Podporiť denník

Týždenný výber šéfredaktora Fico IV. chystá s insitným Kotlárom pandemický revanš

Martin Hanus

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Cap sa stal záhradníkom a podľa toho bude vyrovnávanie s koronou aj vyzerať.

Vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Bol pri vzniku Postoja, od mája 2020 je jeho šéfredaktorom. Je ženatý, má tri deti, žije na Záhorí.

Ďalšie autorove články:

Týždenný výber šéfredaktora Euroukrajinská ilúzia alebo Prečo môže Fico prežiť pád Orbána

Kauza Fórum Otázka, na ktorú by mal Michal Šimečka predsa len odpovedať

Týždenný výber šéfredaktora Magyar na koni, Fico v pasci a slovensko-maďarské vzťahy v ohrození

Nápad obzrieť sa späť za pandémiou, vyhodnotiť jej manažment a najväčšie zlyhania je sám osebe správny a legitímny.

Dva roky sme žili nielen na Slovensku v zdravotníckom režime, ktorý v mene ochrany životov a nepreťažovania nemocničných kapacít obmedzoval základné slobody v miere, aká bola dovtedy vlastná len diktatúram. No aj tak prišlo o život nadmieru veľa ľudí, spoločnosť vyšla z tejto skúsenosti rozbitá a pocit, že sme to nezvládli, majú vlastne všetci, zástancovia lockdownov a očkovania, ako aj odporcovia korona-politiky.

Len čo prevládol omikron, teda mutácia koronavírusu, ktorá nám konečne po dvoch hrozných sezónach zimy a jari priniesla úľavu, zaútočil Putin na Ukrajinu, čím nás zas ovládol strach, tentoraz z vojny, z vysokých cien a zím bez ruských energií, takže na spracovanie pandémie už nebol mentálny priestor ani čas.

Ale zatlačenie pandémie do kolektívneho zabudnutia by bolo trestuhodnou chybou. Už len preto, že podobná skúsenosť s pandemickým vírusom alebo baktériou sa môže zopakovať.

S odstupom vieme, že viaceré opatrenia boli neprimerané až absurdné – napríklad veľmi dlho zatvorené školy, keď sme v záujme najstarších zanedbali záujmy a psychické zdravie najmladších, alebo nosenie rúšok aj v exteriéri, keď sme ako spoločnosť prepadali až neurotickej úzkosti.

Masívne očkovanie sa naozaj ukázalo ako cesta z lockdownového bláznovstva. Všade tam, kde sa vďaka spoločenskej dôvere voči vakcínam staršie generácie rýchlo zaočkovali, mohli začať normálne fungovať o dlhé mesiace pred nami. Ale ani to neznamená, že na vakcíny máme hľadieť ako na nového bôžika. Rovnako sa ukázalo, že ani vakcíny nechránili pred prenosom vírusu, že kampane na zaočkovanie strednej a mladej generácie boli prehnané. Alebo že naháňanie skeptikov pod hrozbou vypudenia z verejného života bolo hysterickou psychózou, ktorá sa tvárila, že je „evidence-based“, v skutočnosti len roznecovala nedôveru a polarizáciu na historické maximá.

Ani my novinári sme si od konca pandémie radšej už nekládli znepokojivé otázky. Pre médiá sa príliš často stávali konšpirátormi aj nositelia menšinových názorov, ktorí možno rovnako ako zástancovia oficiálnej korona-politiky nemali pre svoje tézy rukolapné dôkazy, ale ich skepsa k dominantnej interpretácii bola legitímna a neraz možno aj bližšia k pravde.

A špecifický problém nás slovenských novinárov bol až v obsesívnom pokrývaní pandémie. Aj české, poľské či nemecké médiá jej venovali veľkú pozornosť, ale len málokde v Európe bola na hlavných stránkach novín a webov celé mesiace od rána do večera. Boli sme posadnutí každodennými číslami incidencie, obsadených lôžok aj počtami úmrtí (to všetko sa týkalo aj Postoja).

Táto obsesia vírusom súvisela zaiste s tým, že sme malou krajinou, ktorá sa dokáže ľahšie zakukliť vo vlastných problémoch než väčšie štáty, a určite to súviselo aj s tým, že takmer nikde inde v Európe hlavná opozičná sila na čele s expremiérom nebojkotovala všetky opatrenia tak ako u nás. Aj preto sa mnohí novinári v presvedčení o dobrej veci vnímali ako osvetoví bojovníci za dodržiavanie opatrení a šíritelia dobrej zvesti o život zachraňujúcich vakcínach.

Navyše, digitálnym médiám sa v tejto dobe darilo, získavali nových čitateľov, predplatiteľov aj darcov, no ich celkový obraz v spoločnosti a dôveryhodnosť skôr klesali.

Obzrieť sa späť nie je preto jednoduché, ale dá sa to. Jednou z mála mediálnych výnimiek v Európe, kde prešli aj istou sebakritikou, je nemecký Der Spiegel, ktorý počas pandemických rokov presadzoval veľmi tvrdú líniu lockdownov aj ostrakizovania nezaočkovaných.

Alexander Neubacher, vedúci člen redakcie, vlani napísal, že aj oni, novinári v Spiegli, počas korony zlyhali: „Medzičasom vieme, že mnohé pandemické opatrenia boli nezmyselné, prehnané, protizákonné. (...) Len veľmi málo ľudí oponovalo, keď politika pred tromi rokmi nariadila zatváranie škôl a potom to ďalšie mesiace predlžovala: neprotestoval Ústavný súd ani Národná akadémia vied, ani Christian Drosten. Dnes môžem povedať, že to bolo obrovské zlyhanie. A čo my médiá, aj my v Spiegli, ktorí sa radi považujeme za štvrtú moc? Obávam sa, že diktátor v nás bol pomerne silný.“

Dôvod na takéto sebaspytovanie pandemických politík, ale aj elít a médií je i u nás.

Problém je, že vláda Roberta Fica s novým osobitným splnomocnencom pre covid Petrom Kotlárom žiadnu užitočnú diskusiu či polemiku neotvorí, ale rovno zabije.

Kotlár na poste lídra vyrovnávania s pandémiou bude mať rovnaký rešpekt ako Martina Šimkovičová na poste ministerky kultúry. Kotlár nebol na prvej tlačovke schopný odpovedať ani len na otázku, či šírenie koronavírusu bolo pandémiou. Ten istý človek verí tomu, že vírus vyvíjali akési „vojenské satanistické základne“, spolupracovať vraj chce s molekulárnou biologičkou Soňou Pekovou. Českú biologičku sa dalo brať vážne v priebehu roka 2020, hoci jej predpovede z jesene 2020, že nový variant do Vianoc toho roka zmizne, triafali celkom vedľa. Napokon, mýlili sa aj mnohí iní.

No tak ako mutoval vírus, mutovali aj verejné vyjadrenia biologičky Pekovej do čoraz bláznivejšieho variantu. Mesiac po tom, čo Putin napadol Ukrajinu, vyhlasovala, že sa za ruského prezidenta treba modliť, pretože zbombardoval akési biologické laboratóriá na Ukrajine, a tým zastavil šírenie ďalších vĺn korony.

Peková sa ku Kotlárovi hodí asi tak, ako sa Kotlár hodí k svojej spolumoderátorke Šimkovičovej v TV Slovan.

Už z prvých vyjadrení Kotlára aj Fica je zrejmé, že úmyslom nebude niečo poctivo vyskúmať, bilancovať a formulovať poučenia pre budúcnosť. Napokon, príčetní odborníci sa v tímoch okolo Kotlára zrejme ani neobjavia. Ficovi a Kotlárovi ide najmä o morálnu či priamo trestnoprávnu kriminalizáciu predošlých vlád za vyše 20-tisíc nadmerných úmrtí, nákup zdravotníckych pomôcok či vakcín.

Ak Fico s Kotlárom tvrdia, že dva roky tu vládla pandemická propaganda, oni ponúkajú pre rok 2024 kontrapropagandu, z ktorej utkajú obušok na opozíciu.

Kotlár nie je v stave pochopiť, že keby bol v čase pandémie premiérom Fico, v princípe by presadzoval podobné opatrenia ako Matovičova/Hegerova vláda, keďže v lockdownoch a masívnom očkovaní videli jediný recept aj vlády okolitých štátov vrátane Orbánovho Maďarska. Nehovoriac o tom, že desiatky miliónov Európanov v Taliansku, Španielsku či Francúzsku prežili značne tvrdšie lockdowny než my, keď v istej fáze pandémie nesmeli opúšťať domovy okrem cesty do práce alebo obchodu.

Viaceré opatrenia boli zo spätného pohľadu prehnané, vlády v Európe ani na Slovensku ich však nezavádzali preto, aby ľuďom ubližovali a s pasiou ich oberali o slobody, ale čisto zo zúfalstva a bezmocnosti, keď nevideli alebo nevedeli, že existuje aj lepšia alternatíva.

Ale vysvetlite to capovi, ktorého teraz spravili záhradníkom.

Nečakane silný protivietor

Peter Pellegrini definitívne potvrdil svoju kandidatúru len krátko po tom, čo prvý seriózny prieskum ukázal, že rozdiel medzi ním a hlavným vyzývateľom Ivanom Korčokom v prvom kole sa blíži úrovni štatistickej chyby.

Samozrejme, do volieb sú dva mesiace, percentá budú skákať hore-dole, vo finále bude všeličo inak. Ale rovnako je zrejmé, že Pellegrini čelí vážnemu problému.

Líder Hlasu je naďalej favoritom volieb so značne lepšími papierovými predpokladmi než akýkoľvek súper. Je najpopulárnejším slovenským politikom – alebo povedané inak, vo väčšine spoločnosti budí najmenší odpor – a na rozdiel od Korčoka má okrem svojich voličov z bohatého kmeňa Hlasu a Smeru rezervoár ďalších hlasov.

V druhom kole by Korčok od prvokolových voličov Harabina nezískal nič, kým Pellegrini môže z tejto strany rátať s ďalšími desaťtisícmi hlasov. A prvýkrát v ponovembrových dejinách sa zrejme stane aj to, že tábor maďarských voličov (voliči Krisztiána Forróa z prvého kola) nebude väčšinovo voliť antificovského, liberálnejšieho kandidáta ako Radičová, Kiska, Čaputová.

Pre Korčoka však prináša prieskum AKO povzbudivé správy: sklamanie z výsledku volieb opozičný tábor neuspalo, naopak, brutálny nástup Fica IV., reakcia zatiaľ vcelku zjednotenej opozície a plné námestia ho mobilizujú. Zo zverejnených dát je zrejmé, že Korčok je teraz prvou voľbou aj pre konzervatívnych voličov KDH a Matovičovej volebnej koalície.

Ak by sa aj tieto strany cez týždeň dohodli na mene spoločného kandidáta, ktorý by Korčokovi ukrojil z výsledku v prvom kole, v tejto chvíli sa zdá, že v prípadnom druhom kole môže Korčok rátať nielen s masou mestských liberálov, ale aj s väčšinou konzervatívnejších hlasov z antificovského tábora.

Samozrejme, Korčokovým veľkým problémom môžu byť progresívne médiá, ktoré v ňom vidia svojho kandidáta, ale aj progresívne excesy, ktoré už teraz cítiť na bratislavských námestiach. Sám Korčok nie je progresívec, ale liberál, lenže na týchto rozlíšeniach vo facebookovej dobe nezáleží.

Vládna koalícia na čele s premiérom ho bude efektne vykresľovať ako amerického pudlíka a sorosovca, s čím pred vlastnými voličmi uspeje. No najmä od správania Korčoka bude závisieť, koľko prozápadných konzervatívnejších voličov k sebe priláka a, naopak, koľkých odradí a radšej zostanú doma. Ak by bol prezidentský duel tesný, pohyby v tomto priestore môžu byť rozdielové.

Pellegriniho najväčším problémom sú jeho dvaja koaliční partneri, každý z iného dôvodu.

Robert Fico sa hneď po voľbách rozhodol, že svoju kľúčovú agendu – koniec ÚŠP, rozvrat NAKA a prekopanie trestných kódexov v prospech svojich nízkych záujmov – vezme bleskovým útokom. Prvý plán zlyhal, do Vianoc to nestihol. Smer sa zľakol, že ak sa ukončí rozprava predčasne, po zásahu Ústavného súdu sa začne všetko odznova. Téma, ktorá mala byť už vybavená, sa tak ako žuvačka natiahne do vrcholiacej prezidentskej kampane.

Už nejde len o hlavu Lipšica. Pre Pellegriniho je veľmi nepríjemné, že aj časť voličov koalície vyrušuje znižovanie sadzieb za majetkové trestné činy. Takzvaná humanizácia trestného práva až do absurdnej podoby je v iných krajinách skôr agendou liberálnych až progresívnych síl, preto je na prvý pohľad paradoxným unikátom, že na Slovensku ju presadzuje populisticko-nacionalistický front.

Pellegrini už radšej naznačuje ústupky a v koalícii premýšľajú, akými pozmeňovacími návrhmi upokoja svoje publikum, aby tak otupili účinný naratív opozície a médií.

Ak Pellegrini napokon nevyhrá, pretože voliči opozície prídu k urnám do poslednej nohy, kým časť provládnych voličov ostane doma, vina padne na hlavu Fica. Nateraz navonok spokojné vzťahy Fica a Pellegriniho by to následne významne poškodilo, keďže vábnička, na ktorú Fico vlákal lídra Hlasu do koalície, by sa zlomila a frustrovaný Pellegrini by hľadal nový zmysel v politike aj nový typ vymedzenia.

A potom je tu chodiaca rozbuška menom Andrej Danko. Tomu ani groteskná kauza so semaforom nezabránila, aby ohlásil prezidentskú kandidatúru v najhoršom možnom okamihu. Danko je pre Pellegriniho nebezpečný práve svojou nepredvídateľnosťou. Jeho pôsobenie v politike je emocionálne, nedokáže prehltnúť, že kým on, ktorý sa vníma ako líder novej generácie, sa má trápiť v role koaličného vydedenca na poste podpredsedu parlamentu, Pellegrini mieri do paláca a ešte špekuluje, že zotrvá na čele Hlasu.

Peter Pellegrini je stále prezidentským favoritom s lepšími kartami. Dva mesiace pred prezidentskými voľbami však štartuje do finále ako papierový obor, ktorého môže sfúknuť nečakane silný protivietor.

Protesty Keď progresívny aktivizmus pomáha Ficovi

Jozef Majchrák

Niekoľko poznámok k včerajším demonštráciám.

100 rokov od narodenia kardinála Jána Chryzostoma Korca Jedinečný príbeh muža, ktorý sa v montérkach vzoprel komunizmu

František Mikloško

Hoci počas normalizácie pracoval ako robotník, navyše pod stálym tlakom ŠtB, jeho autorita na Slovensku i vo svete bola už nespochybniteľná. Aj keď nevolil HZDS ani SNS, chcel samostatné Slovensko.