Napriek úspechom „Vtákov Maďara“ a Pétera Magyara Ostrý konflikt zakarpatských Maďarov s Kyjevom sa zdá vyriešený. Tešia sa?

Maďarská menšina v Zakarpatsku je už dvanásť rokov, najmä však od roku 2019, v stave studenej vojny s Kyjevom.

Boli dva podpaľačské útoky na maďarské organizácie, štyri razie ukrajinskej tajnej služby SBU na adresách najprominentnejšieho politika maďarskej menšiny Lászlóa Brenzovicsa, zverejnenie zoznamu Ukrajincov s údajne maďarským pasom na nebezpečnom verejnom pranieri Myrotvorec a nemálo spravodajských provokácií s ukrajinskými aj ruskými stopami – napríklad výhražné video a výhražné emaily na adresu zakarpatských Maďarov („vieme, do akej školy chodia vaše deti“).

Kyjev vyčítal svojim Maďarom, že na samom západe Ukrajiny pripravujú niečo podobné ako proruskí spoluobčania na samom východe: separatizmus s cieľom pripojiť sa k Maďarsku.

Vzťahy sa paradoxne zhoršili s nástupom ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Olej do ohňa prilieval jeho vtedajší minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba. Keď si v zastupiteľstve bezvýznamnej zakarpatskej dediny Siurte zaspievali maďarskú hymnu, Kuleba to už o dve hodiny neskôr komentoval a SBU musela začať vyšetrovať podozrenie z velezrady. Po ruskej invázii obvinili Maďari Kyjev, že etnických Maďarov mobilizuje na front nadproporčne.

Urýchlil sa odliv zakarpatských Maďarov do Maďarska. Kedysi žilo na Ukrajine 150-tisíc Maďarov, dnes nie sú oficiálne čísla, ale (stále optimistický) odhad je 80-tisíc. Samotný líder ukrajinských Maďarov Brenzovics žije v Budapešti.

Dvaja Maďari

V poslednom čase zlepšili postavenie zlopovestnej menšiny v Zakarpatsku dvaja Maďari: Róbert „Maďar“ Bródi a Péter Magyar.

Rodák zo zakarpatskej metropoly Užhorod Bródi je asi najznámejší a najvýraznejší „hrdina Ukrajiny“, akého Ukrajina v piatom roku vojny má. Syn Maďara a Ukrajinky pôvodne vôbec nebol vojakom, do lokálnej Teroborony vstúpil iba po 24. februári 2022. Najprv s nakúpenými čínskymi dronmi rozvíjal bezpilotnú letku, ktorá sa pod názvom Птахи Мадяра (Vtáky Maďara) stala vojenskou legendou. Medzitým je Bródi veliteľom síl bezpilotných systémov celej ukrajinskej armády a deň čo deň úspešne decimuje ruskú výrobu paliva a zásobovanie okupačných síl na Ukrajine.

Ako to na Ukrajine býva, Bródi je biznismen s pochybnou minulosťou. Dnes 50-ročný nositeľ pôsobivej brady bol kedysi veľkým hráčom v obchode s obilím, údajné väzby jeho čiastočne štátnej a vzorne netransparentnej firmy na vtedajšieho ruského premiéra Vladimira Putina mu pokazili sľubnú politickú kariéru, v roku 2019 neznámi páchatelia hodili granáty do jeho domu a do domu jeho mamy, ale dnes je to všetko odpustené a zabudnuté.

Keď sa dnes na Ukrajine hovorí „Maďar“, bežný Ukrajinec pravdepodobne už nemyslí na „problematickú“ 0,2-percentnú menšinu niekde za horami, ale na drsné videjká so šťavnatým slovníkom jedného konkrétneho zakarpatského Maďara, ktorý výrazne prispel k tomu, že Ukrajina momentálne vyhráva vojnu.

Po petrohradskom ponížení PutinaNajprv som sa bál, že sa Ukrajinci hrajú s ohňom, ale potom som analyzoval ruskú propagandu

Martin Leidenfrost

Druhý Maďar, ktorý posilňuje postavenie Maďarov v Zakarpatsku, sa volá Péter Magyar.

Pred týždňom – v stredu večer – nový maďarský premiér na Facebooku oznámil, že Maďarsko a Ukrajina dosiahli „historickú dohodu“ o právach maďarskej menšiny na Ukrajine. Chvastal sa, že jeho tím dosiahol „za tri týždne to, čo sa Orbánovi nepodarilo za desať rokov“.

Magyar tvrdil, že Ukrajina je pripravená zaručiť maďarskej menšine početné práva na používanie maďarského jazyka v školstve a administratíve. Ukrajina sa vraj zaviazala, že dohodnuté opatrenia v blízkej budúcnosti uzákoní. Ak sa tak stane, maďarská vláda bude súhlasiť s otvorením prvých kapitol rokovaní o vstupe Ukrajiny do EÚ.

Magyarov politický štýl je trošku pompézny, v každom prípade si treba počkať na znenie finálnej dohody, keďže však z Kyjeva neprišlo žiadne popretie, môžeme vychádzať z toho, že Zelenského vláda po ukončení početných protiukrajinských blokád zo strany Orbána je túto cenu za európsku perspektívu Ukrajiny ochotná zaplatiť. Podľa Magyara bude vyhlásenie podpísané čoskoro.

„Hlavná separatistka v meste“

Je toľko dobrých správ, že som sa začiatkom tohto týždňa vrátil k zakarpatským Maďarom. Do Užhorodu a do bašty ukrajinských Maďarov – do tradične väčšinovo maďarskojazyčného mestečka Berehovo/Beregszász.

Moja spojka v Berehove sa volá Karolina Darcsiová. Keďže mnohí maďarskí dejatelia ušli, bezdetná bojovníčka musí všetko robiť sama: zastáva rôzne politické funkcie, učí politológiu a filozofiu na berehovskej Zakarpatskej maďarskej univerzite Františka II. Rákociho a k tomu je ešte aj šéfredaktorkou ukrajinsko-maďarského týždenníka Kárpátalja.

Keď som ju v advente 2019 – v zime pred vypuknutím pandémie – spoznal, v mnohonárodnostnom Zakarpatsku bolo horúco. Bolo veľa zlej krvi, v Berehove sa niekto vyhrážal, že zariadenie na zásobovanie vodou bude otrávené arzénom, a SBU krátko predtým vykonala raziu aj v Darcsiovej univerzitnej kancelárii. Krehká štíhla profesorka mala počas nášho prvého rozhovoru na sebe čiernu tylovú blúzku, nosila kabelku z hustej kožušiny a jej úzka kožená sukňa ju brzdila v ráznej chôdzi.

Svojím bolestne hlučným hlasom sa sťažovala, že bola osobne označovaná ako „feťáčka, provokatérka a hlavná separatistka v meste“. Na SBU musela vypovedať asi desaťkrát.

Rozviedka na svojich raziách hľadala dôkazy o separatizme, z užhorodského sídla – ktoré bolo rok predtým podpálené – so sebou vzali mapu predtrianonského Uhorska, u nej v Berehove však nie. Spýtal som sa: „Môžu tieto podozrenia zo separatizmu mať niečo spoločné s týmito mapami?“ Darcsiová to zamietla mávnutím ruky: „To je história!“ Vo svojej očarujúcej zmesi ruštiny a ukrajinčiny povedala: Oni nas separazirujut. „Robia z nás separatistov.“

Pohľad z MoskvyKoniec vojny na dohľad? Kremeľ si má pripravovať pôdu pre mier

Jiří Just

Dala mi brožúru, v ktorej boli zdokumentované „protimaďarské útoky“. Voľačo si vytrpela, napríklad v roku 2017 pochod 50 zakuklených chlapov z Pravého sektora, keď práve vyšla zo svojho kalvínskeho kostola z bohoslužby. Podľa Darcsiovej vykrikovali heslá ako: „To je ukrajinská zem“, „Maďari, správajte sa ako hostia“.

Počas adventu 2019 sa podľa vlastných slov nebála, „som odvážna, už sa ani čerta nebojím“. Aj keď sa v Budapešti, kde študovala, cítila ako doma, úvahu o emigrácii rázne odmietla: „Nechystáme sa nikam odísť.“ Dúfala v „eurointegráciu“ Ukrajiny.

V apríli 2022 – v druhom mesiaci rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu – som Darcsiovú navštívil druhýkrát. Vyjadrila pochopenie pre maďarského premiéra Orbána, ktorý s odmietnutím vojensky podporovať napadnutú Ukrajinu deň predtým vyhral voľby, o Ukrajine sa však vyjadrila v inom tóne. S hrdosťou mi rozprávala o vojenských úspechoch jednej zakarpatskej brigády. Celoživotná bojovníčka za maďarskú vec bola nakazená vírusom ukrajinského patriotizmu.

Bol som zvedavý, čo Karolina Darcsiová povie v júni 2026 – po tom, čo jeden Мадяр a jeden Magyar zrušili kliatbu, ktorá dvanásť rokov visela na zakarpatských Maďaroch.

Smutní Maďari v Užhorode

Hranicu som prekročil v pondelok ráno. Bol to pekný slnečný deň, Ukrajina sa však neuvoľnila. Netuším, či je to následkom ruského bombardovania Užhorodu priamo pri slovenskej hranici, ale na ceste z Malého Berezného cez Užhorod do Berehova som si všimol, že vstup do pohraničnej zóny sa kontroluje dôkladnejšie ako v minulosti: pokojne sa môže stať, že vodič čaká v rade pred checkpointom do pohraničnej obce dlhšie než na samotnej hranici.

Z Užhorodu je pre príliv utečencov z východnej Ukrajiny naozajstné veľkomesto. Išiel som do sídla zastrešujúcej kultúrnej organizácie zakarpatských Maďarov KMKSZ. Je to dôstojná budova na kopci v starom meste, zvonku však nie je vidieť, čo sa nachádza vnútri: žiadna tabuľa, žiadna vlajka, dokonca ani meno na zvončeku. Dvere sa dali otvoriť, vkročil som.

Atmosféra v prijímacej miestnosti pripomínala obliehaný hrad. Jeden esbéeskár, dvaja recepční za preskleným pultom a na lavičke v strede sedel postarší chudý pánko s permanentne znepokojenou tvárou, ktorý mohol byť jediným prítomným klientom.

Iba znepokojený pánko bol ochotný si vypočuť, čo chcem – komentár od niekoho kompetentného k historickému kompromisu medzi Budapešťou a Kyjevom. Vstal z lavičky, ale hneď odo mňa odskočil o krok ďalej, tak hmatateľne sa ma bál. „Nebojte sa,“ upokojoval som ho, „nie som zlý a nemám v ruksaku bombu.“ Ukázal som mu obsah svojho maličkého ruksaku a novinársky preukaz.

Na rozdiel od esbéeskára, ktorý ma považoval za rozviedčika, ustarostený maďarský ujo nabral odvahu a po čase dokonca vyhlásil: „Verím vám.“ K veci sa nemohol vyjadrovať, naznačoval neistotu a skepsu a chýbal mu čo i len náznak radosti. Ak mám parafrázovať jeho hľadanie slov, tak možno by bol chcel povedať približne toto: Uvidíme, čo vyjde z vyhlásenia nového maďarského premiéra, ale načo nám to bude platné, keď vojna pokračuje.

Interview alebo termín na interview som nedostal. Nakrátko sa objavila strohá postaršia sekretárka, ktorá však neprišla von ku mne, ale zostala vzadu v slabo osvetlenej chodbe. Odsekla mi, že mi tu nikto nič nepovie. Musím poslať svoje otázky písomne. Dala mi vizitku; bola to vizitka Lászlóa Brenzovicsa, ktorý dávnejšie utiekol do Budapešti a napriek zlepšenej situácii sa k ľudom, ktorých kultúrne a politicky reprezentuje, nevrátil.

Sekretárka mi nesľúbila odpoveď a žiadna doteraz ani neprišla. Ani v jej očiach som nevidel iskierku radosti.

Ruský útok na UžhorodRegión, ktorý si všímame, až keď horí pri našej hranici

Jozef Majchrák

Strážnik v Berehove

Aj vzdelanecká metropola zakarpatských Maďarov ožila vďaka východným Ukrajincom, ktorí v 23-tisícovom meste, kde počas celej vojny nepadla ani jedna bomba, našli útočisko.

Berehovo poznám pomerne dobre, zastavil som sa tu šesť- alebo sedemkrát, tentoraz však bolo niečo nové: v pondelok som tu na verejnosti celý deň nepočul ani jedno maďarské slovo. To sa mi stalo prvýkrát. Ako keby sa obyvateľstvo nadobro vymenilo: miestni Maďari do Maďarska a Ukrajinci z východu sem.

V Berehove má Mathias Corvinus Collegium (MCC) obrovskú pobočku. Národnokonzervatívna akadémia blízka Orbánovej strane Fidesz, ktorá vďaka podielu akcií v ropnom koncerne MOL disponovala do porážky Orbána takmer neobmedzenými zdrojmi, tam má menší trojposchodový zámok, vedľajšiu dvojposchodovú budovu a medzi nimi maličký domček s nápadne vysokým komínom.

Malý domček je pre nočného strážcu a komín pre dva kotly, ktoré mali zásobovať teplou vodou plánovanú reštauráciu na prvom poschodí a plánovaný hotel na druhom poschodí. Z toho však nič nebolo, inštalatéri nainštalovali nesprávne potrubie, a preto celá akadémia nikdy nemala teplú vodu.

Viem to, lebo som sa v pondelok večer skamarátil s nočným strážnikom MCC. Ten mi padol do oka, keď sa išiel s holou hornou časťou tela, opretý o vonkajšiu stenu domčeka, vycikať. Najprv som si myslel, že ide o problematického suseda, ktorého konzervatívni vzdelanci z Maďarska nevedeli vykúpiť.

Ale nie, 73-ročný pán Stepan stráži areál od piatej večer od ôsmej ráno, za plotom má odparkovanú svoju milovanú 21-ročnú Ladu, „poslednú generáciu vyrobenú na Ukrajine“ a je v tom, že pre Maďarov nemusí vyzerať ako esbéeskár: „Dnes tu ani nikto nebol a neplatí tu žiadna disciplína.“

Osamelý miestny Ukrajinec, ktorého mama vedela ešte po maďarsky, pevne ráta s tým, že Péter Magyar zruší štátnu podporu pre MCC a akadémia sa preto z Berehova odsťahuje. Jeho pracovné miesto to vraj neohrozuje: viackrát prízvukoval, že budova je „naša, ukrajinská“ a MCC je iba nájomníkom. V jeho príbehoch sa opakuje vzorec: vždy keď spomenie nejakého Maďara, ten sa v určitom okamihu presťahoval alebo vrátil do Maďarska. Napríklad kolega, s ktorým sa pôvodne striedal.

Maďari idú do Maďarska a Ukrajinci preberú krám. Pod zbytočným komínom MCC teraz úraduje už len pán Stepan.

Jeho dôchodok je menej ako sto eur, ako nočný strážca zarába v prepočte 155 eur. Nikdy mu nedali kľuč k budovám, on má len strážiť areál. Samotní zamestnanci, podľa pána Stepana prevažne zakarpatskí Maďari, dostávajú mastné platy: „Mladé dievčatá, čo tu len začali robiť, mali krátko potom už honosný voz.“

Maďari z MCC sú podľa neho „ctihodní“. Vyžaruje z nich, že „stoja vyššie“ než Ukrajinci. Pravdepodobne mu za nimi nebude ľúto. Všeobecne však platí, že maďarský prvok, ktorý sa často prejavuje v špecifickej kultúre staromódnej vzdelaneckej buržoázie, bude v Zakarpatsku chýbať.

Aká bude vláda TiszyExpertný štát s veľkými plánmi, silným mandátom aj výraznými vnútornými limitmi

Zsolt Király

Prísľub dáva Maďarom nádej

Z môjho tretieho rozhovoru s Karolinou Darcsiovou boli napokon dva telefonáty a písomné interview. Teraz už len v čistej ukrajinčine vysvetlila, že jednoducho nestíha: cez deň skúša na univerzite, Kárpátalja má uzávierku a ide do tlačiarne do ďalekého Ternopiľa a „k tomu mi ešte prišla mama z Budapešti“.

Chýbajúcu radosť v užhorodskej centrále KMKSZ odôvodnila tým, „že obyvateľstvo sa počas rokov vojny extrémne vyčerpalo a morálne oslabilo. Pozitívne správy sú zriedkavé a my ich, samozrejme, vítame, ale radosť na tvárach vo vojnovej krajine je iná, ako ste sami videli“.

Darcsiová mi napísala, že sa teší a „všetci Maďari v Zakarpatsku sa tešia so mnou“. Podľa pani profesorky „sme dostali prísľub na vysokej úrovni obnoviť naše práva, čo nám dáva nádej. Dôležité je aj to, že Ukrajina tým prijíma záväzky voči Európskej únii, ktoré môžu vzbudiť dôveru v ich splnenie“.

Na otázku, či je hrdá na vojenské úspechy Róberta „Maďara“ Bródiho, odpovedala nepriamo: „Ako žena nerozumiem vojne a nemôžem a ani nechcem posudzovať úspech alebo neúspech vojenských akcií, stratégií a operácií. To nie je moja úloha. Ukrajinské obranné sily si jednoznačne robia svoju prácu najlepšie, ako vedia, a hrdinsky bránia krajinu.“

Poukázala na otvorenú ranu vojnovej Ukrajiny, keď dodala: „Neexistujú žiadne prieskumy verejnej mienky, ktoré by hodnotili slávu alebo popularitu pána Bródiho; osobne ho nepoznám, ale poznám muža z Berehova, ktorého si hlboko vážim napriek tomu, že bol nelegálne odvedený: už tri roky slúži v ukrajinskej armáde a som na neho osobne hrdá. Je to veľmi statočný a čestný muž a dúfam, že sa čoskoro vráti domov.“

Súhlasila s mojou domnienkou, že „Maďarov je čoraz menej a maďarský jazyk počuť čoraz zriedkavejšie aj v tých najmaďarskejších mestách. Mier potrebujeme čo najskôr, pretože, žiaľ, čas pracuje proti nám: čím dlhšie trvá vojna, tým menšia je maďarská komunita. Mnohí by sa chceli vrátiť domov: moji priatelia, kolegovia, známi a dokonca aj moja mama, takže ja ako reformovaná kresťanka sa každý deň modlím za to, aby mier nastal čo najskôr“.