100 rokov od narodenia kardinála Jána Chryzostoma Korca Jedinečný príbeh muža, ktorý sa v montérkach vzoprel komunizmu

Prvá polovica 20. storočia bola hviezdnou hodinou európskeho katolicizmu. Vyrástli v nej obrovské osobnosti európskej kultúry i národných kultúr, ktorých východiskom tvorby bol ich katolicizmus.

Ako príklad stačí spomenúť len vo Francúzsku mená ako Paul Claudel, Gabriel Marcel, Jacques Maritain. V Česku to boli katolícki básnici Jan Zahradníček, Václav Renč, Jakub Deml, Otokar Březina, Bohuslav Reynek, rovnako spisovatelia a literárni kritici.

Slovensko v tom čase zažilo tiež nebývalý rozkvet katolíckeho básnictva (Dilong, Šprinc, Strmeň, Silan, Žarnov, Veigl a ďalší predstavitelia Katolíckej moderny), patrili sem filozofi ako Hanus a Hatala, literárni kritici ako Kútnik Šmálov.

Prvá polovica 20. storočia znamenala aj obrovský rozmach katolíckych teológov v Európe, ktorí akoby boli „povolaní“ teologicky i duchovne pripraviť Druhý vatikánsky koncil: do tejto generácie patrili nemeckí teológovia Karl Rahner, Joseph Ratzinger a Bernhard Häring, francúzski kardináli Ives Congar a Henri de Lubac, ale rovnako Pierre Teilhard de Chardin, švajčiarsky teológ Hans Urs von Baltasar alebo holandský teológ Edward Schillebeeckx a ďalšie významné osobnosti.

V krajinách budúcej komunistickej Európy sa v prvej polovici 20. storočia zrodili a rástli katolícke osobnosti, ktoré neskôr čelili dlhému obdobiu prenasledovania cirkvi, počas ktorého podali svedectvo a zároveň svojím intelektom a vzdelaním pomohli zaplniť duchovné vákuum, do ktorého komunisti zatlačili naše krajiny. Pre stručnosť treba spomenúť v Česku také mená ako Zvěřina, Mádr, Pecka, Bárta, Bouše, ale i laikov ako Vacková, Vaško a ďalší.

Rovnako to bolo na Slovensku. Saleziáni Dermek a Zeman, lazarista Hutyra, redemptoristi Mastiliak a Krajčík, kapucín Jaďud, dominikán Gabura, jezuiti Srna, Dieška, Marko, Krapka, Porubčan, Hnilica, Ján Korec. Z biskupov Gojdič, Hopko, Vojtaššák, Buzalka, Barnáš, Pobožný, zo svetských kňazov Trstenský, Šmálik, Hlaváč, Izakovič, Valko, rovnako laici Jukl, Krčméry, Pecíková a mnoho ďalších, ktorí tvorili pevné body vtedajšieho zápasu za náboženskú vieru a slobodu.

Biskup Korec celebruje svätú omšu v Levoči počas návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995. Foto: TASR/Pavol Funtál

V priebehu celého tohto zápasu sa svojím príbehom a Božím povolaním stal symbolom a predstaviteľom veľkej generácie vyznávačov na Slovensku práve tajný biskup Ján Chryzostom Korec.

Najlepšie to vyjadril katolícky kňaz a básnik Janko Silan vo svojej samizdatovej zbierke Katolícke piesne z Važca.

Silan venoval zbierku biskupovi Korcovi slovami: „Najdôstojnejší otec biskup Ján Chryzostom Korec, SJ, prijmite tieto Katolícke piesne z Važca, naozaj patria Vám, lebo Váš život je symbolom Katolíckej cirkvi na Slovensku. Táto Cirkev aj pred Vaším pohľadom má čo sláviť, má prečo smútiť a prečo, ako v extáze, len ticho byť. Janko Silan.“

Výlučné postavenie biskupa Korca v celom spektre cirkvi na Slovensku bolo počas normalizácie nespochybniteľné.

Príbeh biskupa neporovnateľný s inými krajinami

Nástupom boľševizmu v Rusku v roku 1917 sa začína vo väčšine krajín, ktoré ovládla táto ideológia, éra prenasledovania a následne tajných cirkví.

Výnimku tvorí Poľsko, kde si cirkev za cenu statočného zápasu i obetí vydobyla nakoniec slobodný spôsob života.

V Maďarsku boli v roku 1950 zrušené všetky mužské i ženské rehole. Zakrátko však mohli založiť Školské sestry Notre Dame dve dievčenské gymnáziá a piaristi, benediktíni a františkáni dostali tiež po dve chlapčenské gymnáziá. Ostatní rehoľníci a rehoľníčky prežívali v rôznych povolaniach, ale štruktúra tajnej cirkvi, ako ju poznáme v iných krajinách, tu nevznikla.

V Rusku, na Ukrajine, v Rumunsku, Albánsku i v iných krajinách, kde bola väčšinová pravoslávna cirkev, tvoria tajní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky jedno veľké martyrológium. Buď boli vypovedaní z krajiny, alebo strávili dlhé roky vo väzení, alebo ich povraždili. Podobný osud stretol katolíkov v Číne a ďalších ázijských krajinách, kde zavládol komunizmus.

V kontexte týchto krajín je príbeh biskupa Jána Korca jedinečný. V Rusku došlo k prvej tajnej biskupskej vysviacke z podnetu Svätej stolice v apríli roku 1926. Vykonal ju francúzsky jezuita Michel d´Herbiny, ktorého krátko predtým vysvätil za biskupa v berlínskej nunciatúre Msgr. Eugenio Paccelli, neskorší pápež Pius XII.

Ján Chryzostom Korec a biskup mons. Pavol Hnilica s Matkou Terezou z Kalkaty v Nitre počas jej 3-dňovej návštevy Slovenska v roku 1990. Foto: TASR/Vladimír Benko

Séria biskupských vysviacok sa na Slovensku začala v januári 1951 bez vedomia Svätej stolice. Bol to postoj rožňavského biskupa Róberta Pobožného, ktorý v izolácii, do ktorej sa dostal vo svojom biskupstve, dôveroval slovenským jezuitom, osobitne pátrovi Matejovi Markovi. Ten vtedy zastupoval provinciála Jána Srnu, ktorý bol izolovaný.

V januári 1951 bol takto vysvätený za biskupa Pavol Hnilica. Keď Štátna bezpečnosť vydala na Hnilicu zatykač, po konzultácii s pátrom Markom vysvätil v auguste 1951 za biskupa Jána Korca a následne sa Hnilicovi podarilo ujsť do Rakúska.

Krátko po vysviacke bol Korec v skrytosti akceptovaný ako biskup zo strany Svätej stolice. Prvý rok zostal vo svojej novej úlohe vedome pasívny, po roku začal svätiť rehoľníkov, ktorých zastihla barbarská noc v apríli 1950 a s vedomím svojich predstavených chceli byť vysvätení.

Súdom sa začína nová etapa Korcovho života. Bol odsúdený aj za tajné vysviacky kňazov. Súd nad ním bola vlastne jeho biskupská inštalácia.Zdieľať

O tom, že Korec je tajným biskupom, sa ŠtB dozvedela v roku 1955 a o tomto vyzradení sa dozvedel aj Korec. Dôvod, pre ktorý ho ŠtB hneď nezatkla, nie je jasný. Možno to bolo dané tým, že išlo o obdobie po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, možno do toho čoskoro zasiahla maďarská revolúcia v októbri 1956, ale tiež je možné, že ŠtB chcela zistiť širšiu sieť prepojení v tajnej cirkvi.

Korec bol zatknutý v marci 1960 a v máji 1960 bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Súdom sa začína nová etapa Korcovho života. Tým, že bol odsúdený aj za tajné vysviacky kňazov, jeho vysviacka bola zverejnená a on už nebol biskupom v úplnom utajení. Súdom nad ním bola vlastne jeho biskupská inštalácia.

Po ôsmich rokoch väzenia sa v roku 1968 vracia na slobodu. V roku 1969 ho k pápežovi Pavlovi VI. uvádza biskup Hnilica, ktorý sa medzitým stal pápežovým blízkym človekom. Pavol VI. mu na súkromnej audiencii darúva svoje biskupské insígnie, ktoré používal ako milánsky arcibiskup. Tým sa Korec stáva oficiálne uznaný Svätou stolicou.

Ján Chryzostom Korec víta v roku 1990 na Nitrianskom hrade prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Václava Havla. Foto: TASR/Drahotín Šulla

A hoci počas normalizácie pracoval ako robotník, navyše pod stálym tlakom ŠtB, jeho autorita na Slovensku i vo svete bola už nespochybniteľná. Korec bol Boží vyvolený, aby hoc aj v robotníckych montérkach bránil a dával smer celej cirkvi v čase komunizmu na Slovensku.

Korec po novembri 1989

Biskup Ján Korec bol 25. marca 1990 uvedený na biskupský stolec v staroslávnej Nitre. V júni 1991 ho pápež Ján Pavol II. menoval kardinálom. Piateho októbra 1991 usporiadala Matica slovenská v Bratislave na Námestí SNP veľké zhromaždenie, kde prvýkrát zaznela požiadavka vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Pozdravný list kardinála Korca tomuto zhromaždeniu prečítal herec Gustáv Valach. Keď 17. júla 1992 prijala Slovenská národná rada deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, Korec inicioval a zrejme aj napísal pastiersky list biskupskej konferencie Slovenska, ktorý túto deklaráciu privítal.

Mne osobne potom biskup Korec povedal, že si nevie predstaviť, že by v tejto historickej chvíli zostala katolícka cirkev stáť bokom od národa.

Biskup Korec sa tým chtiac-nechtiac ocitol na politickej pôde. Kým ešte pri deklarácii o zvrchovanosti svoj súhlasný postoj vyjadroval verejne aj trnavský arcibiskup Ján Sokol a dá sa predpokladať, že ho mal aj košický arcibiskup Alojz Tkáč, ďalší politický vývoj natrvalo rozdelil slovenskú biskupskú konferenciu.

V roku 1995 podpísali predseda KBS Rudolf Baláž a dvaja arcibiskupi metropoliti Ján Sokol a Alojz Tkáč vyhlásenie, v ktorom sa verejne postavili na obranu prezidenta Michala Kováča proti útokom, ktoré proti nemu viedla vtedajšia vládna koalícia. Tým, že to vyhlásenie podpísali metropoliti katolíckej cirkvi, ostatní biskupi neboli oslovení.

Sprava prezident Michal Kováč, prešovský gréckokatolícky biskup Ján Hirka, kardinál Ján Chryzostom Korec a metropolita Slovenska Ján Sokol počas inaugurácie prezidenta SR v Bratislave. Foto: TASR/Vladimír Benko

V marci roku 1996 prijala vláda Vladimíra Mečiara návrh zákona na ochranu republiky, ktorým SNS podmieňovalo svoj súhlas s prijatím slovensko-maďarskej zmluvy. Bývalí politickí väzni v znení tohto zákona ihneď rozpoznali zákon, podľa ktorého boli aj oni súdení a na základe ktorého možno v zásade kohokoľvek odsúdiť. Všetci slovenskí biskupi s výnimkou biskupa Korca a jeho pomocného biskupa tento návrh zákona verejne odsúdili.

Biskup Korec nebol voličom HZDS ani SNS. Raz mi osobne povedal: „Ty si myslíš, že ja som niekedy volil niekoho iného ako KDH?!“

Korec sa svojimi ponovembrovými postojmi dostával do osamotenia. Zažíval ho v biskupskej konferencii, rozišiel sa s celoživotnými priateľmi Krčmérym a Juklom. Zdieľať

Korec však chcel, aby vznikla samostatná Slovenská republika. V ďalšom politickom vývoji, ktorý rozdelil nadlho slovenskú spoločnosť, ťažko mohol hľadať naplnenie svojho biskupského hesla „Aby všetci jedno boli“. Nosil v sebe zrejme traumu a koniec vojnovej Slovenskej republiky, hľadal cestu k politickej jednote. Táto sa mohla uskutočniť len na čele s Vladimírom Mečiarom a to bol problém.

Nosil v sebe zrejme aj historickú nedôveru voči niektorým susedným národom. Vo februári 2008 Svätá stolica potvrdila nové delenie diecéz a ich hraníc na Slovensku. Biskup Korec veľmi bránil, aby historická Nitrianska diecéza zostala národnostne jednotná a nemiešala sa s územiami národnostne zmiešanými. Nové členenie vnútorne neprijal a svoj postoj dal najavo aj tým, že sa nezúčastnil na slávnostnom obede na vatikánskej nunciatúre.

Korec sa svojimi ponovembrovými postojmi dostával aj do istého osamotenia. Zažíval ho v biskupskej konferencii, rozišiel sa s celoživotnými priateľmi a spolubojovníkmi Krčmérym a Juklom. Vždy mal okolo seba množstvo priateľov, ale pre slovenskú spoločnosť prestal byť jednotiacim prvkom, ako to bolo za komunizmu.

Oslavy 85. narodenín kardinála Jána Chryzostoma Korca, na ktorých sa zúčastnil aj prezident Ivan Gašparovič a premiér Robert Fico (na snímke vpravo). Foto: TASR/Henrich Mišovič.

Niečo podobné zažil aj v Ríme. Hovoril mi, že keď prišiel prvýkrát do Ríma, vtedajší prefekt kongregácie pre biskupov, beninský kardinál Bernardin Gantin, by ho z obdivu na rukách nosil. Potom niekto Gantinovi povedal, že Korec je nacionalista, a Gantin s ním prestal komunikovať.

Osobná skúsenosť s biskupom Korcom

Pána biskupa Korca som stretol prvýkrát v roku 1968. Bolo to po jeho návrate z väzenia. V byte Cilky Cesnekovej, ktorá bola odsúdená a väznená v procesoch s bývalými kolakovičovcami, neďaleko Justičného paláca.

Korca som vtedy viac počul, než videl. Byt bol plný, dvere boli všade otvorené a my sme v jednej izbe len počuli hlas tajného biskupa. Až na záver nám všetkým podal ruku.

Nebyť jeho rád, neviem, či by som celkom obstál v zápase s ŠtB. Vystríhal nás pred pokušením hrať s ŠtB veľkú hru.Zdieľať

Potom som ho náhodou stretol na jeseň 1969 na ulici, prihovoril som sa mu a odvtedy som ho navštevoval. Stal sa mojím spovedníkom, stál pri mne vo všetkých zápasoch a hľadaniach mladého človeka. Dával mi čítať samizdatové diela významných svetových teológov, otvoril mi svet slovenskej kresťanskej kultúry, pri ňom som spoznal dielo Ladislava Hanusa, Janka Silana, Jozefa Kútnika Šmálova.

Biskup Korec bol pevným bodom zápasu s komunizmom za zachovanie viery a cirkvi na Slovensku. Nezažil som, že by mal v tomto zápase slabú chvíľu. Poznal dobre psychológiu príslušníkov ŠtB, pred každým výsluchom i po ňom som ho o všetkom informoval. Nebyť jeho rád, neviem, či by som celkom obstál zoči-voči ŠtB, ktorá na nás už nepoužívala hrubosť a nátlak. Vystríhal nás pred pokušením hrať s ŠtB veľkú hru.

Vždy dodal: „Videl som v živote padať libanonské cédre.“ Niekto sa ho pokúšal trikrát zabiť. Na aute chodil väčšinou sám. Raz mal profesionálne narezanú pneumatiku, potom mu niekto uvoľnil kardánový podvozok a raz mu narezali brzdiacu hadičku.

Fotografia biskupa Korca z väzenia. Foto: TASR/Henrich Mišovič

Nakoniec mu satanisti poslali pohľadnicu, na ktorej bolo napísané: „Tak skoro, ako bude možné, ťa zabijeme!“

Osobitne si spomínam, ako sme v septembri 1988 mali ísť autom Jána Čarnogurského do Šaštína na sobotnú nočnú adoráciu. Čakali sme pred jeho domom, Čarnogurský neprišiel, lebo ŠtB ho izolovala. Odrazu prišlo auto, z ktorého vystúpili príslušníci ŠtB a vyzvali ho, aby išiel s nimi. Odmietol. Nato ho traja príslušníci nasilu tlačili do auta. Ale biskup robotník sa vzoprel.

Bolo neuveriteľné vidieť biskupa Korca vo vzruchu, s hlavou naklonenou, okuliarmi nabok, ako ho títo ľudia tlačia do auta. Odrazu niečo buchlo. Termoska s čiernou kávou, ktorú biskup nosil na nočné adorácie, zrazu praskla a obarila všetkých, eštebákov i biskupa. Korec im vtedy povedal: „Teraz ste narazili!“

V tom jeho zápase i ponížení som vtedy videl opravdivú krásu a silu slovenského katolicizmu. Na biskupa Korca budem spomínať vždy s úctou a vďačnosťou.