Slovenka žijúca v Izraeli Prečo sme výnimka v dramatickom poklese pôrodnosti? Rodina a deti sú tu odpoveďou na chaos okolo

„Deti sa tu nevnímajú ako nejaký ,doplnok života‘, ktorý si človek pridá, až keď bude mať všetko perfektne vyriešené. Vnímajú sa skôr ako prirodzená súčasť života,“ hovorí o atmosfére v izraelskej spoločnosti v rozhovore pre Postoj Diana Atzmon Weinberg.

Z 38 členských krajín OECD je Izrael jediná, v ktorej sa rodí na ženu toľko detí, aby sa zachovala miera reprodukcie obyvateľstva. Podľa aktuálnych dát sa v Izraeli rodí 2,86 dieťaťa na jednu ženu. 

Kým v izraelských kresťanských rodinách je pôrodnosť 1,61 dieťaťa na ženu, v moslimských sa číslo zvyšuje na 2,74. Najviac detí sa však rodí v židovských rodinách, kde na ženu pripadajú tri deti. Hlavne ultraortodoxné židovské rodiny majú veľa detí, býva to aj šesť a viac. No v Izraeli bežne stretnete aj sekulárne viacdetné rodiny.

O atmosfére v židovskej spoločnosti aj o tom, aké miesto majú deti v židovskej spoločnosti, sme sa rozprávali s Dianou Atzmon Weinberg, ktorá sa pred pätnástimi rokmi presťahovala z Bratislavy do Izraela a je matkou troch detí. Pracuje v kancelárii, ktorá pomáha potomkom ľudí s českými a so slovenskými koreňmi vrátane rodín preživších holokaust pri získavaní českého a slovenského občianstva.

Venuje sa aj tvorbe obsahu na sociálnych sieťach pod názvom Telavivian from Bratislava, na ktorých približuje každodenný život v Izraeli. Vo svojich videách, podcastoch a dokumentárnych projektoch sa snaží búrať stereotypy o Izraeli, judaizme a Blízkom východe a zároveň ukazovať príklady spolužitia židov, moslimov a kresťanov. Je aj autorkou dokumentárnej série o menšinách v Izraeli. Predstavuje v nej komunity a príbehy, ktoré sa do zahraničných médií dostávajú len zriedka.

V Izraeli žijete už pätnásť rokov. Keď ste sa s manželom spoznali, počítali ste od začiatku s tým, že budete spolu žiť v tejto krajine?

Ešte predtým ako som bola prvýkrát v Izraeli, som skutočne viac rozmýšľala o živote v Holandsku, prípadne niekde v Európe. Vnímala som to ako kompromis: blízko Slovenska, ale zároveň v akomsi „západnom medzipriestore“.

Lenže potom som prvýkrát prišla do Izraela a tá krajina mi úplne sadla. Mentalita ľudí, ich otvorenosť, energia, jedlo, počasie… Izrael som si naozaj zamilovala na prvý pohľad a nakoniec som tu zostala žiť.

Medzitým sa Európa zmenila natoľko, že si už nedokážem predstaviť žiť niekde na Západe. Slovensko a Česko sú však stále moje srdcovky a vždy sa tam veľmi rada vraciam. Vďaka svojej práci mám možnosť byť na Slovensku veľmi často. 

Čo konkrétne sa z vášho pohľadu v Európe zmenilo natoľko, že si už nedokážete predstaviť tu žiť?

Antisemitizmus stúpol na takú úroveň, že si neviem predstaviť, že by som sa cítila bezpečne. Synagógy majú ochranky, židovské inštitúcie musí chrániť armáda. Netýka sa to však len židov. Vianočné trhy musia mať postavené zátarasy a obrovskú ochranku, v niektorých miestach aj premenovali vianočné trhy na zimné, aby sa vraj niekoho nedotkli. Popritom stúpa aj islamofóbia a celkovo to v Európe vrie.

Izrael je jediná z vyspelých krajín, ktorú netrápi starnutie obyvateľstva a nízka pôrodnosť. Dokonca keď rozdelíme obyvateľstvo na židovské, moslimské a kresťanské, len kresťanské kopíruje nízku pôrodnosť, ako je to v Európe, pri ostatných pripadajú na ženu tri a viac detí. Ako sa to dá vysvetliť?

V Izraeli je podľa mňa rozdiel v tom, že deti sa nevnímajú ako nejaký „doplnok života“, ktorý si človek naplánuje, až keď bude mať všetko perfektne vyriešené. Vnímajú sa skôr ako prirodzená súčasť života.

Veľa ľudí v Európe dnes rozmýšľa spôsobom najprv kariéra, bývanie, cestovanie, mentálne zdravie, finančná istota… a potom možno deti. Lenže každá istota je len ilúzia.

Ľudia to neberú tak, že najskôr sa treba zabezpečiť a pripraviť zázemie, do ktorého môžu prísť deti?

Mám pocit, že ľudia v Izraeli viac prijímajú fakt, že život nikdy nebude úplne ideálny a rodina sa buduje popri tom chaose a nemala by sa odkladať. Človek málokedy ľutuje to, že sa jeho deti narodili. Je to, samozrejme, obeta, ale aj obrovský dar, ktorý dokáže človeka poriadne nabiť. 

Ďalší veľký rozdiel vnímam aj v tom, že izraelská spoločnosť je oveľa viac zameraná na komunity. Rodiny držia viac pokope, stretávajú sa nonstop, každý víkend, každý sviatok, a starí rodičia sú často významne zapojení. Deti sú prirodzenou súčasťou verejného priestoru a spoločnosť ich nepovažuje za „vyrušenie“. Človek tu má pocit, že s deťmi niekam patrí.

A myslím si, že dôležitý faktor je aj celkové nastavenie spoločnosti voči budúcnosti.

Ako to myslíte?

Znie to paradoxne, lebo Izrael žije v permanentnom ohrození, no napriek tomu mám pocit, že Izraelčania majú silnú vieru v pokračovanie života, rodiny a budúcnosti. V mnohých európskych krajinách cítiť skôr neistotu, individualizmus a odkladanie života na „neskôr“.

Prečo Slovákov ubúdaBratislavskí muži sa ženia v priemere okolo štyridsiatky. Prvé dieťa sa ženám rodí takmer v tridsiatke

Kristína Votrubová

Vnímate rozdiel v prístupe k deťom v sekulárnych rodinách? 

Náboženstvo tam určite zohráva svoju rolu, hlavne v silne veriacich rodinách, v ktorých sa mať veľa detí vníma aj ako prikázanie. V týchto komunitách sa často rodí naozaj veľké množstvo potomkov, čo je niekedy až druhý extrém.

Na výchove detí sa potom vo veľkej miere podieľajú aj ich súrodenci a aj vzťahy v rodine fungujú trochu inak. Keď má napríklad stará mama desiatky vnúčat, individuálny vzťah medzi starým rodičom a dieťaťom už prirodzene nebýva taký intenzívny ako v menších rodinách.

Je možné ten postoj k deťom, ktorý ste opísali, vysvetliť náboženskými dôvodmi?

Nemyslím si, že pozitívny vzťah k deťom v Izraeli sa dá vysvetliť iba náboženstvom, pretože veľmi prorodinne pôsobí aj veľká časť sekulárnej spoločnosti. Tri deti sú u nás minimum. Skôr si myslím, že ich možno až tak neovládol konzumný spôsob života a proste sa dokážu uskromniť. Ťažko sa to však vysvetľuje bez generalizovania. 

A čo rodiny s jedným dieťaťom? Máte také okolo seba?

V Izraeli je to skutočne skôr rarita. Tu v Tel Avive máme rôzne typy rodín, napríklad ženy, ktoré sa rozhodli mať dieťa cez darcu, alebo páry rovnakého pohlavia, ktoré si dali vynosiť dieťa v zahraničí. A práve v takýchto rodinách býva častejšie jedno dieťa, zrejme aj preto, že je to celé finančne veľmi náročné. 

Foto: súkromný archív D. A. W.

Vždy ste túžili po väčšej rodine alebo vás v tomto rozhodnutí ovplyvnila aj atmosféra v spoločnosti, v ktorej teraz žijete?

Jednoznačne ma ovplyvnila atmosféra okolo. Žena do roly matky dospieva zrejme i časom. Teraz mi je aj trochu ľúto, že už v súvislosti s vekom nestihnem viac detí. A to som pri prvom skutočne zažila šok. 

Ako sa v Izraeli žije mladým rodinám? V Európe sa spája odkladanie detí aj s bývaním – pre mladých je čoraz nedostupnejšie. Ako je to vo vašej krajine?

Toto je podľa mňa zaujímavé, pretože Izrael vlastne popiera predstavu, že vysoká pôrodnosť automaticky súvisí s lacným životom alebo ideálnymi podmienkami.

Bývanie je tu extrémne drahé, hlavne v Tel Avive, a veľa mladých rodín rieši hypotéky, malé byty alebo sťahovanie ďalej od centra. Teda určite by som nepovedala, že ľudia majú veľa detí preto, lebo je to ekonomicky jednoduché.

A čo zdravotná starostlivosť, prípadne dostupnosť škôlok?

Zdravotníctvo je na veľmi vysokej úrovni, najmä čo sa týka tehotenstva, pôrodov a starostlivosti o deti. Izrael značne investuje do medicíny a výskumu – najviac na celom svete. Človek cíti, že deti a rodina sú pre štát dôležitá téma.

Pôrodnice sa doslova bijú o rodičky. Každé pôrodné zariadenie má rozbehnutú marketingovú kampaň a snaží sa presvedčiť budúce mamičky, aby si vybrali práve to ich.

Škôlky a jasličky existujú a systém funguje, ale nie je to úplne bez stresu. Veľa rodičov rieši čakacie listiny, ceny alebo logistiku, hlavne vo veľkých mestách. Teda opäť to nie je nejaký rozprávkový systém bez problémov. Jasličky napríklad stoja 1 500 eur na mesiac a priemerný plat je tak okolo tritisíc eur a viac. 

Ako sa stavia štát k podpore rodín? Dokáže svojou politikou „prehovoriť“ mladú rodinu nejakým programom sociálnej podpory či iných výhod, aby mala ďalšie dieťa?

Pri tejto otázke sa musím veľmi nahlas zasmiať. Materská dovolenka je tu iba tri a pol mesiaca. Potom môže žena zostať ešte ďalšie tri mesiace, ale už na neplatenej materskej. Dá sa ešte dohodnúť so zamestnávateľom, a tak žena zostáva doma v priemere deväť mesiacov až rok.

V Izraeli fungujú daňové úľavy na deti cez systém takzvaných daňových bodov. Každý bod znižuje človeku priamo daň, ktorú platí štátu. Čím viac detí a čím sú mladšie, tým viac bodov rodičia dostávajú.

Ako to máte nastavené vy?

Ja pracujem raz do týždňa jeden deň z domu, keď je manžel s deťmi. Jasličky a opatrovateľky našťastie nemusíme zapájať. 

Najväčšie úľavy majú rodičia malých detí, najmä do veku približne piatich rokov. Pri dvoch či troch malých ratolestiach sa môže stať, že človek so stredným príjmom platí veľmi nízku daň alebo niekedy takmer žiadnu.

Body dostávajú obaja rodičia, ale matky a rodič, ktorý poberá detské prídavky, majú väčšinou vyššie zvýhodnenie. Extra úľavy majú aj rodičia samoživitelia alebo rodičia detí so zdravotným znevýhodnením.

Akou časťou sa na starostlivosti o dieťa podieľa matka a akou otec? Motivuje štát otcov, aby zostávali istý čas doma s dieťaťom, ako to poznáme napríklad zo Škandinávie?

Veľmi záleží aj na tom, v ktorej časti spoločnosti sa človek pohybuje. Izrael je v tomto značne rôznorodý. Inak fungujú sekulárne rodiny v Tel Avive, inak židovské náboženské komunity a inak napríklad arabská spoločnosť či množstvo menšín, ktoré sa tu tiež nachádzajú.

Ale vo všeobecnosti mám pocit, že izraelskí otcovia sú oveľa viac zapojení do bežnej starostlivosti o deti, než býva zvykom v mnohých iných krajinách. Vidieť to aj v uliciach.

V čom?

Oteckovia sú s deťmi odmalička veľmi prirodzene. Často ich človek vidí samých s kočíkmi na ihriskách, v kaviarňach, pri uspávaní alebo riešení úplne bežných denných situácií. A keďže s nimi trávia veľa času odmala, väčšinou veľmi dobre poznajú ich potreby a fungovanie.

No nie je to úplne ten škandinávsky model, v ktorom štát aktívne tlačí otcov do dlhých rodičovských dovoleniek. V Izraeli je to skôr kultúrne nastavenie spoločnosti a silný dôraz na rodinu než výsledok štátnej politiky.

Foto: súkromný archív D. A. W.

Odborníci považujú za jeden z faktorov, prečo sa v Európe rodí menej detí, aj odkladanie materstva. Najskôr štúdium, práca, zabezpečenie. V Izraeli však mladí ľudia majú navyše aj povinnú vojenčinu, až potom odchádzajú na univerzity. Napriek tomu je pôrodnosť vysoká. Kedy si v Izraeli mladí ľudia zakladajú rodiny? 

Aj v Izraeli sa dnes rodičovstvo posúva na neskôr než pred desaťročiami, hlavne v sekulárnej spoločnosti a vo veľkých mestách. Obraz, že všetci majú deti hneď po armádnom výcviku, nie je teda reálny.

Sociologička o prepade pôrodnostiĽudia deti stále chcú, len ich neplánujú v najbližšej budúcnosti. Kde je teda problém?

Zuzana Hanusová

Nemajú tendenciu odkladať deti na neskôr?

Rozdiel oproti veľkej časti Európy je v tom, že veľa Izraelčanov nevníma deti ako niečo, čo musí prísť až po úplnom finančnom zabezpečení, vlastnom byte a dokonale rozbehnutej kariére. Proste nejako bude a nejako sa uskromníme – tak si to hovoríme.

Dnes sa často stretávame s názorom, že do takejto neistej doby, keď hrozia vojny a iné konflikty, je nezodpovedné priviesť deti. No Izrael žije dlhodobo v ťažkých časoch – ani pred 7. októbrom to civilisti nemali ľahké, neustále čelili ostreľovaniu z palestínskeho územia. Napriek tomu sa ľudia rozhodujú pre deti.

Myslím si, že veľká časť izraelskej spoločnosti jednoducho nevníma neistotu ako niečo dočasné, po čom raz príde ideálny čas na život. Pre mnohých Izraelčanov je neistota bežnou súčasťou reality už celé generácie. A práve preto sa mnohí nenastavia na spôsob uvažovania: počkáme, kým bude svet bezpečný a stabilný, a až potom budeme žiť.

Naopak, veľa ľudí tu vníma rodinu, deti a normálny život ako určitú odpoveď na chaos okolo. Ak by človek odkladal život pre to, čo sa deje vo svete, mohol by ho odkladať donekonečna.

Prečo si Izraelčania nepovedia: žijeme v ťažkých časoch, nespravíme deťom to, že ich priviedeme do takéhoto sveta?

Jedna dôležitá vec, ktorú si podľa mňa veľa Európanov neuvedomuje, je, že človek vyrastajúci v relatívne bezpečnej krajine začne časom vnímať bezpečie ako normálny stav, ktorý by mal byť garantovaný. V Izraeli veľa ľudí vyrastá s vedomím, že absolútna bezpečnosť nikdy nebude existovať. 

A keď túto predstavu nemáte ako základnú podmienku života, potom ani rozhodnutie mať deti sa neviaže na predstavu dokonale pokojného sveta. Čo sa týka Izraela, ľudia si povedia: áno, svet je nebezpečný, ale my spravíme všetko pre to, aby v Izraeli bolo bezpečne.

Aj keď sú počty novorodených detí oproti Európe vysoké, aj v Izraeli majú podľa štatistických dát klesajúci trend. Cítiť to v spoločnosti? 

Veľkú rolu v tom poklese podľa mňa hrá aj čoraz konzumnejší spôsob života a západné nastavenie mladších generácií.

Zjednodušene povedané, tradičný izraelský prístup je mať radšej jednoduchší život s viacerými deťmi. Izraelčan si skôr spraví výlet po Izraeli, kúpi ojazdené auto a bude mať tri deti, než aby mal drahé nové auto, luxusné dovolenky a jedno dieťa.

Mení sa teda v poslednom čase celospoločenský diskurz v tejto oblasti?

Práve tam sa dnes začína meniť časť mentality, najmä v modernej sekulárnej spoločnosti. Viac sa rieši komfort, kariéra, bývanie a životný štandard. Napriek tomu je kultúrny dôraz na rodinu v Izraeli stále oveľa silnejší než vo veľkej časti Európy.

Na čom záležíJe nebezpečné tvrdiť, že otázka, či mať dieťa, je len otázkou túžby a všetko ostatné nám je ukradnuté

Zuzana Hanusová

Sledujete aktuálnu diskusiu na Slovensku o motívoch mladých, v ktorej väčšinový priestor dostáva názor, že jedno dieťa stačí? Ako ju vnímate?

Je to veľká škoda. Rozumiem mamičke, ktorá sa rozhodne pre jedno dieťa. Nijako ju nebudem kritizovať, pretože rozumiem, že to naozaj môže byť veľmi náročné.

Jediné, čo kritizujem, je to, že sa nedáva priestor aj „šťastným“ mamám. Tak ako ja rozumiem nešťastnej mame, rozumiem aj šťastnej mame. O tom materstvo je. Je to horská dráha, niekedy bez pásov, treba sa poriadne držať a zabávať sa. Nestrácať čas sťažovaním sa a ísť dopredu, pretože na starobu si budeme vyčítať, že sme si tento čas v mladom tele s malinkými deťmi neužili viac. 

Čo by sa z pohľadu vašej osobnej skúsenosti zo života v Izraeli mohlo zmeniť v slovenskej mentalite pri pohľade na rodinu a rodičovstvo?

My sa tak radi sťažujeme na všetko, že neviem, či je reálne, že prestaneme frflať napríklad na „pomalé“ nastupujúce a vystupujúce mamičky v električke. Na mňa raz začal jeden muž na bratislavskom trhovisku vykrikovať, že „načo sa trepem s kočárom na trh“. To bol stred týždňa a trh bol poloprázdny. Vďaka svojmu nadobudnutému izraelskému temperamentu som začala na neho kričať tiež. Nečakal to. 

Dnes ľuďom tie kočíky môžu trocha prekážať, ale verte mi, že keď tieto kočíky vyrastú, tak nám na dôchodkoch už tak zavadzať nebudú. Treba si vážiť každý nový prírastok, lebo každý človek dokáže niečím obohatiť tento svet.