Pellegrini v Náhornom Karabachu Milan Rastislav Štefánik sa musí v hrobe obracať

Ak sa môžu ľudia obracať aj v hrobe, je to bezpochyby slovenský národný buditeľ Milan Rastislav Štefánik. Celý život bojoval za právo národov na svoju existenciu a teraz má niesť jeho meno škola na mieste, odkiaľ bolo pred troma rokmi vyhnaných 130 000 Arménov.

Za volant luxusného vozidla sadá azerbajdžanský prezident Ilham Alijev. Vedľa neho sedí prezident členského štátu Európskej únie Peter Pellegrini. Slovenský prezident je nadšený. Fotí selfíčka a na sieti X píše, ako ho teší, keď Alijev osobne riadi automobil, a že toto gesto svedčí o „priateľstve našich národov, vzájomnej dôvere a rešpekte“.

Potom spoločne brázdia cesty Náhorného Karabachu, oblasti, kde Azerbajdžan za podpory Turecka začal rozsiahlu vojenskú ofenzívu v roku 2020. Počas 42-dňovej vojny boli zabité tisíce ľudí. Potom Azerbajdžan začal blokádu jedinej prístupovej cesty do Karabachu z Arménska – takzvaného Lačinského koridoru.

130 000 civilistov zostalo takmer bez elektriny, plynu, jedla, liekov a pohonných hmôt. Medzinárodné organizácie opakovane varovali pred humanitárnou katastrofou.

Náhorný KarabachTo nebola vojna, to boli jatky

Markéta KutilováLenka Klicperová

V septembri 2023 nasledovala ďalšia vojenská operácia. Vyhladovaní, zúbožení arménski civilisti dostali pár dní na opustenie svojich domovov a pôdy svojich predkov. Jedna z najstarších kresťanských komunít na svete zmizla z regiónu, kde žila po stáročia, zhruba od roku 1000.

Dodnes sa Arméni nemôžu vrátiť. Ich domovy zostali za nimi. Ich kostoly a kláštory zostali za nimi. Niektoré už Azeri zničili. Rovnako ako hroby a ďalšie posvätné miesta.

Školy sú dávno opustené, rovnako ako farmy, obchody, vínne pivnice, polia a vinice, ktoré predtým s láskou obrábali. Otázka odškodnenia, reštitúcií alebo práva na návrat prakticky neexistuje.

Hanba pre Slovensko

A práve sem prichádza prezident členskej krajiny Európskej únie a píše o „bezpečnom návrate k civilnému životu“.

Nemôžem si pomôcť. Návrat koho, pán prezident Pellegrini? Určite nie tých viac ako stotisíc Arménov.

Nikto rozumný nebude popierať, že prvá vojna o Karabach v 90. rokoch priniesla utrpenie aj státisícom Azerbajdžancov, ktorí boli vyhnaní z Karabachu a priľahlých okresov. V 90. rokoch masakre a vojnové zločiny páchali ako Arméni, tak aj Azeri, žiadna strana nebola lepšia, ale vojnu vtedy vyhrali Arméni.

O to väčšiu zodpovednosť majú dnešní politici, aby neprispievali k prepisovaniu histórie druhým extrémom – akoby po roku 2023 z Karabachu nikdy nezmizlo viac ako stotisíc Arménov.

História vzťahov oboch národov nie je čierno-biela a je veľmi boľavá. Faktom však zostáva, že v roku 2020 začal Azerbajdžan masívnu vojenskú inváziu, ktorej výsledkom bola obrovská etnická čistka. Ak niekto schvaľuje násilné prevzatie moci použitím vojenskej sily, môže rovno schvaľovať ruskú inváziu na Ukrajinu, ktorá prišla len dva roky po tej azerbajdžanskej.

Pellegrini dnes vyjadruje nadšenie z toho, že slovenské firmy tu budú mať obrovské zákazky od bohatého Azerbajdžanu. Spolu s Alijevom navštívili projekt Bash Garvand Smart Village, ktorý Pellegrini označil za „jeden z najinšpiratívnejších symbolov rekonštrukcie regiónu“. A dodal: „Projekt vytvára podmienky na bezpečný, dôstojný a udržateľný návrat k civilnému životu.“

Pellegrini sa navyše pochválil, že spoločne s Ilhamom Alijevom položil základný kameň školy, ktorá ponesie meno Milana Rastislava Štefánika. Čo by asi na to povedal práve Štefánik? Jeho meno má niesť škola na území, odkiaľ pred necelými dvoma rokmi zmizla prakticky celá pôvodná kresťanská arménska komunita.

Kto do nej bude chodiť, keď deti týchto rodín dnes vyrastajú v exile? Azeri túto oblasť opustili pred viac ako 20 rokmi. Zatiaľ sa ich vrátilo iba pár. Už majú svoje životy inde a nechcú sa do Karabachu vracať.

Azerbajdžan je bohatou krajinou s veľkými zásobami zemného plynu a ropy v Kaspickom mori. Do Európy prúdi cez Turecko. A EÚ si Azerbajdžan rozmaznáva. Potrebuje plynu čoraz viac.

Lenže Azerbajdžan nie je obyčajný obchodný partner. Je to krajina, ktorá sa v Európe preslávila jedným z najväčších korupčných škandálov posledných desaťročí. Hovorí sa mu kaviárová diplomacia.

Vyšetrovanie odhalilo systém luxusných darov, platených ciest, drahých hodiniek, šperkov a miliónových platieb európskym politikom výmenou za priaznivé stanoviská k režimu Ilhama Alijeva. Pre túto aféru padali poslanci Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, prebiehali trestné konania a niekoľko politikov bolo odsúdených.

Vojna v KarabachuVyšla kniha, ktorú by si mal prečítať aj minister Korčok

Jozef Majchrák

Súčasne Alijevov režim väzní stovky novinárov, opozičných politikov a občianskych aktivistov. Vo väzení zostáva aj doktorand Univerzity Karlovej Bachruz Samadov, odsúdený za kritiku vojny a výzvy na dialóg s Arménmi. Samadov dostal 15 rokov natvrdo.

Práve preto je každá podobná fotografia európskych politikov s Alijevom oveľa viac než len fotografia. Autoritárske režimy totiž nepotrebujú len tanky. Potrebujú aj legitimitu. Potrebujú zahraničných prezidentov. Potrebujú spoločné úsmevy.

Potrebujú, aby európsky prezident sedel vedľa ich vodcu v limuzíne a hovoril o „priateľstve, dôvere a svetlejšej budúcnosti“. O to väčšiu obozretnosť by mali európski štátnici zachovávať.

Nikto nespochybňuje význam obchodu ani energetickej spolupráce. Existujú však miesta, kde fotografie politikov znamenajú viac ako podpísané zmluvy. A práve jednu takú fotografiu Ilham Alijev získal. Nie od svojho spojenca, ale od prezidenta členského štátu Európskej únie.

Prevzaté zo sociálnej siete Facebook.