Spaľovňa v Slovnafte Rafinéria je bližšie k projektu, envirorezort potvrdil úspešný proces EIA

Ministerstvo životného prostredia povolilo výstavbu novej spaľovne v areáli rafinérie Slovnaft. Tá má nahradiť existujúcu starú spaľovňu kalov a okrem toho má slúžiť aj na likvidáciu bežného komunálneho a priemyselného odpadu z regiónu západného Slovenska.

Ministerstvo vydalo súhlas na základe ukončenia procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie – EIA (dostupné tu na stránkach enviroportálu).

To však ešte neznamená, že teraz sa už Slovnaft môže pustiť do budovania svojej novej spaľovne.

Do 15 dní od rozhodnutia je možné sa voči nemu odvolať, a to aj zo strany dotknutej verejnosti. A hoci minister životného prostredia má k pripomienkam verejnosti „svojský“ prístup, ani to, ak by všetky námietky a priori zhodil zo stola, by ešte pre spaľovňu neznamenalo definitívu. Slovnaft by na ňu potreboval získať ďalšie povolenia vrátane stavebného. A ani pozitívny výsledok EIA nie je automatickou zárukou získania ďalších povolení.

Projekt tak čaká ďalšie konanie a vylúčené nie sú ani návrhy, o ktorých budú musieť napokon rozhodnúť súdy.

V rámci EIA však došlo k pomerne významnej zmene pôvodného zámeru. Ministerstvo životného prostredia znížilo maximálnu kapacitu spaľovania z vyše 316-tisíc na 220-tisíc ton ročne. Je možné, že Slovnaft v prvotnom návrhu nahodil vyššiu kapacitu, aby sa v ďalšom procese „zmieril“ s jej znížením, keďže tak či tak pôjde o spaľovňu s najväčšou ročnou kapacitou.

Z celkovej kapacity zariadenia je takmer polovica určená na priemyselný odpad – 77-tisíc ton za rok – a na nebezpečný odpad – 25-tisíc ton ročne.

Tu treba taktiež uviesť, že aktuálne spracúva „stará“ spaľovňa kalov Slovnaftu 24 500 ton. Objem spracúvania nebezpečného odpadu sa teda nemá výrazne meniť.

Aktuálne spracúva „stará“ spaľovňa kalov Slovnaftu 24 500 ton. Objem spracúvania nebezpečného odpadu sa teda nemá výrazne zvyšovať.

Pre nebezpečné odpady je plánovaná teplota spaľovania 1100 stupňov, bežná teplota spaľovania iných typov odpadu bude 900 stupňov.

Súčasťou má byť aj triediaca linka, ktorej deklarovaným efektom by malo byť zvýšenie miery recyklácie, keďže v bežnom komunálnom odpade sa stále nachádza množstvo ešte využiteľného materiálu. Či už ide o kovy, sklo, plasty alebo papier, teda suroviny, pre ktoré síce existuje triediaca a recyklačná infraštruktúra, no časť stále „uniká“ v podobe netriedeného odpadu na skládky alebo do existujúcej bratislavskej spaľovne podniku OLO.

V minulom roku sme navštívili jednak spaľovňu odpadu v rakúskom meste Linz, ktorá má de facto rovnakú technológiu, akú plánuje využívať Slovnaft, a jednak triediacu linku komunálneho odpadu v Nových Zámkoch, ktorá je spoločným podnikom „odpadárskej“ firmy Brantner a SPP.

Nie je spaľovňa ako spaľovňaZ odpadu dokážeme vyrábať nielen teplo a elektrinu, ale aj iné obchodovateľné komodity

Erik PotockýAndrej Lojan

Nie je to ďalšia spaľovňa

Prísne vzaté, mohlo by sa zdať, že Bratislava ďalšiu spaľovňu nepotrebuje.

Vo svojej podstate však ani nejde o „ďalšiu“ spaľovňu.

Slovnaft totiž jednu už má (popri geograficky neďalekej spaľovni OLO).

Je to však spaľovňa, ktorá spolu s celou rafinérskou infraštruktúrou vyrástla pred desiatkami rokov. A rafinéria ako taká spaľovňu potrebuje (pozor, irónia: alternatívou by mohlo byť, ak by kaly vylievali do rieky).

Tu ide v skutočnosti o to, že sa spaľovňa kalov so starou technológiou nahradí novou, ktorá už bude zároveň vyrábať energiu. Spaľovaním pri vyšších teplotách sa znižuje objem znečistenia (najviac nečistôt a jedov vzniká pri nedokonalom spaľovaní).

Spaľovňa OLO dokonca musí do spaľovanej masy pridávať, laicky povedané, spomaľovače horenia, napríklad vlhké kaly z čističiek odpadových vôd, lebo by im potenciálne vysoká teplota doslova prepálila rošt.

Zaznieva aj argument o možnom ohrození spodnej a teda potenciálne i pitnej vody, keďže by táto spaľovňa bola na Žitnom ostrove v areáli Slovnaftu. Zároveň sa ruka v ruke s týmto argumentom objavuje to, že Bratislava už predsa spaľovňu má.

Ak sa však pozrieme na mapu, na Žitnom ostrove sa nachádza nielen Slovnaft a jeho existujúca stará spaľovňa kalov a budúca možná nová spaľovňa. Hneď vedľa Slovnaftu je na rovnakej ulici aj spomínaná spaľovňa mestského podniku Odvoz a likvidácia odpadu (OLO).

Zdroj: Google Maps

Ak si to zhrnieme, na Žitnom ostrove sa nachádza rafinéria, jej stará spaľovňa aj mestská spaľovňa.

Riziko pre spodné vody tu teda existuje už od chvíle, čo sa na mieste, kde sa Malý Dunaj oddeľuje od hlavného toku Dunaja, rozhodol komunistický režim postaviť rafinériu, ktorá mala nahradiť známu rafinériu Apollo zbombardovanú počas druhej svetovej vojny. Nachádzala sa na severnom brehu Dunaja, v miestach, kde je dnes čulý mestský život.

Po vojne bola činnosť rafinérie Apollo obnovená a fungovala až do 60. rokov. Miesto je okrem iného stále evidované v registri environmentálnych záťaží.

Samozrejme, mať rafinériu v meste, ktoré je takpovediac bránou k vnútrozemskej delte veľrieky, bude vždy ekologické riziko, nech by stála kdekoľvek.

Toto nemá byť obhajoba rafinérie ani spaľovne (slovnaftskej či mestskej).

Faktom však je, že tam tá rafinéria stojí. No a súčasťou jej prevádzky je aj to, čo sa nazýva spaľovňa kalov, kde sa likviduje materiál, z ktorého sa už nedá vydestilovať nič užitočné. Jednoducho je to odpad z rafinácie ropy, ktorý sa nejakým spôsobom musí zlikvidovať.

A likviduje sa technológiou, ktorá pochádza zo 70. rokov minulého storočia.

Vyvstáva preto logická otázka. Máme rafinériu a odpad z nej. Je lepšie likvidáciu tohto odpadu modernizovať alebo naďalej využívať desaťročia starú technológiu? Je vybudovanie modernejšej spaľovne ekologické riešenie?

Dá sa to prirovnať napríklad k procesu plynofikácie, ktorý v uplynulých desaťročiach absolvovalo množstvo slovenských obcí. Splodinami spaľovania zemného plynu sú takmer výlučne oxid uhličitý a vodná para. A hoci ide o skleníkový plyn, v porovnaní so stavom, keď sa vykurovalo drevom či uhlím, išlo o výrazný pokrok a v mnohých dedinách sa zrazu dalo normálne dýchať aj medzi októbrom a marcom.

Nová spaľovňa v BratislaveNajlepší spôsob spracovania nerecyklovateľného odpadu, ak ho nechceme vyvážať na skládky

Erik Potocký

Keď nie do spaľovne, tak len na skládku

Slovensko má objektívne problém so skládkovaním. Nejde len o to, že nás k znižovaniu miery skládkovania zaväzuje európska legislatíva. Ukladanie odpadu do zeme je bez diskusie tým najhorším možným spôsobom, ako s odpadom naložiť.

Ekologické dôvody sú zjavné na prvý pohľad. Netriedená zmes odpadov je zdrojom kontaminácie pôdy a vody, teda v podstate celého ekosystému v blízkom aj vzdialenejšom okolí skládky. Cez pôdu a vodu sa potenciálne nebezpečné látky dostávajú aj do potravinového reťazca a napokon končia v ľudskom tele.

Najmenej efektívnym spôsobom je skládkovanie aj z ekonomického pohľadu.

Skládka zaberá miesto. Priestor, ktorý mohol zostať voľnou prírodou či byť využitý na poľnohospodárstvo alebo na rezidenčnú, infraštruktúrnu či priemyselnú výstavbu, je zasypaný odpadom. V mase netriedeného odpadu končia nielen nebezpečné látky, ale aj materiál, ktorý je skrz recykláciu opätovne využiteľný.

No aj nevyužiteľný nerecyklovateľný materiál má ekonomickejšie využitie. Efektívnym spaľovaním poskytuje energiu, ktorú je možné využiť na výrobu tepla či elektriny.

Slovensko potrebuje významne znížiť objem skládkovania a dostať ho nanajvýš k jednotkám percent.

To je bez zariadení na spracovanie odpadu nemožné. A aj pri najvyššej možnej miere triedenia a recyklácie bude vždy existovať odpad, ktorého využitie bude už len energetické (teda spálenie a jeho premena na teplo, prípadne elektrinu).

Okrem toho, Slovensko sa v rámci pravidiel EÚ zaviazalo, že do roku 2035 zníži objem skládkovaného komunálneho odpadu na desať percent z celkového množstva vytvoreného komunálneho odpadu.

Slovensko sa v rámci pravidiel EÚ zaviazalo, že do roku 2035 zníži objem skládkovaného komunálneho odpadu na desať percent z celkového množstva vytvoreného komunálneho odpadu.

Podľa najčerstvejších údajov, ktoré sú dostupné na stránkach štatistického úradu, vznikli na Slovensku v roku 2024 takmer 2 milióny 650-tisíc ton komunálneho odpadu. Z toho vyše milión ton skončilo na skládkach. Miera skládkovania bola teda približne 38 percent.

Recykláciou, teda materiálovým zhodnotením prešlo čosi viac ako pol milióna ton a necelých 200-tisíc ton bolo zhodnotených energeticky, teda spaľovaním na výrobu tepla, elektriny alebo v cementárňach. Zhodnotením cez získavanie organických látok (kompostovaním, bioplynovými stanicami a podobne) prešlo vyše 834-tisíc ton.

Ak si to zúžime na región západného Slovenska (Trnavský, Trenčiansky a Nitriansky kraj), ktorému by spaľovňa v Slovnafte mohla takisto slúžiť, tu v roku 2024 vzniklo 1 milión 22-tisíc ton komunálneho odpadu. Energeticky bolo zhodnotených 1286 ton a na skládkach skončilo 428-tisíc ton.

Ak k tomu pridáme okresy Bratislavského kraja (Malacky, Pezinok a Senec), aj tu vidíme, že veľká časť odpadu končí na skládkach a energeticky sa zhodnocuje len menšia časť. Inak je to v okresoch samotnej Bratislavy, kde z 250-tisícov ton komunálneho odpadu skončí v spaľovni viac ako 100-tisíc ton.

Ak by aj všetka kapacita novej spaľovne v Slovnafte pohltila len skládkovaný odpad na západnom Slovensku, i tak by ho na skládkach zostala stále väčšina.

Slovnaft má teda dostatočné množstvo „zákazníkov“ na spracovanie odpadu aj na Slovensku, nepotrebuje hľadať jeho dodávateľov za hranicami.

Ako nám vo vyššie spomenutej reportáži vysvetlil Martin Kečkéš, konateľ spoločného podniku SPP a firmy Brantner, zo 100-tisíc ton netriedeného komunálneho odpadu, ktoré by bez spracovania skončilo na skládke, sa dá spracovať takto: desať percent sa dá vytriediť na recyklovateľné materiály, 30 percent je organicky aktívna zložka, ktorá sa dá spracovať na bioplyn a biometán, 50 percent sa spracuje na TAP (tuhé alternatívne palivo) určené na energetické zhodnotenie a desať percent tvoria nevyužiteľné zvyšky, tzv. výmety, ktoré končia na skládke.

Slovensko svoj nebezpečný odpad vyváža

Kritici projektu sa totiž obávajú aj toho, že takýto objem kapacity na ročné spracovanie odpadu znamená, že sa bude využívať nielen na spracovanie priemyselných odpadov z činnosti rafinérie alebo iných priemyselných činností, alebo na spracovanie netriedeného komunálneho odpadu zo západného Slovenska, ale že to otvorí brány masívnemu dovozu odpadu zo zahraničia, aby sa pokryla kapacita spaľovne.

No a keďže hlavným akcionárom Slovnaftu je maďarská spoločnosť MOL, obavy sú najmä z toho, že to bude hlavne odpad z Maďarska.

Ten sa však v státisícoch ton dováža aj bez novej spaľovne.

Ako vyplýva zo štatistík, resp. povolení na dovoz odpadu, ktoré vydáva ministerstvo životného prostredia, v roku 2025 sa na Slovensko povolilo doviezť 737 560 ton odpadu, prevažne na energetické využitie v cementárňach. Najviac z Rakúska (388 500 ton) a Talianska (251-tisíc ton). Dovezený odpad bol kategorizovaný ako obyčajný, resp. nie nebezpečný. Ako nebezpečný bol kategorizovaný odpad v objeme dohromady 350 ton.

Naopak dve pätiny slovenského vývozu odpadu tvoril nebezpečný odpad.

Dve pätiny slovenského vývozu odpadu tvoril nebezpečný odpad.

Ak sa teda niekto môže obávať dovážaných nebezpečných odpadov, mohlo by to byť najmä v krajinách, kam putuje nebezpečný odpad zo Slovenska. Hlavným dôvodom takéhoto vývozu je fakt, že Slovensko nemá kapacity na jeho spracovanie a napríklad aj nebezpečné PCB látky z likvidácie environmentálnej záťaže po činnosti Chemka Strážske alebo gudróny z Predajnej končia napríklad vo viedenskej spaľovni na spracovanie nebezpečného odpadu.

Dovoz z roku 2025 znamenal asi 14-percentný nárast dovozu oproti roku 2024. Bolo by však naivné myslieť si, že takýto biznis s odpadom sa rozbehol s príchodom Tomáša Tarabu na čelo ministerstva životného prostredia.

Ako ukazujú údaje za jednotlivé roky, podobné objemy v státisícoch ton sa na Slovensko na ministerské povolenie dovážali aj počas toho, ako na čele ministerstva sedel Ján Budaj a štátny tajomník Michal Kiča, ktorý je dnes najhlasnejším kritikom slovnaftskej spaľovne. V rokoch 2021, 2022 a 2023 sa objem povoleného dovezeného odpadu pohyboval zhruba od 620- do 650-tisíc ton.