Príbeh lásky a smrti rodiny Munkovcov Túžba po živom Bohu ich viedla od židovstva ku kresťanstvu. Holokaust neprežili

Skúsený spisovateľ Rastislav Puchala v rozhovore vysvetľuje, čím ho zaujal príbeh židovských konvertitov Munkovcov natoľko, aby o nich napísal nový román. „Táto téma si našla mňa, nie ja ju,“ tvrdí.

Munkovci boli nepraktizujúci Židia, ktorí v náročnom období našich dejín prešli hlbokým a vážnym hľadaním zmyslu života, čo zavŕšila ich úprimná konverzia na katolícke kresťanstvo. Tomáš Dezider Munk, syn rodičov Františka a Gizely, dokonca vstúpil do jezuitského noviciátu.

Ich rodinný príbeh na tomto svete sa končí tragicky – otec František a syn Tomáš zahynuli pri pochode smrti v apríli 1945, matka Gizela a syn Juraj zmizli bez stopy, pravdepodobne v koncentračnom tábore Bergen-Belsen.

Spisovateľ Puchala priznáva, že príbeh Munkovcov, ktorým dlho „žil“, ho aj osobne poznačil a inšpiroval. „Ich príbeh znamenal veľmi komplexný zásah do môjho života. Duchovne ma to prinútilo prehodnotiť môj postoj ako človeka, ktorý bol do katolíckej viery narodený a pokrstený.“

Celý rozhovor si okrem čítania textovej podoby môžete aj pozrieť alebo vypočuť.

Vaša najnovšia kniha je o príbehu lásky a smrti rodiny Munkovcov, ako je konštatované aj na jej obálke. Román sa volá Eloi, Eloi... Keď sa človek pozrie na vašu tvorbu, vidí inšpiráciu vaším osobným či rodinným príbehom, silným podnetom pre vašu tvorbu je aj Biblia, majúc na mysli knihy o kráľovi Dávidovi alebo Šalamúnovi, ale týka sa to aj počinu Kráľovstvá zeme. Teraz ste však napísali román o rodine, ktorá tragicky zahynula počas holokaustu. Prečo?

Táto téma si našla mňa, nie ja ju. Keď som „dával do výroby“ Kráľovstvá zeme v jezuitskom nakladateľstve Dobrá kniha, oslovil ma pán šéfredaktor. Povedal, že bude Rok Munkovcov, a spýtal sa ma, či poznám ich príbeh. S hanbou som sa musel priznať, že som maximálne tak zachytil to meno.

Keď mi povedal, že ide o konvertitov zo židovstva na kresťanstvo a že títo slovenskí Židia zomreli počas holokaustu, okamžite mi to rozblikalo všetky kontrolky. Povedal som si, že tento príbeh by som chcel minimálne lepšie spoznať.

Rastislav Puchala v štúdiu Postoj TV. Foto: Postoj/Adam Rábara

Dal mi k príbehu Munkovcov malú brožúrku, a len čo som si ju „preletel“, už tá téma bola niekde v mojom srdci. Potom sa na to, samozrejme, nabalil kopec ďalšej literatúry a ďalších zdrojov.

Tá téma ma tak vtiahla do seba, že síce kniha už je vydaná, ale stále ma ten príbeh tejto rodiny nejako nepustil.

Čo presne vás v príbehu Munkovcov „chytilo za srdce“?

Moje romány o Dávidovi a jeho synovi Šalamúnovi aj Kráľovstvá zeme sú do veľkej miery inšpirované biblickými príbehmi. Kniha Nedeľa radosti je zase ovplyvnená Knihou Jób. Ja mám veľmi rád starozákonné čítanie a vôbec celý židovský duchovný svet a horizont.

V osobe Munkovcov, ktorí konvertovali z presvedčenia, nie z politických dôvodov, sa úprimné židovstvo dostalo do kontaktu s úprimným kresťanstvom a rozhodli sa pre kresťanstvo, no stále si to svoje židovstvo akoby zachovali v srdci.

Tento moment, ktorý som vyčítal aj z ich korešpondencie, keď som to začal študovať, ma tak zaujal, že som si povedal, že to chcem spracovať knižne. Zaujal ma ten kontakt dvoch veľkých náboženstiev a kultúr.

Rozprávame sa o románe, ide teda o beletriu, v ktorej sú zapracované všetky dôležité faktografické prvky zo života Munkovcov, ale je tam vaša autorská licencia umelca, ktorý vytvára postavy, repliky, rozhovory a intelektuálne procesy. Vedeli by ste nám úplne stručne načrtnúť faktografický príbeh tejto rodiny?

Chcel som celú vec uchopiť beletristicky, vytvoriť plastické postavy, nielen historický opis, že tu niekto žil, konvertoval, pôsobil a zomrel, ale chcel som trochu vniknúť do ich psychológie.

Ide o manželov, Gizelu a Františka Munkovcov, ktorí sa zobrali ešte počas prvej Československej republiky. Spoznali sa v Lučenci. František Munk pochádzal zo Senca, Gizela bola z bohatej lučeneckej židovskej rodiny.

Jej otec bol majiteľom liehovaru, zomrel predčasne ako relatívne mladý človek, takže ona pravdepodobne zdedila aj nejaké finančné prostriedky a netrela núdzu.

František Munk bol na dnešné pomery manažér, ekonóm. Dostal sa do Lučenca, kde pôsobil ako ekonomický riaditeľ nejakého podniku. Tam sa spoznali a vzali. Obidvaja mali vtedy v kolónke vyznanie napísané „bez vyznania“. Ani sa nehlásili k židovskej náboženskej obci.

Sekulárni Židia?

Skôr nepraktizujúci. Nechodili do synagógy, nechodili na židovské náboženské obrady. Boli to typickí medzivojnoví intelektuáli, ktorí strašne veľa čítali a študovali. Poznali Starý zákon, ale takisto poznali vtedajší kresťanský intelektuálny svet.

Narodili sa im dve deti, Tomáš Munk a jeho mladší brat Juraj Munk. Postupne sa presťahovali do Bratislavy. On ako manažér pôsobil na viacerých miestach, dokonca v Mukačeve, ktoré bolo vtedy súčasťou Československa, tam bola nejaká fabrika.

Nasledovali „zlaté“ tridsiate roky v Bratislave...

Krásne tridsiate roky v Bratislave, keď sa z nej stávalo hlavné mesto Slovenska, keď sa menilo z maďarsko-nemeckého mesta na mesto československé. Ten architektonický, umelecký a intelektuálny boom Bratislavy zažili v plnom rozsahu.

Potom však prišla najdôležitejšia etapa ich života, keď František Munk, otec rodiny, dostal angažmán v Ružomberku vo fabrike Solo. Odsťahovali sa na sever Slovenska. V tom meste predtým nikdy neboli, nepoznali to tam, mali pocit, že idú na koniec sveta.

Spisovateľ Rastislav Puchala so svojou knihou Eloi, Eloi..., ktorá beletristicky spracováva príbeh židovských konvertitov Munkovcov. Foto: Postoj/Adam Rábara

A prežili tam najkrajšie, aj keď posledné roky svojho života. On pôsobil ako riaditeľ v tej fabrike. Gizela Munková bola intelektuálka, bola doma, nepracovala, starala sa o rodinu. Mali vychovávateľku, volala sa Matilda Domaracká.

V Bratislave začali intelektuálny a duchovný proces konverzie na kresťanstvo, ktorý sa dovŕšil práve v Ružomberku, kde boli pokrstení. Postupne aj ľudia z ich okolia prestúpili na katolícke kresťanstvo. Napríklad ich veľký priateľ Pavol Strauss, veľký intelektuál, dnes významná postava disentu a našich duchovných dejín.

Dôležité je možno dodať niečo o ich synoch. Prvým je Tomáš Dezider Munk, starší z dvoch súrodencov.

To je najikonickejšia postava, pretože on potom vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Odtiaľ ho potom vytiahli Nemci a išiel do koncentračného tábora. Z jeho pozostalosti vidno, že už v mladom veku bol teológom a filozofom takého rozmeru, že keby sa bol dožil dospelosti, určite by sa bol zapísal do našich dejín myslenia ako teológ, filozof alebo kresťanský mysliteľ.

Mladší syn Juraj bol zasa geniálny hudobník. Mal skutočne desať-dvanásť rokov a už organoval vo farskom kostole v Ružomberku a hral na klavíri v Slovenskom rozhlase. Chodil koncertovať do Bratislavy, kde prebiehali živé vysielania. Bol to výnimočný talent, čo rozoznal aj Pavol Strauss, o ktorom tam píšem.

Strauss bol tiež hudobník a ten chlapec vedel v takom nízkom veku robiť variácie na Beethovena či Bacha. Začal hrať na klavíri a ľuďom z toho „padala sánka“.

Čo sa stalo s touto rodinou v tragických vojnových rokoch?

Dlho žili na prezidentských výnimkách, pretože v tých vojnových rokoch firma Solo bez Františka Munka nedokázala fungovať. On vedel o tom podniku všetko, do poslednej zápalky ho mal preštudovaný a navnímaný. Neboli schopní bez neho fungovať napriek obrovskému tlaku zo strany Protektorátu aj zo strany slovenských orgánov, ktorým prekážalo, že Žid môže byť v takejto funkcii.

Tá diabolská ideológia napokon prevážila aj nad jeho dôležitosťou a po Povstaní, keď Nemci prevzali deportácie do svojich rúk, skončili v transportoch.

Z historického hľadiska bolo Slovenské národné povstanie zlomom v príbehu rodiny Munkovcov. Keď nemecká armáda priamo prevzala kontrolu nad naším územím, dotklo sa ich to zásadným spôsobom. Prejdime stručne k tej ich záverečnej kapitole.

Tu je dôležité povedať, že ak by niekto tvrdil, že prestúpili na katolícku vieru z nejakej vypočítavosti, bolo by to úsmevné. Niektorí naši židovskí spoluobčania to, pochopiteľne, urobili preto, aby nešli do lágrov. V ich prípade to však bolo hlboké duchovné a vnútorné rozhodnutie.

... ktoré bolo zavŕšením dlhého procesu hľadania. O tom je podstatná časť vašej knihy.

Keby si niekto z vypočítavosti dal zapísať, že je kresťan, alebo by sa len formálne pokrstil, tak by potom nevstúpil do kláštora, tak ako to urobil Tomáš Munk. On krásnym spôsobom opisuje to svoje rozhodnutie stať sa kňazom a rehoľníkom.

Vstúpil do jezuitského noviciátu, kde veľmi rýchlo a nechtiac – lebo to bol utiahnutý človek – upozornil na všetky svoje duchovné a intelektuálne kvality. Ovládal niekoľko jazykov plynule ako rodný jazyk vrátane tých klasických: hebrejčiny, gréčtiny, latinčiny. Rozmer jeho inteligencie bol obrovský.

Nastúpil do noviciátu, no po Povstaní, keď sa znova obnovili deportácie, ktoré boli zastavené v roku 1943, pre Nemcov už nebolo sväté nič. Dokonca ho vytiahli z jezuitskej klauzúry. Predtým, samozrejme, pozbierali jeho príbuzných.

Prvú zatkli mamu Gizelu, keď išla ku kaderníčke. V tom vidno jej povznesenosť nad špinu tých dní. Ona sa vybrala ku kaderníčke v čase, keď ich už aj na ulici začali spoluobčania opľúvať. Žila ďalej svojím životom, aj duchovným, čítaním a počúvaním hudby, akoby sa nič nedialo, aj keď ten tlak musel byť hrozný.

Potom zatkli malého syna Juraja aj s otcom. Nakoniec vytiahli z kláštora aj Tomáša Munka. Skončili spolu v ružomberskom žalári, kde strávili aj Vianoce v roku 1944.

Potom celú rodinu transportovali z Ružomberka do Serede, kde bol tábor, v ktorom sústreďovali slovenských Židov. Rozprávame sa už o prelome rokov 1944 a 1945.

Prelom rokov 1944 a 1945 strávili v žalári. Boli to také autentické Vianoce v chlade a zime, bez romantiky. To ich nastavenie bolo asi také, ako keď sa narodil Kristus. Ten sa tiež nenarodil niekde vo vatovanom domčeku, ako máme dnes urobené betlehemy, ale v chudobnej maštali.

Takto strávili spoločne posledné Vianoce svojho života v ružomberskom väzení. Boli tam zatknutí a čakalo sa, čo s nimi bude ďalej. A potom boli deportovaní do Serede do zhromažďovacieho tábora, kde sa už zaobchádzalo krutejšie. Boli tam väčšinou Židia, ale aj nejakí duchovní a nepriatelia režimu. Strávili tam pár týždňov a následne ich rozdelili.

Román o rodine Munkovcov prichádza na trh v čase, keď sa práca na procese ich blahorečenia „zasekla“ vo Vatikáne. Spisovateľ Puchala vyzýva na obnovu snaženia. Foto: Postoj/Adam Rábara

Matka s mladším synom boli ako práceneschopní deportovaní pravdepodobne do Bergen-Belsenu a tam sa posledná stopa po nich končí. Umreli buď na nejakú infekčnú chorobu, alebo boli zabití.

Otec so synom išli do Sachsenhausenu, čo je blízko Berlína. Prežili tam pár mesiacov a viem, že sa zachovali dokumenty, podľa ktorých pôsobili aj pri odpratávaní ruín bombardovaného Berlína. Potom, keď sa blížila sovietska armáda, nacisti zorganizovali pochody smrti.

To bol už apríl 1945?

V apríli 1945 ich vyhnali. Chudákov, zle oblečených, do surového počasia. Spomína to jeden z pamätníkov, páter Bárdoš, ktorý bol kňazom tiež zo židovstva.

To je dôležitý svedok ich posledných dní.

On bol svedkom ich smrti. Nechali ich pochodovať a chceli ich cestou čo najviac pozabíjať. Alebo chceli, aby pomreli v tých krutých podmienkach, vyhladovaní. Vybrali sa na ten pochod a Tomáš Munk podľa pamätníkov na nejakom smetisku v lágri niečo zjedol – našiel hnilú mrkvu, priťažilo sa mu a dostal dyzentériu.

Oslabilo ho to tak, že nevládal chodiť. Z jednej strany ho podopieral otec, z druhej Edmund Bárdoš, ale keď už nevládal a padol na zem, zastrelili ho. Otec ho chcel chrániť, tak zastrelili obidvoch. Tak sa končí pozemská púť týchto ľudí.

Takéto príbehy sa často zviditeľnia aj po dlhých rokoch vďaka tomu, že sa zachovajú silné svedectvá, spomienky alebo denníky. V tomto prípade sa tuším zachovali aj denníkové zápisky Gizely Munkovej, z ktorých v knihe využívate citáty.

Zachovalo sa pomerne veľké penzum informácií, lebo tým, že boli hlboko intelektuálne založení, veľa písali. Písali si poznámky a mali aj bohatú vzájomnú korešpondenciu.

Pre mladého človeka dnes už možno vtipne pôsobí fakt, že Tomáš, keď išiel do kláštora, ktorý bol niekoľko desiatok metrov od miesta, kde býval, posielal z neho rodičom krásne vystavané listy. Používal napríklad veľmi krásnu slovenčinu.

Aj z toho vidno, že tá rodina prešla z nemeckého jazykového prostredia úplne do slovenskej kultúry a doma sa rozprávali po slovensky. Jedine Gizela si v písanom styku zachovávala francúzsku kultúru, vedela po francúzsky a mala rada francúzskych spisovateľov.

Rastislav Puchala v štúdiu Postoj TV v diskusii s Michalom Magušinom. Foto: Postoj/Adam Rábara

Zachovala sa teda ich osobná korešpondencia. Potom bol dôležitým zdrojom Pavol Strauss, s ktorým veľa korešpondovali a ktorý o nich veľa písal vo svojich spomienkach.

A mal som to obrovské šťastie, že som sa dostal do kontaktu s Františkom Mikloškom, ktorý bol laickým vicepostulátorom v procese blahorečenia otca Františka Munka a jeho syna Tomáša.

Dostali sme sa k dôležitému bodu – prvýkrát spomíname blahorečenie. Od toho sa odrazíme. Z čoho ste ešte čerpali?

Ferko Mikloško bol pre mňa chodiaca encyklopédia, čo sa týka Munkovcov, pretože on sa s pamätníkmi poznal. Upozornil ma na veľmi veľa literatúry.

Viem, že bola spracovaná jedna kvalitnejšia monografia od Ivana Petranského, volá sa Život pod hviezdou, ktorá mi veľmi pomohla. Inak toho veľa publikovaného nebolo.

Vďaka Františkovi Mikloškovi a ľuďom, s ktorými spolupracoval pri procese blahorečenia, som sa dostal k takým informáciám, že som bol sám prekvapený, čo všetko sa po nich zachovalo. Fakt je toho veľa.

Na jednej strane je to dostatok podkladov na to, aby ten príbeh žil aj po desaťročiach. Druhá vec je výnimočnosť samotného príbehu, ktorý inšpiruje ľudí ako vy. V čom je výnimočnosť príbehu Munkovcov? Jednu vec ste už spomenuli: sú to židovskí konvertiti, ktorí sa nikdy nevzdali svojej židovskej identity, hoci prešli na katolicizmus. Dejinná kulisa je tiež zaujímavá a, samozrejme, pozornosť púta aj tragický spôsob, akým celá rodina zomrela.

To je mrazivo zaujímavé.

Keď sa ľudia snažia niekoho povýšiť na oltár a dať jeho život za vzor ostatným, väčšinou je tam ešte niečo navyše, nielen ich intelektuálne hľadanie Boha. Čo bolo na nich to výnimočné, prečo sa ľudia vôbec snažili o ich blahorečenie?

Tou otázkou ste si sčasti aj odpovedali. Ich intelektuálny svet bol výnimočný a kresťanstvo neuchopili povrchne. Zasiahlo ich do najvnútornejších duchovných a duševných štruktúr.

Prijali ho tak hlboko, že ľudia, ktorí si ich pamätali, o nich hovorili, akoby sa do kresťanstva narodili. Sám František Munk niekde spomína, že pre nich tá konverzia znamenala ešte viac ako pre ľudí, ktorí sa narodia a sú pokrstení, lebo oni k tomu museli dospieť sami.

Preto si ten poklad, ku ktorému sa dostali, ešte viac vážili a odovzdávali ho ďalej svojím životom, písaním, rozprávaním navonok aj tým, ako ovplyvňovali svoje okolie a najbližších.

Mám pocit, že u nich sa na kresťanstvo obrátilo srdce, duša, cit aj rozum. Keď vnímate, akým spôsobom hovorili o liturgii či o duchovnej hudbe, ten obrat ich vnútorného sveta bol taký silný a inšpirujúci, že práve to zaujalo ľudí z ich okolia. Povedali si, že títo ľudia si zaslúžia byť vzorom pre ostatných kresťanov a byť povýšení na oltár.

Ale nebola motivácia toho procesu blahorečenia sústredená na ten moment ich tragického úmrtia?

Myslím si, že hlavná motivácia bol príklad života tých ľudí. Avšak kauza bola postavená na mučeníckej smrti, čo asi nebolo správne, lebo v poslednej fáze vo Vatikáne to neprešlo.

To je relatívne čerstvá vec.

Je to záležitosť z druhej polovice minulého roka, keď bol Rok Munkovcov, ktorý mal byť zavŕšený schválením procesu blahorečenia. Ten proces trval asi desať rokov. Nevyšlo to, lebo kauza bola postavená na mučeníckej smrti. Lenže oni nezomreli preto, že boli kresťania.

Kauza bola na tom postavená, lebo oni sa aj počas svojho utrpenia stotožňovali s Kristovým utrpením a boli vzorom kresťanského života priamo v tých lágroch.

Áno, o tom nie je žiadna pochybnosť. Problém bol v tom, že to nebola mučenícka smrť pre Krista alebo pre vieru, oni zomreli preto, že boli Židia. Ak by mal byť ten proces znova obnovený, musel by byť postavený na svätosti života.

Viem, že vy ste veľkým zástancom toho, aby bol ten proces obnovený.

Som všetkými desiatimi za to. Chápem síce, že ľudia, ktorí na tom desať rokov pracovali – František Mikloško, jeden veľmi vzácny lokálny historik z Ružomberka, pán Dvorský, a aj veľa jezuitov –, môžu teraz zažívať pocit sklamania.

Ale keď nájdu odvahu a ja budem môcť nejako pomôcť, urobím pre to všetko. Tým, že som s Munkovcami dva roky duchovne žil, som presvedčený, že na ten oltár patria.

Celou vašou knihou sa vinie motív ich konverzie. Na Slovensku už máme niekoľko blahorečených ľudí, ale málokto sa vyznačuje takou mierou intelektuálnych znalostí ako Munkovci. V knihe spomínate, že rozum si musí odpracovať svoju časť hľadania, čo bolo v ich prípade nevyhnutné, ale v určitom momente musí prísť zlom, ktorý už nie je rozumový. Vybavuje sa mi príbeh konverzie C. S. Lewisa, kde bola najprv intelektuálna cesta, no napokon tam bol moment krásy, niečo neintelektuálne, čo ho premohlo.

Presne to som chcel povedať. Bola to obrovská robota rozumom spracovať a prijať novú vieru. Tá sa neprijíma bez problémov, je tam veľa otázok, ktoré si kladieme aj my praktizujúci kresťania, a zrazu to musí absorbovať človek zvonku.

Má to naštudované, odkonzultované s kňazom, ktorý ho pripravoval na krst, porovnané s inými alternatívami...

Strauss si to porovnával od Bhagavadgíty až po Engelsa, mal pôvodne cynický, ironický prístup. A zrazu, po celom tom procese, sedí v kostole a na organe začnú hrať Tantum ergo Sacramentum. To je mohutná, krásna skladba spojená s Eucharistiou. A on sa vtedy rozplakal, zlomilo sa to v ňom.

Rastislava Puchalu na príbehu Židov Munkovcov fascinovalo ich hľadanie pravdy, ktoré zavŕšila hlboká konverzia na kresťanstvo. Foto: Postoj/Adam Rábara

Presne ako ste povedali, moment krásy. Niečo podobné bolo aj u Munkovcov. Povedali si, že už si odpracovali svoju cestu a teraz sa vrhnú do náručia Boha. V knihe spomínam aj Kierkegaarda. Opisuje ten proces, že potiaľto siaha rozum a potom treba spraviť odvážny skok, ktorý sa často stane pod vplyvom krásna.

Boli to ľudia, ktorí reagovali na krásno v hudbe, literatúre či vo výtvarnom umení. Spojilo sa im to počas liturgie a povedali si, že už dosť pochybovania a váhania. Rozhodli sa. A ten moment bol iracionálny, už to nebolo rozhodnutie rozumu.

Skôr pohnutie srdca ako citu. Je to nejaký Boží dotyk v tej chvíli.

Ako sa stavali k svojmu židovskému pôvodu? Svojej židovskej identity sa nikdy nevzdali.

Fero Mikloško zaujímavo povedal, že oni síce konvertovali na kresťanstvo, ale svojho židovstva sa nikdy nezriekli. Krv nie je voda. Kresťanstvo vnímali ako naplnenie toho, čo mali. „Neprišiel som zrušiť Zákon a prorokov, prišiel som ich naplniť.“ (Mt 5, 17)

Prečo im nestačilo židovstvo?

Toto bude asi iba moja projekcia, ale myslím si, že sa snažili dopátrať naplnenia prísľubov. Stretli sa s kresťanskou exegézou, ktorá hovorí, že to naplnenie je v Kristovi. Aj vo svojich listoch, ktoré napísali pre biskupa, keď chceli konvertovať, vyznávali, že v Kristovi našli naplnenie svojho židovstva, Zákona a prorokov. Ja si však myslím, že to bolo pradenom rozličných vecí, vzťahov a vnútorných posunov.

Prenikli do kresťanskej kultúry medzivojnovej Európy, kde vtedy tvorilo veľa kresťanských autorov. Dostávali kresťanskú reflexiu na svoje židovstvo a na Zákon a prorokov, preto sa toho nikdy nezriekli. Tomáš Munk to aj priamo vo svojom vyznaní definoval. A okrem toho, viera je milosť a dar. Je ťažké vysvetliť to úplne racionálne, no oni ten dar dostali a takýmto spôsobom ho využili. Fascinuje ma to.

Bola tam aj konfrontácia s ich prostredím? Židovské náboženstvo je silne komunitné. Tým, že konvertovali, sa do istej miery vzdali komunity.

Oni sa tej komunity vzdali dávno predtým, než konvertovali. S tou komunitou sa ani nestýkali. Pavol Strauss bol tiež pôvodom Žid, ale sekulárny.

Je to iba môj výklad, ale myslím si, že jedným z dôvodov, prečo si manželia Munkovci od mladých liet písali „bez vyznania“, bolo to, že im celkom nevyhovovala židovská prax. Od tej náboženskej komunity boli trochu vzdialení. Chceli si zo židovstva vytiahnuť tú podstatu a duchovný odkaz, ale možno sa im nepáčila príliš ortodoxná rituálna prax. Myslím si, že to mohol byť dôvod ich odstupu.

Rastislava Puchalu sa príbeh Munkovcov aj osobne dotkol. „Pozitívnym spôsobom to mnou otriaslo,“ hovorí. Foto: Postoj/Adam Rábara

Tú vnútornú vieru si však zachovali. A túžba po hľadaní, presvedčenie, že tam sa to nemôže končiť, ich dostali až ku kresťanstvu. K tomu im veľmi pomohlo aj čítanie súdobých intelektuálov a beletrie.

Zoberte si takého Rilkeho. Dnes by sme ho asi ťažko vnímali ako kresťanského mystika alebo básnika. A predsa u neho našli momenty, ktoré podľa nich hovorili o Bohu. Ešte u autora s takým priam cynickým vzťahom ku kresťanstvu dokázali nájsť veci, ktoré ich posunuli bližšie k viere.

Ako sa Munkovci stavali k utrpeniu, ktoré bolo zavŕšením ich života, hoci o smrti Gizely a Juraja presne nevieme?

Stavali sa k tomu autenticky kresťansky. Existuje napríklad svedectvo Edmunda Bárdoša o tom, ako jeden z nacistických dozorcov udrel Tomáša do tváre, lebo bol nezručný. Tomáš bol človekom duchovného života a na prácach v koncentráku sa mu nedarilo, tak mu dozorca päsťou vrazil do tváre, až sa celý zakrvácal.

Predpokladám, že v takých chvíľach väčšina ľudí šepkala kliatby. Ale otec sa k nemu sklonil a povedal: „Ktorý pre nás bičovaný bol.“

A to je priame svedectvo človeka, ktorý to počul. To by vám v lágri asi prvé nenapadlo.

Niečo také sa odohráva skôr v románoch, no u nich to bola realita. Aj iní väzni krútili hlavami, keď sa Munkovci napriek tomu, že im zobrali všetky knihy vrátane breviára, večer modlili alebo sa usmievali na spoluväzňov. Zostali po nich svedectvá, že v tom lágri ich niektorí považovali za bláznov. Len viera vám dá takúto silu.

My sa považujeme za veriacich ľudí, ale neviem, či by som dokázal preukázať vieru voči človeku, ktorý mi siaha na život, zabíja mi dieťa, kým o manželke a druhom dieťati ani neviem, kde sú. Oni si to zachovali do posledného okamihu. Keď si to zanalyzujete, vylučuje to akékoľvek pochybnosti nad motívom ich konverzie.

Čo vám osobne tvorba tohto románu a tento príbeh dali do života?

Ich príbeh znamenal veľmi komplexný zásah do môjho života. Duchovne ma to prinútilo prehodnotiť môj postoj ako človeka, ktorý bol do katolíckej viery narodený a pokrstený.

Odmalička chodíme na liturgie, na sväté omše a zrazu na krásu toho všetkého upozorní človek zvonku, že pozor, vy tu máte veľký duchovný aj umelecký poklad. Pozitívnym spôsobom to mnou otriaslo.

A potom, keď som chcel tieto postavy plasticky vytvoriť, aby pred čitateľom ožili, musel som preniknúť do ich duchovného a myšlienkového sveta. Znova som sa musel začítať do románov a musel som absolvovať kopec štúdia. Prenikal som do ich hláv a sŕdc.

Prenikanie do ich sveta ma upozornilo na množstvo dobrej hudby, literatúry, filozofie a teológie, ktorú oni čítali, napríklad svätého Augustína.