Ako riešiť zaostávanie EÚ podľa socialistov Nedostatky Green Dealu má napraviť nový „deal“ a federalizácia Únie

Kým bol Green Deal v rovine úvah a neskôr návrhov, málo sa hľadelo na to, aké priame a nepriame následky budú mať jeho súčasti na reálny život a hospodárstvo.

Tí, ktorí pred takýmito následkami varovali a vyzývali, aby politiky vychádzajúce z Green Dealu zohľadnili realitu, boli označovaní prinajlepšom za euroskeptikov a ušli sa im aj pejoratívnejšie označenia.

Realita však nehľadí na ideologické zámery, ale neúprosne (opäť) ukazuje sociálnym inžinierom, že sa mýlili.

Neúprosne však ubiehajú aj volebné obdobia a v Európe máme ešte stále (našťastie) volebný cyklus, ktorý núka výmenu vládnucej skupiny či ňou hrozí.

Tí, čo vládnu, by radi vládli ďalej, a tí, čo doteraz čupeli kdesi v opozícii, by tiež konečne radi ochutnali moc a dotkli sa výkonu (copyright Andrej Danko).

Na európskej úrovni niet (popri migrácii) momentálne lepšieho paliva pre predvolebnú kampaň, ako je Green Deal.

A kým ľudovci sa snažia presvedčiť voličov, že túto agendu čo najviac osekajú, socialisti prichádzajú s nápadmi, ako jej negatíva kompenzovať ďalšími dotáciami a sociálnymi programami.

Dva mesiace pred eurovoľbamiJe nádej na pravicovejší europarlament. Ľudí znechucuje Green Deal, témou sa stáva bezpečnosť

Ján Cipár 

Návrh talianskeho expremiéra Lettu

Sociálny inžinier je však pri strete s realitou už z podstaty presvedčený o tom, že chybný nie je jeho plán, ale realita. A tú treba poohýbať novým plánom.

A tak dospeje k záveru, že Európa potrebuje po Green Deale nový deal.

Zaostávanie v globálnej konkurencii, oslabenie európskeho priemyslu, presun inovačných iniciatív do Severnej Ameriky a východnej Ázie, ktoré sú následkom neutíchajúceho prúdu regulačných rámcov korunovaných Green Dealom, chce preto napraviť ďalšou superreguláciou.

A tak sa zrodil nápad na New European Competitivity Deal, teda dohodu o konkurencieschopnosti.

Nápad vychádza zo správy o spoločnom trhu, ktorú minulý týždeň prerokovali európski lídri.

Na podnet európskych inštitúcií a najmä trojičky predsedníctva Belgicka, Španielska a Maďarska ju vypracoval bývalý taliansky premiér Enrico Letta aj s odporúčaniami, čo robiť, aby bola Európa opäť globálnym hráčom číslom jeden. Po trumpovsky Make Europe Great Again.

Dôležitá je postava pisateľa. Enrico Letta je zakladajúcim členom talianskej Demokratickej strany, ktorá vznikla zlúčením ľavicových síl od stredu až po extrémny okraj. A je presvedčený eurofederalista.

V tomto prípade je dôležitá aj postava pisateľa. Letta je totiž zakladajúcim členom talianskej Demokratickej strany (Partito democratico). Strana vznikla v nultých rokoch zlúčením viacerých ľavicových strán od stredových sociálnych demokratov, ľavicových, resp. progresívnych liberálov až po extrémny okraj obdivovateľov komunizmu.

No a sám Enrico Letta je tiež presvedčený eurofederalista, ktorý by ústredným orgánom venoval čo najviac kompetencií na úkor členských štátov. 

Správa Letta (ako už stihla byť pomenovaná) má takmer 150 strán. Jej obsah je presným opakom toho, čo malo byť jej ohlasovaným zámerom.

Reguláciami ku konkurencieschopnosti

Pod posilnením konkurencieschopnosti si totiž aj laik predstaví posilnenie trhu, voľnej súťaže nápadov, biznisových zámerov, firiem a podobne. Správa Letta je však plná odporúčaní na ďalšie regulovanie vnútorného, spoločného trhu EÚ s ďalším oslabovaním významu členských krajín.

Mimochodom, Enrico Letta sa odvoláva aj na pitoresknú Konferenciu o budúcnosti Európy, kde sa starostlivo vybraní občania vyslovili za viac právomocí pre orgány EÚ, viac spoločných regulácií a ešte ambicióznejšie klimatické ciele.

Budúcnosť EÚVybraní občania sa rozhodli, že Brusel má mať väčšiu moc

Erik Potocký

V správe síce nájdeme apel na odstránenie nepotrebných regulácií, no nie v zmysle ich eliminácie, ale nahradenia novými, lepšími.

Len na ukážku.

Enrico Letta sa inšpiruje Jaquesom Delorsom, niekdajším predsedom Európskej komisie, ktorý v 80. rokoch definoval spoločný trh presadením princípu štyroch slobôd – slobody pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu.

Letta chce k týmto štyrom pridať piatu „slobodu“ – slobodu pohybu výsledkov bádania, čo má podľa neho posilniť inovačný potenciál Európy.

Tieto výsledky bádania však nemajú byť predmetom voľného obchodu, ale vzájomného zdieľania a voľného prístupu.

Na toto zdieľanie treba využiť nové nástroje informačných technológií, ktoré budú obsahovať aj konkrétne osobné údaje všetkých obyvateľov EÚ – Enrico Letta to konkrétne ilustruje na výskume v oblasti zdravotníctva a farmaceutického priemyslu, ktorým by malo „pomôcť“ zdieľanie zdravotných záznamov. Samozrejme, všetko má byť na najvyššej bezpečnostnej úrovni, aby sa údaje nedostali do nepovolaných rúk.

Vlastníctvo ako princíp spoločného trhu je podľa Lettu už zastaralým konceptom, jednotný trh EÚ 21. storočia má byť postavený na princípe zdieľania a inklúzie.

Väčšie dane, väčšie dotácie

Problém Green Dealu nevníma v reálnych dosahoch, ale v tom, že prostým ľuďom nebol dostatočne vysvetlený alebo EÚ nemá dostatočné nástroje na to, aby jeho následky na vybrané skupiny kompenzovala sociálnymi programami.

Väčšie dotácie si zaslúžia farmári, podobne by podporu mali dostávať aj ľudia, ktorí si chcú kúpiť elektrické auto a zbaviť sa závislosti od spaľovacieho motora. Medové motúzy ťahá Letta aj popod nos zamestnancov v automobilkách, ktorí sa môžu cítiť ohrození prebudovávaním sektora.

Netreba zabudnúť ani na tých, ktorí si nemôžu dovoliť energeticky úspornejšie bývanie, prípadne nezvládajú investíciu do tepelného čerpadla, aby mohli vyhodiť starý kotol na tuhé palivo či zemný plyn.

Zákazy, regulácie a dotácieSocialisti a Zelení sľubujú v EÚ vyššie dane, Green Deal aj zničiť patriarchát

Erik Potocký

Letta cituje priamo Európsku komisiu, ktorá vyčíslila, že na „spravodlivý zelený a digitálny prechod a na splnenie cieľov Green Deal a RepowerEU budú potrebné dodatočné investície vo výške viac ako 620 miliárd eur ročne. Zďaleka najväčšia časť z nich bude musieť pochádzať zo súkromného financovania“.

(Ak má EÚ približne 450 miliónov obyvateľov, v prepočte to vychádza na viac než 1300 eur na hlavu. Predstavte si, že by ste za rok ako štvorčlenná rodina mali navyše cez 5500 eur.)

Samotná Európska komisia odhaduje, že splnenie cieľov Green Dealu a RepowerEU si vyžiada viac ako 620 miliárd eur ročne.

Nevyužívanie súkromných úspor a únik kapitálu z Európskej únie je podľa správy veľkým problémom, pretože tento únik predstavuje až 300 miliárd eur ročne, preto je podľa Lettu nutné harmonizovať aj kapitálový trh.

Preložené do zrozumiteľnej reči: treba vyššie dane. Z vyšších daní môžu socialisti financovať väčšie sociálne programy pre tých, ktorí „nezvládajú prechod k zeleným zajtrajškom“. Hoci bez zelených nápadov by možno v pokoji žili ďalej a mali svoje drobné živobytia bez zbytočných regulácií a zákazov.

Vyššie zdaňovanie kapitálu je však už v explicitnom rozpore s hlavným posolstvom správy – so zvýšením konkurencieschopnosti. Rozvoj a vyššia konkurencia totiž pramenia odjakživa z toho, že sa niekto rozhodne investovať vlastné peniaze do spočiatku riskantného, no potenciálne ziskového podniku.

Výsledkom vyššieho zdanenia je menej investícií a tých naozaj superbohatých sa nedotkne. Tí si vždy nájdu cestu, ako dane optimalizovať.

Správu Letta by sme mohli odbiť len ako ďalšie slohové cvičenie európskych inštitúcií a pokus zachrániť si elektorát zo strany európskych socialistov.

Jeho riziko však spočíva v tom, že kedysi aj Green Deal začínal ako extrémne nudné čítanie v byrokratickom jazyku, ktorému málokto venoval väčšiu pozornosť.

Pretože to, čo Enrico Letta navrhuje, je v skutočnosti federalizácia Európskej únie.