Autori Rozprávok Líšky a Vlka Čím neskôr sa dieťa namotá na internet, tým lepšie. Nechceme robiť len haťa-paťa pre bábätká

„Prežívam to ako svoju misiu. Deti sú úžasné. Ale ak sa nenaštartujú správne, potom v puberte už je neskoro zalamovať rukami,“ hovorí Barbora Birnerová, ktorá sa práci s deťmi venuje už od svojich sedemnástich rokov.

Spolu s manželom Martinom majú úspešný youtubový kanál, ktorého videá dosahujú aj milióny pozretí. Napriek tomu nechcú, aby sa ich tvorba zmenila na výrobnú linku, a venujú sa jej popri ďalšej práci.

Martin Birner o sebe hovorí, že je starý metalista. Kedysi tvoril airsoftové videá. Barbora Birnerová bola zas vo volebnom období 2018 až 2022 krajskou poslankyňou a viceprimátorkou Žiliny.

Ako to všetko súvisí s rozprávkovými videami? Prečo úspešní tvorcovia online obsahu nechcú, aby boli malé deti na mobiloch? Akú rolu hrá v ich tvorbe viera a prečo im záleží na židovsko-kresťanskom priateľstve?

Kanál na YouTube máte od roku 2015, no dlhšie rozprávky ste začali robiť až neskôr. Vaše videá poznám vďaka synovi, ktorý ich má rád. Ako ste sa k ich tvorbe dostali?

Barbora Birnerová (BB): Na úplnom začiatku sme na YouTube robili krátke veci. Skúšali sme, čo nám sedí a čo zabaví naše deti. Skúšali sme rôzne formáty a potom sme začali robiť Rozprávky Líšky a Vlka.

S týmto formátom sme spokojní. Robíme ich osem rokov.

Vaša prvá motivácia teda bola robiť niečo pre vaše deti?

BB: Asi áno. Máme štyri deti, a keď bol náš najstarší syn malý – teraz už má dvadsať rokov –, existoval možno len jeden alebo dva zábavné programy pre deti v slovenčine.

Povedali sme si, že sa chceme pokúsiť vytvoriť niečo hravé a tvorivé. Uvidíme, čo sa z toho vyvinie. Postupne sa to vyprofilovalo do túžby potešiť a rozosmiať oveľa viac ľudí.

Martin Birner (MB): My sme išli do videí aj preto, že som predtým mal celkom úspešný airsoftový kanál. Bolo to po anglicky, pre americký trh. Vyšplhal sa na pol milióna odberateľov a vlastne som sa tým živil.

Pri tom som sa naučil, ako funguje YouTube, ako sa pracuje s kamerou a podobne. Časom sme sa v týchto témach vystrieľali a chcel som skúsiť niečo nové.

Keď prišli rozprávky, vnímal som to ako umeleckú výzvu. Baška to brala skôr ako misiu alebo poslanie – poďme robiť niečo pre deti. Ja som sa na to pozeral viac z technického hľadiska.

Od airsoftu k rozprávkam je pomerne veľký skok, nie?

MB: Ale keď si tie videá pozriete, stále sú tam zakomponované westernové, akčné motívy. Aj hudobné – som starý metalista, tie grify sú tam niekedy schované.

Snažíme sa to robiť tak, aby to bavilo aj dospelých, aby to nebolo čisto pre deti. Aby sme si tam našli niečo aj my.

Náznaky westernu som si vo vašich videách všimol, no metal nie.

MB: Tie hudobné postupy sú trošku iné. Nie je to komercia na prvú.

BB: Niektoré kanály považujú deti za ešte jednoduchšie, než sú. Akoby im nedôverovali, že majú na to, aby si veci domysleli.

Nechceme robiť len „haťa-paťa“ pre úplné bábätká. Ak niekto nepochopí presah, nevadí, poteší ho trebárs dej. Ale ak ten presah pochopí a zasmeje sa na ňom, tak dobre.

Pre deti akého veku robíte svoje videá?

BB: Pre škôlkarov, teda od troch rokov. Ľudia to púšťajú aj maličkým deťom, napríklad keď ich kŕmia, ale to nám je trochu ľúto. Čím neskôr sa dieťa namotá na internet, tým lepšie.

Keď niekedy vidím dieťa s cumľom v kočíku, ktoré scrolluje na telefóne, tak ma to až zabolí. Hovorím si: chúďatko, ako budeš vnímať vtáčiky pri ceste, keď už v prvom roku života ťukáš do telefónu?

Zaujímavé, že to hovoríte ako tvorcovia online obsahu.

BB: Náš obsah je vhodný pre deti od troch rokov. Pri tých menších tomu nevieme zabrániť, je to vždy rozhodnutie rodiča.

Keď niekto púšťa malému dieťaťu filmy o Harrym Potterovi, je to jeho vec, ale určite to nie je ideál pre rozvoj mozgu dieťaťa.

Mobil v posteli a pri stoleIde o vážny zabijak rodinnej intimity, preto je potrebné urobiť uvedomelé kroky, tvrdia vedci

Zuzana Hanusová

Vaše videá nemajú rýchle strihy, blikavé efekty. Sú pokojné. Je za tým vaša snaha čo najmenej rušivo pôsobiť na mozgy detí?

MB: Je to kompromis. Lebo Baška to chce presne takto, aby to bolo pokojné, plynulé, bez blikačiek. 

BB: Aby to nebolo strašidelné.

MB: Ja by som tam dal aj trochu napätia. To by sa mi viac páčilo. Video je výsledkom kompromisu. Ale som rád, že to tak je. Spätne uznávam, že je to dobre. Keby sme to robili tak, ako som si to pôvodne predstavoval ja, deti by sa možno báli.

BB: Existuje veľa vecí, najmä v angličtine, ktoré sú ublikané a ukričané. Človek to vypne a vôbec nevie, o čom tá rozprávka bola.

Pre mňa je úplne kľúčové, aby posolstvo bolo zrozumiteľné a formujúce. Nejde len o zábavu. Je to aj moja motivácia, prečo to robím. Chcem tu zanechať nejaké posolstvo.

Ako by ste ho formulovali?

BB: Hoci všetci máme obmedzenia, si nebeským Ockom milovaný taký, aký si. Aj so všetkými svojimi obmedzeniami. Je to o prijatí seba samého a všetkých okolo. To sa snažím dostať do rozprávok a počas blikania sa to nedá.

MB: Ale na čom sa zhodneme, je, že to má byť sranda. Robíme rozprávky tak, aby boli zábavné, aby sme sa pri nich nebrali príliš vážne. Aj na koncertoch a predstaveniach vystupujeme dosť svojsky. Nechceme sa brať smrteľne vážne.

Vidíte nejaký rozpor v tom, že robíte veci na YouTube a zároveň nechcete, aby deti trávili čas na mobiloch?

BB: Nevravím, že chcem, aby tam neboli vôbec, že je to tabu, ktorého sa nesmú ani dotknúť. Dôležité je, aby na mobile neboli úplne odmalička.

Vidím, že rodičia niekedy nechcú, aby ich deti zaťažovali svojimi emóciami, tak im dajú telefón do ruky. Na internete budú deti tak či tak, ale je dôležité, ako tam trávia čas. Podľa toho aj vyberám rozprávky, ktoré ideme spracovávať.

Ako postupujete? 

BB: Vyberám také, ktorých posolstvo sa mi zdá zmysluplné. Rozprávok je veľa, ale v tých strašidelných alebo temnejších neviem nájsť myšlienku, ktorú by si deti z nich vedeli odniesť.

Spomínate prijatie a lásku, v pesničkách máte aj kresťanské odkazy. Je pre vás tvorba videí aj forma evanjelizácie?

BB: Takýmto vážnym slovom to nenazývame, ale určite je to odkaz na biblické hodnoty.

Máte spätnú väzbu, že to ľudia vidia a prijímajú?

BB: Existujú ľudia, ktorí povedia, že naša produkcia nie je dostatočne komerčná alebo dosť prepracovaná. Ale často si nás vyberajú ľudia, ktorí v rozprávkach hľadajú trochu hĺbky.

Naše videá pozerajú často veriaci ľudia, ale aj ľudia, ktorí do cirkvi nepatria, no túžia po láskavosti, po bezpodmienečnom prijatí. Máme spätnú väzbu, že to tam nachádzajú.

Obaja ste sa zhodli, že toto je dôležité?

MB: Práve Baška často príde s nápadom, ktorú rozprávku spracovať. Keď vyberie hlavnú myšlienku rozprávky – lebo z každej sa dá vytiahnuť iná myšlienka –, potom nastupujem ja. Napíšem scenár, spolu si ho prejdeme, ona doplní nejaké humorné veci a logické súvislosti, aby hlavná myšlienka zaznela.

Potom ona rieši kostýmy a rekvizity. Spolu vyberáme vhodných hercov a ideme na to.

BB: Ešte sú tam pesničky, ja prídem s textom a Martin ho zhudobní.

MB: Urobím melancholickú pesničku, ktorú mi doma zatrhnú. Potom urobím druhú melancholickú pesničku, tú mi zatrhnú tiež. Potom príde dcéra, prehodí dva akordy na veselšie a už je to hotové.

Čo je celkom na začiatku?

MB: Väčšinou to funguje tak, že keď ja strihám jednu rozprávku, Baška vymýšľa už ďalšiu. 

BB: Ide to tak, že napíšem text piesne, v ktorom je to základné posolstvo. Niekomu možno nevyhovuje tá muzikálová forma, ale pesnička je podľa mňa dobrý spôsob, ako dostať myšlienku do myslí detí. Pravda o láske, odpustení sa v nej dá podať jednoduchšie a je ľahšie stráviteľná.

Preto je pre mňa kľúčové najprv napísať text, do ktorého sa snažím „prepašovať“ to posolstvo. Potom sa vrhnem na premýšľanie o kostýmoch. 

MB: Ešte máme jedného človeka, ktorý nám pomáha s hudbou. Aranžuje ju a robí finálnu podobu. Ja mu pošlem gitary, spevy a ďalšie nástroje v surovej podobe a on to celé zaranžuje, zmixuje a vylepší.

Dôležitá vec je ešte výber lokácií. To tiež robí Baška.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Rozprávky nakrúcate na rozličných pekných miestach. Ako ich hľadáte?

MB: Baška sedí hodiny na všelijakých Bookingoch a hľadá pekné chalúpky.

BB: Normálne si rezervujeme pobyt cez nejakú platformu. Ideme tam na predĺžený víkend, tri-štyri dni, bývame tam aj s účastníkmi a zároveň natáčame. Je to pre deti aj zážitok. Nie sú len pracovne vyťažené, ale sú aj na výlete a to sa im ráta.

Ako tvoríte kostýmy?

BB: Mnohé veci šijem z látok, ale veľkou inšpiráciou a často aj základom pre kostýmy sú second handy. Som ich vášnivá návštevníčka.

Mám rada také bizarné sekáče, kde človek nájde všelijaké šialenosti. Tie najkrajšie kúsky, na ktoré som najviac hrdá, často nájdem za pár eur práve v sekáči a ja ich potom už len prešijem či dotvorím. 

Vo vašich rozprávkach vystupujú deti. Podieľajú sa aj na príprave scenára?

MB: Áno, podieľajú sa na ňom. Konzultujeme ho s našimi dcérami, ony často vymyslia vylepšenie.

BB: Čím sú deti staršie, tým viac sa na scenároch podieľajú. Ale už menej hrajú.

Začínali sme len so svojimi deťmi. Postupne, ako odrástli, sme začali prosiť kamarátov, aby nám nejaké deti „požičali“. 

Koľko ľudí sa podieľa na nakrúcaní priamo na mieste?

BB: Vždy sme tam my dvaja a často sú tam rodičia detí, ktoré hrajú. Veľmi nám pomáhajú, pretože vedia, ako pracovať so svojimi deťmi.

Snažíme sa točiť s kamarátmi, nie s úplne cudzími ľuďmi. Keď sa poznáte, viete lepšie odhadnúť hranice detských hercov. Každé dieťa túži byť v rozprávke, ale nie každé vie uniesť záťaž natáčacieho dňa.

MB: Ja točím a zároveň druhou rukou posúvam svetlo, Baška niekedy drží šibu, väčšinou to robíme takto na kolene, iba my dvaja.

Keď hovoríte o hraniciach pri nakrúcaní s deťmi, čo máte na mysli?

BB: Aj únavu. Ide o to, čo tie deti unesú. Niektoré zábery treba urobiť viackrát. Nie každé dieťa by to bavilo. Potrebujeme vedieť, čo môžeme očakávať, lebo niektoré dieťa nemusí uniesť nároky, ktoré naň máme.

Takže ide o hranicu toho, či ešte môžeme potiahnuť alebo či už to na ten deň stačí.

MB: Výhoda je, keď tie deti poznáme, aby sme ich neťahali do niečoho, čo im nesedí.

Tlačíte na svojich hercov?

BB: Snažíme sa netlačiť, ale motivovať ich, aby ešte trochu potiahli. Niekedy to ide, niekedy nie.

S akými veľkými deťmi pracujete? 

BB: Väčšinou so školákmi na prvom stupni. V dvanástich rokoch sa ich motivácia už pomaly končí. Potom je to pre ne všetko detské a trápne a strácajú záujem. Naše deti ešte niekedy pokračujú aj po dvanástke, lebo chápu, že je to náš spoločný rodinný koníček a že nás to spája. 

Najmladšie dievčatko, ktoré u nás hralo, malo štyri roky. Hralo bábätko, takže sa nemuselo štylizovať do niečoho, čo by mu bolo veľmi vzdialené.

Vo všeobecnosti platí, že pod šesť rokov je to náročné, pretože menšie deti nemajú trpezlivosť. A staršie už zasa strácajú záujem.

MB: Našťastie je stále veľa detí, ktoré chcú hrať. Dokonca nám píšu aj ľudia, ktorých vôbec nepoznáme, že ich dcéra alebo syn by si veľmi radi zahrali. No keď ich nepoznáme, je to náročné.

Máte aj pedagogické vzdelanie alebo len bohaté rodičovské skúsenosti?

BB: Máme štyri deti, rodičovská skúsenosť je teda určite dôležitá. Ale ja od sedemnástich rokov, odkedy som súčasťou spoločenstva v cirkvi, pracujem s deťmi.

Prežívam to ako svoju misiu. Deti sú úžasné. Ale ak sa nenaštartujú správne, potom v puberte už je neskoro zalamovať rukami.

MB: Ja som nejakých pätnásť rokov hrával divadlo pre deti. Chodili sme po školách s vlastnými predstaveniami, vlastne som sa tým živil.

Študovali ste herectvo?

MB: Nie. Vyštudoval som Žilinskú univerzitu, ale na civilnej službe som bol v mestskom divadle a tam som sa nadýchal vône opony a javiska. To mi učarovalo.

BB: Ja som študovala na univerzite v Ostrave. Obaja sme vyštudovali ekonomiku. Pre mňa to bola asi najväčšia životná chyba.

V srdci som vždy túžila robiť divadlo pre deti. Toto, čo robíme, je naplnenie nášho sna. 

Prečo hovoríte o štúdiu ekonómie ako o chybe?

BB: Strašne ma to nebavilo. Možno je dobré poznať ekonomické princípy, ale všetky tie manažmenty a účtovníctvo mi spôsobovali utrpenie.

Pamätám si, aká som bola sklamaná, keď sa spolužiaci na výške nechceli hrať. Riešili, ako im rastú peniaze na burze, ale nechceli robiť žiadne hravé šašoviny.

MB: Nechceme tým povedať, že tá škola bola zlá. Ja som vtedy ešte ani nevedel, čo chcem v živote robiť. Chcel som iba hrať v kapele a vyhnúť sa vojne.

Štúdium ekonómie mi nič nedalo, okrem toho, že som ostal v Žiline a stretol som Bašku. To je bonus.

Vaša kapela hrala metal?

MB: Áno. Bola to taká thrash-metalová kapela. Keď som sa obrátil a stal sa kresťanom, mal som asi dvadsaťdva, začali sme robiť iné veci. Učaroval mi írsky folk. Aj v našich pesničkách to niekedy počuť. Flauty, husle, folkové prvky, trochu aj do gospelu.

Chýba vám metal?

MB: Ja si to tam nájdem. Metalová muzika pre mňa nie je len o tom, že si zapnem booster. Sú tam akordy a vybrnkávačky, ktoré viem dať aj do detských pesničiek.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Rozprávky robíte už roky, podieľajú sa na tom aj vaše deti. Ako ich to ovplyvňuje?

BB: Určite ich formuje to, že vyrastajú v umeleckom prostredí. Tri z našich detí sú umelecky zamerané. Jedna z dcér sa práve počas účinkovania v našich videách rozhodla, že chce študovať herectvo, a dnes ho naozaj študuje.

Sme tým ovplyvnení všetci ako rodina. Nie sme doma, ideme na chatu natáčať, nemôžeme robiť niečo iné, lebo šijeme kostýmy alebo striháme video. 

Tvorba umenia vám teda zaberá značnú časť vášho času.

MB: Zaberá. Baška má ešte inú prácu, ja sa tomu venujem viac, pretože okrem našich vecí natáčam a strihám aj pre iných ľudí.

Tvorba našich rozprávkových videí nie je práca na plný úväzok, ako to majú niektorí iní detskí interpreti, ktorí majú koncerty a vystúpenia. Stále to robíme akoby popri niečom.

Prečo?

BB: Možnože aj preto, aby nám ostali sily a netlačili sme na pílu. Rodina má tiež svoje potreby. Takže to robíme podľa toho, ako stíhame. Niekedy sa rozprávka nachystá za dva mesiace, inokedy za tri.

Nemáme nôž na krku, že každý mesiac musí vyjsť nové video. Tým by sme prišli o autenticitu. Keby to malo fungovať ako stroj, asi by som to nedávala.

MB: Keby sme sa rozhodli poňať to ako komerčný projekt, bolo by to úplne iné. Premýšľali sme nad tým, ale nenašli sme sa v tom.

Občas zahráme predstavenie, keď nás niekto zavolá. Ale nemáme manažéra, ktorý by obvolával mestá a vybavoval nám vystúpenia. Nie je to naša cesta.

Pri takých počtoch pozretí, aké majú na YouTube vaše videá, vám to musí generovať nejaké peniaze. Všetky idú na tvorbu ďalších rozprávok?

MB: Väčšina áno. Na to, že nemáme veľa predstavení, sú tie čísla dobré. Hovoria nám to aj ľudia, ktorí si zarábajú najmä koncertmi. My koncertujeme menej, takže sme radi, keď máme divákov a keď nám niečo kvapne z reklamy na YouTube.

Ja by som bol rád, keby sme stíhali robiť aj viac videí. YouTube ma baví – analyzovať, vymýšľať kľúčové slová, sledovať trendy a všetka tá mágia okolo. Fyzicky však nedokážeme robiť viac.

BB: Je to aj tým, že keď sme pred ôsmimi rokmi začínali, tak tie prvé videá boli dobre známe rozprávky. Napríklad Tri prasiatka, čo je asi svetovo najobľúbenejšia rozprávka. Teraz už je trochu ťažšie nájsť novú rozprávku, ktorá je pekná, hlboká a zároveň realizovateľná.

MB: Do budúcnosti by sme radi skúsili aj vlastné rozprávky. Ale keď spracujeme menej známu rozprávku, nemá toľko pozretí a potom sa nám nevrátia ani náklady.

Musíme zvažovať aj túto stránku veci. Aby sa vrátili náklady, potrebujeme milión pozretí.

Vaše pokojné, takpovediac doma na kolene robené videá majú aj tak pozoruhodný úspech.

BB: Áno, v podstate máme také „homemade“ rozprávky. Tak ako je domáci džem iný než ten komerčný so všelijakými konzervantmi, tak možno my máme také homemade fairy tales.

MB: Satisfakcia je aj taká, keď nás niekto úplne nečakane spozná na úplne divných miestach. Raz som bol na kúpalisku, stál som v plavkách v rade na tobogan a zrazu ku mne prišiel nejaký chlapík – „Á, Vlk!“ To bolo vtipné.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Toto by bol dobrý koniec, ale ešte sa chcem spýtať na politiku. Barbora, vy ste pôsobili v komunálnej politike, boli ste aj viceprimátorka Žiliny. Ako to ide dokopy s detskými videami?

MB: Pozrite si Perníkovú chalúpku. Tam je všetko.

BB: Bolo to niekedy v roku 2018. Kamarátila som sa s ľuďmi, ktorí sa rozhodli kandidovať do župného zastupiteľstva. Oslovili aj mňa. Mala som pocit, že sa už nedokážem len dívať na aroganciu moci, čo sa deje.

Povedala som si, že ak bude v mojich silách a možnostiach aspoň omrvinkou prispieť k pečeniu toho spoločného chleba, tak to skúsim. Okrem ekonómie som si totiž urobila doktorát z verejnej a sociálnej politiky, čo bolo oveľa zaujímavejšie.

Stala som sa poslankyňou VÚC, potom aj mesta. Neskôr som dostala ponuku stať sa zástupkyňou primátora.

Bolo to veľké dobrodružstvo, ale zároveň veľmi náročné. Politika priťahuje ľudí, ktorí si niečo potrebujú dokazovať, a ľudsky je to potom ťažké.

Po šiestich rokoch som si povedala, že to bolo pekná skúsenosť a hádam sa aj podarili nejaké dobré veci, ale že by to zabilo moju autenticitu aj môj charakter a že stačilo. Bavilo ma to, ale asi to už nebudem viac skúšať.

Vaše pôsobenie v politike sa časovo prekrýva s obdobím, keď ste začali robiť dlhšie rozprávky. Je tam nejaký súvis? Boli rozprávky formou terapie alebo oddychu od politiky?

BB: Áno. Určite. Pozícia zástupkyne primátora nemala taký pevný režim ako bežné zamestnanie. Občas som si mohla zobrať náhradné voľno a tak.

A aké bolo to obdobie pre rodinu?

MB: Baška bola psychicky unavená. Teraz už sa dostáva do starých dobrých koľají.

Je to náročné, vidno, že ľudí politika naozaj mení. Sú to tlaky, najmä na psychiku. Takže obdivujem všetkých politikov, ktorí tam dokážu vydržať. Zvlášť tých, ktorí to neberú len ako osobný kšeft, ale naozaj majú chuť niečo meniť a urobiť pre verejnosť. 

V modernom detskom centre vo SvaľaveUkrajinci dokážu naprávať staré systémy omnoho rýchlejšie, než by sme to zvládli my

Zuzana Cascino

Martin, predtým než sme začali robiť rozhovor, ste spomenuli, že chodievate na Ukrajinu. S akým cieľom?

MB: Ako sa začala vojna, tak tým žijem. Už od roku 2014, ale najmä od plnoformátovej invázie.

Snažíme sa pomáhať. Organizujeme zbierky, vyberáme peniaze. Zo začiatku sme tu nakupovali humanitárnu pomoc, potraviny a ďalšie veci, a vozili ich na Ukrajinu. Máme jednu spriatelenú cirkev v Mukačeve, cez ktorú sme to rozdávali.

Teraz tam chodíme len s peniazmi a veci nakupujeme tam. Je to jednoduchšie než stáť na hraniciach s dodávkou plnou tovaru.

Sú tam vnútorní vysídlenci z prifrontových miest, distribuujeme im potravinovú pomoc. Plus je to spojené s nejakou službou v ich cirkvi, niečo zahráme, porozprávame.

Potom je ešte ďalšia forma – chodíme na tryznu po mestách, kde boli v minulosti veľké masakre Židov.

BB: Toto máme spoločné. Obaja pochádzame z neveriacich rodín a kresťanstvo sme stretli až v mladosti. Postupne sme pochopili, aké nevyhnutné je priateľstvo medzi kresťanmi a Židmi. Pokiaľ sa nepoučíme z minulosti, keď bol u nás antisemitizmus veľmi silný, neposunieme sa ďalej.

Žiaľ, Slovensko malo jeden z najhorších protižidovských zákonov a procesov eliminácie Židov v Európe. Prežívame z toho veľkú bolesť a máme potrebu to vyznávať a ľutovať.

Hoci sa to netýka priamo nás, ale našich predkov, týka sa to našej krajiny. Považujeme za kľúčové pre budúcnosť Slovenska, aby sme si uvedomili, akého veľkého zla boli ľudia súčasťou a aby sa to už neopakovalo.

Korene kresťanstva sú židovské, nemôžeme ich odrezať a tváriť sa, že to tak nie je.

Rozprávky a tieto ďalšie aktivity sú teda súčasťou vašej osobnej misie?

BB: Určite. Vo svojej kresťanskej službe vnímam práve tieto dva rozmery – služba deťom a budovanie židovsko-kresťanského priateľstva. Toto som ja.

MB: Áno, toto sú dve veľmi dôležité veci v našom živote. Nosíme to tak v sebe.

BB: Nepripadáme si ako veľké hviezdy. Skôr by sme boli radi, keby sme boli ako mesiac, ktorý odráža trochu žiary zo slnka. Ak sa nám podarí trošku odraziť to Svetlo ďalej, tak sme spokojní.