Európska únia konečne začína brať migráciu vážne, píše analytička Elnaz Sharifi v magazíne UnHerd. EÚ svojím Paktom o migrácii a azyle, ktorý dnes vstupuje do platnosti, podľa nej posúva migračnú politiku od krízového manažmentu k prísnejšiemu modelu založenému na kontrole hraníc, odstrašovaní a návratoch migrantov. Presídľovanie migrantov viaceré krajiny naďalej odmietajú.

Sharifi tvrdí, že nový pakt, ktorý bol formálne prijatý pred dvomi rokmi, je „dôležitým krokom“ v snahe bloku znížiť migráciu a je prejavom rastúceho „realizmu“ v európskej politike.

Reforma zavádza povinné preverovanie migrantov na vonkajších hraniciach do siedmich dní vrátane kontroly identity, zdravotného stavu a bezpečnostných rizík, ako aj zberu biometrických údajov.

Členské štáty sa majú zapojiť do mechanizmu solidarity: buď prijmú presunutých žiadateľov o azyl, poskytnú operačnú pomoc, alebo zaplatia 20-tisíc eur za každého žiadateľa, ktorého nebudú chcieť prijať. Presídľovanie migrantov aj platby za ich odmienutie však naďalej odmietajú viaceré krajiny EÚ vrátane Slovenska. 

Pripravovaná návratová regulácia súčasne počíta s „návratovými centrami“ mimo územia EÚ, dlhším zadržaním, prísnejšími zákazmi vstupu a rozšírenými vyšetrovacími právomocami.

Autorka však upozorňuje, že nie je jasné, či systém bude fungovať. Viaceré krajiny, napríklad Cyprus, Grécko a Taliansko, stále nemajú hotovú legislatívu, infraštruktúru ani napojenie na databázy.

Pripomína, ako voči novým pravidlám vystupovali ľudskoprávne organizácie, podľa ktorých reforma „uprednostňuje odstrašenie pred ochranou“ a môže oslabiť procesné záruky pre žiadateľov o azyl.

Sharifi upozorňuje aj na posun EÚ v zahraničnej politike, ktorý sa odzrkadľuje napríklad v rokovaní s Talibanom, ktorého vládu Únia stále neuznáva, o deportáciách odmietnutých afganských žiadateľov. „Tam, kde takéto politiky kedysi mohli formovať túžbu Európy klásť etiku nadovšetko, sa medzi politikmi v celej Európe udomácňuje realizmus.“

Migrácia už podľa nej konečne nie je len témou krajnej pravice, ale otázkou inštitucionálnej politiky celej Európy. „Otázkou však zostáva, či má EÚ súdržnosť na to, aby ju zabezpečila, nieto ešte vôľu.“