto naša Európa potrebuje Faiku ako soľ: jej nová mimovládka Athena Forum bojuje prioritne na úrovni EÚ za práva biologických žien, slobodu slova a proti transgender ideológii.

Napriek naliehavosti tejto misie prišlo na túto debatu, ktorú som moderoval, pomerne málo ľudí.

Je veľmi ťažké vzbudiť záujem o túto tému.

Je zložitá a nepríjemná dokonca aj pre kresťanských konzervatívcov, ktorí rozpoznali hrozbu.

Faika, ktorú som v stredu videl prvýkrát, sa ocitla ako feministická kritička genderizmu medzi všetkými stoličkami.

Stratila prístup k mastným fondom podporujúcim sexuálne a etnické menšiny, lebo neskláňa hlavu pred predpísanou modlou transinkluzívnej hviezdičky. No a kresťanské, konzervatívne a pravicové nadácie s ňou síce komunikujú, ale pýtajú sa, ako by to mohli „vysvetliť svojim ľuďom, že teraz ideme financovať feministky“.

Profil rakúskej Joanne RowlingovejExzelená ľavicová feministka Faika El-Nagashi sa vydala sama proti transloby

Martin Leidenfrost

Athena Forum tak žije z úspor, ktoré zostali Faike z jej poslaneckého platu, z honorárov za stĺpčeky na nie príliš kvalitnom portáli pravicovo-nacionalistického razenia Exxpress a z crowdfundingu.

Ak som ju v zákulisnom rozhovore pochopil správne, príležitostné príspevky od pár stoviek podporovateľov nebudú stačiť na to, aby mimovládka dlhodobo prežila.

Faika mala medzitým možnosť prezentovať sa pred niektorými europoslancami.

Bolo to vytriezvenie: iba „krajní pravičiari“ prišli pripravení a mali Faikin materiál prečítaný; čím progresívnejší boli progresívci, tým menej pochopili, akú ideológiu tu vlastne podporujú; no a „konzervatívci“, ako Faika nazýva predstaviteľov najväčšej eurofrakcie EPP, „nemajú ani potuchy“.

V prípade jednej europoslankyne získala dojem, že dvojhodinové stretnutie malo účinok. Politička z nemenovanej krajiny vraj bola v šoku zo všetkého, čo sa dozvedela.

Otvorene však oznámila, že predsa len nejde verejne vystúpiť – lebo by sa ocitla „v krajne pravicovom kútiku“.

Priznám sa, že aj ja som sa musel prekonať, aby som sa opäť venoval tejto nepríjemnej téme.

Transableisti si tento nesúlad vyriešia tým, že si odrežú ruku alebo nohu.

Odpudzujúci je už jazyk, v ktorom sa transagenda tvorí, aplikuje a presadzuje: je to vágna a frázovitá aktivistická a zároveň byrokratická, v prvom rade však bezpohlavná angličtina.

Všimol som si, že Faika sa v tejto angličtine cíti ako ryba vo vode. Prípady, v ktorých transverchuška zničila svojim kritikom život, sa nie náhodou stali prevažne v anglosaskom a škandinávskom svete.

Doma v tomto jazyku bola aj druhá panelistka, exdúhová exintersekcionálna slovenská feministka Dana Vitálošová, z ktorej je dnes redaktorka výrazne konzervatívneho portálu Marker.

Medzi dvoma panelistkami len tak lietali slangové výrazy. Na úvod sa napríklad opýtala jedna druhej: What do you do in terms of TERFing?

Neviem to preložiť, TERF je nadávka transverchušky na Trans Exclusionary Radical Feminists a obe takto hanlivo označené baby si túto nadávku ironicky osvojili.

Ja som bol v stredu večer nezvyčajne ticho.

Bolo to tým, že som bol tým najmenej kompetentným, ale aj jednou novinkou, o ktorej mi skvelé „terfky“ v Pálffyho paláci rozprávali.

O existencii hnutia s názvom transableism som do stredy netušil.

Dostalo aj názov Body Integrity Identity Disorder (BIID) a je to stav, pri ktorom človek túži po fyzickom postihnutí, napríklad po amputácii alebo ochrnutí, hoci je telesne zdravý. Vychádza z intenzívneho pocitu nesúladu medzi duševnou identitou a svojím fyzickým telom.

Dozvedel som sa: transableisti si tento nesúlad vyriešia tým, že si odrežú ruku alebo nohu.

Celý večer ma ten obraz neopustil: mladý zdravý moderný človek si odsekne ruku, lebo len tak bude sebou samým – postihnutým.

Keďže transableism je veľmi okrajový a sporný fenomén a transsexualita je o reálnom utrpení rastúceho počtu reálnych ľudí, v žiadnom prípade nechcem nikoho uraziť nevhodným porovnaním.

V prípade transgenderov ide o milióny ľudí, ktorí si aspoň úradne dali vymeniť pohlavie, a pravdepodobne o státisíce, ktoré aj podstúpili hormonálnu terapiu a chirurgické odstránenie penisu, vagíny alebo prsníkov.

Ide o odlišné diagnózy, ktoré majú okrem predpony „trans“ spoločné iba jedno.

A to, že zmrzačenie človeka už nemusí byť vnímané ako zmrzačenie.

Žijem na vidieku, kde sú moje názory oveľa rozšírenejšie ako vo veľkom meste.

Práve naopak, zmrzačenie môže byť ospievaným ideálom, ktorý propaguje celý husto prepojený priemysel mimovládkárov, akademikov, úradníkov, sudcov a hejterov.

Faika mi rozprávala, že takéto fenomény už zažila počas svojej mladosti vo Viedni, najmä u mladých dievčat: „Mali sme to už s anorexiou, v mojej mladosti to bol trend, zaryť si do kože, mnohé z toho majú dodnes jazvy.“

A teraz je to zmena pohlavia.

Rozdiel je iba v tom, ako autority reagujú na aktuálnu sociálnu nákazu: v našej mladosti nijakému dospelému nenapadlo, aby nešťastným dievčatám rozprával, že anorexia je skvelá a ryť si do kože, to je úplne super, naplno to podporujeme, preplatíme ti čepeľ.

Naše autority dnes hovoria rodičom: „Vaše dieťa má teraz štrnásť rokov a môže si samo určiť pohlavie.“

S Faikou ma spája spoločný osud – oboch nás v Rakúsku „cancelovali“ za triviálny „konzervatívny“ názor a hejtovali nás tí istí ľudia.

V stredu som získal dojem, že ona to znáša ťažšie než ja.

Ani pre mňa to nebola sranda, ale žijem na vidieku, kde sú moje názory oveľa rozšírenejšie ako vo veľkom meste, a veľkým srdečným objatím si ma adoptovalo Slovensko.

Konzervatívne, kresťanské a predovšetkým normálne Slovensko.

Aspoň v slovenčine si môžem písať, čo chcem.

Faika žiadne takéto útočisko nemá, našla si len spojencov roztrúsených po Európe, s ktorými komunikuje cez zoom a ktorí sa často boja prehovoriť.

Bola v stredu veľmi vážna, až skrúšená.

Keď sa lúčila, aby stihla vlak späť do Viedne, s horkosťou v hlase povedala, že vo Viedni už nemôže chodiť na svoje obľúbené miesta.

Lebo ju tam nenávidia.