Hovorca pochodu za život FPU nie je fond na podporu liberálnych ideí, preto sme sa uchádzali o dotáciu aj my

„Budeme brať za parciálny úspech tohtoročného pochodu, ak po ňom prijatá novela ústavy dostane koncovku v podobe vykonávacích predpisov a zákonov,“ hovorí Dmitrij Olšovský, hovorca pochodu za život, ktorý sa uskutoční v septembri v Bratislave. V rozhovore približuje, prečo sa stal hovorcom pochodu, prečo s účasťou na svojom prvom pochode sám zápasil, aj to, v čom si slovenské pro-life hnutie môže zobrať príklad z Ameriky.

Vysvetľuje aj dotáciu vo výške 50-tisíc eur z Fondu na podporu umenia na sprievodný kultúrny program i to, či by štát podľa neho mal podobné občianske aktivity podporovať. „Nespustíme z našich požiadaviek len preto, že pochod niekto finančne podporí,“ dodáva. Čo očakáva od politikov a čo od slovenských konzervatívcov?

Prečo ste sa stali hovorcom Národného pochodu za život?

Tému pro-life som mal vždy v srdci, no zároveň som sa bál verejne vystúpiť, lebo je to ťažká téma. S manželkou sme boli minulý rok v Spojených štátoch a bola to pre nás zlomová udalosť. Prišli sme tam o bábätko v deviatom týždni a o ďalšie sme prišli tesne po návrate na Slovensko v jedenástom týždni. Manželka obe bábätká porodila doma.

Keď som vtedy videl tie maličké telíčka s ručičkami a nožičkami, boli to veľmi silné momenty. Uvedomil som si, že boli vo veku, keď sa na Slovensku bežne vykonáva potrat, a už vtedy bolo aj voľným okom vidieť, že sú to ľudské telá a nie len nejaký biologický materiál. To ma presvedčilo, že už nemôžem ostať ticho.

Bolo to pre nás veľmi ťažké, ale práve táto skúsenosť ma motivovala k tomu, aby som sa nebál hovoriť aj o týchto veciach a zastávať sa najmenších z nás. Vedel som, že bude len otázka času, kedy príde príležitosť angažovať sa viac verejne v pro-life hnutí. V marci ma Patrik Daniška oslovil, či by som sa nestal hovorcom pochodu, a spolu s manželkou sme cítili, že do toho treba ísť.

Byť hovorcom pochodu za život však nie je spoločensky najpopulárnejšia úloha.

Preto som to prežíval aj duchovne. Znel mi verš z Ezechiela, kde Pán hovorí, že hľadal, kto obnoví múr Jeruzalema a kto sa postaví do tej medzery. Vnímal som, že toto je volanie, aby som sa postavil do tej medzery ja, možno aj za cenu kritiky, nesúhlasu či opovrhnutia, no prišiel ten čas.

Keď sme to odsúhlasili, manželka zistila, že čakáme ďalšie bábätko. Po dvoch stratách to pre nás bolo potvrdenie, že Pán Boh nás do toho pozýva a zároveň dáva život, keď sa my postavíme za život.

Zúčastňovali ste sa na pochodoch za život aj v minulosti?

Áno, prvýkrát som bol na národnom pochode v Košiciach v roku 2013. Potom som bol na viacerých pochodoch v Bratislave, vynechal som len posledný v Košiciach, lebo sme boli v Spojených štátoch, kde sme však navštívili americký Národný pochod za život vo Washingtone, ktorý je najväčším pro-life pochodom na svete.

Rok žije v Trumpovej bašteAmeričania sú veľmi štedrí, no žiť zdravo je tam ťažké. Ich konzervatívcov treba vnímať inak

Jakub Lipták

V čase prvého národného pochodu ste mali devätnásť. Už vtedy ste si uvedomovali dôležitosť tejto akcie?

Vtedy som s tým trochu zápasil. Nevedel som, či je správne manifestovať svoje názory takto verejne. Ale postupne som prišiel na to, že ak je pravda, že deti sú ľudia s dušou, je našou povinnosťou zastať sa slabých a každého jedného nevinného, ktorému niekto ubližuje. Preto som považoval za svoju povinnosť vždy ísť.

Ten pochod bol pre mňa dôležitý práve tým, že ma konfrontoval s mojím pohľadom. Na jednej strane som bol veriaci človek, na druhej som s tým napriek tomu zápasil. No prinútilo ma to rozmýšľať o tom. Preto aj dnes vidím veľké ovocie v tom, že pochod tieto otázky stále otvára. Aj keď je to niekedy nepríjemné, núti to ľudí aspoň raz za čas konfrontovať sa, zanechať svoje pohodlie a ukázať verejne svoj postoj.

Pochod je organizovaný pod záštitou KBS. Vzhľadom na vašu americkú skúsenosť z tamojšieho pro-life prostredia nebolo by lepšie, keby bol slovenský pochod viac občiansky či nadkonfesionálny?

Pochod je občianske a nadkonfesionálne podujatie. Každý rok pozývame ľudí z rôznych denominácií, žiaľ, ani tento rok sa nebude dať prísť biskupovi Eľkovi z evanjelickej cirkvi, ale iste aj tento rok príde iný reprezentant bratov evanjelikov aj ďalších denominácií. Napriek tomu, že záštitu nad pochodom preberajú biskupi, je občianskou iniciatívou.

V demokracii máme zodpovednosť vyjadriť svoj názor a je to dôležité. A viera nám v tom pomáha, dodáva nám odvahu v ťažkých chvíľach. Kresťanstvo, nielen pre mňa, v tomto funguje aj ako motivácia, aby som sa postavil za ľudské práva, život nenarodených detí a ochranu slabých a starých, ktorým vo „vyspelom svete“ býva namiesto liečby ponúkaná eutanázia. Ako hovorí prorok Izaiáš: Učte sa dobre robiť, hľadať právo, pomáhajte utláčanému, zastaňte sa siroty a ujmite sa práva.

Nám veriacim je možno prirodzenejšie rozpoznať, že nenarodené dieťa je ľudská bytosť, ktorej úmyselné zabitie je vražda, diskriminácia a porušenie ľudských práv. Ale nepotrebujeme na to nevyhnutne vieru, dá sa na to prísť aj prirodzeným rozumom. Viera do toho vstupuje ako motivácia, ktorá dáva odvahu postaviť sa za nenarodených, ale aj za životy starých, ktorí sú vo svete ohrození eutanáziou.

Boj za život nie je len kultúrny alebo politický, ale aj duchovný zápas. Ako hovoril svätý Pavol, čaká nás zápas s mocnosťami a so zlými duchmi, a my ako veriaci by sme sa nemali hanbiť hovoriť aj o tomto. Preto som rád, že pochod je pod záštitou otcov biskupov, ktorí ho podporujú a chodia naň. Som na nich hrdý. Ale zároveň je pochod otvorený pre všetkých.

Nemal by sa pochod za život prezentovať menej ako katolícka iniciatíva, aby bol prijateľnejší aj pre neveriacich a ľudí z iných prostredí?

Rozumiem tomuto argumentu, na druhej strane sa pýtam, máme sa teraz akoby vyviňovať z toho, že sme katolíci a že tie pochody ťaháme my?

To netvrdím, no niektorým môže pochod pripomínať skôr katolícku pro-life púť, na ktorú prídu ľudia z farností naprieč Slovenskom. Nevnímajú to ako občiansku akciu, ktorej ide o ľudské práva nenarodených.

Keď som bol v Spojených štátoch na Národnom pochode za život, tak katolíci boli hrdí, že tvoria väčšinu na pochode, hoci v americkej spoločnosti je katolíkov len približne 20 percent. Hovorili, že 50 rokov chodia na tento pochod, nikdy ho neopustili, aj keď iné cirkevné spoločenstvá v minulosti váhali.

Hrdili sa, že je to vo veľkej miere aj ich zásluha, že Roe vs. Wade sa zrušil. Niektorí protestanti zdôrazňovali, že ani ich denominácia nikdy na pochod neprestala chodiť. Každý sa tam chce svojím podielom pýšiť. Od protestantov som cítil obdiv ku katolíkom za to, že sú v otázkach pro-life takí pevní.

Na Slovensku mám pocit, akoby sme sa k tomu báli prihlásiť. Akoby niekto z katolíkov chcel zodpovednosť za pochod rozptýliť. Je to zvláštne. Predstavte si, že aj vy, keď odhaľujete korupciu ako kresťan, by ste sa vyviňovali, že veď to robia aj sekulárni novinári.

Dmitrij Olšovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Tu ide o to, že keď je protikorupčný protest, prídu naň ľudia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú kresťania, pretože spájací motív je boj proti korupcii. Pýtam sa to preto, lebo ma zaujíma, ako spraviť pochod atraktívnym aj pre ľudí, ktorí nie sú veriaci, no sú za ochranu života od počatia.

Dôležité je, že o tom hovoríme ako o ľudskoprávnom probléme, ako o otázke ochrany života. Stále nám ide predovšetkým o občiansky aktivizmus. Žijeme etapu dejín, v ktorej sa zabíjajú nenarodené deti vo veľkom a za ktorú sa budeme hanbiť, podobne ako sa dnes s odporom a nepochopením pozeráme na otroctvo či segregáciu podľa farby pleti. Pochod ponúka príležitosť zvolať: Nie v našom mene!

Príkladom môže byť William Wilberforce, ktorý ako člen parlamentu bojoval za zrušenie otroctva v Anglicku. Robil to obyčajnými svetskými prostriedkami, ale vnútorne ho viedla viera. Bol nepochopený, ale aj vďaka nemu sa otroctvo zrušilo a Angličania sú na to dnes hrdí. Myslím, že história si spomenie o 50, 100 alebo 200 rokov aj na nás ako na tých, ktorí sa nebáli zdvihnúť hlas za nevinných.

Na druhej strane práve preto, že to je náročná téma, je ťažké pritiahnuť na pochod aj ľudí, ktorí nie sú veriaci. Za to, že prídete pochodovať, vás málokto v sekulárnom prostredí pochváli. Skôr čelíte konfrontácii či výsmechu. Tlak je silný, no nám kresťanom ho práve viera pomáha prekonať. Pre ostatných je to ťažšie, no o to viac ich vítame a chceme ich počuť.

Hoci je pochod v septembri, téma žije už dnes, pretože ste dostali dotáciu od Fondu na podporu umenia vo výške 50-tisíc eur spolu s Nadáciou Fides et Ratio. Ako vnímate túto podporu?

Ide o podporu na kultúrny program národného pochodu, nie na samotný pochod. Dostať podporu od štátu nie je ľudské právo ani nutnosť, nepokladám to za nevyhnutné, ale žijeme v krajine, kde fond podporuje kultúru takýmto spôsobom a dlho takto financuje aj dúhové neziskovky. Práve preto by bolo nerozumné ignorovať ho a neskúsiť využiť tento zdroj aj na náš kultúrny program. Pokladám za správne, že sme o tie peniaze požiadali.

Platí teda téza, že keď konzervatívci organizujúci Národný pochod za život videli, aké dotácie dlhé roky dostáva Dúhový Pride v Bratislave či v Košiciach, povedali si, prečo to neskúsiť?

Neviem, ako to bolo, nebol som pri podávaní grantu, ale viem sa s tým stotožniť. Mali sme úprimnú motiváciu urobiť dobrý hudobný program, aby podujatie bolo aj kultúrne, preto sa nám zdalo prirodzené podať žiadosť na Fond na podporu umenia.

Samozrejme, videli sme, že dúhové neziskovky túto podporu dlhodobo využívajú, a to nás aj povzbudilo v tom, aby sme požiadali o financie na kultúrny program tak, ako to robia iní. Verejné zhromaždenie a kultúrny program vieme oddeliť a kritériá preto spĺňame aj my. Z týchto peňazí pripravíme výborný kultúrny program, počas ktorého zaznie klasická, populárna aj gospelová hudba.

Naším cieľom nie je len politická zmena zákona, ale aj snaha premieňať kultúru a prinášať cez ňu posolstvo pro-life. Toto je spôsob, ako spraviť pochod atraktívnejším aj pre neveriacich alebo ľudí mimo katolíckej komunity. Kultúrny program sa sústredí najmä na sobotu večer, počas ktorého budú koncerty, a potom program pred samotným pochodom.

Majchrák a MagušinMal dostať pochod za život peniaze od Šimkovičovej?

Adam Takáč

Pochod za život získal podporu ako „priorita ministerstva kultúry“. Časť liberálneho spektra sa ohradila voči tomu, že hoci pochod nie je plnoformátovým kultúrnym podujatím, ale skôr manifestáciou, peniaze dostal, zatiaľ čo festivaly ako Divadelná Nitra či Konvergencie nie. Pokladáte takéto rozhodnutie FPU za správne?

Nechcem hodnotiť všetky rozhodnutia fondu ako celku, to je viac úlohou novinárov. Kritiku zo strany liberálnych médií a neziskoviek chápem, je pochopiteľné, že sa im to nepáči, ale my sme radi za túto podporu. Som presvedčený, že to konkrétne rozhodnutie bolo správne, a som za to vďačný.

Nevnímate to zo strany fondu vzhľadom na jeho súčasné pomery ako účelovú podporu, pri ktorej išlo viac než o program o to, že ide o konzervatívne podujatie, ako to vidíme aj v prípade iných dotácií?

Úprimne neviem, ako to vnímať, motivácie fondu neviem posúdiť. Budeme radi, keď Fond na podporu umenia podporí každý dobrý kultúrny program.

Nechcem, aby sme skĺzli do hodnotenia, koho štát má či nemá podporovať. Nemyslím si ani, že je správne súčasnú situáciu rámcovať ako zápas medzi dobrom a zlom. To, že prijmeme podporu z verejného zdroja, automaticky neznamená, že musíme súhlasiť s každým jeho konaním. My sme za túto podporu radi a ďakujeme za ňu.

Náš kultúrny program bude výborný a určite je hodný podpory z verejných zdrojov.

Nie je veľa umelcov, ktorí sa verejne hlásia k pro-life hnutiu. Nebude teda s kultúrnym programom problém?

Nehovorím, že nie sú s tým ťažkosti, ale viacero oslovených prijalo našu ponuku na účinkovanie. Niektorí aj odmietli so zdôvodnením, že už vtedy majú iné záväzky, ale nie preto, že ide o pochod za život.

Konzervatívci dlhodobo kritizovali, keď štát podporoval z verejných peňazí liberálne či dúhové aktivity vo výraznom nepomere s tými konzervatívnymi. Správca Nadácie Fides et Ratio Jozef Filko spočítal, že LGBT aktivity dostali z verejných peňazí už státisíce eur, zatiaľ čo pre pochod za život sú toto prvé verejné peniaze. Pokladáte za správnu cestu, ak sa to teraz vyvažuje týmto spôsobom, že štátne inštitúcie podporia konzervatívne mimovládky a akcie na úkor progresívno-liberálnych?

Osobne si myslím, že štát by vôbec nemusel podporovať takéto aktivity. Viem si predstaviť svet, v ktorom nič podobné zo štátneho podporované nie je. My však vychádzame z toho, ako to momentálne funguje, nechceme to ignorovať, ale využiť to.

FPU nie je fond na podporu liberálnych ideí, preto sme sa uchádzali o jeho podporu. Ak by fond prestal podporovať podobné veci, konzervatívne aj liberálne, viem si to predstaviť a dokonca si myslím, že by to bolo aj dobré.

Dmitrij Olšovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Rozumiete teda tomu, ak aj z časti pro-life tábora zaznieva názor, že by verejné peniaze nemali dostávať žiadne občianske manifestácie, ani dúhový pride, ani pochod za život?

Takto by som to nezarámcoval. Existujú rôzne modely financovania umenia a aktivizmu. V Amerike prevláda model, v ktorom veľký kapitál financuje mnoho projektov, u nás je to viac na pleciach štátnej podpory. Oba sú legitímne.

Myslím si, že by štát mal dať viac slobody ľuďom a znížiť dane, aby darcovia sami rozhodovali, koho podporiť. To kultivuje spoločnosť aj samotných darcov, ktorí cítia zodpovednosť za spoločnosť. A zároveň to chráni ich peniaze pred politickým zneužitím. Tento model považujem za lepší, ale neobhajujem ho ako jediný správny.

Podľa vás by štát nemal podporiť ani dúhový pochod, ani pochod za život, ale sami ľudia by sa mohli rozhodnúť, koho podporia?

Nie. Ani s touto interpretáciou úplne nesúhlasím, pretože dať na rovnakú váhu podporovanie oboch akcií nepokladám za správne. Nie sú to dve strany tej istej mince.

Pochod za život sa usiluje chrániť základné ľudské práva a dôstojnosť každého človeka, vychádzajúc z hodnôt západnej civilizácie, ktoré boli formované počas stáročí na základoch židovsko-kresťanskej a rímskoprávnej tradície, na ktorú sa odvoláva aj naša ústava, zatiaľ čo dúhové akcie sú novodobou ideológiou, ktorá často ubližuje mladým ľuďom. Preto ak by sa štát rozhodol podporiť len pochod za život, bolo by to za mňa spravodlivé.

S tým by liberáli asi ťažko súhlasili.

Preto by bol za mňa ideálny systém taký, keby sme mali fondy nezávislé od štátu riadené bohatými ľuďmi motivovanými etikou a étosom spoločenskej zodpovednosti, ktorí by podporovali dobré veci. To by rozvíjalo zodpovednosť darcov a bol by to lepší model.

Pohľad zvonkuChceme skutočne nezávislú kultúru? Zrušme fondy a povoľme sponzoring v kultúre tak, ako to už funguje v športe

Boris Ažaltovič

Dostali ste 50-tisíc eur na sprievodný kultúrny program pochodu. Tieto peniaze nemôžete použiť na organizáciu podujatia. Nebude to teraz pre vás aj problém, pretože si ľudia budú myslieť, že máte peňazí dosť a nič vám už poslať netreba?

Môže to byť problém, ale verím, že ľudia pochopia, že ide naozaj len o peniaze na kultúrny program a stále potrebujeme ich pomoc, aj ako dobrovoľníkov, aj ako darcov.

Zaznel aj názor, že ak sa vláda stotožňuje s ideou pochodu za život, nech radšej presadí jeho požiadavky, lebo posielať peniaze organizátorom je len lacná náplasť. Súhlasíte?

V zásade súhlasím. Sme vďační za podporu, ale naším hlavným cieľom vo vzťahu k štátu je zmena legislatívy – ochrana najmenších z nás a vytvorenie širokej siete pomoci pre mamičky v núdzi. Ak sa toto splní, budeme oveľa radšej.

Bez ohľadu na to, kto nám dá financie, za ktoré sme vďační, budeme tlačiť na vlády a všetky politické strany, aby pro-life požiadavky podporili aj legislatívne. Náš postoj je dlhodobo známy a neuhneme z tejto cesty ani o krok. Nespustíme z našich požiadaviek len preto, že pochod niekto finančne podporí. Toto nie je otázka podpory, ale trvalý boj za najzákladnejšie ľudské právo na život.

V manifeste národného pochodu vyzývate poslancov, aby zrušili hranicu potratu do 12. týždňa tehotenstva. Viete si reálne predstaviť, že niečo takéto v súčasnom parlamente prejde?

V tomto volebnom období pravdepodobne nie, ale viem si predstaviť, že to raz prejde. Nesmieme sa vzdať. V Amerike zrušenie povinnosti štátov umožňovať potraty trvalo 50 rokov. Nikto v to neveril, ale podarilo sa, hoci ani tam stále nie je vyhraté.

Pochod za život má za cieľ otvárať túto tému v spoločnosti a kultivovať ju, scitlivovať pre túto otázku. Presadenie zákona je významný míľnik. Kľúčová je vytrvalosť, hoci teraz sa otvorilo okno príležitostí inde.

Narážate na minuloročnú novelizáciu ústavy?

Áno, prijali sa dobré zmeny ústavy, ale tri zo siedmich bodov nemajú implementáciu v zákonoch. Chceme preto pochod využiť aj na vytvorenie tlaku na politikov naprieč spektrom, aby sa zase spojili a skutočne zabezpečili zákonný zákaz surogácie, teda prenajímania žien, právo rodičov pri vzdelávaní o sexualite, ako aj riadenie štátnych orgánov na základe biologického pohlavia, nie pocitov.

Budeme brať za parciálny úspech tohtoročného pochodu, ak po ňom prijatá novela ústavy dostane koncovku v podobe vykonávacích predpisov a zákonov.

Od roku 2013 sa konalo niekoľko pochodov za život. Hoci to boli najmasovejšie demonštrácie od novembra 1989, chýbala im politická koncovka v podobe konkrétnej zmeny legislatívy. Čo pokladáte za najväčší úspech pro-life hnutia?

Najväčší prínos je, že téma stále žije. V mnohých západných krajinách už táto téma zanikla, už o nej nie je možné ani hovoriť a jej otvorenie vedie automaticky k označeniu za radikálnu pravicu. Na Slovensku je táto diskusia stále legitímna, čo je veľký úspech, zvlášť v čase rozvoja woke a progresívnej ideológie naprieč Európou. Už to je naše víťazstvo.

Darí sa nám blokovať zlé návrhy, napríklad zavedenie potratovej tabletky. Podarilo sa aj niekoľko zlepšení podpory v tehotenstve, aj keď najväčší balíček sociálnych zmien od Anny Záborskej tesne neprešiel.

Najväčším úspechom bola zmena ústavy na ochranu manželstva, o čom hovorí Ján Figeľ. Veľká vec je aj posledná zmena ústavy, na ktorú sme hrdí. Zmeny sa presadili vždy vďaka spolupráci koalície s opozíciou, preto veríme, že aj do budúcna sa dá na takejto spolupráci stavať.

Dmitrij Olšovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zmeny ústavy prešli vďaka Smeru s podporou viacerých opozičných hlasov, najmä z KDH. Zatiaľ čo opoziční konzervatívni politici chodia na pochod pravidelne, koaliční nie. Očakávate po novele ústavy aj ich účasť?

Národný pochod za život je nadstranícke podujatie, aj po dohode s otcami biskupmi na pódiu nevystúpi žiadny aktívny politik. Budeme však radi za každého politika naprieč spektrom, ktorý príde.

Vnímate snahu koaličných politikov v oblasti ochrany života ako úprimnú?

Nevidím do ich srdca, nakoľko to myslia úprimne. Politikom nemáme slepo dôverovať, ale ich kontrolovať. Je to správna vec, ktorú treba presadiť, bez ohľadu na to, aké má kto úmysly. Aj keby za to hlasoval politik, ktorého motiváciu nepoznáme, budem za jeho hlas vďačný.

Naposledy bol na pochode z koalície poslanec Richard Glück, inak nikto známy. Smer je od svojho vzniku jednou z najviac pro-choice strán a Robert Fico právo ženy na potrat dlhodobo obhajuje. Andrej Danko v minulosti nepodporil pro-life zákon len preto, že ho predkladal Marek Krajčí z OĽaNO. Dá sa v takom prípade koalícii veriť, že im na agende záleží?

V mene pochodu nechcem hodnotiť jednotlivých politikov. Poviem iba toľko, že nám ide len o ochranu života. Ktokoľvek ju presadí, budeme mu vďační. Zároveň treba povedať, že voliči vidia, čo kto hovorí a ako koná.

Nemyslíte si, že niektorí politici alebo ich aktivity poškodili pro-life hnutiu na Slovensku?

Každý, kto sa snaží niečo robiť, môže urobiť aj chyby, či je politik, alebo aktivista. Stalo sa, že to niektorí pokazili, a možno sa to stane aj nám, neviem to vylúčiť. Dôležité je však pokračovať a robiť to najlepšie, ako vieme. Nikto nie je dokonalý.

Istý čas ste žili v Spojených štátoch. Čo z amerického pro-life hnutia možno preniesť na Slovensko?

Je tu niekoľko vecí. Prvá je vytrvalosť. To, že sa podarilo zvrátiť Roe vs. Wade, je ovocie zápasov zo 70. rokov, ktoré ľudia nevzdali. Vytrvali a robili pochod rok čo rok, aj počas mrazov. Naučili sa byť odolní voči nepoctivej kritike liberálnych médií a ich propagande, vytvorili si voči nej imunitu a nebrali ju vážne.

Druhá vec je, že neuverili naratívu, že „teraz nie je na to dobrý čas“, či frázam, že „netreba polarizovať spoločnosť a otvárať túto tému“. Ani tomu, že sa o tom treba baviť výlučne na úrovni odborných komisií. Konzistentne tú tému otvárali znova a znova, hoci to bolo nepríjemné a ťažké. Dnes je tam mnoho mladých ľudí, ktorí sú hrdí na pro-life postoje. Verím, že raz to tak bude aj na Slovensku, pretože zastávať sa slabých je cool.

Napríklad na univerzite, kde som študoval, sa každú sobotu slúžia pro-life sväté omše a ľudia sa chodia modliť pred potratovú kliniku. Téma života je tam niečo, čím sa ľudia hrdia, nevzdali sa jej.

Zdôrazňuje pro-life hnutie dostatočne to, čo všetko robí pre to, aby sa ženy nerozhodli pre potrat?

Aj v tomto si môžeme od Američanov zobrať príklad. Oni odolali naratívu, že buď pomáhame ženám, alebo bojujeme za zákon. Oni hovoria obidve veci – pomáhajme ženám, ktoré stoja pred ťažkým rozhodnutím a sú v náročnej situácii, ale snažme sa aj odstrániť nespravodlivosť zákonmi a chrániť každý ľudský život. Toto musíme robiť viac aj my. V tomto je Amerika pre nás veľmi inšpiratívna.

Mladí americkí proliferi majú silné presvedčenie, sú zakorenenejší a veľmi sa angažujú. U nás je to také odťažité, pretože mnohí sa snažia byť za „pekných“ a nevyťahovať ťažké témy. Ani v USA nie je pro-life väčšina spoločnosti, ale vedia, že toto nie je vec, ktorú možno odložiť. Je to ako s obchodom s otrokmi – vždy sa hovorilo, že tento problém vyriešime neskôr, no nikdy akoby nenastal ten správny čas.

Ako zmeniť stratégiu, aby pro-life aktivizmus nepôsobil ako ušľachtilé donkichotstvo s pocitom márnosti, keďže za trinásť rokov pochodov neprešli do legislatívy ani kozmetické úpravy, ktoré predkladala Anna Záborská?

Nenazval by som ten boj donkichotským, treba vnímať kontext celej Európy. Úspech je už to, že sa to viac neliberalizovalo.

Zatiaľ čo vo Francúzsku dali do ústavy právo na potrat ako ľudské právo, my sme stále bez eutanázie, bez registrovaných partnerstiev, bez výraznej liberalizácie potratov. Tento boj nie je otázkou jedného či dvoch volebných období. Je to dlhodobá výzva, podobne ako v kresťanskom živote – jedni sejú a druhí žnú.

Americký príklad ukazuje, že keď sa s tým začalo v 70. rokoch, prešlo 50 rokov, kým sa zvrátil rozsudok Roe vs. Wade. Naša kultúra je presiaknutá liberálnymi názormi a propagandou a bude trvať istý čas, kým sa to zmení. Preto treba vytrvalo otvárať túto tému a robiť všetko pre to, aby sa ľuďom zmenili srdcia a pochopili, aká nespravodlivosť sa týmto deje.

Koncept potratov je stále relatívne nový z hľadiska dejín, je to len 100 rokov, odkedy ich v Sovietskom zväze zaviedli a postupne sa odtiaľ rozšírili ďalej.

Ako rodený Bielorus teraz bojujete za obmedzenie potratov. Vidíte v tom istú symboliku?

Je to zaujímavá otázka. Narodil som sa až po rozpade Sovietskeho zväzu, ale keď to spomínate, istú symboliku tam vidím.

Na poslednom pochode prišlo do Bratislavy 50 000 ľudí, do Košíc okolo 40 000. Očakávate v septembri podobnú účasť?

Očakávame približne 40 000 ľudí, podobne ako naposledy v Košiciach. Pozývame všetkých občanov: veriacich, neveriacich, laikov, biskupov, kňazov, všetkých.