Eurorozpočet Nemci chcú šetriť, Francúzi volajú po ďalších pôžičkách

Dlhodobý rozpočet Európskej únie (v oficiálnych dokumentoch aj ako Viacročný finančný rámec – VFR, v angličtine Multiannual financial framework – MFF) má podľa návrhu pracovať v rokoch 2028 až 2034 so sumou 1,8 bilióna eur.

Nasledujúca tabuľka ukazuje konkrétne finančné sumy plánované pre konkrétne politiky.

Zdroj: Európska komisia

Debata medzi členskými krajinami, v rámci Európskej komisie a v Európskom parlamente sa však v zásade veľmi nelíši od bežných debát o štátnych rozpočtoch v normálnych pluralitných demokratických krajinách.

Máme tu skupiny, ktoré by chceli viac šetriť (resp. striedmejšie míňať), také, ktoré by zas preferovali väčšiu rozpočtovú uvoľnenosť (teda rozšafnejšie míňanie), takých, čo za prioritu označujú obranu, alebo iných, čo by radšej dávali ešte viac peňazí do „zelených“ politík a podobne.

A hoci sa debata málo líši od debát na národnej úrovni, je tu jeden zásadný rozdiel. Ak rozpočet predstavuje národná vláda s bezpečnou väčšinou v národnom parlamente, stačí jej debatu prečkať, opozičné hlasy nechať vyznieť a potom rozpočet schváliť. Samozrejme, nájdu sa aj „asertívnejšie“ vládne zostavy, ktoré debatu utnú, keď majú pocit, že opozícia rozpráva už pridlho.

V systéme Európskej únie, kde síce existuje čosi ako vládna väčšina, teda dohoda europarlamentných frakcií na zložení eurokomisie, debata o rozpočte sa stáva nielen „vládno-opozičnou“ prestrelkou, ale aj miestom, kde si chcú z koláča čo najviac poodtŕhať aj členské krajiny bez ohľadu na to, či ich vlády politicky prislúchajú k euroväčšine alebo menšine. A ani ad hoc koalície ideových nepriateľov nebývajú nijakou výnimkou.

Nie je nič zvláštne vidieť, ako tú istú vec spoločne presadzujú Macronovi liberáli s Meloniovej konzervatívcami, hoci by si pri iných témach na úrovni Renew a ECR nevedeli ani prísť na meno.

Francúzsko a Taliansko už tradične patria k rozpočtovo rozšafnejším (Mario Draghi s programom výrazných rozpočtových úspor bol zriedkavou výnimkou) a na tejto pozícii sa pri bruselských a štrasburských schôdzkach vedia zhodnúť bez ohľadu na to, kto práve sedí v Elyzejskom paláci alebo v paláci Chigi.

Obdobne to platí v opačnom prípade. Rozpočtovými konzervatívcami dokážu byť spoločne nemeckí kresťanskí demokrati, dánski socialisti a holandskí liberáli.

Ad hoc spojenectvá, resp. spoločné línie, sa vytvárajú aj v špecifickejších oblastiach. Za väčšiu podporu poľnohospodárstva napríklad hlasujú Poliaci vždy bez ohľadu na to, kto vo Varšave práve vládne, pretože chłopi (roľníci) sú významnou voličskou skupinou, ktorú si u našich severných susedov neradno pohnevať.

Turbulentné časy

Dávno sú preč časy, keď sa dalo hovoriť o stabilnom prostredí. Podmienky, v ktorých vzniká súčasný európsky rozpočet, sú nanajvýš kritické.

Na východných hraniciach EÚ stále zúri vojna na Ukrajine a v tejto chvíli nič nenasvedčuje tomu, že by sa konflikt v dohľadnom čase skončil. A i to, aký ten koniec napokon bude, ovplyvní vzťahy v Európe a politickú a hospodársku situáciu krajín EÚ v horizonte najbližších desaťročí.

Energetická kríza, ktorú ešte boostuje Trumpova a Netanjahuova vojna proti iránskym ajatolláhom, zasa komplikuje snahy o oživenie európskych priemyselných kapacít.

No a technologické zaostávanie Európy za USA a Čínou pomaly odsudzuje starý kontinent do polohy konzumenta, nie tvorcu a lídra vedecko-technického pokroku.

To všetko sú výzvy globálneho charakteru, na ktoré EÚ musí reagovať.

To, že mnohé z týchto problémov boli vyvolané do veľkej miery aj vlastnou politikou vnútri EÚ (energetická kríza, problémy priemyslu, vedecko-technologické zaostávanie), je fakt. A bez jeho priznania nie sú možné skutočné nápravné opatrenia.

Návrh eurokomisie nezodpovedá realite a potrebe finančnej konsolidácie, tvrdí nemecký kancelár Friedrich Merz.

Tento týždeň Európsky parlament schválil tzv. pozíciu, teda stanovisko k návrhu rozpočtu – nejde ešte o schvaľovanie návrhu samotného, ale vyjednávacie východisko pri nasledujúcich debatách s Európskou komisiou a Radou. Debaty sa budú zrejme viesť až do decembra, ktorý je takpovediac hraničným termínom na jeho schválenie.

Europarlament navrhol zvýšenie rozpočtu o ďalších 200 miliárd eur.

Už teraz však vidíme rozdelenie, ktoré sme v náznakoch opísali vyššie.

„V čase, keď takmer všetky členské štáty vyvíjajú maximálne úsilie o fiškálnu konsolidáciu doma, masívne zvýšenie rozpočtu EÚ, ako navrhuje Komisia, nezodpovedá realite,“ uviedol Merz ešte na minulotýždňovom summite na Cypre a vyzval na škrty vo všetkých oblastiach, aby bol návrh Komisie stráviteľnejší.

Po tom, čo europoslanci k už – podľa Merza – prehnanému rozpočtu prihodili ďalších 200 miliárd, bude odpor Berlína, ktorého príspevok tvorí zhruba štvrtinu spoločného rozpočtu, ešte tvrdší.

Na striedmosti trvá aj Holandsko, ktoré je čistým prispievateľom, hoci jeho príspevok je vzhľadom na veľkosť populácie menší ako nemecký.

Eurokomisia hľadá vlastné príjmy

Z tradičných a opakovaných sporov medzi rozpočtovo konzervatívnymi krajinami a tými s uvoľnenejším fiškálnym prístupom sa eurokomisia snažila tentoraz vykľučkovať návrhom súboru daní a poplatkov, ktorý by bol priamym príjmom európskeho rozpočtu, čím sa chcela vyhnúť tlaku na zvyšovanie národných príspevkov.

Návrh predstavila pred takmer rokom, vlani v júli. Medzi európske dane zaradila nové dane na tabakové výrobky, poplatky za nerecyklovaný elektroodpad, tzv. uhlíkové clo, príjmy z predaja emisií a daň z príjmu nadnárodných korporácií. Cieľom bolo získať 65 miliárd eur ročne.

V Rade však tento návrh nezískal podporu. Hoci cieľom bolo znížiť priame transfery členských štátov do európskeho rozpočtu, zároveň by to znamenalo, že v navrhovaných oblastiach by daňové príjmy štátov klesli.

V opačnom prípade by totiž išlo o zvýšenie celkového daňového zaťaženia, čo je politicky citlivé takmer vždy a všade.

Po roku sa situácia mierne posunula a nové dane sú už súčasťou pozície europarlamentu z tohto týždňa – europoslanci podporili celoeurópske dane z online hazardu, od technologických gigantov a kryptofiriem.

Splácanie dlhov vs. nové pôžičky

Ak sa ešte vrátime k minulotýždňovej diskusii lídrov EÚ na Cypre, spor sa pri rozpočte vedie aj o zhruba 165 miliárd eur, čo je suma splátok spoločného dlhu za financovanie balíka pocovidovej obnovy.

Nemecko a jeho kancelár Friedrich Merz trvajú na tom, aby sa dlh splatil čo najskôr, čo ušetrí budúce náklady na obsluhu dlhu. Naopak, francúzsky prezident Emmanuel Macron počas víkendovej návštevy Atén označil nápad čo najskôr postcovidovú pôžičku splatiť doslova za idiotský.

Podľa Macrona je návrh rýchlo splatiť pôžičku na postcovidovú obnovu doslova idiotský.

Naproti tomu sa vyslovil za ešte vyššie zadlženie EÚ a peniaze z nových pôžičiek majú podľa neho smerovať do investícií v kľúčových sektoroch ako obrana, vesmír a umelá inteligencia.

Len pre zaujímavosť, podľa údajov Eurostatu je Grécko najzadlženejšou a Francúzsko treťou najzadlženejšou krajinou Európskej únie (na druhom mieste je Taliansko a nad sto percent HDP dlhujú ešte Belgicko a Španielsko).

Netreba zabúdať ani na to, že len nedávno uzavrela Ursula von der Leyen politický obchod s talianskou premiérkou Giorgiou Meloni. Výmenou za podporu obchodnej dohody EÚ – Mercosur, keď bol taliansky súhlas pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou kľúčový, sľúbila šéfka eurokomisie väčšiu podporu pre (aj) talianskych farmárov v novom európskom rozpočte.

Rozpočet každodenný

Na jednej strane môže byť diskusia o eurorozpočte pre bežného obyvateľa Slovenska príliš vzdialená.

Ak sa však tieto stovky miliárd prenesú do každodenného života, môžu znamenať finančné príležitosti, no aj vyššie dane.

Ak v debate príliš prevážia „šetriči“, môže to utlmiť hospodársky rast, ak zas budú dominovať „rozhadzovači“, o pár rokov nás môže znova čakať obrovská inflačná vlna. A tú už vo svojej peňaženke pocíti každý.