Zo života učiteľa Sto GenZ portrétov, pár vtipných a jedno nepríjemné zistenie

Na Slovensku je taká prax, že služobne starší učitelia chodievajú predsedať predmetovým maturitným komisiám na iných školách. Ich misiou je dohliadnuť, aby záverečné skúšky prebehli v súlade so zákonom a dobrými mravmi. Keď sa škola dobre pripraví, veľa roboty to nie je. 

Je to zároveň príležitosť nacítiť atmosféru konkurenčných škôl, povychytávať inšpirácie a v prestávkach medzi skúšaniami si odbiť aký-taký networking. 

Tento rok mi pripadla povinnosť predsedať maturitnej komisii na bilingválnom gymnáziu. Keďže škola bola výborne pripravená a skúšajúce profesorky išli ako píly, zostávalo mi popri dohľade najmä trpezlivo sa brodiť hustým tokom času.     

Počas piatich dní sa za zeleným stolom vystriedala približne stovka absolventov a ja som si čas krátil zapisovaním spoločných definičných znakov tejto vzorky generácie Z. 

Otváram svoje zápisky. 

Prvé sú z kategórie archetypálnych. Podľa sociálnych teórií sú GenZ citliví, progresívne zmýšľajúci mladí ľudia, silno zameraní na duševné zdravie, životné prostredie a ekologické otázky. 

S tým, čo odznelo pri skúšaní, možno skôr súhlasiť. 

Zaujala napríklad odpoveď mladej maturantky, ktorá sebavedome vyhlásila, že za všetkými ekologickými problémami súčasnosti stojí v podstate ten istý neduh – ľudská nenásytnosť. Podľa nej nemá význam odvracať jednotlivé ekologické katastrofy, ale skôr sústrediť svoje sily na elimináciu kolosálnej nadspotreby. 

No fajn, z ktorého konca začať?     

Zároveň však za zeleným stolom niekoľkokrát zaznelo, že vo výchove a rodinnom prostredí uprednostňujú mladí ľudia tradičnú úplnosť, pravidlá, hranice a láskavé vedenie autorít, čo mi príliš progresívne neznelo.  

Listujem ďalej v poznámkach a pred sebou vidím dlhý zoznam postrehov z kategórie GenZ a statusové symboly.

Pod statusovým symbolom si predstavte viditeľný predmet, ktorý poukazuje na vysoké ekonomické a sociálne postavenie svojho majiteľa. Je to v podstate demonštrácia toho, že som úspešný človek. 

Vo svete dospelých sú to napríklad luxusné hodinky, drahé autá, zdieľané fotky z drahých dovoleniek, všetko, čím presviedčame druhých – a možno tak trochu aj samých seba – o svojej hodnote. Medzi mladými to doteraz v kategórii majetku boli dlho najmä technologické vymoženosti – drahé smartfóny a iné smart zariadenia, napríklad hi-tech slúchadlá. Spoza maturitného stola sa mi zdalo, že čoraz neústupčivejšie im dýcha na krk niečo oveľa prozaickejšie – tenisky. Bežné obstarávanie pre tínedžera sa začína niekde pri sume 80 eur, ale môže to byť násobne viac. To môže byť jeden z dôvodov, prečo sa GenZ nezdráha zlaďovať ich s elegantnými oblekmi či spoločenskými šatami.  

Keď pri maturitnej otázke hobby a životný štýl už tretie dievča v poradí povedalo, že jeho obľúbeným koníčkom je zdvíhanie činiek, spozornel som. Aj toto sa mi v niečom ponáša na statusový symbol. Vrásky skepsy sa mi prehĺbili ešte viac po tom, ako nás vehementne presviedčali o tom, koľko šťastia im to prináša do života. 

Vau, toto sa kedy stihlo udiať? Dievčatá, ktoré vášnivo dvíhajú činky.

Podobne prekvapený budem, ak mi chlapci poobede zahlásia, ako veľmi ich popri starostlivosti o asymetricky našuchorené háro napĺňa plstenie a starostlivosť o črepníkové kvety.  

Nebude v dievčenskej túžbe po silovom tréningu predsa niečo inštrumentálne? Niečo, čo tým v konečnom dôsledku sledujú?  

Premýšľam, u koľkých z nich je drina za strojmi iba túžba podobať sa na ikonické tiktokové šablóny alebo viera, že hodnota mojej osoby sa odvíja v prvom rade od toho, aké príťažlivé je moje telo. Možno túto vieru a tieto túžby niekto priamo či nepriamo generuje. A možno iba zbytočne konšpirujem.    

V každom prípade, ak platí, že sa klaniame a slúžime tomu, čomu venujeme najviac času, tak po svete chodí už aj niekoľko takých, ktorí sa klaňajú vlastnému zadku. A celkom úspešne inšpirujú svojich followerov. 

Je to posledná úsmevná poznámka v zápisníku pred jednou oveľa vážnejšou.  

Drvivá väčšina najšikovnejších študentov z maturitnej vzorky zhodne vyjadrovala túžbu vypadnúť z tejto krajiny. 

Toto ma znepokojilo viac než všetky úvahy o klimatickej kríze, statusových symboloch či sociálnych sieťach. Pretože práve tam sa končí zábava a začína sa lámať otázka budúcnosti Slovenska.

To je však téma, ktorá si zasluhuje osobitný priestor.