Týždenný výber šéfredaktora Euroukrajinská ilúzia alebo Prečo môže Fico prežiť pád Orbána

Nečakane výrazná porážka Viktora Orbána z 12. apríla by sa mala dať čítať ako predzvesť, že podobný osud čaká aj jeho najbližšieho spojenca budúci rok v septembri.

Papierovo by to malo platiť, keďže Robert Fico je na tom rok a pol pred voľbami horšie, než bol v takomto časovom úseku Orbán.

Slovenský premiér nemá za sebou mocenskú ani mediálnu mašinériu, akou disponoval jeho maďarský vzor. Jeho populizmus je utkaný z chytľavých sloganov, ktoré menil v čase, nie z ucelenej a intelektuálne pôsobivej vízie o svojom národe a štáte, ktorú by premenil aspoň na čiastočne úspešný program. Nie sú za ním zjednotené šíky veľkého hnutia, stojí na čele rozhádanej koalície s tragikomickými lídrami.

Ficov hlavný ekonomický program – konsolidáciu verejných financií a najnovšie prorastové opatrenia – riadi najmenej kompetentný minister financií od roku 1998, uplynulé roky sa „šetrilo“ spôsobom, ktorý neznižoval dlhy a zároveň zabíjal rast. Keby nebolo eurofondov, slovenská ekonomika by už možno bola druhý rok technicky v recesii.

A od 12. apríla už Robert Fico nemá po boku ani kľúčového spojenca v rámci EÚ. Po Orbánovom odchode zanikla uhorská koalícia, už predtým sa vyčerpala stávka na Trumpa a predstava, že USA dotlačia Ukrajinu do nevýhodného mieru a povýšia Rusko na rovnocenného spojenca.

Probruselská opozícia

No hoci sa Ficovi jeho malá geopolitická hra pod hlavičkou suverénnej politiky na štyri svetové strany rozpadla, stále mu táto karta v domácej politike oveľa viac pomáha, než škodí. 

Z jednoduchého dôvodu – opozícia razí ani nie tak prozápadnú, ako probruselskú zahraničnú politiku, ktorá otvára Ficovi dostatočný priestor na to, aby oslovoval aj mediánového voliča ako ochranca skutočných slovenských záujmov.

Iste, z pohľadu jadrového opozičného voliča je Fico ruským agentom a zradcom, jeho ďalšie víťazstvo vyvedie Slovensko z Európskej únie, budúcoročné voľby v roku 2027 sú vraj rovnako osudové ako tie v roku 1998.

To je však v niečom podstatnom zlé čítanie súčasnosti. V roku 1998 bolo hlavnou hrozbou, čo sa dialo u nás; svet navôkol bol vtedy stabilný, bezpečný a najmä príťažlivý. Slovenské voľby tak rozhodli, že sme sa z mečiarovského vydedenca stali normálnou stredoeurópskou krajinou a súčasťou EÚ a NATO – aj s perspektívou rýchleho rastu a dobiehania.

Teraz je mnohé inak. Brusel nie je pre Stredoeurópanov synonymom príťažlivosti, ale odtrhnutosti od reality. Svet navôkol je nestabilný a už vôbec nie bezpečný – nejde len o vojnu na Ukrajine s rizikom ďalšej eskalácie, ale aj o masovú migráciu v západnej Európe, ktorá po roku 2015 zmenila politickú atmosféru naprieč kontinentom.

V najbližších rokoch nebudú pre nás najdôležitejšie ani tak domáce konflikty ako všetko, čo sa udeje okolo, to, či Putinova vojna na Ukrajine vyústi do stabilného mieru alebo do eskalácie s Ruskom, či sa Nemecko pozviecha z trajektórie úpadku, či Európska únia zreformuje energetickú politiku a svoje greendealové fantázie alebo sa bude ďalej deindustrializovať.

Robert Fico stelesňuje domáci úpadok, ale problémom slovenskej opozície je, že stelesňuje bruselskú nepríťažlivosť a neschopnosť myslieť najmä v zahraničnej politike v samostatných pojmoch.

Táto samoušitá mentálna kazajka vedie k zdanlivému paradoxu. Hoci sa Ficovi jeho geopolitická línia rozpadla, vďaka tejto rétorike sa mu naďalej darí udržiavať preferencie a nestrácať na PS. Robí to dvojakou hrou, na jednej strane sa cielene prihovára radikálnym voličom Republiky, zároveň však aj smerom k stredu spoločnosti budí dojem, že vo vzťahu k energetike, Ukrajine a mieru je to on, kto najlepšie stráži naše záujmy.

X faktorČo je tá skutočná opozičná šlamastika

Martin Hanus

Na tomto mieste sme už v marci písali, že opoziční lídri sa upísali prikázaniu „nikdy nekritizovať Ukrajinu ani Zelenského“, ani v prípade, keď si popri Ficovi zaslúži kritiku aj Kyjev: ukrajinský prezident dával vehementne najavo, že napriek platným kontraktom nehodlá spustiť ropovod Družba, dokonca tam jeho vláda nepustila ani inšpektorov z Bruselu, aby posúdili rozsah škôd po ruskom útoku.

Opozícia však zjavnú ukrajinskú obštrukciu nedokázala ani len pomenovať. A tak body celé týždne zbieral premiér, ktorý pred radikálnym publikom navonok zostroval konflikt s Ukrajinou (predstieraním zastavenia dodávok núdzovej elektriny), umiernenejší voliči zas mohli oceniť, že sa ako jediný stará o pokračovanie dodávok lacnejšej ruskej ropy v situácii, keď to isté robia v prípade skvapalneného plynu aj západoeurópske štáty na čele s Francúzskom.

Falošné preteky o Ukrajinu v EÚ

Rovnako krátkozrako uvoľňuje opozícia veľký priestor aj v ďalších dvoch geopolitických témach, ktoré robia z Roberta Fica hovorcu väčšiny spoločnosti.

Podľa prieskumov si okolo šesťdesiat percent obyvateľov Slovenska neželá členstvo Ukrajiny v Európskej únii.

Sám Fico pri tejto téme nikdy nezašiel tak ďaleko ako Orbán, hoci by mu to väčšina krajiny kvitovala, na rozdiel od neho chce ostať v Bruseli na palube. Slovenský premiér tak podporuje členstvo Ukrajiny v Únii po splnení všetkých podmienok, podľa vlastných vyhlásení odmieta skratky a takisto pripomína, že najskôr by mali do EÚ vstúpiť štáty západného Balkánu, ktoré na to čakajú dvadsať rokov.

To je realistický i rozumný prístup, ktorý v EÚ zastávajú aj iné štáty.

Problém je, že aj vinou vlastnej veľkohubej politiky čelí Únia tlaku zo strany Ukrajincov, aby ich prijala čo najrýchlejšie, najlepšie v priebehu najbližších dvoch rokov.

Preteky odštartovala minulý rok šéfkomisárka Ursula von der Leyen, ktorá v deň tretieho výročia vojny v Kyjeve za prítomnosti Zelenského prisľúbila, že pri rýchlom tempe reforiem môže Ukrajina vstúpiť do EÚ už pred rokom 2030.

Zo strany von der Leyen išlo o bláznivé vyhlásenie, ktorým reagovala na utopický návrh litovského prezidenta, aby Ukrajina vstúpila do Únie 1. januára 2030 – a ešte ho v mene celej EÚ aj pretromfla.

Napokon sa začalo hovoriť o roku 2027 ako o roku ukrajinského vstupu. Tento dátum sa koncom minulého roka dostal aj do podkladov mierovej dohody, ktorú predostreli USA a neskôr ju upravovali Európania s Ukrajincami.

Takéto návrhy pritom odporujú elementárnej realite: Ukrajina potrebuje víziu členstva v EÚ aj plán, ako sa k nemu v priebehu dlhých rokov prepracovať, ale nie počas vojny a v súčasnom stave, v akom sa nachádza z hľadiska ekonomickej úrovne, právneho štátu a korupcie. Nehovoriac o tom, že parlamenty viacerých členských štátov by v najbližších rokoch pokus o urýchlený vstup Ukrajiny vetovali.

Iluzórnosť týchto prísľubov si uvedomoval aj nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorý dosiaľ upozorňoval, že plnohodnotný vstup Ukrajiny do EÚ je nereálny nielen pred rokom 2030, ale aj 2034.

Plán kancelára Merza

Merz teraz využil zmenu pomerov v Maďarsku a predstavil plán pridruženého členstva Ukrajiny, ktorým chce odvrátiť tamojšie sklamanie z budúcich nenaplnených sľubov Ursuly von der Leyen a ďalších.

Na prvý pohľad pôsobí Merzov plán rozumne: Ukrajinci by mohli napríklad rýchlo sedieť na zasadnutiach Európskej rady, parlamentu a Komisie, ale bez hlasovacieho práva.

Merz však explicitne spojil európsku integráciu Ukrajiny aj s bezpečnostnými zárukami, konkrétne s článkom 42 Lisabonskej zmluvy, v ktorom sa v odseku sedem píše: „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné poskytnúť mu pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov.“

Tento článok zaväzujúci ku kolektívnej obrane znie z právneho hľadiska dokonca striktnejšie než článok päť v zmluve NATO.

Samozrejme, v skutočnosti je politicky podstatne vágnejší, keďže EÚ nemá spoločnú armádu ani integrované vojenské velenie. Navyše takéto garancie cez paragraf Lisabonskej zmluvy bez účasti Veľkej Británie a USA nemajú potrebnú vážnosť ani odstrašujúci efekt.

Merzov návrh tak nič nerieši, len všetko komplikuje – z viacerých štátov vrátane Slovenska už prišlo niečo ako zdržanlivo odmietavé stanovisko.

Čím dlhšie sa bude o tomto Merzovom pláne diskutovať, tým viac budú môcť alarmisti z takzvaného tábora mieru hlásať, že Nemecko sa chystá vtiahnuť celú Európu do vojny s Ruskom.

Progresívne Slovensko však tento plán privítalo, Ivan Korčok ostro kritizoval Fica, že sa k nemu stavia negatívne. Ako podpredseda PS dodal, slovenská diplomacia – taká, aká raz príde pod vedením PS – by mala presviedčať skeptického Zelenského, aby pochopil, že aktuálny nemecký návrh ako predstupeň plnohodnotného členstva je výborný nápad.

Háčik nie je len v tom, že slovenská opozícia bude v ďalšej geopolitickej téme tvrdiť niečo, čo naplní väčšiu časť slovenskej spoločnosti obavami.

Problém je najmä v tom, že Merzov prístup otvára nové pole zástupných konfliktov, ktoré len prospejú antiukrajinským populistom v EÚ, ale nijako nezlepšia európsku pozíciu voči Rusku ani situáciu samotnej Ukrajiny.

Zaseknutí vo vlastnej klietke

Tu sa dotýkame druhej témy, v ktorej má Fico rovnako prevahu nad opozíciou.

Naši opoziční lídri sa boja vysloviť vetu, že už by bolo načase, aby aj EÚ vstúpila plnou silou do diplomatických rokovaní s Ruskom o ukončení vojny.

Už to v Európe nehovorí iba Robert Fico, od začiatku roka to pripomína aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý pred týždňom prvýkrát telefonoval s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom. Obnoviť diplomatické vzťahy s Rusmi chce aj fínsky prezident Alexander Stubb, ktorého nemôže nikto upodozrievať z nadbiehania Moskve.

Lenže pohľad na Európanov je tristný – vo štvrtok sa stretli ministri zahraničných vecí EÚ, aby sa radili o ďalšom postupe, ale vlastne sa v ničom nezhodli. Ani v tom, či začať rokovanie, a už vôbec nie v tom, kto by ho mal viesť. Tón udala podpredsedníčka eurokomisie Kaja Kallas, ktorá zodpovedá za zahraničnú politiku – tá so svojimi požiadavkami, aby na fronte postupujúce Rusko platilo reparácie a zaviazalo sa k zredukovaniu vojenských síl, akúkoľvek racionálnu debatu torpéduje. 

Keby to tvrdila ako estónska premiérka, emocionálne by sa tomu dalo rozumieť. No v jej vrcholnej európskej pozícii ide o nezodpovedný trolling. Kým vo štvrtok Francúzsko aj Rakúsko podporili snahu o rokovania s Ruskom, nemeckí zástupcovia debatu odbili tým, že najskôr musí Rusko zastaviť boje na fronte, až potom sa dá začať rokovať.

Takýto európsky prístup je hlúpy aj nebezpečný. Minulý rok sa EÚ kompletne vyšachovala z diplomatického procesu, keď iniciatívu prenechala Američanom so zjavne nekompetentnými vyjednávačmi ako Steve Witkoff.

Od februára, keď sa Donald Trump vrhol útokom na Irán, už Američania s Rusmi a Ukrajincami nerokovali, zatiaľ čo Európania postupne prebrali celé finančné bremeno vojny.

To, že EÚ na rozdiel od USA ostala stáť pri Ukrajine a napriek tvrdému Orbánovmu a mäkkému Ficovmu odporu schválila 90-miliardový balík pomoci, bolo úplne správne – možno to nazvať aj európskou hviezdnou hodinou.

Ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi musí byť čoraz zjavnejšie, že aj vďaka tejto obrovskej infúzii sa mu vlastné ciele už nepodarí presadiť vojensky.

Aj preto bol zaujímavý signál z prvej polovice mája, keď vyjadril ochotu rokovať osobitne s Európanmi, kým predtým bral vážne iba Američanov.

Lenže európska debata následne skĺzla do nepodstatného – k tomu, čo Putin sleduje tým, že za európskeho vyjednávača navrhol niekoho ako Gerharda Schrödera, a úvahám, že sa netreba dať vlákať do ruskej pasce.

Ale v tej pasci sa Brusel a viacerí lídri EÚ trepú sami – tým, že sú neschopní prebrať iniciatívu v rokovaniach s Ruskom, ktorému sa nedarí na zamrznutom fronte, ďalej sa mu zvyšujú náklady na vedenie vojny a je zjavné, že raz sa s Putinom budú musieť dohodnúť pri priamych rokovaniach.

Nemci majú pritom bohatú tradíciu diplomatických kontaktov s Ruskom, ktoré by sa dali rýchlo obnoviť zatiaľ aspoň na úrovni zákulisnej diplomacie.

Ak by sa aj ukázalo, že Rusi záujem rokovať len predstierajú a stále zotrvávajú na maximalistických požiadavkách, aj tak by mali rokovania zmysel – európske vlády by lepšie rozumeli, o čo im ide, už by sa na to nemuseli pýtať Američanov plus by Kremľu dokázali priamo odkomunikovať vlastné stanoviská; vytvorili by sa komunikačné kanály, aby sa prípadne predišlo neželanej eskalácii, a najmä by sa vytvorilo predpolie na skutočné mierové rokovania, o ktoré bude mať po vyčerpaní vojenských možností záujem aj Putin.

V role holubice mieru

Robert Fico a jeho družina sa chodia do Moskvy najmä poklonkovať, aby doma potom žmurkali na svoje červeno-hnedé publikum.

Ale čím dlhšie sa EÚ pod vplyvom Bruselu či pobaltského krídla nepohne z mŕtveho bodu a čím dlhšie v tomto kŕči uviazne aj domáca opozícia, tým viac bude môcť Fico s nemalou mierou oprávnenia tvrdiť, aké je absurdné, že on sám je jediným štátnikom v Únii, ktorý dokáže rokovať s Kyjevom i Moskvou.

A teda kým jemu ide autenticky o mier, ostatní v EÚ iba rinčia zbraňami.

Politici ako Robert Fico či verejní intelektuáli ako Vladimír Palko alebo Eduard Chmelár už nepovedia, že bez západnej vojenskej pomoci by Ukrajina padla a aj stredná Európa by dnes bola v omnoho riskantnejšom rozpoložení, ako je.

To však ako morálny a politický argument v piatom roku vojny, najmä v spoločnosti, ktorá je väčšinovo veľmi skeptická k Ukrajine, zúfalo nestačí.

Slovenská opozícia na čele s PS však o tejto téme komunikuje, ako keby sa prihovárala poľskému či pobaltskému publiku. Ak sa neodváži hovoriť aj niečo iné než Kaja Kallas – a skôr sa zdá, že mentálne na to nie je disponovaná –, bude najvážnejšou geopolitickou témou dneška oslovovať väčšiu časť spoločnosti Robert Fico.

Aj to je dôvod, prečo napriek všetkým papierovým predpokladom nemá opozícia Fica a spol. na lopatkách.

Voliči, ktorí sú frustrovaní z vládnutia, ale aj zo slabosti a z nepresvedčivosti opozície, sa prelievajú najmä v rámci pôvodných táborov z roku 2023 a o tom, kto bude vládnuť, rozhodne, ktorému táboru prepadne viac hlasov.

Líder opozície tak ponúka ako jedinú víťaznú stratégiu spájanie. Lebo vlastne na viac proti Ficovi, o ktorom inak vraví, že je na smrť unavený a vyhoretý, ani nemá.

Prípad sexuálneho zneužívania v cirkviKeď si spolu začali, bol mladým rehoľníkom, ona mala pätnásť. Hlavu hore, ideme ďalej, napísal jej po znásilnení

Pavol Hudák

Bývalý šéf Transparency ŠípošNovinári a mimovládky majú vysoké nároky na politikov, ale na svoje prešľapy ich neuplatňujú

Lukáš Kekelák

Pripravuje zmeny vo vzdelávaníNiektorí učitelia budú klásť reforme odpor. Bude na riaditeľoch, ako si s nimi poradia

Adam Takáč

Sociologička o prepade pôrodnostiĽudia deti stále chcú, len ich neplánujú v najbližšej budúcnosti. Kde je teda problém?

Zuzana Hanusová

Deti dlhé čakanie nezvládaliNahnevaní rodičia dotlačili Druckera k zverejneniu priebežných výsledkov na stredné školy

Alena Potocká