Chestertonov Životoholik Čítajte manifest prístupu k životu

Román Životoholik (Manalive) má v tvorbe G. K. Chestertona výsostné postavenie. Dovoľujem si to tvrdiť navzdory tomu, že nie je jeho najúspešnejším románom (to skôr spĺňa Muž, ktorý bol Štvrtok) ani kritikou najoceňovanejším literárnym dielom (tým bol vtedy epos The Ballad of the White Horse), nepatrí k jeho najznámejším filozofickým úvahám (to miesto patrí Ortodoxii) či najmonumentálnejším kresťanským apologetikám (ako Večný človek) a ani k jeho najznámejšej beletrii (tou už navždy ostanú detektívne poviedky s otcom Brownom).

A to ani nespomínam ďalšie oblasti jeho tvorby, ako životopisné črty, literárnu teóriu, žurnalistickú esejistiku či ojedinelú drámu. Chesterton nepretržite rozosieval čriepky svojho svetonázoru do všetkého, čo napísal, ak však hľadáte v jeho kolosálnej spisbe jeden jediný príbeh, kde je jeho pohľad na svet vyjadrený najucelenejšie a najkompaktnejšie – akýsi manifest prístupu k životu –, potom sotva niečo tromfne Životoholika.  

Presvedčenie o výnimočnosti tohto románu istým spôsobom potvrdzuje aj autorka Chestertonovej biografie, jeho dlhoročná priateľka a redaktorka Maisie Wardová (ktorej otec, mimochodom, zas napísal knihu o kardinálovi Newmanovi), pretože podľa nej je Životoholik akousi „skúškou ohňom“, čiže testom, či ste alebo nie ste chestertonista – buď sa vám mimoriadne páči, alebo mimoriadne nepáči, ako dokazuje aj fakt, že dobové kritiky boli buď nadšene oslavné, alebo zdrvujúco odmietavé, nič medzi tým.

Manželka ako inšpirácia

Keďže základnou témou knihy je život a otázka, či je dobrý nápad ho žiť, možno by bolo zaujímavé zasadiť ju aj do kontextu autorovho života. V čase písania mal Chesterton tridsaťsedem rokov a bol už jedenásť rokov ženatý. O necelé dva roky sa mal ocitnúť na pokraji smrti, upadnúc nakrátko aj do kómy. Do jeho vstupu do Katolíckej cirkvi chýbalo ešte skoro desať rokov, hoci jeho brat to spravil v tom istom roku, ako vyšiel Životoholik. 

Avšak predobraz tohto príbehu – krátku poviedku Homesick At Home s nápadne podobnou zápletkou – napísal už ako dvadsaťdvaročný v roku 1896 a odblesky rovnakej filozofie nachádzame roztrúsené prakticky v celej jeho tvorbe. Manželka Frances bola vraj inšpiračným predobrazom hrdiniek mnohých jeho románov a do knihy Životoholik sa to pretavilo aj jedným konkrétnejším prvkom: oceňovaním krásy jednotlivých farieb vďaka šatám, ktoré mala práve na sebe. 

K tradičnému kresťanstvu bol nasmerovaný už od svojich mladíckych rokov výtvarného štúdia akýmsi vrodeným sklonom k úžasu a ku chvále – skrátka, inštinktívne cítil, že je správne nepovažovať nič vrátane najvšednejších vecí za samozrejmosť, ale, naopak, byť za krásy a dary života vďačný. No ak byť vďačný, tak komu?

Vďačnosť a šťastie spolu súvisia

Nešlo teda o akýsi prerod, ktorý zažijú obrátenci až po zmene myslenia – naopak, on bol chápaním zázračnosti reality dovedený k uznaniu, že s jeho osobnou filozofiou je najkompatibilnejší práve kresťanský názor na stvorenstvo. Nebolo to dôsledkom, ale katalyzátorom jeho konverzie, zatiaľ čo my ostatní, bežní Nechestertonovia, sme odkázaní skôr na opačný postup – až ozdravný účinok kresťanskej filozofie možno dokáže prehĺbiť náš pohľad na svet a pretkať ho radosťou a vďakou. Jedným zo známejších citátov Chestertona je práve ten, že „vďaky sú najvyššou formou myšlienok a šťastie je vďačnosť znásobená úžasom“ (z A Short History of England).

Hádam už teda začína byť zrejmé, prečo považujem tento román za autorovo najosobnejšie beletristické sebavyjadrenie. Predovšetkým, máme tu pokope nedeliteľnú zmes chestertonovských princípov: oslavu života, oceňovanie všetkých drobných vecí okolo a uvedomovanie si zázračnosti existencie pomocou večne čerstvého pohľadu. Ten pre nikoho nad určitý vek nie je prirodzený, no o to viac sa treba snažiť tento úžas doširoka otvorených detských očí neustále obnovovať, najmä proti silnému nepriateľovi, akým je šedivá každodennosť.

Potrebujeme žasnúť a zažívať lásku na každý pohľad

Preto keď v staršej poviedke Homesick At Home s podobným vyznením (a dokonca aj s motívom vetra) pán White Wynd náhle vstáva od raňajok a deti sa ho pýtajú, kam ide, odpovedá „Domov“ a vyráža na cestu okolo sveta. Presne ako Innocent Smith – všetci potrebujeme trochu odstupu, aby sme sa mohli naplno zmocniť toho, čo už máme. Treba nám lásku na prvý pohľad – a každý pohľad musí byť znova tým prvým: žasnúť nad hráškom, že je tak zábavne hráškovozelený, a nad snehom, ako je nečakane snehobiely. 

Už v jeho prvom románe Napoleon z Notting Hillu, vydanom osem rokov pred Životoholikom, čítame napríklad tento postreh: „Ak sa na vec pozriete deväťstodeväťdesiatdeväťkrát, nemusíte sa ničoho obávať, ale ak sa na ňu pozriete po tisícikrát, hrozí strašné riziko, že ju uvidíte po prvýkrát.“ O štyri roky nato v úvode Ortodoxie spomína, ako mal už veľakrát chuť napísať príbeh moreplavca, ktorý sa zmýlil v navigačných výpočtoch a pristál pri brehoch svojho domáceho Anglicka v domnienke, že objavuje nový ostrov. Namiesto výsmechu omylu však Chesterton nazýva jeho pocit doslova „závideniahodným“! Za podmienku šťastia totiž považuje kombináciu známeho a nového, bezpečia a dobrodružstva, pohodlia a objavovania, ktorú však nie je také ľahké dosiahnuť, keď si už človek príliš navykol na stereotyp.

Spracovanie svojej srdcovej témy nového pohľadu na starý svet Chesterton pôvodne zamýšľal v podobnom duchu ako predošlý román Muž, ktorý bol Štvrtok – teda trochu detektívky, trochu hororu a trochu filozofie. Mal už aj rozpracované nejaké poznámky. Kým však dozrel čas na samotné napísanie autobiografického príbehu o kríze svetonázoru, štýl jeho beletrie sa posunul od škandinávskeho temna bližšie k nevinnej radosti – a z hrdinu menom Eric Peterson sa vykryštalizoval Innocent Smith.

Innocent je aj nie je alter Ego G. K. Chestertona

Okrem esencie Chestertonovho videnia sveta sa mi Životoholik zdá jeho najosobnejším románovým sebavyjadrením aj tým, že hrdina je v mnohom zosobnením autora – jednak niektorými telesnými črtami, ako je nadrozmerná veľkosť či neposlušná bujná hriva, a jednak aj psychologicky – napríklad temnou krízou nihilizmu, ktorú sa mu tiež podarilo prekonať ešte na škole. Spisovateľ využil príležitosť, aby do Smitha projektoval bláznivú nespoločenskú excentrickosť, ktorú si v skutočnosti nedovolil, a fyzickú akrobaciu presahujúcu jeho možnosti.

Ale okrem týchto dvoch rozdielov nazvať postavu Innocenta Smitha Alter ego autora by asi bolo príliš veľkým posunutím významu slova alter. Dokonca sa v novinovom článku z marca 1906 priznal, že revolver, ktorý nosí stále pri sebe, vyťahuje iba v prítomnosti osoby, ktorá vyhlasuje, že život nestojí za to žiť – a táto jeho ochota poslúžiť vraj „vždy prináša tie najuspokojivejšie výsledky“. 
 
Mimochodom, ak by niekoho zaujímalo, prečo si Chesterton revolver vôbec zaobstaral: údajne tak spravil v deň svojej svadby, aby mohol chrániť manželku.

To, že by sa nám všetkým zišlo prostredníctvom oprášenia umenia žasnúť napumpovať do žíl trochu viac chestertonovského nadšenia pre život – ten prevzácny, nečakaný nebeský dar –, hádam netreba viac rozmazávať.

Text, ktorý ste práve dočítali, je v neskrátenej verzii súčasťou knihy Životoholik. 
Kúpite ju v e-shope denníka Postoj, jej súčasťou sú aj autorské ilustrácie Evy Baloghovej.