Reportáž z Arménska Pašinjan vyhral voľby, ale mnohí Arméni nerozumejú, prečo prehrali vojnu

Už na prvý pohľad ponúka letisko v Jerevane zopár neobvyklých pohľadov. Okrem letu z Európy stojí neďaleko pristávacej dráhy lietadlo s ruskou trikolórou, o pár desiatok metrov ďalej zas lietadlo iránskej aerolinky.

Na časť pasažierov natrafím pri pasovej kontrole, iránsky párik stojaci pred mnou spoznám už zďaleka. Obaja majú okolo tridsiatky a podľa odevu patria k vyššej strednej triede: on má bezchybne upravený účes a nakrátko ostrihanú bradu, ona zas slnečné okuliare, upravené nechty a perfektne zladený žiarivo zelený kostým. O hidžábe niet ani chýru, ani slychu, veselá Iránka s dobrou náladou medzitým svojmu priateľovi šteboce do ucha.

***

Narek je päťdesiatnik, pracuje ako taxikár. Po rusky hovorí plynule, i keď so silným kaukazským prízvukom. „Myslím si, že jedenkrát to ešte zvládne,“ hovorí o premiérovi Nikolovi Pašinjanovi pár dní pred voľbami.

Cestou z letiska prechádzame okolo cintorína, zďaleka vidieť more vejúcich arménskych vlajok. „Polovica padlých v poslednej vojne je pochovaná tu,“ ukazuje naň Narek. „Stratili sme vtedy asi päťtisíc vojakov.“

Na vojenskom cintoríne Jerablur. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Bilbord strany Silné Arménsko a vpravo Pašinjanovej Občianskej dohody. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Veľa ľudí Pašinjana viní z toho, že prehral vojnu a stratil Arcach. Stratili sme štyritisíc štvorcových kilometrov a ľudia si to s ním spájajú.“

„Ale čo môžete robiť proti dronom, keď vás zabíjajú zo vzduchu a vy ich ani nevidíte?“ pýta sa.

Za posledné roky sa v Arménsku veľa zmenilo, ekonomika rastie rýchlo. V minulom roku HDP narástlo o sedem percent, od roku 2018 sa dokonca zdvojnásobilo.

Narek si pochvaľuje opravenú cestu vedúcu z letiska do centra, akú môže Jerevančanom závidieť každý Bratislavčan. „Na tejto ceste nebol asfalt ani nepamätám.“ Ukazuje na budovy okolo. „Ten kameň sa volá tuf,“ vysvetľuje. „Celé mesto je postavené z tohto kameňa, červeného a čierneho. Mali by ste sa ísť prejsť, má svoju vlastnú vôňu,“ hovorí.

Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Podporovatelia strany premiéra Nikolu Pašinjana. Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Nikol Pašinjan počas mítingu. Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Hlavný rozdiel podľa neho je, že zmizla drobná korupcia. „Kedysi to fungovalo tak, že keď ste mali peniaze, mohli ste si robiť, čo ste chceli,“ hovorí. „Sto dolárov a mohli ste jazdiť opitý po uliciach. Teraz to už tak nefunguje. Podľa mňa to je správne,“ hovorí. Práve boj proti korupcii je podľa neho Pašinjanovou hlavnou zásluhou.

Mnohým Arménom sa dnes žije lepšie. „Moja mama je stará, prednedávnom musela ísť k lekárovi. Kedysi by to bolo stálo veľa peňazí, ale teraz to bolo zadarmo. Sme chudobná krajina, pre nás to je veľký rozdiel,“ vysvetľuje.

***

Tieto argumenty zrejme zavážili, Pašinjanova Občianska dohoda voľby neskôr vyhrá s takmer 50 percentami hlasov. Do parlamentu sa dostali aj dve proruské strany, Silné Arménsko (23 percent) a Aliancia Arménsko (desať percent). Tretia strana, Prosperujúce Arménsko, sa nachádza na hrane štyroch percent potrebných na vstup do parlamentu.

Všetky veľké opozičné strany sú oligarchické projekty. Líder Aliancie Arménsko Kočarjan pochádza z Karabachu a dlhé roky bol lídrom takzvaného „karabašského klanu“, ktorý od 90. rokov do roku 2018 ovládal arménsku politiku, Samvel Karapetjan (Silné Arménsko) a Gagik Carukjan (Prosperujúce Arménsko) sú biznismeni propagujúci užšie väzby s Ruskom.

Rusko-arménsky magnát Samvel Karapetjan zo strany Silné Arménsko. Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Na mítingu Samvela Karapetjana. Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Tri dni pred voľbami má Prosperujúce Arménsko jedno zo svojich posledných kampaňových zhromaždení v centre Jerevanu pred budovou opery, okolo stoja desiatky policajtov. Za operou zastaví luxusný dvojfarebný Mercedes Maybach, očividne patriaci Carukjanovi. Medzitým pred operou z reproduktorov hlasno znejú patriotické piesne, ktoré majú medzi poslucháčmi zaistiť tú správnu náladu.

V dave veje mnoho arménskych zástav aj vlajka asýrskej menšiny. Poslucháči sú pestrou zmesou rôzneho veku i pohlavia, okrem dvadsaťročných v dave postávajú aj sivovlasí šesťdesiatnici. Prívrženci strany nesú tričká bordovej farby, na niektorých sú vytlačené hranice historického (násobne väčšieho) Arménska.

***

Úplne iný pohľad ako Narek má mladá dievčina Maneh, ktorú stretám deň po voľbách. Pôvodne pochádza zo severu, ale s rodinou už dlhšie žije v Jerevane. Tmavovlasá dvadsiatnička vyzerá, akoby práve skončila strednú školu, v skutočnosti vyštudovala vysokú a teraz pracuje v štátnej správe.

Hoci jej sympatie k Rusku sú zjavné, Maneh je taká mladá, že hovorí lepšie po anglicky než po rusky. Iba raz skĺzne do ruštiny, keď zabudne jedno z anglických slov. Celkovo v Arménsku hovorí po rusky takmer každý: dvakrát na trhu a na pumpe natrafím na predavačov, ktorí nehovoria inak než po arménsky.

Maneh volila tak ako celá jej rodina opozíciu. Voličom Pašinjana vyčíta, že podľa nej nevedia, čo pri ňom Arménsku vraj hrozí.

„Dáva Azerbajdžanu všetko to, o čo požiada,“ sťažuje sa. „Raz hovorí jedno, raz druhé. Kedysi v roku 2019 povedal, že Arcach (arménsky názov Náhorného Karabachu) patrí nám, Arménsku, a že tam nie je o čom diskutovať. A potom po vojne povedal, že Arcach nie je náš, ani náš nikdy nebol,“ hovorí otrávene.

Podľa Maneh je práve Pašinjanovou vinou, že Arménsko prehralo vojnu v roku 2020. „Azerbajdžanci cítili, že máme slabého lídra,“ myslí si. „Niektorí dokonca hovoria, že Pašinjan neukončil vojnu skôr, aby mohol dať Azerbajdžanu viac územia, a že tak veľa vojakov zomrelo pre neho,“ špekuluje. Mnohí Arméni nedokážu pochopiť, ako mohli po víťazstve v 90. rokoch ďalšiu vojnu prehrať. Časť dokonca verí, že Pašinjan nechal armádu úmyselne vykrvácať a vojnu prehral.

Muž s hlasovacími lístkami. Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Členovia volebnej komisie sa pripravujú na sčítanie hlasov. Foto: TASR/AP/Anthony Pizzoferrato

Z Pašinjanovej kampane proti korupcii je Maneh už otrávená, oveľa viac ju zaujíma plánovaná zmena ústavy. Azerbajdžan ako podmienku mierovej zmluvy požaduje vyškrtnúť odkaz na arménske vyhlásenie nezávislosti, v ktorom sa spomína aj Náhorný Karabach. Voliči opozície veria, že do krajiny sa vrátia státisíce Azerbajdžancov alebo, ako ich často nazývajú, Turkov.

„Alijev vyhlásil, že do Arménska sa má vrátiť tristotisíc Azerbajdžancov, ktorí tu žili pred vojnou v 90. rokoch. Pritom druhé najväčšie mesto Arménska, Gjumri, má len stotisíc obyvateľov,“ hovorí Maneh.

Že by sa Azerbajdžanci mali vrátiť, považuje za neprijateľné. „Nikto nepopiera, že v sovietskom období tu žilo veľa Azerbajdžancov, rovnako ako kedysi žili státisíce Arménov v Baku a vlastnili tam veľa fabrík a spoločností, ktoré ťažili ropu,“ hovorí.

O opozícii si pritom nerobí veľké ilúzie. „Všetky tri opozičné strany – Karapetjanovo Silné Arménsko, Kočarjanova Aliancia Arménsko a Carukjanovo Prosperujúce Arménsko – sú v zásade to isté,“ myslí si. „Všetky chcú zmeniť zahraničnú politiku a každú z nich podporuje Rusko.“

Prečo sa teda presadil práve Karapetjan, a nie exprezident Kočarjan? „Líder Silného Arménska, Karapetjan, je bohatý biznismen, podniká v Rusku,“ vysvetľuje Maneh. „Mohol si dovoliť zaplatiť voličom, aby volili práve jeho. Mnohí Arméni žijúci v Rusku dostali dvetisíc dolárov, aby prileteli na voľby a dali svoj hlas práve Karapetjanovi,“ hovorí volička opozície otvorene.

Foto: TASR/AP

Foto: TASR/AP

Maneh to neprekáža, i keď ona, ako podotýka, žiadne peniaze za svoj hlas nezobrala. O voľbe opozície je presvedčená, „okrem toho, bolo by to dosť nebezpečné“, hovorí. Za volebnú korupciu hrozí niekoľko rokov väzenia.

Voliči opozície sú pritom presvedčení, že druhá strana je rovnaká, možno dokonca horšia. Ako je možné, že Pašinjan vyhral? „Asi sfalšoval voľby,“ myslí si dievčina. „Tretia opozičná strana, Prosperujúce Arménsko, sa do parlamentu tesne nedostala, aj keď sa teraz chce súdiť. Podľa mňa jej vzali hlasy,“ domnieva sa.

***

Nad Arménskom dodnes visí tieň genocídy viac než milióna osmanských Arménov počas prvej svetovej vojny. Krajina doteraz nemá formálne diplomatické styky so susedným Tureckom, ktoré genocídu naďalej popiera a prednedávnom si dokonca oficiálne pripomenulo turecké „obete“ Arménov počas „udalostí v roku 1915“, ako Turecko genocídu nazýva. To je podobné, akoby si Nemecko v Deň oslobodenia od fašizmu pripomínalo padlých esesákov.

Uznanie genocídy zo strany Turkov je primeranou a spravodlivou požiadavkou, ale mocenské pomery na južnom Kaukaze jej nie sú naklonené. Turecko je omnoho mocnejším štátom a uzavretá hranica škodí Arménom omnoho viac než Turkom.

Lepšie sú zato vzťahy so susedným Iránom. Mnohí Arméni cítia sympatie k Iránu aj v dôsledku úzkeho partnerstva medzi Azerbajdžanom a Izraelom – Izrael dodával Azerbajdžancom zbrane, ktoré pomohli rozhodnúť vojnu v Náhornom Karabachu – a Azerbajdžan zas Izraelu pomáha ako spravodajská základňa vo vojne proti Iráncom.

Kandidát liberálnej proeurópskej strany Slobodní demokrati a bilbord Pašinjan v Jeghegnadzore, ktory je centrom arménskej provincie Vajoc Dzor. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Iránci spravujú aj jedinú funkčnú mešitu v Jerevane. Šiítska mešita kedysi slúžila azerbajdžanskej menšine v meste, za sovietskej éry v nej bolo múzeum, dnes slúži najmä iránskym turistom a zamestnancom iránskej ambasády.

Pri jednom z vchodov vnútri komplexu veje iránska vlajka a červená „vlajka pomsty“, v jednej z miestností zas na stene visí nový najvyšší vodca Modžtaba Chámeneí.

Iránci už pred vojnou do mesta prichádzali radi, i keď ich viac než miestna mešita lákali svetskejšie radovánky, alkohol a nočný život. A tak vnímajú mnohí Arméni iránsky režim prívetivejšie než samotní Iránci – ktorí na jednom z hlavných námestí Jerevanu rozvinuli starú iránsku vlajku z čias monarchie.

Iránci sú viditeľní aj ďalej na juhu. Na hlavnej ceste vedúcej južnou provinciou Sjunik dymí prastarý iránsky kamión a signál rádia preskakuje z arménskeho na azerbajdžanské a iránske.

Zatiaľ čo diskusia v rádiu Irán je vedená až s komickým pátosom, rádio Ardabil je o čosi uvoľnenejšie.

Obľúbený žáner vo všetkých troch krajinách sú veľmi srdečné spevy o vlastnej krajine. V iránskom rádiu spieva Salar Aghili „Irán, nech je môj život obetou tvojim slzám a smiechu“, v azerbajdžanskom rádiu počuť pieseň, ktorej hlavný, často opakovaný odkaz znie „Azerbajdžan“, a zaostávať, samozrejme, nesmie ani Arménsko s vlastnou piesňou. Tentoraz spievanou v ruštine, takže tradičný zvuk dychového nástroja duduk miesto arménskeho názvu krajiny Hajastan dopĺňajú slová Armenija.

Krátko nato znie z rádia o čosi tradičnejšia arménska pieseň, Ispirjanova Jes em (Ja som). „Celou svojou dušou som vlasť, som more, (...) v srdci som arménsky bojovník, mocná hora Ararat. (...) Ja som, ja som, Muš a Sasun (dve historicky arménske územia západného Arménska, dnes ležiace v Turecku), naša jasná Ani (...). Ja som, ja som, ja som, Ardahan, Erzurum a Adana, zvolám Arménov do sveta...“

***

Neďaleko veľkého kaskádového schodiska postáva päťdesiatnik Artur. Kedysi pracoval na jednom z ministerstiev v Náhornom Karabachu a vlastnil dva domy, dnes je nezamestnaný a pokúša sa vyžiť z toho, čo dostane od okoloidúcich turistov.

Do Arménska ušiel s rodinou ako takmer všetci karabašskí (či arcašskí) Arméni v roku 2023, keď Azerbajdžan porušil prímerie podpísané v roku 2020 a tamojších Arménov vyhnal. „Vzali sme len oblečenie pre deti, koľko sa zmestilo do auta,“ spomína si. Rovnaký osud postihol asi 120-tisíc Arménov, štyri percentá súčasnej populácie Arménska.

Aj on patrí k tým, čo zo svojho nešťastia vinia Pašinjana. „Myslím si, že za inej vlády by sa nám to nebolo stalo. Po vojne sme dúfali, že dostaneme aspoň nejakú autonómiu (v Azerbajdžane), že budeme môcť zostať vo svojich domoch, žiť na svojej zemi. Ešte nikdy sa nestalo, že by tam (v Karabachu) nebolo jediného Arména,“ hovorí Artur smutne.

„Bolo to strašné, niekedy sme nevedeli, čo dať deťom jesť,“ spomína si na blokádu Karabachu počas roku 2023, krátko pred tým, než všetci utiekli do Arménska. „Ale boli sme šťastnejší, žili sme na svojej zemi a dúfali, že veci budú čoskoro ako predtým.“

***

O čosi lepšie sa má štyridsiatnik Hajk. Aj on opustil Karabach v roku 2023, ale v Jerevane žije len krátko. O živote v Arménsku sa mu preto príliš rozprávať nechce, o politike tobôž nie.

Posledné roky žil v Rusku, teraz pracuje ako barber v jednej z jerevanských hipsterských štvrtí. Sivé vlasy má ostrihané nakrátko, aj s bradou a tetovaniami na ramenách vyzerá o viac než jedno desaťročie mladšie než nahladko oholený Artur. Po rusky hovorí preto bezchybne, bez tradičného arménskeho prízvuku.

Mnohí karabašskí Arméni sa teraz pretĺkajú životom. Len občas ich spoznať – napríklad na festivale vína predávajú svoj tradičný žingialov hac. Tenké pečené cesto plnené zmesou bylín: okrem koriandra sa používa aj špenát, šalát, kapsička pastierska, hviezdica prostredná, listy cvikly či rôzne iné byliny, ktoré by u nás skončili skôr pod kosačkou než na tanieri.

Hac je po arménsky chlieb, žingial zeleň, vysvetľuje Hajk. Pre mnohých Arcachancov sa stal symbolom ich schopnosti vystačiť si s málom a prežiť aj v nehostinných podmienkach po stáročia nepriateľského obkľúčenia a skromnosti neúrodných hôr. Nad otázkou, či niekto z Arménov z Arcachu verí, že svoju domovinu ešte raz uvidí, Hajk iba mávne rukou.