Karol Habsburg v Prahe Putin je vojnový zločinec a patrí pred súd, ale to sa nestane, zomrie ako vládca

Keby Európa v lete 1914 nebola spáchala samovraždu – samovraždu, z ktorej sa ešte dodnes nespamätala –, bol by dnes naším cisárom a kráľom.

Vnuk nášho posledného cisára a kráľa Karola, syn nášho posledného korunného princa Otta.

Karol Habsburg-Lothringen (narodený 1961) bol v rokoch 1996 – 1999 poslancom Európskeho parlamentu za Rakúsku ľudovú stranu; zasadal tam vedľa svojho otca Otta, ktorý bol dlhodobým europoslancom za bavorskú Kresťansko-sociálnu úniu.

V roku 2002 bol Karol zvolený za generálneho riaditeľa Organizácie nezastúpených národov, ktorá sa snaží obhajovať neuznané či okupované národy.

24. júna Karol navštívil Prahu a mal stretnutie s prezidentom Pavlom. Je to prvý a zároveň jediný prípad, keď bol dedič habsburského trónu prijatý na audiencii česko-slovenským či českým prezidentom.

Večer mal diskusiu pre verejnosť v Knihovne Václava Havla (celý záznam je tu).

Vedel som, že vždy bol obhajcom malých národov, kritikom Putina a ruského imperializmu a priateľom či podporovateľom Gruzínska v roku 2008 či Ukrajiny po roku 2014. Tým je aj dnes; Ukrajinu navštevuje na dlhšie pobyty tak dvakrát každý rok, aby jej pomáhal. Ale aj ja som bol prekvapený, aký ostrý mal prejav.

Tomu videozáznamu dali organizátori titulky 3. svetová vojna je tu. Ukrajinci nemôžu prehrať. Putin patrí pred vojnový súd.

Celkom verne vystihujú obsah jeho reči. Ja som si zapísal tieto krátke poznámky: Appeasement nefunguje. Putin je vojnový zločinec a patrí pred súd, ale to sa nestane, zomrie ako vládca. Rusko za Putina je mafiánsky štát. Ukrajina má plné morálne právo na atómové zbrane, pretože podľa Memoranda podpísaného v Budapešti sa ich vzdala v prospech Ruska výmenou za to, že Rusko uznalo jej hranice (čo porušilo v roku 2014 a intenzívne porušuje od roku 2022 dodnes).

Takže toto sú názory človeka, ktorý mohol byť naším cisárom a kráľom. Ako Alžbeta nerobila a jej syn Karol nerobí hanbu Veľkej Británii, skromne si myslím, že Otto ani jeho syn Karol by nerobili hanbu nám.

Karol Habsburg a Petr Pavel. Foto: FB/P. P.

Česká verejnosť bola vždy v minulosti dosť naladená proti Habsburgom. Jirásek, Masaryk... Bolo a je pár ľudí, ktorí mali či majú opačný názor: proti Masarykovi historik Josef Pekař, po novembri 1989 zosnulý politológ Rudolf Kučera či žijúci historik Jiří Rak. Začalo sa to lámať v roku 2016, keď bolo sté výročie úmrtia cisára Františka Jozefa.

Vtedy v novembri som bol pozvaný ako rečník na konferenciu mladých stredoeurópskych kresťanských demokratov v Košiciach. Cestoval som vlakom tam a späť. Kúpil som si víkendovú prílohu najčítanejšieho českého (nebulvárneho) denníka MF Dnes – a celá bola venovaná Františkovi Jozefovi. Priateľsky, vľúdne, ba až hagiograficky. Aký úžasný rozvoj, ekonomický, politický i kultúrny, zaznamenali Zeme Českej koruny za jeho panovania 1848 – 1916.

Bol som prekvapený a povedal som si: „Niečo sa deje, ľady sa hýbu.“ Vtedy nastala mentálna zmena v českom vedomí. Vzali Habsburgov – bezpečne v čase od nás vzdialených – na milosť. Spomínajú na nich nostalgicky.

Pred niekoľkými rokmi bol v Prahe na Staromestskom námestí obnovený tzv. Mariánsky stĺp s Pannou Máriou na vrchole, ktorý bol v Prahe postavený v roku 1650 ako prejav vďaky za ochranu Prahy pred švédskym obliehaním v roku 1648 za tridsaťročnej vojny.

V roku 1918 po vyhlásení republiky bol strhnutý ako symbol rekatolizácie a Habsburgov. Pred pár rokmi obnovený, to hlasovanie na zastupiteľstve mesta Prahy bolo tesné. A teraz nedávno pražské zastupiteľstvo odhlasovalo, aby bol na Malostranskom námestí obnovený pomník maršala Radeckého, ktorý bol postavený v roku 1858 a strhnutý v roku 1919.

Maršal Josef Radecký bojoval za monarchiu a Habsburgov proti Napoleonovi v bitke národov pri Lipsku v roku 1813 a predovšetkým v revolučných rokoch 1848 – 1849 proti Talianom, ktorých opakovane porazil. Jeho pomník bude obnovený na námestí na Malej Strane, hneď naproti budovám parlamentu.

Pred pár rokmi nemysliteľné, dnes normálne.

Ľudia si pomaly uvedomili, že v danom čase a na danom mieste neboli Habsburgovia vlastne až takí zlí. Oproti tomu, čo prišlo po nich, nacizmus a komunizmus, boli vlastne celkom dobrí. Oproti Hitlerovi a Stalinovi i ten najreakčnejší Habsburg bol vlastne liberál. (Oproti Hitlerovi a Stalinovi je liberál takmer každý.)

Tento rok 29. augusta bude, samozrejme, 82. výročie SNP, ale čo je dôležitejšie, 500. výročie bitky pri Moháči, v ktorej turecké osmanské vojská sultána Sulejmana Nádherného porazili českého, uhorského a chorvátskeho kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. On v bitke zahynul, utopil sa v rieke.

Jagelovci a Habsburgovia mali dohodu: Ferdinand Habsburg si vzal za manželku sestru Ľudovíta II. a Ľudovít II. si vzal za manželku sestru Ferdinanda (a jeho staršieho brata cisára Karola V.). Dohoda bola, že keď jeden rod vyhynie po meči, na tróny v jeho krajinách nastúpi rod druhý. Presne pred päťsto rokmi sa tak Habsburgovia stali našimi cisármi a kráľmi. Tento rok je 500. výročím vzniku habsburskej stredoeurópskej ríše.

Karol V. i Ferdinand I. mali veľmi zaujímavých starých rodičov. Z otcovej strany (Filip I. Habsburg) to bol dedko Maximilián I. Habsburg a babička Mária Burgundská (vládkyňa v dnešnom, už v tom čase nesmierne bohatom Beneluxe), z maminej strany (Jana Španielska) to bol dedko Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska (tí, čo dobyli islamskú Granadu a financovali cestu Krištofa Kolumba do, ako verili, Ázie). Starý Karol V. sa rozhodol, že v Španielsku bude vládnuť jeho syn Filip II. a jeho potomkovia, ale v strednej Európe jeho brat Ferdinand I. a jeho potomkovia. Stalo sa.

Prečo sa tak stalo? Ukázalo sa, že každá stredoeurópska krajina samotná by podľahla Turkom, ako im predtým podľahli i Grécko, Bulharsko, Srbsko, Bosna či ako sa pod ich vplyv dostali Valašsko a Moldavsko. Preto stredoeurópske krajiny Rakúsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko sa museli spojiť, aby sa Osmanskej ríši ubránili. Ale ani to nestačilo, pri tureckom obliehaní Viedne v septembri 1683 im musela prísť na pomoc poľská jazda kráľa Jána III. Sobieskeho. Až spojenými silami, viribus unitis – rodové heslo Habsburgov –, sa stredoeurópske národy pred Turkami ubránili. (Mimochodom, existuje hypotéza, že pre Tolkiena v jeho epose Pán prsteňov bolo predobrazom obliehania Minas Tirith osmanské obliehanie Viedne 1683 a predobrazom jazdcov z Rohanu, ktorí prišli Minas Tirith na pomoc, bola poľská rytierska jazda Jána Sobieskeho.)

Anglický osvietenský historik Edward Gibbon vo svojich monumentálnych dejinách Úpadok a pád Rímskej ríše (vydaných v roku 1776, rovnako ako Bohatstvo národov Adama Smitha či Deklarácia nezávislosti USA) napísal, že keby bitka pri Poitiers v roku 732, v ktorej Karol Martel, vodca Frankov, porazil islamskú inváznu armádu, bola dopadla opačne, nad budovami Oxfordskej univerzity by sa týčili minarety a znel by z nich hlas muezínov.

V Európe by už nebola bývala sila, ktorá by bola moslimov zastavila. A ako sa stali moslimskými bývalé kresťanské oblasti na juh a východ od Stredozemného mora v severnej Afrike a na Blízkom východe, boli by sa stali moslimskými i kresťanské oblasti na sever a západ od Stredozemného mora, teda celá Európa.

Ja svojim študentom v Prahe polovážne a položartom hovorím, že keby bitka pri Viedni 1683 bola dopadla opačne a nebyť poľskej jazdy, Katedrála sv. Víta by v Prahe stála, ale bola by to mešita.

Preto Habsburgovia. A. E. I. O. U.