Povzdych starého konzervatívca O politike bez umiernenosti. Chýba v MAGA, ale rovnako aj medzi progresívcami

Máte aj vy občas dojem, že sa verejná debata úplne utrhla z reťaze? Že hranice toho, čo je mysliteľné, sa neustále posúvajú? Vitajte na Západe, v ktorom (nielen) politika prišla o svoj základný stavebný kameň – cnosť známu ako umiernenosť.

Západné politické myslenie má svoj pôvod u Aristotela. Na rozdiel od svojho učiteľa Platóna grécky filozof neveril v uskutočnenie ideálneho režimu, ale v politickej praxi odporúčal vyvažovanie a hľadanie rovnováhy: medzi slobodou a zodpovednosťou za obec, medzi záujmami elity a ľudu.

V pozadí tohto uvažovania bola myšlienka, že politika si vyžaduje osobitnú cnosť, ktorú Gréci nazývali fronésis – rozvážnosť. Musíte sa vedieť rozhodovať v dynamických, nejasných okolnostiach, musíte si za každú cenu udržať kontakt s realitou a musíte sa starať o tú krehkú rovnováhu, ktorá je zároveň najrealistickejším cieľom, aký môže spoločnosť dosiahnuť.

Kresťanstvo poskytlo tejto teórii ešte ďalšiu teologickú vrstvu: koncepciu hriešnej ľudskej prirodzenosti, ktorá sa usiluje o dobro, no vlastnými silami ho nikdy nedosiahne natrvalo. Všetky ľudské diela, aj tie budované s najlepšími úmyslami, majú svoje obmedzenia a „raj na zemi“ nikdy nevytvoríme.

Niet slobody pre nepriateľov slobody!

Viera vo vybudovanie ideálneho sveta je však rovnako trvalou súčasťou ľudskej povahy a cez škrupinu umiernenosti sa periodicky prederie na povrch v podobe rôznych utópií – od táboritov cez boľševikov až po hippies.

Klasický liberalizmus, prazáklad dnešného poriadku, sa chválil tým, že čerpá to najlepšie z oboch postojov. S utopistami ho spájala viera v pokrok, v premenu sveta síce nie na rajskú záhradu, ale minimálne na lepšie miesto pre život. S „konzervatívcami“ zase vedomie, že ľudská prirodzenosť velí zaobchádzať s mocou opatrne, obostavať ju hradbou „bŕzd a protiváh“ a uskutočňovať ju práve s umiernenosťou.

Táto doba je preč. Čoraz viac mysliteľov, často bytostne spätých s liberalizmom, ako John Gray, Mark Lilla alebo Ivan Krastev, poukazuje na premenu liberalizmu na „dogmatickú ideológiu“, ktorá si vybudovala vlastnú ortodoxiu a odchýlky trestá rovnako zanietene, ako sa kedysi – v mene toho istého ideálu „absolútnej čistoty“ – prenasledovalo kacírstvo.

Zároveň, ako dokumentujú napríklad podrobné výskumy hodnotového zamerania americkej spoločnosti, sa toto „zovretie radov“ spája s veľmi výrazným vychýlením kyvadla smerom doľava vo väčšine otázok, ktoré spoločnosťou hýbu.

Nie je náhoda, že dnes získava takú popularitu Popperov paradox tolerancie, teda téza, že tolerantná spoločnosť nemôže tolerovať tých, ktorí zastávajú príliš veľkú mieru netolerancie. Kľúčové je to, ako definujeme „príliš veľkú mieru“, najmä ak sami reprezentujeme čoraz radikalizujúcejšiu utópiu.

Hoci teda majú mnohí účastníci verejnej debaty na perách Karla Poppera, váženého obhajcu otvorenej spoločnosti, v skutočnosti jeho paradox tolerancie chápu v duchu slávnej výzvy „Niet slobody pre nepriateľov slobody“. Tú vyslovil Saint-Just, spolutvorca prvej novovekej totalitnej mašinérie v dejinách Európy, teda jakobínskeho teroru z čias Francúzskej revolúcie.

„Blokovať nenávisť je legitímne,“ kričalo video českej Strany zelených pred tradičným Pochodom za život, ktorý v apríli prešiel Prahou. Prešiel v obmedzenej forme vynútenej minuloročnou skúsenosťou s agresivitou „protidemonštrácie“ a pasivitou polície.

Napriek tomu sa verejný priestor, už po niekoľký raz, dostal do varu, v ktorom sa stovky diskutujúcich – na sociálnych sieťach aj v uliciach – utvrdzovali v tom, že hŕstka reprezentujúca podľa všetkých prieskumov nepatrný zlomok českej populácie, ktorej jediným „previnením“ je, že sa vzťahuje k prvej generácii ľudských práv (právo na život) a nie k tej tretej (reprodukčné práva), predstavuje smrteľné ohrozenie liberálnej demokracie, proti ktorému je správne bojovať nejakou formou zákazov, blokád a vytláčania z verejného priestoru.

Zablokovaný pro-life pochod v PrahePolícia namiesto ústavného práva na zhromažďovanie ochránila blokádu anarchistov, tvrdí právnik

Jakub Lipták

Polarizovaná atmosféra dnešného západného sveta takúto nekompromisnosť podporuje. Na súboj woke revolucionárov a MAGA revolucionárov v USA sme si už zvykli, no mnohé európske krajiny ich nasledujú.

Starý britský stranícky systém praská a do čela sa ako protiváha novej pravice, teda strany Reform UK Nigela Faragea, derú radikáli z Green Party of England and Wales. Vo Francúzsku sa už opakovane stalo, že alternatívou k Le Penovej nie je Macronov liberálny stred ani stará gaullistická pravica, ale Mélenchonova radikálna ľavica.

Aj v ukážkovej bašte „rozvážneho a umierneného liberalizmu“, ktorou bolo Dánsko premiérky Frederiksenovej, ostatné voľby ukázali výrazné oslabovanie stredu a posilňovanie okrajov.

V Česku a na Slovensku môže ten istý trend demonštrovať slabnutie ODS a KDH, ktoré si aj naďalej, hoci čoraz viac nesmelo udržiavajú určitý odstup od koncepcie ideologickej „svätej vojny proti populizmu“.

Keď vnímate politiku ako apokalyptický stret, v ktorom protivník predstavuje existenčnú hrozbu, nemožno sa čudovať, že sa do popredia derú tí, ktorí Poppera čítajú v duchu Saint-Justa.

„Budete ako bohovia“

Odkiaľ sa vzal „dedičný hriech“ – tá kresťanská základňa klasickej umiernenosti v politike? Keď had lákal Adama a Evu na zjedenie jablka v raji, zdôrazňoval, že vďaka nemu „budú ako Boh“.

Posledné týždne prinášajú ďalšie míľniky v bohatej internetovej aktivite Donalda Trumpa a ďalších predstaviteľov hnutia MAGA. Vrcholom bol zrejme útok na pápeža Leva XIV., ktorý sa kriticky vyjadruje k rôznym aspektom Trumpovej politiky, sprevádzaný (neskôr zmazanou) AI grafikou, na ktorej bol americký prezident zobrazený ako Ježiš uzdravujúci chorého.

Ak teraz ponecháme bokom Trumpovu komplikovanú osobnosť, ide o dobré vizuálne potvrdenie sklonov, ktoré hnutie MAGA prejavuje dlhodobo – presvedčenia o vlastníctve absolútnej pravdy. Portugalský autor Bruno Maçães už pred dekádou v knihe History Has Begun: The Birth of a New America charakterizoval woke progresívcov a MAGA ako dve strany tej istej mince v „spoločnosti zážitkov“ a „virtuálnej politiky“.

Medzi črty tejto spoločnosti patrí pocit – spoločný pre obe strany barikády –, že svet sa narodil spolu s nimi, a teda imúnnosť voči ponaučeniam a varovaniam, ktoré vyplývajú zo západného dedičstva.

Mladí prívrženci progresívcov z českej Pirátskej strany nedávno nadšene – a úprimne – zdieľali grafiky a heslá akoby okopírované z proticirkevnej kampane päťdesiatych rokov. Zistenie, že pre komunistov bola cirkev úhlavným nepriateľom, bolo pre nich väčšinou novinkou.

Naopak, v Poľsku niektorí mladí prívrženci nacionalistickej pravice, vychovaní skôr na youtubovom kanáli bratov Tateovcov než na klasických autoroch národnej myšlienky, opakovane útočia na „starých konzervatívcov“, keď tí obhajujú význam celistvej rodiny alebo poukazujú na osobnú zodpovednosť každého voči spoločnosti v otázkach, ako je kríza pôrodnosti či potreba návratu k nejakej forme vojenskej povinnosti pre obyvateľstvo.

A rovnaký pocit máte, keď – ako pred pár týždňami – počúvate Petea Hegsetha, Trumpovho ministra vojny, ktorý na armádnom modlitebnom stretnutí zanietene predčítava text, ktorý považuje za fragment Biblie, hoci v skutočnosti ide o parafrázu biblického textu, ktorú Quentin Tarantino vymyslel pre postavu Julesa Winnfielda z Pulp Fiction.

V rámci MAGA síce funguje plejáda výborných konzervatívnych mysliteľov, no odvolávanie sa hnutia na „konzervatívne hodnoty“ v praxi často plní iba funkciu kmeňového totemu.

Keď Pete Hegseth opakovane zdôrazňuje, že oprávnenosť zásahu proti Iránu sa opiera o skutočnosť, že „máme lepšie zbrane“ a „Boh si nás vyvolil“, nemožno z hľadiska aristotelovskej a kresťanskej opatrnosti voči ľudskej povahe nespozornieť.

Je príznačné, aká je odpoveď týchto častí MAGA na obvinenia z neumiernenosti. Zhŕňa ju nadávka cuckservatist, v ktorej sa spája konzervatívec (starého typu) a cuckold – teda paroháč.

Umiernenosť je slabosť, pretože posledná bitka vzplanula, a kto nie je s nami úplne a vo všetkom, je proti nám. Tento problém dobre zhrnul Ben Shapiro, keď v súvislosti s Trumpovou migračnou politikou vyhlásil: „Áno, samozrejme, Amerika potrebuje dobre chránené hranice, inak prestane existovať. Ale konzervatívne hnutie tiež potrebuje nejaké hranice.“

Otázkou zostáva, do akej miery zrážka predstavy o vlastnej všemocnosti s realitou – či už v Hormuzskom prielive, alebo počas novembrových midterms – povedie v tomto ohľade k vytriezveniu.

Vždy vpred a späť ani krok!

Je pondelok 13. apríla. Pri Dunaji sa oslavuje porážka Viktora Orbána.

Péter Magyar má svoju prvú tlačovú konferenciu, ktorá dobre ukazuje, prečo došlo k jeho triumfu. „Fidesz môže poraziť len Fidesz,“ povedal kedysi Orbán a tento výrok sa naplnil v podobe hnutia Tisza s programom balansujúcim medzi potrebou nájsť spoločnú reč s Bruselom a jasnou rétorikou národných záujmov.

V ten istý deň v Bruseli Orbánovu prehru oslavuje Ursula von der Leyenová. A jej závery sú presne opačné. Treba využiť dynamiku, ktorú Orbánova porážka vytvára, a konečne zrušiť právo veta členských štátov EÚ v posledných zostávajúcich oblastiach, ako sú zahraničná a obranná politika.

Šéfka Európskej komisie vie, čo robí. Orbán bol už roky pre zástancov pokračujúcej centralizácie EÚ doslova pokladom. Na konkrétnom príklade jeho trucpolitiky mohli demonštrovať, prečo je potrebné slobodný priestor pre členské štáty ďalej obmedzovať. Keď teraz Orbán zmizne, zmizne aj pocit naliehavosti týchto zmien kurzu.

Kto ohrozuje demokraciu?Vývoj nemôže byť iba liberálny. Musí pripúšťať aj možnosť návratu k predchádzajúcemu statusu quo

Maciej Ruczaj

Európska únia je v posledných dvoch dekádach riadená princípom, ktorému sa hovorí riadenie prostredníctvom kríz (nezamieňať s krízovým riadením).

Niektoré z týchto problémov prichádzajú samy ako covid, väčšinou však ide aspoň čiastočne o dôsledky vlastnej politiky – či už v prípade finančnej krízy a bezbrehej viery v neoliberálne mechanizmy globalizácie, migračnej krízy a viery v dogmy multikulturalizmu, alebo energetickej krízy a viery v Green Deal a „lacný a apolitický“ plyn z Ruska.

Napriek tomu namiesto reflexie nad príčinami prichádza automatická reakcia: okamžitý skok vpred a „ešte viac toho istého“. Každá kríza je dobrá ako nástroj na realizáciu cieľa, ktorým je maximálne centralizovaná Európa.

Toto rozširovanie kompetencií sa uskutočňuje v mode nastolenom už pred dvadsiatimi rokmi pri projekte európskej ústavy, ktorú niekoľko krajín odmietlo v referende, no napokon bola prijatá v takmer rovnakej podobe, iba bez pokusu o priamu demokraciu (Írsko, ktoré malo také referendum zakotvené priamo v ústave, muselo robiť reparát).

Tento model už roky vedie k posilňovaniu strán kritických voči európskej integrácii v jej súčasnej podobe vo všetkých európskych krajinách. Dnes už nie sú na okraji spektra, ale v mnohých štátoch – nielen na divokom východe – vedú v prieskumoch.

Keď sa vypätím všetkých síl (nielen Maďarov, ale aj európskych inštitúcií) podarí jedného z týchto odporcov centralizovanej Európy poraziť, reakciou opäť nie je reflexia, odkiaľ sa eurokritická vlna berie, ale volanie po pritvrdení a likvidácii posledných ostrovčekov pôvodného modelu EÚ, v ktorom medzi štátmi existovala aspoň formálna rovnosť. Tentoraz to zaručene musí vyjsť!

Ako von z tejto dilemy?

Čo môže robiť starý konzervatívec vo svete, ktorý si z odmietnutia umiernenosti urobil hlavnú cnosť? Odpoveď nie je jednoznačná.

Áno, ako nedávno argumentoval Martin Hanus, podpora postliberálnych hnutí, ako je Trumpovo MAGA, ktoré sa občas zakrývajú konzervativizmom, môže konzervatívcom v najbližšom období veľmi uškodiť.

Na víťaznom koni s TrumpomKoniec veľkej konzervatívnej ilúzie

Martin Hanus

Na druhej strane však nič nenasvedčuje tomu, že by na opačnej strane barikády mali prevládnuť sily, ktoré by namiesto ďalšej polarizácie a „uťahovania skrutiek“ progresívnej revolúcie zvolili upokojenie a hľadanie kompromisu.

Liberálna strana straší víziou „nového roka 1933“, teda likvidácie demokracie nastupujúcim „neofašizmom“. Rovnako by sme však mohli vnímať situáciu skôr ako „nový rok 1936“, keď v Španielsku spôsobila spoločenská a politická polarizácia utrhnutá z reťaze to, že pre tých, ktorí sa necítili úplne súčasťou ani jedného z dvoch bojujúcich táborov, napokon nezostal žiadny voľný priestor a aj tak si museli vybrať stranu barikády.

Možno je určitou odpoveďou na tieto dilemy nárast počtu krstov dospelých naprieč Európou počas tohtoročnej Veľkej noci. Ako totiž hovorieval majster konzervatívnych bonmotov G. K. Chesterton: „Katolícka cirkev je jediná vec, ktorá dokáže človeka zachrániť pred ponižujúcou nutnosťou byť dieťaťom svojej doby.“

Pôvodná verzia článku vyšla v českom týždenníku Echo.