Ako človeka a redaktora, ktorý miluje autenticitu a neznáša umelosť a strojenosť všetkého druhu, ma tieto pozvánky nezvyknú lákať.
A aj je to z mojej skúsenosti skôr vyhodený čas. Ráno niekam prídete, hostitelia vás hodinu-dve trýznia nudnou prezentáciou s mnohými číslami a tabuľkami, aby ste na záver videli v ich očiach očakávanie nejakého pekného mediálneho výstupu.
Na druhej strane dostanete tam zadarmo kávu a jedlo, čo sa svojím spôsobom oplatí. Ak niektorí novinári chodia na novinárske raňajky iba preto, úplne ich chápem a schvaľujem to.
Pred niekoľkými dňami som však dostal podobnú pozvánku, ktorá ma vskutku zaujala – novinárov si zvolali stávkové kancelárie a kasína združené pod pekným názvom Inštitút pre reguláciu hazardných hier. Jedna z tém stretnutia sa mala týkať aj množstva reklám na stávkové kancelárie počas športových prenosov.
Inými slovami, táto téma silno rezonovala – a aj môj nedávny článok o tom, ako som spočítal reklamy počas hokejového zápasu, mal mimoriadne vysokú čítanosť.
Ak ste ho nečítali, iba zopakujem, že počas celého živého prenosu „od štúdia po štúdio“ som narátal osemdesiatšesť reklám, pričom štyridsaťjeden z nich promovalo sedem rôznych stávkových kancelárií.
Skrátka to hazardéri spolu s Jojkou, ktorá majstrovstvá vysielala, prepískli a teraz to potrebujú nejako vyžehliť.

Na pozvánke bolo zaujímavé aj to, že prítomný mal byť aj zástupca štátneho dozorného orgánu pre hazardné hry – Úradu pre reguláciu hazardných hier.
Znelo to teda ako zaujímavá konštelácia. Možno nám chcú oznámiť, že tých reklám bolo naozaj priveľa, uvedomujú si svoje zlyhanie a idú s tým niečo robiť. Tak som si naivne nahováral.
Samozrejme, všetko bolo inak. To, čo som tam hodinu a pol počúval, bol festival výhovoriek, vyhýbavých odpovedí, odkláňania od témy a veľmi bizarných „argumentov“. Bolo to také absurdné a smiešne, že moja účasť vlastne aj stála za to. Nie preto, že by som sa dozvedel čokoľvek užitočné, ale aspoň som trošku zacítil puch tohto nevetraného kútika nášho štátu.
V istej kaviarni nás privítal pán z vyššie spomínaného inštitútu, hneď na začiatok povedal, že stretnutie je off record, ale že na konci poskytne aj mediálne stanoviská.
Nebudem teda menovať ani citovať, ale svoj dojem z toho, čo som tam videl a počul, napísať azda smiem. Je možné, že vďaka tomuto článku už žiadnu pozvánku na pracovné raňajky nedostanem.
Väčšina prezentácie bola pomerne nezáživná. Začalo sa to tým, že vraj novinári nesprávne informujú o celkovej prestávkovanej sume za rok. Vraj keď sa uvádza, že „Slováci minulý rok uzatvorili stávky za 26,77 miliardy eur“, je to mätúce, pretože v tej sume sú zahrnuté aj peniaze vyhraté a opäť stavené.
A navyše to vraj nie sú len Slováci, keďže sem chodia stávkovať aj cudzinci.
Nuž dobre. Keď stavím sto eur, vyhrám späť dvesto (teda som v pluse sto) a tých dvesto opäť stavím, aby som ich prehral, koľko som prestávkoval? Sto alebo tristo? Moja logika mi hovorí, že síce som v mínuse len sto, ale dokopy som prestávkoval tristo: mojimi rukami prešlo tristo eur, za ktoré som si kúpil tikety. Ale to je skôr na okraj.
Zaujímavé to začalo byť, keď sme sa konečne dostali k reklamám v televízii.
Ako jeden z prvých argumentov pán z inštitútu uviedol, že podľa prieskumu agentúry Ipsos z roku 2023 až 62 percent respondentov uviedlo, že ich reklamy k hraniu hazardných hier nemotivujú.
Potom ktovie, prečo si tie reklamy vlastne objednávajú. Možno sú tie stávkové kancelárie také hlúpe, že na reklamy vyhadzujú peniaze len tak z pasie.
Ibaže by to robili kvôli tým 23 percentám, ktoré uviedli, že ich to motivuje (zvyšné percentá boli za možnosť „neviem“). Alebo to dokonca motivuje viac ľudí, než je ochotných si to priznať.
Nasledoval však ešte lepší argument: neriešme množstvo reklám, ale ich obsah.
Musím uznať, dobrý pokus o úplné redefinovanie témy, vlastne hlavnej, pre ktorú sme tam asi viacerí priši. Neriešme toto, ale tamto!
K slovu sa dostal aj druhý pán, ten z dozorného orgánu. Ubezpečil nás, že úrad pred blížiacimi sa majstrovstvami vo futbale požiada prevádzkovateľov hazardných hier, aby poskytli vzorky reklám, a posúdi ich obsah, či sú v poriadku alebo nie.
Ak to znamená, že slogany typu „Stačí len začať“ sa už nebudú opakovať, je to lepšie ako nič. Avšak reklama, aby bola reklamou, musí stávky propagovať. Bez toho by to nebola reklama. Je fajn, že sa vytýčia nejaké etické mantinely, ale problémy sú predsa celkom iné: po prvé, množstvo, po druhé, že nie sú nijako časovo obmedzené.
Obaja páni veľa hovorili o tom, akým problémom je nelegálny hazard, po čom nasledovala pomerne vtipná myšlienka, že vďaka tým reklamám aspoň diváci vedia, ktorí poskytovatelia sú tí legálni.
Ďalej: vraj dnes sú omnoho väčším problémom nelátkové závislosti od sociálnych sietí, pornografie a hrania počítačových hier. A že o tom by sa malo hovoriť.
Opäť na nás teda skúšali taktiku „neriešme toto, ale tamto“, vzdorujúc opatrným námietkam, že veď predsa aj o týchto závislostiach sa veľa píše.

Bolo pre mňa prekvapivé, ako často pán z úradu súhlasil s pánom z inštitútu. V každom prípade, hoci som videl, že to nikam nevedie, snažil som sa z nich vypáčiť odpovede na dve otázky: po prvé, či nebolo tých reklám tento rok naozaj priveľa, a po druhé, ako si vysvetľujú, že súčasťou vysielania, ktoré nie je vekovo obmedzené, sú reklamy na vekovo obmedzené produkty alebo služby.
Pri prvej otázke som dostával odpovede typu „je to vec pocitu“, „je to subjektívne“ a „riešme obsah“.
Pri druhej otázke som videl, že páni sú v rozpakoch a nevedia odpovedať. Otázku som položil v rôznych formuláciách asi trikrát, ale bez jasnej odpovede. Ono je to totiž pomerne paradoxné, že vysielanie, ktoré je prístupné aj deťom, obsahuje reklamy na niečo, čo je iba 18+.
Škoda, že mi vtedy nenapadlo prirovnanie, že je to, akoby sme v prime time promovali cigarety alebo erotické pomôcky.
Napokon z úst druhého pána vyšla odpoveď, že dnes už mladí aj tak s rodičmi hokej ani futbal v televízii nepozerajú. Miesto toho visia na mobilných aplikáciách a tam sú reklamy na všeličo a ešte je tam aj ten nelegálny hazard. A premostil k závislosti od sociálnych sietí.
Až to pôsobilo, že by sa lepšie cítil na úrade pre reguláciu sociálnych sietí...
Ale musím pánovi z úradu napriek viacerým odkláňaniam, výhovorkám a čudným argumentom pripísať aj jeden plusový bod. V jednom momente totiž priznal, že časové sloty na reklamy na stávkovanie by boli možnou cestou – teda že by boli povolené až po 22. hodine.
Bol to asi jediný moment, keď sa títo páni v niečom nezhodovali.
Ten prvý o takomto riešení nechcel počuť. Argumentoval tým, že reklamy na hazard výrazne obmedzili v Taliansku a Británii, no neviedlo to k výraznému poklesu hrania hazardných hier, respektíve sa časť hráčov presunula k nelegálnym.
Aby som tento fejtón uzavrel seriózne, nelegálny hazard, obzvlášť v online svete, je bez pochýb problém, ale nedáva štátu bianko šek na to, aby rezignoval na svoju povinnosť vymáhať právo.
Veď predsa nelegálny hazard je už nelegálny a úlohou štátu je proti nemu bojovať.
Aj nelegálni pálenčiari existujú, no to nedáva štátu argument, že tak teda uvoľnime prísnu legislatívu v oblasti alkoholu, lebo inak nám ľudia prejdú k nelegálnym výrobcom. Naopak, ak niekto nelegálne páli, riskuje veľký trest.
Isteže, vo svete internetu je to ťažšie a po zablokovaní určitej stránky sa môže o pár hodín objaviť nová, ktorá ju zrkadlí. Ale to nie je neriešiteľné. Ako aj v rozhovore pre Postoj spomínal Peter Beňa, ktorý sa hazardu roky venuje, okamžité blokovanie nových domén zo strany štátu je síce beh na dlhú trať, ale robí sa to všade.

Potrebné je, aby štát na to vyhradil tím odborníkov a sudcov, konal promptne a bol vytrvalý.
Hlavná otázka však je, či chce reálne v dosiaľ pomerne úspešnom boji proti hazardnému eldorádu pokračovať. Po nedávnych pracovných raňajkách mám o tom isté pochybnosti...
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.