Manželia lekári, ktorí sa vrátili Nemci nie sú lepší ľudia, ale k pacientom sa správajú bez arogancie a viac tlačia na výkon

„Toľko slovenských pacientov by sa na naše zdravotníctvo nesťažovalo, keby sa s nimi zdravotníci normálne rozprávali a vysvetľovali im veci ľudsky a bez arogancie. Pacient nemôže mať pocit, že lekára svojím zdravotným problémom otravuje,“ hovoria manželia Strečanskí, ktorí sa v roku 2023 po trinástich rokoch vrátili z Nemecka s tromi deťmi do Trenčína.

Ako lekári začínali v nemocnici Hufeland Klinikum v durínskom mestečku Bad Langensalza. Vrátili sa do trenčianskej fakultnej nemocnice, kde pracovali až do odvolania primára. Martina Strečanská je dnes lekárkou v Hospici milosrdných sestier, Martin Strečanský kardiológom v trnavskej fakultnej nemocnici a nitrianskom kardiocentre. 

V rozhovore približujú, aké pre nich bolo vrátiť sa na Slovensko, s akými problémami sa po návrate stretli, v čom funguje nemecké zdravotníctvo inak a v čom by slovenské potrebovalo zmenu. Ako ich prijali po návrate? Na čo si museli v našom systéme zvykať a čo stále nepochopili? A odišli by z Nemecka znova?

Po trinástich rokoch v Nemecku ste sa vrátili na Slovensko. Čo vás priviedlo domov?

Martin: Nie je to jeden dôvod, ale ich súbeh v čase. Keď sme do Nemecka išli, plánovali sme tam byť pár rokov a potom sa vrátiť. Tým, že sa nám tam narodili tri deti, sa to predĺžilo.

Martina: Pôvodne mi manžel sľuboval, že ideme len na dva roky. Prišli sme tam mladí hneď po škole v Brne, v nemocnici si nás prakticky vychovali na svoj obraz. Hoci sme mali vždy cieľ vrátiť sa na Slovensko, presnú hranicu sme nemali. V istej chvíli sme však pochopili, že sa nemôžeme vrátiť bez atestácie, pretože by to bolo pre nás nezmyselné aj komplikované.

Po manželovej prvej atestácii z interny nasledovala druhá z kardiológie, ktorej získanie by na Slovensku bolo komplikovanejšie. No a medzitým prichádzali deti, tak sa aj celá moja atestácia z interny predlžovala, preto to bola súhra okolností, ktorá náš pobyt v Nemecku natiahla na trinásť rokov.

Po atestácii ste si povedali, že nadišiel ten správny čas?

Martina: Vtedy sme dospeli do bodu, keď sme si povedali, že to musíme minimálne vyskúšať. Najstaršia dcéra mala už dvanásť rokov a zistili sme, že ak neodídeme teraz a budeme to odkladať, už nepôjdeme vôbec.

Martin: K tomu sa aj v našej nemocnici začali meniť veci. Šéf išiel do dôchodku, otázne bolo aj to, kto obsadí jeho pozíciu; mali sme chronicky málo kolegov a veľa nadčasov. Menil sa aj organizačný chod nemocnice.

V Nemecku sa vám narodili tri deti, dve tam už chodili aj do škôl. Nechceli ste im dať príležitosť ostať sa rozvíjať v nemeckom systéme?

Martina: Keď niekde žijete trinásť rokov, tak už nevidíte len tie dobré veci, ale aj tie, čo sa vám až tak nepáčia. Brali sme to tak, že po nemecky už vedia, a keby chceli, vždy sa tam môžu vrátiť študovať na vysokú školu.

Nemecký vzdelávací systém je v niečom veľmi rigidný. Buď máš body, alebo ich nemáš. Chýba ti 0,25 bodu, tak bohužiaľ. Pre Nemcov to bolo normálne, ale my maminy z východnej Európy sme s tým bojovali, lebo sa nám to zdalo pre deti veľmi demotivujúce. Jednotku tam majú naozaj len tí najlepší s plným počtom bodov.

Zároveň však treba povedať, že sme obaja s manželom žili na Slovensku relatívne krátko, boli sme tu len po maturitu, potom sme odišli na medicínu do Brna a z Česka sme hneď prešli do Nemecka.

Mali ste preto trochu zidealizovanú predstavu o živote na Slovensku?

Martin: Alebo aj žiadnu. Asi aj preto sme sa vrátili, lebo náš pracovný život sa odohrával inde.

Súvisela s vaším odchodom aj zmena spoločenskej situácie v Nemecku?

Martina: Nebol to hlavný faktor. Žilo sa nám tam veľmi dobre, za ten čas sme sa tam podvedome asimilovali, keďže sme žili v menšom 15-tisícovom mestečku na západe východného Nemecka. Naše deti boli v škôlke ako prvé dvojjazyčné, no postupom času sa to zmenilo a prisťahovalcov pribúdalo aj zahraničných kolegov.

Bývali sme v oblasti, ktorá bola poväčšine vlažne evanjelická s málo katolíkmi a chýbala nám okrem rodiny aj táto komunita. Kým sme boli len dvaja, tak sa to dalo, ale keď prišli deti, bolo to náročnejšie vysvetľovať, keďže naše deti nemali v rámci školy a škôlky nikoho, kto by chodil do kostola. A to bol ešte rozdiel pred a po koronakríze. Lebo pred ňou bolo v kostole aspoň zopár rodín, ale po nej sa tam z mladších rodín okrem nás nevrátil takmer nik a naše deti v ňom boli jediné.

Keď sme však odchádzali, do neďalekej dediny sa prisťahovala mladá rodina zo Slovenska, tiež s tromi malými deťmi, takže sme sa akurát prestriedali.

Ako vnímali Nemci slovenských lekárov?

Martina: Pozitívne. Neboli sme v nemocnici prví, pred nami tam bol už iný manželský pár a lekári zo Slovenska. Agentúra nás z Česka naverbovala šiestich a všetci sme tam aj zostali a atestovali. Väčšina sa potom roztrúsila po Nemecku, my jediní sme sa vrátili domov.

Slovákov vnímali ako veľmi pracovitých a nekonfliktných v porovnaní s niektorými inými národnosťami, aspoň teda v našej nemocnici. Máme tam stále dobré meno.

Martin: Šéf vždy hovorieval, že ak by si mal vybrať zahraničného lekára, tak si vyberie Slováka. Len škoda, že nás nie je toľko. (Smiech.)

Manželia Martin a Martina Strečanskí. Foto: Postoj/Adam Rábara

Boli s vaším príchodom spojené aj komplikácie?

Martina: Nečakali sme, že nájsť byt pre rodinu s tromi deťmi bude na Slovensku až taký problém. Nehľadali sme si hneď vlastné bývanie, ale podnájom. V Nemecku sme žili celé roky v nájme a úplne nám to vyhovovalo. V Trenčíne sme však nedokázali zohnať podnájom štvorizbového bytu, mnohé nám odriekli. Nakoniec sme zobrali drahší trojizbový byt, nemali sme na výber.

Išli ste v prípade bývania do horšieho?

Martin: Ako sa to vezme, určite do menšieho za vyšší nájom. V Nemecku sme za byt s rozlohou 160 štvorcových metrov, teda o polovicu väčší, platili menej, ale bolo to na úrovni menšieho okresného mesta.

Povedali sme si, že si musíme čím skôr nájsť vlastné bývanie, lebo to takto nepôjde No ceny nehnuteľností sú tu porovnateľné, ak nie aj vyššie ako vo východnom Nemecku. Po finančnej stránke sme odtiaľ odišli v „najnevhodnejšom“ čase, keďže sme už obaja mohli pracovať na plný úväzok ako atestovaní lekári.

Odišla pracovať do RakúskaLekári tu robia aj to, čo si slovenskí doktori zvykli nechať robiť sestry

Lukáš Kekelák

Ako túto zmenu prežívali vaše deti?

Martin: Bolo to ťažké, myslím si, že to bol náš najväčší boj. Kým sú škôlkari, je to iné, ale čím sú staršie, je to pre ne náročnejšie a nerozumeli veľmi nášmu rozhodnutiu.

Martina: Nemyslela som si, že majú v škole až také pevné priateľské väzby, až kým sme neprišli sem. Boli už ako takí malí Nemci, len so slovenskými rodičmi. Bol tam iný systém, iný prístup a zvyknúť si na nové je vždy ťažké. Hoci sme sa doma rozprávali len po slovensky, až tu sme zistili, že majú isté medzery v jazyku. V nemčine už aj premýšľali a spomaľovalo ich to v škole.

Prvý rok bol pre ne veľmi náročný a neodporúčala by som podobné sťahovanie len tak niekomu, najmä ak má už staršie deti.

Išlo to hladko aspoň čo sa týka uznávania vašej atestácie?

Martina: Bolo tam veľa byrokracie a prekladov, ale nikdy nám nerobili problémy, nechceli niečo uznať. Ministerstvu zdravotníctva pri atestácii stačila len neoverená kópia, následne sa spojili s Nemeckou lekárskou komorou a o dva týždne sme dostali osvedčenie, ku ktorému sme ešte museli doplniť doložku právoplatnosti, ako aj pri ostatných potvrdeniach.

Martin: Na štúdium v Česku sme potrebovali aj potvrdenie od ministerstva školstva a iné úradné preklady. Kým sme dostali všetky potrebné papiere, trvalo to rok a stálo nás to nervy aj dosť peňazí. Vopred sme nevedeli, čo všetko potrebujeme, a dozvedali sme sa to postupne počas procesu. Niektoré kroky sa preto zbytočne opakovali.

Prečo ste prišli práve do trenčianskej fakultnej nemocnice?

Martin: Máme tu v okolí rodičov. Svokra mi ešte pred koronakrízou poslala inzerát, že budú v Trenčíne otvárať intervenčnú rádiológiu a kardiológiu. Zo zvedavosti som tam poslal životopis s tým, že mám záujem o zamestnanie.

Pre koronovú epidémiu sa otvorenie oddelenia neustále posúvalo, ale vždy, keď sme sem počas roka prišli, išiel som sa opýtať do nemocnice, či to platí. Nechcel som však ísť do veľkého rizika a začínať niekde, kde to ešte nefungovalo.

Mal som polročnú výpovednú lehotu, musel som teda vo veľkom predstihu povedať šéfovi, že chcem ísť, hoci som ešte nevedel, kde a ako začnem. Nevedeli sme preto, či ten krok spraviť, lebo pol roka pred naším príchodom nemocnici stále chýbal personál na oddelení. Ale keď povedali, že už niekoho majú, tak som nakoniec súhlasil, že som ochotný pridať sa aj do začínajúceho tímu.

Pred nástupom nám ľudsky pomohla primárka interného oddelenia aj vtedajší medicínsky riaditeľ nemocnice, neskôr i primár kardiologického oddelenia. Práve oni majú veľký podiel na tom, že sme necúvli hneď na začiatku.

Martina: Aj tak sme išli do veľkého rizika a celé to bolo veľmi natesno. Vedeli sme, že to už o ďalší rok posunúť nemôžeme, a nechceli sme sa dostať do bodu, keď by sme ľutovali, že sme to aspoň nevyskúšali.

Vážili si vás v nemocnici za to, že ste sa vrátili?

Martin: Nebolo to tak, že o nás predtým bojovali. Keď som sa ozval trenčianskej nemocnici, že by som sa rád vrátil v roku 2020, stále som bol ten iniciatívnejší, kto sa musel ohlasovať. Nešlo to z ich strany ani po mojej prvej iniciatíve samo.

Nikdy mi nikto zo Slovenska ani predtým nevolal, aby sme sa vrátili späť. Ale ani neviem, ako by nás našli, keďže sme študovali v Česku a neboli sme doma vedení v žiadnych databázach.

Naopak, v Nemecku bolo telefonické verbovanie lekárov do iných nemocníc cez agentúry na pravidelnej báze.

Martin Strečanský. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako vás prijali kolegovia ako navrátilcov z Nemecka?

Martina: Z iných oddelení na nás trochu pozerali, čo sme zač, na začiatku sme sa spoznávali, ale keď videli, že sme sem neprišli ako horenosi z Nemecka, tak to bolo, myslím, obojstranne príjemné obohatenie.

Prakticky všetci kolegovia v nemocnici, s ktorými sme v Trenčíne pracovali, boli milí a kolegiálni. Bol to veľmi dobrý kolektív lekárov aj sestier, ktorý nás pekne privítal. Vďaka tomu sme sa neotočili na opätku a neodišli. Keby nás však neboli takto prijali, možno by sme sa aj hneď vrátili.

So slovenským zdravotníctvom ste pred návratom nemali veľmi skúsenosť, keďže ste po medicíne v Brne išli hneď do nemeckej nemocnice. Aká bola realita verzus vaše očakávania?

Martina: Pamätám si, ako sme prvýkrát sedeli na starej chodbe, na ktorej blikala neónka. Pozrela som sa na manžela, či to naozaj myslíme vážne. Najskôr ma donútil ísť do Nemecka a teraz sa vraciame sem? (Smiech.)

Martin: V Nemecku sme boli zvyknutí na niečo iné, naša nemocnica bola zrekonštruovaná v roku 2008 a naša sesterská nemocnica vo vedľajšom meste sa práve dokončila. Boli sme tak niekde, kde to bolo aj na nemecké pomery nadštandardné.

Aj v Trenčíne sme prišli na úplne nové zrekonštruované oddelenie a treba povedať, že to, čo sa na Slovensku zrekonštruuje, je naozaj dobré a pekné. Niektoré časti nemocníc tu vyzerajú možno aj lepšie ako v Nemecku. Všetky prístroje boli nové a moderné.

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišielNaším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

Lukáš Kekelák

Na čo bol väčší problém zvyknúť si, ak dáme nabok vizuál nemocníc?

Martina: Komunikácia. Či už s pacientmi, alebo medzi personálom a lekármi. Nie je tu nemecká profesionalita. Aj keď si Nemec myslí vo vnútri čokoľvek, nepovie to a zachová si profesionalitu a odstup. Nemocničné pletky tunajších rozmerov sme tam vôbec nezažívali.

Tu som si dlho zvykala na iný slovník, ale na Slovensku je celkovo komunikácia medzi ľuďmi oveľa voľnejšia, nielen v nemocniciach.

Martin: V našej nemocnici v Nemecku sa napríklad medzi lekármi vykalo, samozrejme, nie medzi sekundárnymi. Náš šéf si tykal s piatimi ľuďmi a so mnou si začal až po desiatich rokoch. Nakoniec ľutoval, že to neurobil skôr, možno by sme boli zostali. (Smiech.)

Dlho tam trvá, kým sa medzi nich dostanete, ale nedivím sa tomu, lebo v nemocniciach je veľká fluktuácia mladých lekárov.

No tiež sa tam nemohlo stať, že by vám niekto na oddelení alebo v ambulancii nedvihol telefón, čo je tu bežné. Každý tam mal svoj, a keď nemohol dvíhať, tak ho dal niekomu, kto mohol.

Je vzťah k pacientovi v Nemecku veľmi odlišný?

Martina: Nechcem zovšeobecňovať, ako to funguje všade na Slovensku, ale ja mám vďaka skúsenosti z Nemecka zautomatizované, že pred tým, ako vojdem do izby, klopem, pozdravím sa, predstavím sa a podám ruku. A takto sa mi to javí ako normálne a správne.

Keď v Nemecku napríklad niekto zo zdravotníkov nezvládol situáciu a nakričal na pacienta alebo nebol prívetivý, pacient sa to tam nebál povedať a nadriadený sa to snažil odkomunikovať, aby sme takýmto situáciám predchádzali.

Zároveň platilo, že ak sa pacient správal veľmi neslušne k lekárovi alebo sestre, šéf si dokázal svojho zamestnanca zastať a raz aj „vybavil“ takémuto drzému pacientovi zákaz vstupu do nemocnice.

Martin: V Nemecku sa dbá aj na vysvetlenie pacientovi, čo s ním idete ako lekár robiť. Hoci to niekedy zachádzalo až do prílišných detailov a vždy ste museli spomenúť aj riziko smrti, čo niektorých pacientov vystrašilo, nikto tam nikdy nedával podpisovať informovaný súhlas s tým, že by sa nevedelo, čo sa naozaj ide diať, okrem veľmi kritického stavu s časovou tiesňou, keď stačilo rýchle ústne vysvetlenie postupu.

Keď ste po škole išli pracovať do zahraničia, začínajúci lekári zarábali aj menej ako 600 eur v hrubom. Teraz je situácia podstatne iná. Sú súčasné platové podmienky na Slovensku konkurencieschopné aj s Nemeckom?

Martin: Už tie rozdiely nie sú také priepastné, ako keď sme nastupovali, a je to iné aj po atestácii, hoci v Nemecku sú stále vyššie platy ako tu. V roku 2010 bol nástupný plat lekára v hrubom 3600 eur, no štát vám z toho aj 45 percent zobral. Aktuálne začína lekár po škole na približne 5500 eurách mesačne v hrubom bez služieb.

Martina: Báli sme sa toho, že keď sa vrátime, bude to veľký rozdiel, no po nových tabuľkových platoch sa už Slovákom neoplatí ísť robiť lekára do Nemecka len pre plat. Samotné financie už určite nie sú dôvodom odchodu.

V roku 2023 ste začali pracovať v trenčianskej fakultnej nemocnici, no po výmene riaditeľa skončil váš primár kardiológie, po čom ste obaja aj s ďalšími štyrmi kolegami podali výpoveď. Nemali ste chuť vrátiť sa späť do Nemecka?

Martina: Mali, bola to aj moja prvá otázka, ktorú som v tejto situácii manželovi položila, ale nemali sme na to silu. Boli sme zo sťahovania strašne unavení. Niektoré krabice ešte neboli rozbalené a nedokázali sme si predstaviť baliť kufre znovu. A zostali sme aj preto, že môj manžel je strašne tvrdohlavý. (Úsmev.)

Martin: Napriek všetkému som nemal pocit, že sa cítim nechcený alebo vyháňaný. To vôbec nie, skôr naopak. Po roku som videl, že sa dá normálne pracovať aj tu. Ale je pravda, že keby sme nemali deti a rodinné väzby, možno by sme sa vrátili alebo si vybrali iné miesto na život.

Martina Strečanská. Foto: Postoj/Adam Rábara

Pani Strečanská, prečo ste si po tejto skúsenosti vybrali prácu v hospici?

Martina: Rozmýšľala som nad tým už v Nemecku. Keby sme tam boli bývali zostali, tak si dorobím špecializáciu na paliatívu. Do trenčianskeho hospicu som chodila už počas štúdia medicíny. Keď som počula, že tam prišla aj slovenská lekárka z Nemecka, začala som po tom veľmi pokukovať, a keď hľadali lekára, prihlásila som sa. Jeden kardiológ nám v rodine predsa stačí. (Úsmev.)

Prekvapila vás po príchode tunajšia dĺžka čakania na vyšetrenia či operácie?

Martina: Až tak nie. Posledný rok v Nemecku som robila v ambulancii a tiež tam bol problém zohnať termín k špecialistovi do troch mesiacov, hoci je to asi stále menej ako tu. A taktiež išlo najmä o neurológiu, kardiológiu či kožného lekára.

Keď však v Nemecku človek zavolá do svojej zdravotnej poisťovne, že hľadá termín u ambulantného lekára, sú mu tam povinní nájsť termín do štyroch týždňov, no mohlo to byť aj do vzdialenosti sto kilometrov od miesta bydliska. Ak išlo o akútnu vec, bolo to skôr, ale ani v Nemecku nie je štandardom dostať termín do týždňa.

Martin: Keď sme v rámci nemocnice povedali, že potrebujem CT alebo MR vyšetrenie pacienta, mali sme ho najneskôr na druhý deň, čo však súviselo aj s tým, že nemocnica spolupracovala so súkromnou rádiológiou, ktorej priestory v nemocnici prenajímala. Mali sme tak k dispozícii spolu tri MR prístroje a jedno CT, čo takisto nebolo štandardom v bežných nemocniciach.

Keď vám v nemocnici zdiagnostikovali nádor, všetko, čo sa dalo, vám v nej spravili a mohla to byť aj menšia regionálna nemocnica. Zasadol multidisciplinárny tím, spravil sa plán, čo sa s pacientom dá robiť, a išlo sa.

Čím to je, že to tam funguje?

Martin: Je to aj o špecialistoch, ktorí v danej nemocnici pracujú a sú garantmi danej oblasti. Keď sa pacientova terapia v nemocnici skončila, presne vedel, kam sa má hlásiť. Prepúšťacie správy sa posielali poštou ošetrujúcim lekárom alebo mali lekári prístup do nemocničného informačného systému a mohli si takto svojich pacientov sledovať.

Martina: Cesta pacienta je tam oveľa jasnejšia ako tu, nemusí si toľko vybavovať po vlastnej linke ani si sám dopĺňať vyšetrenia. V tomto máme na Slovensku na čom zapracovať.

Tu vnímam, ako pacient a jeho rodinní príslušníci začnú vyvolávať každému známemu, ktorý im len napadne, že by mohol mať nejaký kontakt na nejakého lekára, aby mu niekde vybavil skorší termín. Samé vyvolávanie a stres. Na toto sme neboli zvyknutí.

Pán Strečanský, vy máte skúsenosť už z troch rôznych slovenských nemocníc. Čo by naše koncové nemocnice mali robiť inak, aby fungovali lepšie?

Martin: Myslím si, že naše nemocnice potrebujú viac jasných štruktúr a definovaných pravidiel. Musia jasne vedieť, aké výkony majú poskytovať, v akom čase a s akým personálom a následne musí aj niekto kontrolovať, či naozaj poskytujú všetko to, čo im z ich kategorizácie aj vyplýva. Ak nejaká vôbec reálne existuje.

Každá fakultná nemocnica by mala niektoré výkony poskytovať s pohotovosťou 24/7, inak ju nemôžeme nazývať fakultnou. My sme v oveľa menších nemeckých nemocniciach poskytovali viaceré špecializované výkony či služby pacientom, prednášali študentom medicíny či sestrám, pracovali spolu s medikmi a nenazývali sme sa preto fakultnou nemocnicou.

Audit ministerstva zdravotníctva ukázal, že viaceré operačné sály v našich koncových nemocniciach nie sú vyťažené na maximum a popoludní sa v nich takmer neoperuje. Je to tak aj v Nemecku?

Martin: V Nemecku sa v niektorých väčších nemocniciach operuje v niektorých akútnych odboroch 24/7, ale elektívne operácie sú len počas pracovného času.

V našej menšej nemocnici sa operovalo pravidelne do tretej či štvrtej podľa pracovného času, ale určite sa nekončilo o dvanástej či jednej. Vždy sa všetci snažili skončiť v normálnom pracovnom čase, ale neodmietali sa operácie a zákroky preto, že by sa náhodou mohli natiahnuť. Na to boli službukonajúci lekári s personálom pripravení, aby zostávali dlhšie.

Neurochirurg, ktorý sa vrátil z NemeckaStojí ma tu viac energie dostať pacienta na operačný stôl ako samotná operácia

Lukáš Kekelák

Tlačí sa v nemeckých nemocniciach na výkon lekárov viac ako tu?

Martin: Tam je to veľmi nastavené na výkon. Môj šéf mal každý rok s vedením sedenie, na ktorom sa bavili, aké sme mali čísla pred rokom, aké chceme dosiahnuť tento rok a čo pre to treba spraviť, aby bol zisk vyšší a pracovalo sa efektívnejšie.

Každá nemocnica sa snažila mať oddelenie, ktoré jej bude čo najviac zarábať. A intervenčná kardiológia alebo intervenčná rádiológia či neurochirurgia sú lukratívne odbory, v ktorých sa najviac tlačilo na výkon. Veľa nemocníc ich chcelo poskytovať 24/7, aby tým zvýšilo rating svojej nemocnice a získalo aj vyššie platby od poisťovní.

Neustále sme boli vedením sledovaní, koľko pacientov sme liečili, s akými diagnózami a ako rýchlo. Bol tam veľký tlak na to, aby sme liečili čím viac pacientov a čo najrýchlejšie. A ak poisťovňa v Nemecku zaplatila za nejaký výkon ako jednodňový, tak nikto nenechal pacienta v nemocnici ležať tri dni, pokiaľ nenastali komplikácie, lebo by to poisťovňa nezaplatila.

Martina: Doteraz keď mám v práci niekedy voľnejšie, mám výčitky, lebo nie som zvyknutá sa v pokoji naobedovať. V Nemecku sa často robilo takým štýlom, že sme pravidelne nestíhali ani obed.

Manželia Martin a Martina Strečanskí. Foto: Postoj/Adam Rábara

Témou posledných dní sú viaceré úväzky lekárov. Rieši sa to aj v Nemecku?

Martin: Neviem o tom, lebo nemocničný lekár nemohol mať úväzok v ambulancii a ani nemohol popri práci v nemocnici vlastniť ambulanciu, respektíve to bolo v rámci povoľovacích procesov dosť komplikované a museli s tým súhlasiť zástupcovia poisťovní. Je to tam striktne rozdelené.

To, že pracujete tri dni v nemocnici a dva dni v súkromnej ambulancii alebo dopoludnia v nemocnici a popoludní v ambulancii, bolo výnimkou. A jedným z dôvodov bolo práve to, aby si lekári nemohli z ambulancie či nemocnice posúvať pacientov.

Samozrejme, spolupráce medzi ambulantnými lekármi a nemocnicami boli prirodzené a pre pacientov prospešné. Aj v Nemecku môžete robiť v dvoch nemocniciach alebo na dvoch miestach, ale v praxi som sa tam nestretol s tým, že by niekto po práci v nemocnici išiel ešte ambulovať „ku sebe“.

Vy teraz máte dva úväzky – jeden v trnavskej nemocnici a druhý v kardiocentre v Nitre. Dá sa to stíhať?

Martin: Áno, lebo som na 0,8 úväzku v Trnave a na 0,2 úväzku v Nitre, takže dokopy to nepresahuje sto percent. Samozrejme, mám pohotovosť na telefóne, a keď musím ísť k akútnemu pacientovi mimo pracovného času, je to extra čas, po ktorom na druhý deň nastupujem v štandardnom nasadení ako ostatní. V takých prípadoch reálne pracujem viac hodín, ako činí môj úväzok 1,0.

Niektorí lekári popri práci v nemocnici stíhajú aj vlastnú súkromnú ambulanciu, učenie na univerzite, prípadne jednodňové výkony. Pokladáte to za správne?

Martin: Zatiaľ som sa osobne na Slovensku nestretol priamo s lekárom, ktorý by mal neúmerne vysoké úväzky u viacerých zamestnávateľov. Ak si niekto odrobí svoj výkon naplno v nemocnici a potom chce ešte v popoludňajších hodinách ambulovať, keď neslúži, pokojne. Ale keď má byť niekto v nemocnici do tretej, nech je tam do tretej a neodchádza skôr do vlastnej ambulancie. Verím, že to sa nestáva.

Vedľajšie úväzkyTakmer tritisíc lekárov pracuje aspoň na troch miestach naraz. Kontrolóri sa pýtajú, ako to stíhajú

Lukáš KekelákKristína Votrubová

Pre Denník N ste v minulosti povedali, že na Slovensku veľa vašich mladých kolegov „vyťukáva“ lekárske správy, zatiaľ čo by to mohli robiť sekretárky, aby sa nemrhalo ich potenciálom. Je lekárska byrokracia na Slovensku oveľa horšia?

Martin: V Nemecku sme mali na písanie správ diktafóny, následne to prepisovali sekretárky a neskôr program v počítači. Bola to veľká úspora času. Stíhali sme vďaka tomu robiť viac. V Nemecku sme nemali čas len na písanie správ, tam sme si museli ako lekári na oddelení urobiť aj odbery krvi, sami si pichať flexily. Tam to nerobia sestričky, ako sme zvyknutí u nás.

Martina: Veľa zo svojho pracovného času tu míňate aj na vytelefonovávanie. V Nemecku sme okrem akútnych stavov a špeciálnych požiadaviek nemuseli nikomu volať a prosiť ho, že chceme nejaké vyšetrenie pre pacienta, ak bolo indikované. Zadali sme to v počítači a bolo vybavené.

Podpísali by ste tvrdenie niektorých mladých lekárov, že starším lekárom sa nechce mladším kolegom odovzdávať skúsenosti?

Martin: To je do určitej miery pravda. Sám viem, že keď zaúčam kolegov, nie som taký rýchly a ani by som toľko vyšetrení nestihol, ako keby som pracoval sám, lebo to berie veľa času. Ale ak si nevychováme alebo nenaučíme kolegov to, čo potrebujú vedieť, tak sa nebudeme nikam posúvať, preto by sa toho starší kolegovia nemali báť: odovzdávať skúsenosti je veľmi dôležité.

Ja dúfam, že moji kolegovia budú šikovnejší ako ja a budeme sa posúvať navzájom. A keď dostanem infarkt ja, bude ma mať kto adekvátne a rýchlo ošetriť. (Úsmev.)

Martina: V Nemecku sa mi odovzdávanie skúseností a zručností javilo prirodzenejšie. Väčšina starších lekárov tlačí na to, aby mladších čo najskôr zaučili, aby atestovali a odbremenili ich, keďže tak budú môcť robiť služby. To, že to stojí nervy a čas, je naozaj pravda. Musíte byť na to aj povaha, nie je to ľahké, ale oplatí sa to. A mladší kolegovia sú za to extrémne vďační.

Martin: Keď ma v Nemecku zavolali, že mi idú ukázať niečo na sálu alebo že ďalšie vyšetrenie urobím ja, tak som nepovedal, že teraz nemôžem alebo že ešte niečo dokončím, ale musel som všetko pustiť a ísť hneď. A to, čo som robil, som si dorobil potom, ak sa dalo a pacient nebol v akútnej situácii. Nikto tam na vás s ničím nečaká. Ak odmietnete ponuku, môže sa stať, že sa už nebude opakovať.

Mal som aj obrovské šťastie na kolegov, ktorí ma posúvali ďalej. Ako hovoril môj šéf: „Lojalita má dva smery: ja pomôžem tebe, ty zase v niečom inom mne“, inak taká spolupráca nebude dlho fungovať.

Manželia Martin a Martina Strečanskí. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako vnímate atestačný systém na Slovensku?

Martin: Niektoré predatestačné povinnosti a postupy tu nepokladám za optimálne a niektoré stáže by som pokojne vypustil či skrátil. V Nemecku sa sledujú najmä praktické výkony, nie to, kde všade som cirkuloval a stážoval. Neobiehal som tam po veľkých nemocniciach a nemyslím si, že som teraz horší lekár ako moji slovenskí kolegovia, ktorí si kvôli povinnej stáži vo vyšších srdcovo-cievnych ústavoch museli v inom meste na niekoľko mesiacov vybavovať ubytovanie a riešiť rodinné záležitosti a organizovať chod rodiny. 

To si nedokážem v našej situácii predstaviť, keďže sme si rodinu založili hneď po škole a boli sme na výchovu detí sami dvaja. Už zorganizovať služby a pracovný čas dvoch lekárov bolo veľmi náročné.

V čom funguje atestačná príprava v Nemecku inak?

Martin: V Nemecku atestácie spadajú pod lekársku komoru, v ktorej máte svoju evidenciu, a keď naplníte harmonogram toho, čo pred atestáciou musíte spraviť. A ak prejdete prísnou kontrolou, kde ste čo a kedy a pod akým školiteľom absolvovali, dostanete termín atestačnej skúšky v priebehu niekoľkých týždňov či mesiacov. Všetko bolo systémom jasne dané a všetci mali rovnaké podmienky.

Keby som svojmu nadriadenému povedal, že čakám rok na atestačnú skúšku, tak by sa už sťažoval na lekárskej komore. Bolo aj jeho záujmom, aby som atestoval čím skôr a mohol slúžiť bez dozoru.

Aktuálne sú už dané limity, keď sa musí daný sekundárny lekár prihlásiť na atestáciu, aby sa zbytočne nepredlžovali časy, keďže niektorí nadriadení neumožňovali povinné cirkulácie svojim lekárom z organizačných a personálnych dôvodov na pracovisku a tým sa vyvíjal tlak na samotného lekára aj na vedúceho pracoviska, pod ktorým lekár pracoval.

Martina: Nefunguje tam niečo také, že máte v rámci roka len dva termíny atestačnej skúšky. Len čo ste boli traja, vybrala sa skúšobná komisia pozostávajúca z troch členov a dostali ste termín. A nemohol vás skúšať ten, pod ktorým ste pracovali. A neboli to len ľudia z univerzít vyčlenení na tieto skúšky, ale aj bežní primári z nemocničných oddelení.

V mnohom bola atestácia v Nemecku nastavená jednoduchšie ako tu. Nebolo to ľahšie, ale podľa môjho názoru predvídavejšie a logickejšie.

Čo po vašej trojročnej skúsenosti pokladáte za najväčší problém slovenského zdravotníctva?

Martin: Dostupnosť jednotlivých vyšetrení. To, čo nemocnica poskytovať má, nech aj reálne poskytuje a nech to niekto kontroluje, či to reálne robí a v akom režime. A ak je problém, hľadajme riešenie, ako a kedy to napraviť, nie dôvody, prečo to nejde a nikdy nepôjde.

Martina: Za mňa je to najmä komunikácia. Myslím si, že polovica slovenských pacientov by sa toľko na zdravotníctvo nesťažovala, keby sa zdravotníci s nimi normálne rozprávali a vysvetľovali im veci ľudsky a bez arogancie ako človeku. A bez toho, aby im povedali, že na nich nemajú čas, aj keď ho nemajú.

Nemyslím si, že Nemci sú lepší ľudia alebo majú výrazne lepšie zdravotníctvo, len sa vo viacerých smeroch držia na nejakej profesionálnej úrovni bez arogancie a vyvyšovania. Pacient nemôže mať pocit, že lekára svojím zdravotným problémom otravuje.

Je niečo, čomu v našom systéme stále nerozumiete?

Martin: Predoperačným vyšetreniam skoro pre všetkých. Nevravím, že pacient nemá byť pred operáciou vyšetrený, ale tu sa to s nimi preháňa a je to zbytočná záťaž celého systému.

Psychiatrička o návrate z AnglickaSlováci fungujú na liekoch, ktoré som predpisovala len pri búchaní hlavy o stenu

Lukáš Kekelák

Nevolali ste iných kolegov Slovákov z Nemecka, aby sa tiež vrátili domov?

Martin: Len raz, a to aj preto, lebo viem, čo je za tým. Veľmi by som sa tešil, keby som tu mal kolegov, s ktorými som tam začínal, ale vieme, koľko energie, stresov a všetkého nás to stálo. Ak je niekto niekde zabývaný, chce to veľkú guráž spraviť takéto rozhodnutie. A keď vidia, čo sa tu miestami deje, sú aj celkom radi, že ostávajú v Nemecku.

Martina: Návrat veľmi závisí od toho, aké máte zázemie na Slovensku, aké máte rodinné vzťahy, do akého prostredia sa idete vrátiť. To nie je len práca a peniaze, koľko vám kto za to zaplatí. Nepovedala by som všetkým, vráťte sa. Nedá sa to paušalizovať. Vieme, aká je cena.

Ani vaša bývalá nemocnica vás nevolá späť?

Martina: Chodíme tam pravidelne raz, dvakrát do roka, lebo deti sa chcú stretnúť s kamarátmi. A z nemocnice to tiež pravidelne skúšajú.

Martin: A pravidelne dúfajú a vždy sa opýtajú. Aj keď postupne sa veci a kolegovia menia. Keď prídem do nemocnice, mám pocit, že som bol len tri týždne na dovolenke. Ale zatiaľ je nám dobre aj tu, máme dobrých kolegov, susedov, okolie a sme radi, že sme to skúsili.