Ústava ako zdrap papiera Dokument na matrike je pre homosexuálne páry nevyhnutne len prvý krok

„Ústavná demokracia“ sa občas používala ako alternatívne (a podstatne šťastnejšie) označenie pre „liberálnu demokraciu“, teda politický systém, ktorý sa vyvinul v západnom svete po druhej svetovej vojne a do aktuálnej fázy vývoja vstúpil po roku 1989.

Tento názov odrážal kľúčový význam jedného dokumentu – ústavy ako najvyššieho zákona, ktorý definuje rámec fungovania štátu a práva a povinnosti občanov. Rovnako odrážal aj kľúčovú úlohu jednej inštitúcie – ústavného súdu, ktorý mal byť strážcom dodržiavania ústavy.

Podľa nemeckého politológa Philipa Manowa bolo typickou črtou našich politických systémov v ostatných desaťročiach posilňovanie „právneho dohľadu“ nad politikou. Prejavovalo sa to rastúcim významom ústavného súdu ako de facto štvrtej komory parlamentu, ktorá sa čoraz aktívnejšie hlásila k úlohe definitívneho schvaľovateľa každého politického rozhodnutia a neraz veľmi kreatívneho vykladača významu ústavy.

Teraz sa však zdá, že v Európe čoraz rýchlejšie vstupujeme do ďalšej fázy evolúcie liberálnej demokracie. Do fázy, v ktorej budú ústavy štátov zredukované na úroveň obecného nariadenia samosprávy z Hornej Dolnej a ústavné tribunály na pozíciu okresných súdov.

Pred niekoľkými rokmi ľavicovoliberálna opozícia v Poľsku demonštrovala pod heslom „Ústava!“ proti vláde konzervatívcov, ktorá podľa nej ohrozovala právny štát a porušovala základný zákon svojimi reformami súdnictva. Dnes je, naopak, pre tie isté politické sily ústava prekážkou, ktorá sa mlčky ignoruje.

Koncom minulého roka rozhodol Súdny dvor Európskej únie, že členský štát nemá právo odmietnuť registráciu osôb, ktoré uzavreli nejakú formu platného manželstva v inom členskom štáte. Vychádzal pritom zo základného práva Európskej únie na slobodu pohybu medzi členskými štátmi.

Tam, kde príslušná právna úprava neexistuje, musí štát nájsť spôsob, ako legalizovať ich pobyt ako „manželov“ v rámci svojho právneho poriadku. Súdny dvor riešil prípad poľsko-nemeckého páru, ktorý sa rozhodol, že sa nevyhnutne musí presťahovať z Berlína do Varšavy.

Poľsko na rozdiel od Nemecka alebo Česka nemá žiadnu formu registrácie párov rovnakého pohlavia. Naopak, podobne ako Slovensko vo svojej ústave vyhlasuje, že „manželstvo ako zväzok muža a ženy“ požíva „osobitnú ochranu“. Podľa nálezu ústavného súdu z roku 2005 tento článok ústavy jasne definuje jedinú možnú formu manželstva.

Zavedenie registrovaného partnerstva sľubovala koalícia Donalda Tuska vo svojom volebnom programe. V skutočnosti však po prevzatí moci nemala na jeho presadenie dostatočnú podporu ani v rámci vládnej koalície, nieto ešte ústavnú väčšinu, takže tento zámer zapadol prachom.

Medzitým sa však postupne menila mocensko-právna situácia v celej Európskej únii.

Súdny dvor EÚ proti poľskej ústaveTvári sa, že obhajuje platné princípy, v skutočnosti machiavelisticky rozširuje svoju moc

Maciej Ruczaj

Ďalšie a ďalšie tvorivé interpretácie zakladajúcich zmlúv zo strany Súdneho dvora Európskej únie a neuvážené rozhodnutia politických elít členských štátov, ktoré otvárali „zadné vrátka“ pre vstup „európskeho práva“ do čoraz širších oblastí, spôsobili revolúciu.

Európske právo, ktorého jediným vykladačom je Súdny dvor Európskej únie, má prednosť pred právom členských štátov v oblastiach, ktoré členské štáty preniesli do spoločnej kompetencie Únie. Hranice toho, čo presne preniesli, však určuje ten istý Súdny dvor Európskej únie.

V tomto dokonale uzavretom kolobehu moci už pre samostatné ústavné súdnictvo veľa priestoru nezostáva. Ústavné zákony, keď sa dostanú do konfliktu s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, majú jednoducho smolu a musia sa prispôsobiť.

Ako krajne naivné sa ukázalo očakávanie časti politikov, že v takýchto prípadoch bude pozíciu členských štátov chrániť princíp subsidiarity (súdnictvo a rodinné právo nepatria do kompetencií Európskej únie) alebo dokonca výslovná zmienka v Charte základných práv Európskej únie, ktorú si niektoré krajiny vrátane Poľska vyrokovali pred dvadsiatimi rokmi a ktorá potvrdzuje, že otázky manželstva sú plne v gescii suverénnych štátov.

Súdne mlyny integrácie melú možno pomaly, ale nezastaviteľne.

V Poľsku sa teraz svojej príležitosti chopila Ľavica, najmenšia koaličná strana s najradikálnejším sociálnym programom, no aj Tuskova Občianska koalícia si vydýchla, že „vyššia inštancia“ vyriešila za nich problém s nesplniteľným volebným sľubom.

Ukázalo sa, že s požehnaním Bruselu možno ústavu a ďalšie zákonné úpravy obísť obyčajnou vládnou vyhláškou (podobný manéver použila vláda aj v prípade ústavného práva na život, ktoré bolo základom zákonov vo väčšine prípadov zakazujúcich umelé potraty), meniacou formuláre na matričných úradoch.

Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie je, samozrejme, na prvý pohľad opatrné a umiernené. Nenariaďuje zmenu definície manželstva, iba to, aby občania Európskej únie mohli využívať „rovnaké práva“, ktoré legálne nadobudli inde.

Je však tento príbeh definitívne uzavretý? Pochopiteľne nie.

Prvý krok – teda prispôsobenie matričných úradov novým typom zväzkov uzavretých v zahraničí – je práve len prvým krokom. Už teraz niekto nastolil otázku, že je predsa nevyhnutné vytvoriť aj podmienky na to, aby sa tieto páry mohli formálne rozísť.

Ďalšie predpisy budú nevyhnutne nasledovať, pokrok nezastavíš, ani keď máš ústavu...

Ústavný právnik Tomáš ĽalíkRozhodnutie o uznávaní manželstiev homosexuálov je aktivistické. Súdny dvor EÚ si znižuje svoju legitimitu

Jakub Lipták

Na druhej strane barikády silnejú debaty o tom, ako k problému pristúpiť, ak chcete zároveň zachovať samotnú ideu európskej integrácie.

So zaujímavým návrhom prišiel veterán európskej politiky, bývalý dlhoročný europoslanec Janusz Saryusz-Wolski, ktorý navrhol vznik osobitnej „Komory subsidiarity“ v rámci Súdneho dvora Európskej únie. Tá by bola zložená zo sudcov delegovaných priamo jednotlivými ústavnými súdmi členských štátov a strážila by rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členmi.

K tomu je však ešte ďaleká cesta. Dočasné riešenie poľskej situácie – celkom v duchu národných povstaleckých tradícií – priniesla Poľská biskupská konferencia.

Jej koordinátor pre kontakty so samosprávou vyzval úrady na občiansku neposlušnosť. „Existujú hodnoty, ktoré nemožno obetovať, aby sme mali pokoj alebo pod vplyvom vonkajšieho nátlaku,“ napísal.

Môžeme však pochybovať, či sa nájde veľa záujemcov o takúto úradnícku vzburu (hoci sa už prihlásil napríklad primátor Zakopaného, „hlavného mesta poľských Tatier“). Nástrojov na pacifikáciu podobných vzbúr má totiž Brusel mnoho...

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.