Precitnutie vzorového spojenca Čo ukazuje poľský príbeh o prítomnosti Spojených štátov v Európe

„Buďte takým Poľskom v Pacifiku,“ počuli pred časom od americkej delegácie prekvapení Taiwanci. Teda: budujte vlastné obranné kapacity, nakupujte naše zbrane a ideálne aj náš plyn.

Napriek tomu zažili poľsko-americké vzťahy v posledných týždňoch ďalšiu dramatickú jazdu na horskej dráhe.

Keď sa v médiách začalo špekulovať o tom, ktoré americké jednotky v Európe budú zahrnuté do Washingtonom plánovaného znižovania stavov, poľský minister obrany Władysław Kosiniak-Kamysz ubezpečoval, že „poľsko-americká aliancia je základom našej bezpečnosti“ a že „Poľsko je pripravené prijať ďalších vojakov USA na svojom území s cieľom posilniť východné krídlo a zlepšiť obranu Európy“.

V Poľsku aj v Spojených štátoch zaznievali hlasy, že Varšava môže počítať s presunom časti jednotiek, ktoré Američania stiahnu z Nemecka. Napokon, prísľub posilnenia vojenskej prítomnosti dostal prezident Karol Nawrocki priamo od Trumpa v Bielom dome počas svojej prvej zahraničnej cesty v septembri minulého roka.

Pribúdalo však informovaných hlasov potvrdzujúcich, že Američania chcú zastaviť ďalšie kolo rotácie 2. obrnenej brigádnej bojovej skupiny 1. jazdeckej divízie z Texasu, ktorá je v súčasnosti rozmiestnená v juhozápadnom Poľsku, a napätie vo Varšave narastalo.

Nakoniec prišlo potvrdenie aj zo strany Pentagónu, hoci zabalené do fráz o nevyhnutnej „reštrukturalizácii“ americkej prítomnosti vo svete a – ako inak – zmienok o „vzorovom spojenectve“ s Poľskom. Zrušenie výmeny 4 000 vojakov z Texasu by znamenalo zníženie počtu amerických vojakov v krajine na úroveň spred ruskej invázie na Ukrajinu.

V Poľsku sa rozpútalo mediálne peklo. Počiatočný pocit zrady zo strany hlavného spojenca rýchlo vystriedalo vnútropolitické hľadanie vinníkov: premiér Donald Tusk a jeho liberálno-ľavicová koalícia ukazovali prstom na konzervatívneho prezidenta, ktorý sa predsa „tak veľmi chváli skvelými vzťahmi s Trumpom“.

Prezidentov tím zasa pripomínal Tuskov rozhovor pre Financial Times, v ktorom sa pred mesiacom pustil do detinských úvah (na takého skúseného politika), či „môžeme ešte dôverovať Amerike ako spojencovi“, a následne vylúčil možnosť, že by Poľsko mohlo prevziať časť amerických vojakov sťahovaných z Nemecka.

Poľské bezpečnostné dilemyAko zbrojiť, no nie za cenu straty národnej suverenity

Maciej Ruczaj

Nasledovalo niekoľko dní hektických telefonátov a ciest na trase Varšava – Washington. Predovšetkým sa Poľsku podarilo „urobiť rozruch“ aj v rámci amerického establišmentu. „Aký signál tým vysielame Rusku? A tiež našim spojencom?“ pýtal sa predstaviteľov Pentagónu viditeľne pobúrený republikánsky kongresman Don Bacon. „Ani sme ich o tom vopred neinformovali. To je úplná hanba.“

Napokon situáciu upokojil svojím neopakovateľným štýlom sám Donald Trump. Na svojej sociálnej sieti napísal, že vzhľadom na volebné víťazstvo Karola Nawrockého, „ktorého som hrdo podporil“, a „naše vzťahy s nimi“ americká vojenská prítomnosť sa zvýši o 5 000 vojakov.

Vzdych úľavy, ktorý následne zaznel v Poľsku, bolo zrejme počuť až do vesmíru, hoci mnohí upozorňujú, že Trumpov sľub bol veľmi vágny a bude potrebné dohliadnuť na to, aby sa premenil na realitu. Aj preto tento týždeň ministerstvo obrany predložilo Američanom oficiálny návrh na vytvorenie stálej americkej základne na poľskom území.

Napriek tomu šok spojený s celou kauzou otriasol poľskou bezpečnostnou stratégiou, ktorá má už desaťročia rovnaký základ uznávaný naprieč politickým spektrom – jej pilierom nie je len NATO (nehovoriac o EÚ), ale predovšetkým priame spojenie medzi Varšavou a Washingtonom.

Irak

Je rok 2003. Američania vstupujú do Iraku. V západnej Európe dosahujú protiamerické nálady vrchol. Okrem Veľkej Británie sa na vojne proti režimu Saddáma Husajna od prvého okamihu podieľa už len jedna európska krajina. Je ňou Poľsko.

A to napriek tomu, že Varšavu práve čaká záver náročných rokovaní o podmienkach vstupu do Európskej únie. A napriek tomu, že najväčší hráči v EÚ – Francúzsko a Nemecko – otvorene dávajú najavo svoju nevôľu voči jej angažovanosti v irackom dobrodružstve.

Vojna v Iraku bola jasným signálom poľských priorít. S historickou skúsenosťou existencie „na tekutých pieskoch východnej Európy“ (ako hovoril exilový autor Julian Mieroszewski), s traumou častej straty nezávislosti a vedomím vlastnej slabosti bol blahobyt sľubovaný Európskou úniou až druhým cieľom v hierarchii politických elít.

Aby ste sa mohli rozvíjať, musíte vôbec existovať. K tomu prispievalo aj fatalistické presvedčenie, že okno príležitostí sa v tejto časti sveta otvára vždy len na obmedzený čas a treba sa ponáhľať.

Cieľom, na ktorý sa Poľsko sústredilo, bola reálna vojenská prítomnosť USA na jeho území. Cesta k nej však vôbec nebola jednoduchá. Aj po vstupe krajín strednej Európy do NATO v roku 1999 sa západní spojenci držali dohôd uzavretých s cieľom upokojiť Moskvu: žiadna vojenská infraštruktúra Aliancie nepatrí do nových členských štátov.

Bushov „protiraketový štít“, ktorého súčasťou bol aj český „radar v Brdoch“, bol po desiatich rokoch prvým pokusom prelomiť túto bariéru. Zatiaľ čo v Česku vyvolával veľké kontroverzie, v Poľsku ho očakávala prakticky celá spoločnosť.

Na amerických vojakov si Poľsko muselo počkať až do nového sveta po ruskej anexii Krymu a nástupe prvej Trumpovej administratívy. „Dlho sme na vás čakali. Konečne ste tu,“ povedal v roku 2017 na vojenskom letisku v mestečku Żagań minister obrany Antoni Macierewicz.

Odvtedy sa americká prítomnosť v Poľsku – či už v rámci NATO, alebo na základe bilaterálnych dohôd – rýchlo zvyšovala až na súčasných približne 10-tisíc vojakov po ruskej invázii na Ukrajinu. Obrátenie pozornosti celého Západu na východné krídlo Aliancie bolo pre poľskú stratégiu – napriek rastúcemu napätiu – požehnaním.

Po rokoch zosmiešňovania „poľských fóbií“ začal napokon celý Západ preberať pohľad Varšavy na ruskú hrozbu a na potrebu posilňovať odstrašovacie kapacity v bezprostrednej blízkosti ruských hraníc.

NATO 3.0

Trumpovo vyjadrenie o novej vlne vojakov v Poľsku však neukončilo diskusiu o budúcnosti.

Je celkom zrejmé, ako k celej kríze došlo: pre vojenských plánovačov je jednoduchšie a oveľa lacnejšie stiahnuť vojakov z predsunutých pozícií v Poľsku, kde sa jednotky striedajú každý polrok či deväť mesiacov, než zo stálych základní v Nemecku, kam sa posádky presúvajú na niekoľko rokov aj s celými rodinami.

A tým naplniť očakávania politického vedenia, ktoré požaduje znižovanie amerického bremena v Európe.

Čo to však vypovedá o údajne nadštandardnom vzťahu s USA? „Dávame na zbrojenie najviac z celého NATO, kupujeme americké zbrane aj plyn. A napriek tomu je naša pozícia voči Washingtonu taká slabá?“ pýta sa zahraničnopolitický komentátor Antoni Opaliński.

„Dobre vieme, že v Pentagóne prevláda skupina, ktorá chce maximálne obmedziť vojenskú prítomnosť v Európe a sústrediť sa na Indo-Pacifik,“ vysvetľuje bývalý veľvyslanec pri NATO Tomasz Szatkowski.

Summit B9Stredná Európa medzi detstvom a dospievaním

Maciej Ruczaj

Koncepcia „NATO 3.0“, ktorú presadzuje súčasné vedenie Aliancie, predpokladá americký ústup a nahrádzanie amerických kapacít európskymi. Poľsko je „vzorovým spojencom“ práve preto, že začalo s posilňovaním svojich ozbrojených síl skôr a razantnejšie než zvyšok kontinentu.

Na konci tejto cesty je však presný opak toho, o čo sa Varšava celé desaťročia usilovala. Ako potvrdil vrchný veliteľ spojeneckých síl v Európe generál Alexus Grynkewich: „Sily NATO zostanú v Európe rovnako silné, ale budú viac európske.“

Ako však upozorňuje Paweł Musiałek z think tanku Klub Jagielloński, „odstrašenie nie sú len čísla. A z tohto pohľadu by odchod Američanov vyslal signál, ktorý nás musí znepokojovať“. Povedané menej diplomaticky: Rusi sa boja Američanov, nie Britov či Nemcov.

Navyše obmedzovanie americkej prítomnosti posilňuje hlasy, ktoré volajú po „európskej autonómii“ a „európskom NATO“ – nápadoch, ktoré z perspektívy predsunutého východného krídla znejú ako fantazmagória. „Niektoré aspekty americkej prítomnosti jednoducho nemožno nahradiť,“ hovorí Szatkowski.

„A nejde len o jadrový dáždnik. Ide aj o otázky velenia a koordinácie spojeneckých síl – tak z praktického hľadiska, ako aj z hľadiska potrebnej autority. NATO bez amerického velenia by okamžite prestalo existovať,“ dodáva.

Nedôvera voči USA rastie

K pesimizmu v otázke poľsko-amerických vzťahov nevedie len skutočnosť, že vo Washingtone má čoraz silnejšie slovo tábor požadujúci obmedzovanie amerických záväzkov bez ohľadu na záujmy spojencov. Aj v Poľsku sa debata o národnej bezpečnosti komplikuje v dôsledku transatlantickej roztržky, ale aj deštruktívnej polarizácie politickej scény.

Konsenzus o prioritnom význame Washingtonu bol dlhé roky všeobecne prítomný. Napokon, rozhodnutie o účasti na irackom konflikte prijímala vláda postkomunistov...

Dnes je situácia zložitejšia. Podľa Musiałeka sa prezident aj premiér zhodujú v tom, že americká vojenská prítomnosť v Poľsku je žiaduca.

Kto sa o nás postará?Novú realitu sme tak dlho odmietali, až nás zaskočila úplne nepripravených

Maciej Ruczaj

Neustála zákopová vojna medzi oboma tábormi však spôsobuje, že pre domáce publikum radi zdôrazňujú rozdiely: konzervatívci (nie bezdôvodne) obviňujú Tuskovu vládu z cieľavedomého zhoršovania vzťahov s USA v záujme budovania európskej bezpečnosti bez Spojených štátov; Tusk a jeho minister zahraničných vecí Sikorski si zase neodpustia početné kritické narážky na Trumpa a výsmech údajnému „podliezaniu“ Američanom zo strany pravicovej opozície.

Osobitnú úlohu zohráva menší koaličný subjekt Ľavica, ktorý sa (aj vzhľadom na to, že na zahraničnú politiku má prakticky nulový vplyv) naplno rozhodol bojovať o voličov, ktorí vnímajú USA pod súčasným vedením s krajnou nedôverou.

Táto skupina rýchlo rastie – aj v Poľsku, doteraz najproamerickejšej krajine Európy, čo je dobrým ukazovateľom kontraproduktívnosti štýlu správania Trumpovej administratívy. Bohužiaľ, bude zároveň predstavovať čoraz väčšie pokušenie pre politikov, ktorí by sa na tejto vlne chceli zviezť.

Dospievanie

Optimisti sa, naopak, snažia vývoj posledných týždňov prezentovať ako lekciu nevyhnutnú na to, aby krajina – a spolu s ňou celý región – prešla z detstva (spolieham sa na rodičov) do strategickej dospelosti (spolieham sa v prvom rade sám na seba).

„Dospievanie“ zahŕňa väčší dôraz na vlastnú iniciatívu. V posledných mesiacoch Varšava intenzívne rokuje o celom rade bilaterálnych obranných dohôd. Pred časom ju podpísala s Francúzskom, v týchto dňoch s Veľkou Britániou a nasledovať má Nemecko. Intenzívna spolupráca sa rozbehla so Švédskom a rastie význam kontaktov s Tureckom.

„Udalosti posledných rokov spôsobili, že musíme brať do úvahy scenáre, ktoré sa nám predtým zdali nemysliteľné,“ zhŕňa Szatkowski.

„Základnou garanciou našej bezpečnosti je však náš vlastný vojenský potenciál,“ zdôrazňuje. „Bez neho sa žiadne spojenectvá nepočítajú. Nikto nás nebude brániť, ak sa nedokážeme ubrániť sami.“

Aj preto upozorňuje, že aj prípadný odchod obrnenej brigády (hoci symbolicky bolestivý) by nemal až taký zásadný význam: „Predstava, že nás v akejkoľvek politickej konštelácii, s akýmkoľvek americkým prezidentom na čele, budú brániť americké obrnené brigády, je naivná. To je tá časť boja, ktorá aj tak zostane len na nás.“