S vetrom opreteky Naozaj musíme postaviť 200 veterných turbín? A treba nám ich?

Verejné prerokovanie akceleračných zón pre veternú energiu v Slovenskej republike zaktivizovalo časť scény, ktorá bola naposledy takto čulá v časoch pandémie a odporu proti akýmkoľvek opatreniam smerujúcim k zastaveniu alebo aspoň pribrzdeniu šírenia vírusu – od nosenia rúšok až po očkovanie.

Tomuto rozmeru sa v komentári venovala kolegyňa Eva Čobejová, keď poukázala na to, že štandardné politické strany opäť premeškali príležitosť viesť normálnu spoločenskú diskusiu a oprávnené, ale aj imaginárne obavy opäť prenechali na spracovanie populisticko-radikálnej scéne.

Týždenný výber Evy ČobejovejMiroslav Suja mal v Inchebe svoje hviezdne minúty. Kto za to môže?

Eva Čobejová

Ako sme už pred časom napísali, prístup premiéra Roberta Fica k téme veterných parkov v zmysle administratívne náležitosti, ktoré nám plynú z plánu obnovy, naplníme, ale fyzicky tu nevyrastie ani jediná turbína, má svoj racionálny základ.

Stopka veterným parkomFico drží racionálnu energetickú líniu

Erik Potocký

Z praktického hľadiska však ide len o odklad. Znamená nanajvýš to, že v čase, kým bude pri moci Fico a Smer, sa veterné parky nebudú stavať (aj to len v prípade, že premiér svoj prísľub dodrží).

Predstavme si však, že vládne niekto iný. Že ministerstvo hospodárstva a ministerstvo životného prostredia majú pod palcom povedzme progresívci. Akceleračné zóny sú pripravené, schválené a niet už administratívnej prekážky, aby sa bagre zaryli a začali na všetkých označených miestach vyrastať biele stožiare s krútiacimi sa vrtuľami.

Z pasce, do ktorej sme sa sami vmanévrovali, niet dobrého ani lacného úniku. Európska komisia totiž nijako nepožadovala, aby sme si do národného plánu obnovy zapísali snahu vybudovať veterné parky. Toto konkrétne je dielom Eduarda Hegera ako vtedajšieho premiéra a jeho ministra životného prostredia Jána Budaja.

Na to, aby sme debatu vrátili do racionálnych mantinelov, by sme sa nemali dať zatiahnuť do roviny diskusií o ťažko overiteľných tvrdeniach o infrazvukoch, mikrozemetraseniach a iných témach, ktorými sa pri existujúcej informačnej asymetrii dá laická verejnosť veľmi ľahko vystrašiť.

Zostaňme pri tom, čo by malo byť základným a v podstate aj jediným dôvodom, prečo vôbec nejaký veterný park postaviť – pri energetike.

A tou základnou otázkou je, či ako krajina veterné elektrárne potrebujeme alebo nie.

Na rakúskych veterných poliachRealita v Rakúsku je trochu iná, ako ju prezentujú slovenskí propagátori veterných parkov

Erik PotockýAndrej Lojan

Naozaj je vietor lacnejší ako jadro?

Začnime pozitívne. Uhlíková alebo emisná stopa slovenského energetického mixu je mimoriadne zelená a patrí k najnižším v krajinách Európskej únie. A to predovšetkým vďaka vysokému podielu elektriny z jadra a z vodných elektrární.

Slovensko patrí medzi špičku krajín Európy s najnižšou priemernou úrovňou emisií skleníkových plynov na jednu vyrobenú kWh elektriny. Ukazuje to rebríček Európskej energetickej agentúry.

V roku 2024 to bolo 59 gramov ekvivalentu CO₂ na kWh. Rakúsko s masívnym podielom vetra je len o čosi lepšie s 53 gramami. Jednoznačne vedie Švédsko, ktoré má okrem jadra aj obrovský podiel vodnej energie. Graf zároveň ukazuje, ako sa postupne energetika jednotlivých krajín menila od roku 1990.

Na opačnom konci rebríčka sú Poliaci so stále vysokým podielom uhlia, ale medzi krajiny so „špinavou“ energetikou patria aj Česi či zástancami veternej energie obdivovaní Nemci, ktorí pri výrobe jednej kWh vyprodukovali 291 gramov ekvivalentu oxidu uhličitého.

To sú priemerné hodnoty. Stránka electricitymaps ukazuje emisnú nákladovosť výroby elektriny v reálnom čase 15-minútových intervalov a od priemerných hodnôt sa tie aktuálne môžu aj výraznejšie líšiť, hoci postavenie v rebríčku je v zásade totožné.

Zdroj: eea.europa.eu

Ak by išlo len o to, mať energetiku čo najmenej emisnú, v podstate nemusíme vymýšľať už nič nové, len cizelovať a modernizovať to, čo máme.

Áno, faktom je, že stavba jadrovej elektrárne, ale aj veľkej vodnej elektrárne je mimoriadne investične náročná a logisticky mimoriadne komplikovaná. Hlavne v porovnaní s umiestnením solárneho či veterného parku, kde (zjednodušene povedané) stačí stavebné povolenie a súhlas distribučky s pripojením do siete.

No keď už taká jadrová alebo vodná elektráreň stojí, pracuje a vyrába (aj zarába) desaťročia. Aktuálne spúšťaný štvrtý blok Mochoviec môže teoreticky slúžiť až do konca tohto storočia, možno aj dlhšie.

V ostatnom čase, keď sa v jednom období preťali debaty o veterných parkoch a o novom jadrovom zdroji, počúvame, že veterná energia je mnohonásobne výhodnejšia. Že jadro nám elektrinu predraží, naopak, vietor ju zlacňuje.

Že jadrové palivo musíme dovážať a zostávame tak závislí od vonkajších zdrojov, zato vietor k nám priletí sám.

Takže po poriadku.

Áno, vietor (ak ho v kontexte energetiky budeme vnímať ako energetickú surovinu) dovážať nemusíme. Je to síce premenlivý, ale prirodzený atmosférický jav.

Vietor k nám priletí sám a zadarmo. Ale komponenty nie. Jednoznačnými lídrami sú čínske spoločnosti, a to tak vo výrobe komponentov, ako aj v objeme podľa inštalovaného výkonu. V Európe síce v objeme inštalácií dominuje dánska spoločnosť Vestas, aj tá je však vo svojej činnosti závislá od dodávok komponentov vyrobených v Číne.

Vietor k nám priletí sám a zadarmo. Ale komponenty nie.

Tento fakt sám osebe vymazáva argument, že prechod na obnoviteľné zdroje Európu či jednotlivé krajiny vrátane Slovenska zbavuje geopolitickej závislosti. 

Ak sa zbavujeme závislosti od dodávok fosílnych palív z Ruska či Blízkeho východu tým, že sa uviažeme k Pekingu, tak len meníme stranu, nie stav závislosti. Podobne ako v prípade technológie veterných elektrární, dominuje Čína aj v prípade solárnych technológií.

To, v čom Čína (zatiaľ) nehrá prvú svetovú ligu, je jadrová energetika.

Ďalší argument, ktorý fanúšikovia vetra tvrdošijne ignorujú, je, že obnoviteľné zdroje sú zo svojej podstaty nestále. Spotrebitelia, či už individuálni, priemyselní, alebo špeciálne tí z kritickej infraštruktúry, potrebujú dodávku energie bez výkyvov, vtedy, keď ju potrebujú, a v objeme, ktorý potrebujú.

Stabilita prúdu elektriny je zároveň kľúčová aj pre samotnú elektrizačnú prenosovú sieť. Udržiavanie systému v krehkom pásme medzi nedostatkom a prepätím je náročná a citlivá práca. Zlyhanie v ktoromkoľvek momente môže viesť k rozsiahlym výpadkom, ba až fatálnemu poškodeniu samotnej prenosovej sústavy.

Zdroj, ktorého výkon nedokážeme dlhodobo plánovať a predvídať, musí mať svoju zálohu. Každý megawatt výkonu inštalovaný v obnoviteľných zdrojoch musí mať svoju „dvojičku“ v zdrojoch, ktoré je možné rýchlo zapnúť a vypnúť. A to sú aktuálne najmä plynové elektrárne (v niektorých krajinách stále aj uhoľné), prečerpávacie vodné elektrárne (v krajinách, ktoré na to majú geomorfologické možnosti) a rozvíjajúce sa batériové úložiská.

A každý megawatt inštalovaný v týchto zálohách takisto niečo stojí. V niektorých prípadoch je najdrahšou položkou surovina (plyn), v iných rozsah investície (prečerpávačky) alebo technológia (batériové úložiská).

Je preto vždy férové prirátať k cene elektriny z obnoviteľných zdrojov aj cenu zálohy, ktorú treba použiť v prípade nedostatku aj prebytku.

Je vždy férové prirátať k cene elektriny z obnoviteľných zdrojov aj cenu zálohy, ktorú treba použiť nielen v prípade nedostatku, ale aj prebytku.

Šialené ceny elektriny, ktoré sme v Európe videli pred niekoľkými rokmi, boli spôsobené práve tým, že sa koncová trhová cena počíta podľa nákladov na najdrahší zdroj potrebný na pokrytie spotreby a zabezpečenie stability siete, čo bol v tom čase zemný plyn. No a keďže ide o fosílny plyn, k cene treba ešte prirátať emisnú povolenku.

Zaznieva aj argument, že veď aj jadrové elektrárne potrebujú zálohu, pretože sa z času na čas odstavujú z dôvodu údržby. Tento argument nie je celkom férový, pretože takéto odstávky sú dlhodobo plánované, ráta sa s nimi v spotrebe aj v podporných službách a náklady na takéto zálohy sú rádovo nižšie ako v prípade výkyvov, ktoré na hodinovej báze prichádzajú z obnoviteľných zdrojov.

Núdzové odstavenia jadrových zdrojov spôsobené napríklad nedostatkom chladiacej vody sú pre vysoké teploty či sucho síce mimoriadnou situáciou, ale dajú sa riešiť napríklad vytvorením zásobárne chladiacej vody, ktorá nie je závislá od aktuálnych stavov riek a sucha. A takéto zásobárne v prípade slovenských jadrových zariadení sú už započítané v nákladoch na ich výstavbu.

Obľúbený argument priateľov vetra, že obnoviteľné zdroje znižujú cenu elektriny, má aj ďalšie trhliny. Jednak je to fakt, že pre prevádzkovateľa takýchto zariadení je nadvýroba nie príliš dobrou správou, keďže cena elektriny ide občas do záporných čísel a musí platiť za to, aby od neho niekto elektrinu odoberal. Z predaja je teda v strate, no náklady na prevádzku a údržbu sa nemenia.

Nestálosť zdrojov navyše vytvára tlak na prenosovú sústavu, ktorá si vyžaduje investície do rozširovania a posilňovania – tieto náklady sa skôr či neskôr dostanú do účtov za elektrinu, ktorú platia koneční spotrebitelia.

Posledné porovnanie, z ktorého nebudú podporovatelia vetra nadšení, je nákladová položka celého životného cyklu energetického zdroja. Na jednoduchšie porovnanie zostaňme v pozícii jadro vs. vietor.

Ide o porovnanie kapitálových výdavkov, resp. investícií, ktoré slúžia na obstaranie, udržiavanie, prípadne modernizáciu dlhodobého majetku.

Nový jadrový zdroj by mal byť postavený na reaktor AP 1000, ktorého výrobné možnosti sú medzi 9 a 10 TWh za rok. Pri zohľadnení plánovaných odstávok je to reálne okolo 9 TWh.

Zacitujme Andreja Žiarovského, energetického experta KDH, ktorý má dlhoročné skúsenosti s jadrovou energetikou.

Vo svojom verejnom statuse na sociálnej sieti počíta so „striedmejším“ výkonom okolo 8 TWh.

„U nás ako vnútrozemskej a topograficky veľmi členitej krajine by to s disponibilitou (veternej energie) bolo niekde medzi 15 až 18 % = vzor Rakúsko. Na porovnanie: jadro má 93 % disponibilitu. Tzn. na výrobu rovnakého množstva energie musí mať veterná elektráreň v našich končinách cca šesťkrát väčší inštalovaný výkon. Okrem toho 1 GWe jadra = 8 TWh ročne a takáto elektráreň zaberie 2,5 až 3,5 km² zastavanej plochy. Pri vetre na výrobu 8 TWh energie budete v našich podmienkach potrebovať obrovskú farmu o 6 GWe, čo zaberie rozlohu 600 až 800 km².“

Pri kapitálových výdavkoch je podľa Žiarovského rozdiel ešte výraznejší, keďže životnosť obnoviteľných zdrojov je približne štvrtinová v porovnaní s jadrom – kým pri jadrových elektrárňach ide o približne 80 rokov, pri veterných a solárnych elektrárňach je to okolo 20 rokov. Do výpočtu sú pritom zahrnuté aj náklady na vyraďovanie jadrových elektrární a recykláciu veterných turbín a solárnych panelov.

„Pri CAPEXe jadro vyjde lacnejšie = jadro 15 (no nech je to bárs aj 20) mld. eur verzus od počasia závislé OZE = 24 až 26 mld. eur + nevyhnutný paroplyn = 2 až 2,5 mld. eur. Ak to vezmeme z pohľadu TCO (Total Cost of Ownership) za 80 rokov životnosti jadrovej elektrárne verzus štvrtinová životnosť OZE (vietor či fotovoltika plus/mínus), tak ste v pomere jadro = cca 40 mld. eur verzus od počasia závislé OZE + paroplyn = cca 70 až 80 mld. eur (podľa ceny plynu).“

V diskusii však voči tomuto prepočtu zazneli aj výhrady, napríklad že rátaná disponibilita sa týka starších typov veterných turbín, pri novších je to už 25 percent.

Bezpečnostné riziko decentralizovaných sietí

Aby sme neobišli ani bezpečnostnú otázku – mohlo by sa zdať, že mať všetky vajcia v jednom košíku (jeden veľký blok) je nebezpečnejšie ako mať každé vajce v samostatnom košíku (veľa veterných turbín). Teoreticky je to pravda, prakticky je pred fyzickými či kybernetickými útokmi lepšie chránený ten jeden jadrový blok ako potenciálne stovky turbín.

A kým pre prípad výpadku najväčšieho zdroja, čo je jednotlivý reaktor, je systém poistený, resp. poistený musí byť zálohami (v prípade Slovenska PVE Čierny Váh), riziko útoku na decentralizovaný systém je v tomto prípade paradoxne väčšie, hoci ide jednotlivo o menšie zdroje.

Musia byť totiž rovnako pripojené do systému, aby sa mohli podieľať na zásobovaní siete elektrinou. A v prípade kybernetického útoku stačí, aby zopár turbín či skupín fotovoltiky začalo do systému posielať hlásenia o výpadku výroby či nadprodukcii elektriny, hoci by sa v skutočnosti výroba nijako nevychýlila.

Kým systém pri jadrovom reaktore je vzhľadom na nebezpečenstvo rádioaktivity niekoľkonásobne poistený proti chybnému vyhodnoteniu, v prípade malých decentralizovaných zdrojov by bola niekoľkonásobná ochrana systému príliš nákladná, pretože výpadok jednej turbíny sa dá pokryť bez väčších následkov. Navyše informačné systémy jadrových elektrární, ktoré sa podieľajú na ich riadení, ani nesmú byť napojené na internet.

A teraz si predstavte, že ste pri zaobstarávaní hardvéru a softvéru solárnych a veterných elektrární v drvivej miere závislí od rozhodnutí vedenia Komunistickej strany Čínskej ľudovej republiky.

Ale vráťme sa k príkladu. Systém hlási výpadok alebo nadvýrobu, hoci reálna produkcia sa nezmenila. Systém podľa bezpečnostných protokolov zareaguje tak, ako má – buď spustí zálohu (na výrobe alebo na spotrebe), alebo začne v prípade kritickejšej situácie odpájať odberateľov, aby minimalizoval prípadné škody z preťaženia systému.

Hoci sa na výrobe fyzicky nič nezmenilo, systém sa zrúti fakticky sám „vďaka“ bezpečnostným poistkám, ktoré má, no len na základe softvérového hlásenia. Mimochodom, presne takýto scenár bol jednou z vyšetrovacích verzií veľkého blackoutu v apríli 2025 v Španielsku.

Správa o veľkom pyrenejskom blackoutePrečo systém padol za pár sekúnd a ako to súvisí s obnoviteľnými zdrojmi

Erik Potocký

I keď sa napokon kybernetický útok na infraštruktúru riadenia prenosovej elektrizačnej siete nepotvrdil, už samotný fakt, že s touto možnosťou vyšetrovatelia pracovali, ukazuje, že takéto riziko je reálne.

Predstava, že niekto zhodí elektrickú sieť teatrálnym raketovým útokom na jadrový reaktor, by možno zaujala vo filmovom spracovaní, no omnoho „jednoduchšie“ je to urobiť klávesnicou cez menší, menej chránený, no zapojený systém obnoviteľných zdrojov, pri ktorých výkyvy výroby navyše nevzbudzujú sprvoti žiadne podozrenie. A keď sa chyba rozleje celou sieťou, už je neskoro.

No a teraz si predstavte, že ste pri zaobstarávaní hardvéru a softvéru pre solárne a veterné elektrárne v drvivej miere závislí od rozhodnutí vedenia Komunistickej strany Čínskej ľudovej republiky. Vzhľadom na to, koľko sa diskutovalo o vpustení alebo nevpustení čínskeho Huaweiu do informačných systémov v EÚ, by kybernetická bezpečnosť čoraz masívnejšej infraštruktúry obnoviteľných zdrojov energie mala byť nevyhnutnou prioritou príslušných bezpečnostných zložiek.

Ak je a verejne o tom len nevieme, tak fajn. No ak je to číra divočina, tak si držme palce. 

Nie čistý zdroj

Ak rátame emisnosť, resp. uhlíkovú stopu jednotlivých zdrojov energie, vychádzame v prvom z toho, koľko emisií vzniká pri samotnej výrobe. Je preto rozdiel, či elektrinu získavame spaľovaním uhlia, plynu, štiepnou reakciou rádioaktívneho materiálu, gravitačným pôsobením prúdu vody, slnečným svitom na energeticky citlivý materiál (solárne panely) alebo z kinetickej sily vetra.

Z takto nastavenej kategorizácie nám, samozrejme, vychádza, že emisne najhoršie je na tom uhlie nasledované plynom. Nízkoemisné sú jadro, voda a vietor, ktoré pri výrobe elektriny potrebujú turbíny, ktoré treba „mazať“, a počas ich činnosti sa z tohto „mazania“ uvoľňujú uhľovodíky. Zo spomenutých najrozšírenejších spôsobov masovej výroby elektriny má temer nepatrné emisie na výrobe solárny spôsob.

Lenže tak ako pri elektromobiloch, ktoré majú „na výfuku“ objektívne nulové emisie, no pri ich hodnotení treba zohľadniť celý výrobný proces aj emisnosť zdroja elektriny, z ktorého sa nabíjajú, by sme mali posudzovať aj jednotlivé spôsoby výroby elektriny.

Predstavte si totiž, že v krajnom prípade nabijete elektroauto z dieselového agregátu. V takom prípade je takéto auto ešte emisnejšie než auto s dieselovým motorom, pretože agregáty podliehajú menej prísnym normám ako automobilové motory.

Ak sa pozrieme na celý cyklus, razom padne argument o tom, že energia z vetra je čistá a len čistá.

Samozrejme, aj plynovú, jadrovú alebo vodnú elektráreň treba z niečoho postaviť, výrobný proces pri ich komponentoch má takisto svoje priemyselné emisné náklady, rovnako to platí pre komponenty v solárnej energii.

Uveďme si len malý príklad. V dokumente o akceleračných zónach sa dočítame, že v potenciálnych veterných parkoch by mali väčšinou vyrásť stožiare s výškou 175 metrov (bez lopatiek).

Je v ňom priložený aj hrubý náčrt.

Zdroj: Akceleračné zóny pre veternú energiu v Slovenskej republike

Podľa neho by základňa mala mať šírku 25 až 33 metrov a výšku 2,5 až 3,2 metra pod povrchom.

Keďže stožiar veternej turbíny je masívna stavba, potrebuje zároveň masívne ukotvenie. Okrem faktu, že zo svojej podstaty nejde o statický objekt, ale o niečo, čo má udržať rotujúcu vrtuľu s dĺžkou lopatky cca 86 metrov, má byť zároveň vystavený náporu vetra (inak by jeho stavba nedávala vôbec žiadny zmysel).

Tento hrubý náčrt a základné parametre (samozrejme, nejde o technický výkres) sme dali posúdiť stavebnému inžinierovi, ktorého náplňou práce je kalkulácia nákladov vychádzajúca aj z potreby použitých materiálov.

Pri daných priemerných parametroch nám vyšiel odhad priemernej potreby betónu na vybudovanie základov pre jednu vežu veternej elektrárne v rozmedzí od 1000 do 1950 kubických metrov. Rátajme strednú hodnotu 1500 kubíkov.

Ak sa pozrieme na emisnú, resp. uhlíkovú stopu betónu, tá vychádza primárne z emisií pri výrobe cementu a spolu s ďalšími parametrami sa pohybuje medzi 200 a 400 kg CO₂ na kubický meter (podľa typu betónu a spôsobu jeho výroby). Tu tiež rátajme strednú hodnotu – 300 kg oxidu uhličitého na kubík.

Betónové základy pre jednu veternú turbínu znamenajú minimálne 450 ton oxidu uhličitého.

To teda znamená, že len v prípade betónových základov pre jednu veternú turbínu to „stojí“ 450 ton oxidu uhličitého. K tomu treba prirátať oceľové armatúry, pretože výroba ocele má tiež svoje emisné náklady. Aby sme to zbytočne nekomplikovali, nerátajme emisie z nákladnej dopravy na dovoz materiálu či pohon stavebných mechanizmov.

A to sme len pri základoch.

Dokument uvádza tri možné typy základov, ktoré sú závislé od typu podložia. „Obyčajný“ typ, z ktorého vychádza náš výpočet, by sa využil v prípade neproblematického podložia. V prípade menej pevného podložia alebo geologických komplikácií by bolo potrebné základy spevniť ďalšími pridanými komponentmi, čo by náklady ďalej zvýšilo.

Ako vyplýva z predbežného hrubého opisu toho, aké veterné elektrárne tu majú potenciálne vyrásť, samotný stožiar bude buď oceľovej konštrukcie, hybridnej – zo železobetónu a ocele –, alebo betónovej, pri ktorej je poznámka, že je vhodnejšia pre zariadenia s vyšším nábojom rotora. To sú ďalšie tisíce kubíkov betónu a ďalšie tony oxidu uhličitého.

A to je len stožiar. Ďalšie emisné náklady predstavujú generátor, resp. turbína, ktorá vyrába samotnú elektrinu, prevodovka, brzda a lopatky vrtule.

Popritom bude treba vybudovať aj meteorologické veže, ktoré budú v okolí veterného parku monitorovať a merať prúdenie a silu vetra pre čo najefektívnejšie využitie samotných turbín.

Po dokončení sa, samozrejme, základy skryjú pod vrstvu zeminy a navonok bude okolie stožiaru „zelené“. Pod povrchom však bude 30 metrov široký a 3 metre hrubý železobetónový „koláč“, ktorý bude svojou masou stláčať podložie.

Základy veternej turbíny. Zdroj: michalovce.sk

To zároveň bude viesť k vysušovaniu pôdy, z ktorej ako zo špongie bude masa železobetónu vytláčať vodu. Riziko vysušovania prostredia je teda reálne, hoci sa neudeje tak, ako varujú „aktivisti“ – pôsobením záhadných síl z točiacich sa vrtúľ.

Takýchto stožiarov, ako dokladá tabuľka priložená k návrhu, má vyrásť dohromady vyše 200.

Zdroj: Akceleračné zóny pre veternú energiu v Slovenskej republike

Z tabuľky môžeme tiež odčítať, že jedna veterná veža by mala ročne vyrobiť okolo 17 GWh elektriny.

Zdroj: Akceleračné zóny pre veternú energiu v Slovenskej republike

Poznámka na záver

Presadzovať zámer výstavby veterných elektrární tým, že ak to nesplníme, nedostaneme 403 miliónov eur z plánu obnovy, je mierne nepochopenie toho, čo ten plán obnovy vlastne je. Nie je to žriedlo peňazí. Je to z veľkej časti pôžička Slovensku, ktorú budeme musieť vrátiť, zostatok je dlh, ktorý zaplatia všetci daňoví poplatníci v EÚ.

Pritom to od nás Európska únia/Európska komisia/Brusel vôbec nechce.

Pokojne sme si záväzok obnoviteľných zdrojov mohli splniť tým, že by verejné budovy (okrem pamiatkovo chránených) povinne inštalovali na svoje strechy solárne panely. Máme množstvo administratívnych budov s plochými strechami, ktoré z ulice nijako nevidno. Takýto obnoviteľný zdroj by nikomu neprekážal, nezaberal by žiadne miesto navyše a využíval by svetlo (a teplo), ktoré strechy budov tak či tak musia absorbovať a často sa ho zbavovať pomocou energeticky zaťažujúcej klimatizácie. V podstate by išlo o win-win systém.

Do plánu obnovy sme si veterné parky zapísali my sami. Lepšie povedané, niekto konkrétny, kto si povedal, že aha aké percentá vetra majú inde v Európe, v Nemecku, Holandsku či Dánsku. Nebuďme zase vyvrheľmi Európy, majme také percentá aj my!

Čo tam po tom, že Nemci, Holanďania či Dáni to stavajú v oblasti Severného mora, kde fúka skoro stále. A ešte aj tí Poliaci, na ktorých sa najnovšie veterní lobisti s obdivom pozerajú, to sekajú do Baltiku a väčšinou nie po poliach (to by ich poľský sedliak hnal s kosou v ruke).

Ten niekto, kto nás všetkých k tomuto zaviazal, nám nepovie, aký je skutočný emisný náklad elektriny vyrobenej u nás a napríklad v Nemecku. Ani o tom, že keď chcú Nemci dostať elektrinu z vetra (ktorej majú naozaj dosť) zo severu, kde ju získavajú, na juh, kde ju potrebujú v spotrebe, tak ju musia ťahať cez Česko, lebo vnútri svojej krajiny to majú tak zvláštne poprepájané, že by to ich vlastné káble nezvládli.

A že na tom zarábajú hlavne obchodníci s elektrinou (komerčný cezhraničný prenos nie je zadarmo) a že aj preto máme v Európe vysoké ceny elektriny.

Mlčky sa obchádza aj to, že pokiaľ sa z toho nestala „europovinnosť“, o veterných elektrárňach sa až toľko nehovorilo. Keď na obnovu energetiky zrazu mohli prísť stovky miliónov eur, je tu zrazu hromada projektov, ochotných investorov a aj tvrdenie, že za tým naozaj nie sú žiadne dotácie a ide iba o trh.

Potom ešte stačí, aby sa do „verejnej debaty“ zapojilo zopár postavičiek, ktoré mali vždy politicky, ideologicky aj biznisovo bližšie k aktuálnej vládnej moci, akcentovanie ťažko dokázateľných či overiteľných rizík a nebezpečenstiev či vyslovene nezmyslov, a akýkoľvek odpor proti veterným parkom je zdiskreditovaný a v „slušnej“ spoločnosti neprístojný.

Skrátka, ak máte proti veterným turbínam akékoľvek výhrady, ste dezolát. A hotovo.

Skrátka, ak máte proti veterným turbínam akékoľvek výhrady, ste dezolát. A hotovo.

Biznis, ktorý sa už nevie dočkať stoviek dotačných miliónov, ktoré ako pôžičku bude splácať Slovenská republika peňaženkami svojich občanov, je spokojný.

Odpor je delegitimizovaný a vďaka „zelenému“ imidžu veternej energie má biznisový zámer podporu aj v „lepšej“ časti spoločnosti.

Že sa tu zas bude vyvlastňovať, aby sa mohlo stavať vo „verejnom“ záujme, v tomto prípade neprekáža.

Len aby jedného dňa naši záchrancovia demokracie so zdesením nezistili, kto sa to v skutočnosti nakŕmil z tohto štátneho prsníka.