Konzervatívny výber | Hlasujú slovenskí europoslanci za slovenské záujmy? Smeráci to sľubujú, ale robia opačne

Eurokampaň na Slovensku bola plná odkazov na slovenské záujmy či odporu voči „bruselskému diktátu“.

Najprv treba povedať, že žiadne silné reči z kampane, ba dokonca ani po zvolení nedávajú v pléne europarlamentu žiaden predpoklad, že jednotlivec či skupinka ľudí dokáže prevrátiť celú európsku agendu a napríklad „zrušiť Green Deal“ či „zastaviť migráciu“.

Bez členstva v niektorej z politických frakcií (najlepšie takej, ktorá má dostatočnú politickú silu) sa ani tým najhlučnejším rétorom nepodarí zo svojich sľubov presadiť vôbec nič. Samozrejme, plamenné reči dobre vyzerajú na videách na sociálnych sieťach. Rečník však zväčša rozpráva do takmer prázdnej sály.

Politika – aj tá europarlamentná – totiž stojí viac na kuloárnych rokovaniach. Aj malá skupinka tak dokáže presadiť významné veci. Najprv treba presvedčiť dostatočný počet poslancov z vlastnej frakcie, tá potom pri rokovaniach s inými frakciami môže podporu konkrétneho návrhu takpovediac zobchodovať (vymeniť sa podporu návrhu inej frakcie). Znie to možno až príliš oportunisticky, ale politika takto prosto funguje.

Ten, kto nie je v žiadnej frakcii alebo je v skupine, okolo ktorej existuje cordon sanitaire, v Bruseli či Štrasburgu nevybaví ani nepresadí nič.

No ten, kto nie je v žiadnej frakcii alebo je v skupine, okolo ktorej existuje takzvaný cordon sanitaire, v Bruseli či Štrasburgu nevybaví ani nepresadí nič.

A voľbou takýchto kandidátov volič dosiahne len jediné – zabezpečí zvolenému jedincovi na niekoľko rokov pohodlný život s nadštandardným príjmom.

Pri množiacich sa tesných hlasovaniach však môže o konečnom osude tej-ktorej legislatívy rozhodnúť aj zopár hlasov.

Ako hlasovali slovenskí europoslanci?

Ako doteraz hlasovali zástupcovia strán, ktoré sa uchádzajú o voličskú priazeň?

Zo súčasných strán je v niektorej z frakcií PS (Renew), KDH (EPP), hnutie Slovensko – ex-OĽaNO (EPP) a SaS (ECR). Smer z frakcie socialistov odišiel tesne pred hlasovaním o jeho vylúčení (členom S&D zostal len Robert Hajšel) a medzi nezaradených patria aj Milan Uhrík a Miroslav Radačovský (zvolení za ĽSNS).

Zmonitorovať všetky hlasovania, ktorých sú za päť rokov v europarlamente tisícky, je nad ľudské sily a mnoho z nich je procedurálnych alebo čiastkových, napríklad v prípade podpory či nepodpory pozmeňujúcich návrhov. Dôležité sú hlasovania o konečných zneniach dokumentov.

Aby sme výber ešte zúžili, zamerajme sa na tie, ktoré sú pre nás dôležité z kultúrno-etického, ekonomicko-environmentálneho hľadiska, či tie, ktoré sa týkali suverenity členských krajín. Napríklad keď išlo o potraty v zmysle „ľudských práv“, o otázky súvisiace s migráciou či Green Dealom, o snahy o obmedzenie práva veta alebo o zásahy do oblastí, ktoré sú vo výlučnej kompetencii členských krajín.

Green Deal a zákaz spaľovákov

Začnime Green Dealom – úvodnú rezolúciu, ktorou europarlament vyslovil súhlas s ideovým zámerom celého tohto programu Európskej komisie, podporilo z trinástich slovenských europoslancov deväť (Miriam Lexmann z KDH nastúpila do europarlamentu neskôr po odchode britských zástupcov).

Okrem očakávaného hlasovania poslancov za koalíciu PS/Spolu (ďalej v texte ako „progresívci“) aj všetci poslanci Smeru. Zámer Green Dealu podporil aj Ivan Štefanec z KDH a Peter Pollák z vtedajšieho OĽaNO. Zdržali sa Eugen Jurzyca a Lucia Ďuriš Nicholsonová (vtedy obaja SaS). Proti boli len Milan Uhrík a Miroslav Radačovský (kandidovali za ĽSNS).

Ak sa pozrieme na konkrétne opatrenie ako súčasť Green Dealu – faktický zákaz predaja áut so spaľovacím motorom po roku 2035 –, vidíme, že aj v tomto bode hlasovali poslanci za Smer vedno so svojimi progresívnymi kolegami za. (To bol Smer ešte súčasťou S&D.)

Za faktický zákaz predaja áut so spaľovacím motorom po roku 2035 hlasovali poslanci za Smer vedno so svojimi progresívnymi kolegami.

Proti boli Lexmann, Štefanec, Jurzyca, Radačovský a Uhrík. Peter Pollák sa zdržal.

Mimochodom, išlo na pomery europarlamentu o veľmi tesné hlasovanie. Za bolo „len“ 53 percent všetkých europoslancov.

A ešte jedno ilustračné hlasovanie, lepšie povedané, dve hlasovania. Emisná norma Euro 7 vyvolala veľké kontroverzie a nesúhlas predovšetkým v automobilovom priemysle. V pôvodnej podobe totiž bola nevykonateľná a technicky nezvládnuteľná. Najväčšie problémy pomenoval v rozhovore pre Postoj viceprezident Zväzu automobilového priemyslu SR Pavol Prepiak.

Za pôvodnú podobu – 9. novembra 2023 – hlasovali progresívci, smerák Robert Hajšel, no aj Ivan Štefanec a Miroslav Radačovský. Monika Beňová a Katarína Roth Neveďalová sa zdržali (Smer už nebol členom S&D). Jurzyca, Pollák a Uhrík boli proti, Lexmann nehlasovala.

Za kompromisnú verziu – 13. marca 2024 – boli už z progresívcov iba Wiezik a Mihál. Bilčík, Hojsík a Ďuriš Nicholsonová nehlasovali, rovnako ako Pollák a Radačovský. Verziu ústretovejšiu k automobilovému priemyslu (a teda aj k slovenskej ekonomike) podporili aj Hajšel, Lexmann a Štefanec. O konečnej podobe emisnej normy Euro 7 sme písali aj na Postoji.

Suverenita členských krajín

Poďme teraz na ukážky niektorých hlasovaní týkajúcich sa suverenity členských štátov. Keď európsky parlament schválil výzvu Európskej komisii, aby sa otvorila debata o základných zmluvách EÚ a v rámci toho sa prehodnotilo právo veta, túto rezolúciu podporili štyria slovenskí europoslanci – Hojsík, Mihál, Wiezik a Ďuriš Nicholsonová. Proti boli Jurzyca, Lexmann, Radačovský, Uhrík a Štefanec, zdržal sa Bilčík.

Traja poslanci Smeru a Peter Pollák nehlasovali. Keď sme sa zaujímali, prečo zástupcovia Smeru neprišli na hlasovanie o dôležitej téme týkajúcej sa suverenity národných štátov, Hajšel i Roth Neveďalová poskytli aspoň vysvetlenie svojho počínania. Jednotka súčasnej smeráckej kandidátky na otázky ani po niekoľkých dňoch nereagovala.

Len nedávno europarlament schvaľoval nové pravidlá riadenia migrácie a azylu známe ako migračný pakt, ktorý okrem iného zavádza platbu za neprijatie utečencov rozdeľovaných podľa kvót medzi jednotlivé členské štáty. Podporili ho Bilčík, Mihál a Ďuriš Nicholsonová. Progresívci Hojsík a Wiezik sa zdržali, no preto, že sa im zdal málo ústretový voči migrantom.

Proti boli Jurzyca, Lexmann, Pollák, Radačovský, Uhrík a Štefanec. Ale aj obe zástupkyne Smeru – Beňová a Roth Neveďalová.

Tu však treba pre širší kontext načrieť do hlbšej histórie. Keď sa o migračnom pakte hlasovalo v čase vrcholiacej utečeneckej krízy v roku 2015, Monika Beňová bola jednou zo štyroch zástupcov Slovenska, ktorí podporili text ako celok vrátane kvót rozdeľovania migrantov medzi členské krajiny.

A dodať treba aj to, že to bol práve Smer a Robert Fico, kto v tých rokoch (v rámci spolupráce vo V4) presadil princíp takzvanej zdieľanej solidarity platením za fyzické neprijatie migrantov. Dnes Smer kvóty aj platby ostro kritizuje.

Bol to práve Smer a Robert Fico, kto svojho času presadil princíp takzvanej zdieľanej solidarity platením za fyzické neprijatie migrantov. Dnes Smer kvóty aj platby ostro kritizuje.

Do kompetencií členských štátov však europarlament zasahuje aj rôznymi uzneseniami, v ktorých sa vyjadruje k výlučne vnútropolitickým otázkam.

Na Slovensku to bolo naposledy v prípade uznesenia, na ktorého príprave sa podieľali progresívni europoslanci a ktoré sa týkalo rušenia špeciálnej prokuratúry a novely Trestného zákona. Hoci legislatívny proces v týchto záležitostiach nebol práve štandardný a za zmenami sa skrývali aj osobné motivácie predstaviteľov vládnej moci, riešenie týchto otázok nie je nijako v kompetencii europarlamentu.

Kritické uznesenie napokon podporili Bilčík, Ďuriš Nicholsonová, Hojsík, Jurzyca, Mihál, Pollák, Štefanec a Wiezik. Proti boli Beňová, Roth Neveďalová, Hajšel, Radačovský a Uhrík. Lexmann úmyselne nehlasovala s vysvetlením, že so zmenami v prokuratúre a trestnom kódexe nesúhlasí, no táto otázka je vo výlučnej kompetencii členského štátu.

Poľsko ako modelový príklad

Viacero rezolúcií, ktoré hodnotili vnútropolitické záležitosti, schvaľoval europarlament v tomto funkčnom období napríklad aj voči Poľsku. Práve Poľsko je totiž ideálnym ilustračným príkladom krajiny, na ktorú európske inštitúcie vyvíjajú intenzívny tlak v čase, keď tam vládne politické zoskupenie v ideovom spore s bruselským mainstreamom.

Napríklad keď sa v roku 2019 hlasovalo o rezolúcii proti takzvaným „LGBT free zónam“ v Poľsku (čo bol hoax vytvorený poľským LGBT aktivistom), jednotka dnešnej smeráckej kandidátky Monika Beňová bola za spolu s progresívcami. Robert Hajšel aj dnes už nebohý Miroslav Číž sa zdržali, rovnako sa zdržali aj Jurzyca, Pollák a Štefanec (Lexmann ešte nebola europoslankyňou).

Poľsko je ideálnym ilustračným príkladom krajiny, na ktorú európske inštitúcie vyvíjajú intenzívny tlak v čase, keď tam vládne politické zoskupenie v ideovom spore s bruselským mainstreamom.

Keď sa o týchto zónach hlasovalo opäť v roku 2021, Beňová s progresívcami hlasovala opäť za, palec hore pridal aj Jurzyca a Pollák. Lexmann a Štefanec boli proti.

Beňová takto podporila aj hlasovanie kritizujúce právny štát v Poľsku. Za bol aj Štefanec z KDH, ktorý sa proti nášmu severnému susedovi postavil aj v spore o tom, či má na poľskom území prednosť európske právo alebo poľská ústava.

Od sporov medzi EÚ a Poľskom počas vlády PiS môžeme plynulo prejsť ku kultúrno-etickým otázkam, v ktorých by mali mať členské štáty výsostné právo na vlastné právne úpravy.

Právo na potrat a Istanbulský dohovor

V roku 2020 Európsky parlament vo schválenom texte kritizoval Poľsko za „faktický zákaz potratov“ a okrem progresívcov toto znenie podporili všetci smeráci – teda nielen Beňová, ale aj Hajšel a Číž. Lexmann a Štefanec boli proti, zdržali sa Jurzyca a Pollák. Podobne to bolo aj pri rezolúcii o údajnej kriminalizácii sexuálnej výchovy u našich severných susedov.

Hlasovanie o zaradení „práva na potrat“ do Charty práv EÚ sa podľa očakávania dočkalo podpory od našich progresívcov. Smeráci alibisticky v tomto bode nehlasovali, hoci na domácej scéne sa premiér Fico dušoval, že žiadne „superpotraty“ v EÚ nebudú – v takom prípade však jeho europoslanci mali takisto vyjadriť jasné nie.

Europarlament sa v prípade potratov zamiešal aj do vnútorných záležitostí USA po zrušení rozsudku Roe vs. Wade. Keď už Monika Beňová nebola členkou S&D, o týchto rezolúciách nehlasovala (tu a tu). No ešte ako súčasť socialistickej frakcie podporila dokument komentujúci potratový zákon štátu Texas (!).

A, samozrejme, v roku 2019 ako socialistka bruselského typu podporila výzvu na pristúpenie EÚ k Istanbulskému dohovoru.

Mnohé z dokumentov síce nemali právne záväzný charakter. No preukazujú mentálny svet, hodnotové nastavenie či ochotu oportunisticky meniť názor.

Istanbulský dohovor sa europarlament snažil cez vybrané pasáže o rodovo podmienenom násilí prepašovať do európskej legislatívy aj v roku 2021. Za uznesenie hlasovali Beňová, Bilčík, Číž, Ďuriš Nicholsonová, Hajšel, Hojsík, Šimečka a Wiezik. Proti boli Lexmann, Štefanec, Radačovský a Uhrík. Jurzyca a Pollák sa zdržali.

Európsky parlament však „zakafral“ aj do rodinného práva, keď schválil dokument, ktorý od členských štátov vyžaduje nielen vzájomné uznávanie homosexuálnych zväzkov, ale aj adopcie detí bez ohľadu na práva biologických rodičov.

Zo slovenských zástupcov hlasovali v roku 2021 „za“ Hojsík, Šimečka, Ďuriš Nicholsonová, Bilčík a Wiezik. Proti boli Lexmann a Uhrík, zdržali sa Beňová, Číž, Jurzyca, Pollák a Štefanec.

Mnohé z vyššie uvedených dokumentov síce nemali právne záväzný charakter – išlo o výzvy, deklarácie, rezolúcie (napríklad v prípade práva veta či „práva na potrat“). No preukazujú mentálny svet, hodnotové nastavenie či ochotu oportunisticky meniť názor.

Bližší kabát ako košeľa

Tu by malo platiť základné pravidlo. Poslanci, ktorým na suverenite svojej krajiny záleží nielen verbálne, by sa mali minimálne zdržať hlasovania alebo vôbec nehlasovať, prípadne byť proti, ak sa vec týka priamo ich krajiny alebo ktorejkoľvek inej. Nemožno totiž potom na revanš očakávať podporu od týchto krajín, ak sa do hľadáčika europarlamentných aktivistov dostane ich krajina.

Slovenskí progresívci s častou podporou Moniky Beňovej nie sú výnimkou. Podobne sa voči vlastnej krajine v uplynulom období správali napríklad poľskí europoslanci z Občianskej platformy, ktorí podporili nielen rezolúciu proti „LGBT free zónam“, ale aj kritiku poľskej pro-life legislatívy a ďalšie uznesenia o „právnom štáte“, viac motivovaní vnútropolitickým bojom než obhajobou suverenity v otázkach, ktoré do kompetencií európskych inštitúcií nepatria.

Hoci sa menoslov slovenských europoslancov do veľkej miery určite obmení, strany, ktoré vzhliadajú viac k svojim progresívno-socialisticko-zeleným vzorom, budú viac hľadieť na svoj imidž poslušných spolupracovníkov ako na reálne záujmy.

Hoci dnes Smer aj Hlas prichádzajú s radikálnou kampaňou, ak by boli členmi S&D, dá sa očakávať, že budú hlasovať s prúdom – tak ako to roky robí Monika Beňová.

Progresívni poslanci sú v tomto aspoň úprimnejší než smeráci a nehovoria iné v Bratislave a iné v Bruseli a Štrasburgu.

Progresívni poslanci sú v tomto aspoň úprimnejší a nehovoria iné v Bratislave a iné v Bruseli a Štrasburgu.

Konzistentne, v súlade s programom vlastnej slovenskej strany, hlasujú v zásade len dvaja – Miriam Lexmann z KDH a Eugen Jurzyca z SaS.

Uhrík a Radačovský zas hlasujú v zásade proti všetkému, navyše ich vplyv bez zaradenia do vplyvnej frakcie je minimálny a takým by zostal aj v prípade znovuzvolenia.

Dá sa tiež očakávať, že medzi nezaradenými – a teda bez vplyvu – zostanú aj europoslanci Smeru, hoci domáce voľby vyhrajú. Aj keď taký Ľuboš Blaha by isto našiel názorové pochopenie vo frakcii Left, ktorá združuje krajne ľavicové a komunistické strany.