Štrasburg vie lepšie? Ten, čo zbavuje európske štáty kontroly nad tým, kto sa smie a nesmie nachádzať na ich území

Štát je definovaný monopolom na používanie legitímneho násilia na svojom území. Jedným zo zdrojov „našej súčasnej krízy“ je, že práve táto oficiálne nikým nespochybňovaná dogma je v skutočnosti už dlhší čas ilúziou.

Incidenty ako práve prebiehajúce nepokoje v Belfaste alebo o niekoľko dní skôr násilné „oslavy“ víťazstva tímu Paris Saint-Germain vo futbalovej Lige majstrov spája nielen téma nezvládnutého procesu budovania multikultúrnej spoločnosti.

Dokazujú aj zlyhanie štátu v úlohe garanta bezpečnosti. Do tejto roly sa v dôsledku šokujúcich medializovaných udalostí, ako bol belfastský pokus o dekapitáciu, stavajú „domobrany“ v podobe viac či menej násilníckych skupiniek demonštrantov. Nastupuje polícia a snaží sa stratený „štátny monopol na použitie násilia“ obnoviť. A o niekoľko dní si celý cyklus na niektorom mieste západnej Európy zopakujeme.

Menej viditeľným, no rovnako výpovedným dôkazom novej reality môžu byť čoraz častejšie prípady rezignácie izraelských športovcov či umelcov na vystúpenia v krajinách západnej Európy, pretože im organizátori otvorene priznávajú, že nie sú schopní zaistiť bezpečnosť.

Táto de facto epochálna zmena vo vnímaní úlohy štátu bola pochopiteľne dlhodobo zamlčovaná, hoci ju v praxi potvrdzovali ďalšie a ďalšie udalosti. Spomeňme napríklad nekonečné súdne ťahanice vtedajšieho talianskeho ministra vnútra Mattea Salviniho, ktorý nariadil – v duchu weberovskej definície suverenity štátu –, aby talianske prístavy zakazovali vstup lodiam prevážajúcim migrantov zo severnej Afriky.

O niekoľko rokov neskôr sa nevyslovený konsenzus o absolútnej nadradenosti súčasného výkladu ľudských práv nad starým chápaním zodpovednosti štátu za vlastné hranice a bezpečnosť občanov začína rozpadať.

Súdny dvor EÚ proti poľskej ústaveTvári sa, že obhajuje platné princípy, v skutočnosti machiavelisticky rozširuje svoju moc

Maciej Ruczaj

Koncom mája poľský súd rozhodol v kauze vojaka, ktorý vypálil niekoľko varovných výstrelov smerom ku skupine migrantov nelegálne prekračujúcich poľsko-bieloruskú hranicu na jar roku 2024. Už jeho zatknutie za údajné zneužitie právomocí vyvolalo búrku.

Poľský súd teraz cítil potrebu pripomenúť, že „všetky osoby, ktoré prekračujú hranicu v rozpore s predpismi, sa dopúšťajú porušenia zákona“, a dodal, že „v súčasnosti sa veľa hovorí o právach takýchto osôb a menej sa pripomína tento základný fakt“.

Strážca a interpret

Ešte výpovednejším míľnikom je však deklarácia, ktorú prijalo zhromaždenie zástupcov ministerstiev zahraničných vecí medzinárodnej organizácie Rada Európy, ktoré sa v máji zišlo v moldavskom Kišiňove.

Rada Európy združujúca väčšinu európskych štátov má v tomto ohľade význam, pretože jej orgánom je aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, strážca a interpret Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Práve rozhodnutia štrasburského tribunálu sú všeobecne vnímané ako hlavný urýchľovač procesu, ktorý zbavoval európske štáty kontroly nad tým, kto sa smie a nesmie nachádzať na ich území. Ide tiež o inštitúciu, ktorá dlhodobo brzdila snahy jednotlivých štátov riešiť súčasnú neudržateľnú situáciu.

Práve Štrasburg zastavil napríklad dohodu Veľkej Británie s Rwandou o „outsourcingu“ azylových konaní mimo Európy. Na jeho rozhodnutia sa potom odvolávali talianske súdy, keď zastavili podobnú dohodu Ríma s Albánskom.

Deklarácia z Kišiňova nadväzuje na skorší protest skupiny európskych krajín iniciovaný dánskou a talianskou premiérkou, ku ktorému sa pridalo sedem ďalších predsedov vlád vrátane Poľska a Česka. Protest bol namierený proti prístupu, ktorý poľský ústavný právnik Ireneusz Kamiński nazval „Štrasburg vie lepšie“.

Tribunál systematicky spochybňoval rozhodnutia súdov a štátnych orgánov jednotlivých členských štátov v otázkach migrácie a azylu a usiloval sa o presadenie vlastnej „európskej perspektívy“, v ktorej sa – slovami Giorgie Meloniovej – odráža ideologické presvedčenie, že „nikto nie je nelegálny“ a „štát nemá právo brániť svoje hranice“.

Meloniová – sudcovia 0 : 3Keď demokraciu začína ohrozovať prerastený právny korzet

Maciej Ruczaj

Rada Európy teraz jednomyseľne upozornila, že v týchto oblastiach by mal platiť princíp subsidiarity, teda že miestne orgány majú suverénne právo rozhodovať o „vstupe cudzincov na svoje územie a ich pobyte“.

Zdôraznila tiež, že cieľom Dohovoru o ľudských právach a pôsobenia štrasburského súdu by mala byť snaha o dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy medzi záujmami spoločnosti ako celku a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca“. Hoci to tak možno na prvé počutie neznie, ide o pomerne ostrú výčitku adresovanú doterajšiemu prístupu k migračnej problematike.

Poľsko-bieloruská hranica 

Ukazuje sa čoraz viac, že zlomovým bodom v evolúcii európskeho prístupu k regulácii nelegálnej migrácie bola migračná kríza na poľsko-bieloruskej hranici, ktorá sa začala v lete roku 2021. Vtedajšia konzervatívna vláda strany Právo a spravodlivosť pristúpila k vlne organizovaných nelegálnych pokusov o prekročenie hranice v klasickom „weberovskom“ duchu.

Na hranice poslala armádu a začala s výstavbou bariéry. Nemala problém tých, ktorým sa podarilo cez ňu preniknúť, vytláčať späť do Bieloruska (tzv. pushbacky). Trvala na tom, že žiadosti o azyl nemožno podávať pri pokusoch o prekročenie hranice nepovoleným spôsobom. 

Za to si, prirodzene, vyslúžila vlnu kritiky z celej Európy od liberálnych médií a mimovládnych organizácií. Spomeňme známy (a v niečom až karikatúrne aktivistický) film Hranica Agnieszky Hollandovej. Zároveň však ukázala celej EÚ, že je možné „otočiť smer dejín“.

V Štrasburgu sa už viac než rok prerokúva kauza pushbackov na poľsko-bieloruskej hranici. Rozhodnutie malo padnúť už vlani v novembri, napriek tomu tribunál stále mlčí. Rozsudok môže byť lakmusovým papierikom ochoty na zmenu celkového chápania migračnej otázky v Európe.

Čo je, samozrejme, vo všeobecnosti pozitívna správa, ktorá však zároveň ukazuje, v akých hlbokých problémoch sa európske štáty nachádzajú.