Po petrohradskom ponížení Putina Najprv som sa bál, že sa Ukrajinci hrajú s ohňom, ale potom som analyzoval ruskú propagandu

Začal som mať nepríjemný pocit, že v piatom roku vojny napokon možno došlo na neustále varovania od skrytých proruských kolaborantov a autentických priateľov mieru.

Tých nie je vždy ľahké od seba odlíšiť; k tým prvým cítim opovrhnutie, k tým druhým, naopak, istú úctu.

V situácii, keď sa hromadia ruské neúspechy, však treba brať vážne argument oboch, teda že takéto „prekročenie červených čiar“ by mohlo viesť k eskalácii vojny a k nepredvídateľným reakciám Moskvy.

V stredu kulminoval ukrajinský úspech tým, že ukrajinské drony ráno pred otvorením Putinovho „Davosu“ zasiahli iba šestnásť kilometrov vzdialený ropný prístav a k tomu ešte jednu alebo dve vojnové lode Baltskej flotily v petrohradskom Kronstadte.

Delegáti Medzinárodného ekonomického fóra kráčali do kongresovej sály s pohľadom na obrovský čierny oblak dymu.

Pre Petrohradčana Putina to bolo osobné poníženie.

Odvážil sa tam vystúpiť iba preto, lebo mu robili ľudský štít zahraniční novinári a dnes vysokopostavení zahraniční hostia. Blúznil tam o vyfantazírovaných „2 440 štvorcových kilometroch“, ktoré vraj Rusi v tomto roku dobyli, a potom sa vrátil do bunkra.

Kedy, ak nie teraz, potrebujú Rusi európske telefónne číslo?

Ukrajinci zdokumentovali bezprecedentné zlepšenie vojenskej efektívnosti v takzvanom Májovom adventnom kalendári.
Takmer každý deň horela iná ruská rafinéria alebo iný ropný uzol: Tuapse, 430 kilometrov od Ukrajiny. Perm, 1 500 km. Kiriši, 870 km. Jaroslavľ a Semibratovo, 680 km. Astrachaň, 820 km. Riazaň, 480 km. Kstovo, 830 km. Syzraň, 850 km. Šescharis a Grušovaja, 420 km. Volna, 340 km. Vtorovo, 620 km. Solnečnogorskaja, 560 km, Volgograd, 480 km. Armavir, 500 km. Saratov, 630 km. Lazarevo, 1 050 km.

Na Kryme už nie je benzín a nedostatok paliva hlási čoraz viac okupovaných a neokupovaných oblastí Ruskej federácie.

V tejto situácii som považoval za ťažkú chybu, že sa EÚ nedokázala dohodnúť na vymenovaní európskeho vyjednávača pre mierové rokovania. V hre boli mená ako Angela Merkel alebo Mario Draghi.

Pýtal som sa, či nám to nepadne na hlavu, keď európsku pozíciu ďalej komunikuje Estónka Kaja Kallasová. Paradoxne je to teraz ukrajinský prezident Zelenskyj, ktorý prejavuje väčší záujem o mierové rokovania.

Pýtal som sa: Kedy, ak nie teraz, potrebujú Rusi, keď sa chcú dohodnúť na ukončení vojny, európske telefónne číslo?

Potom som začal sledovať ruskú propagandu.

Chcel som vedieť, ako predáva najlepšia mediálna mašinéria Rusom skutočnosť, že Rusko momentálne prehráva vojnu.

Existuje celá vrstva ukrajinských antipropagandistov, ktorí deň čo deň prezentujú najkrajšie excesy nepriateľskej propagandy.

Všetci ukazovali dookola výroky Oľgy Skabejevovej – lebo tie sa dali čítať ako priznanie ruskej porážky.

Skabejevová je spolu so svojím manželom Jevgenijom Popovom moderátorkou spravodajskej relácie 60 minút, ktorá v dvoch denných vydaniach trvá spolu okolo 180 minút.

Je to silná postava, veľmi prototypná Ruska, s ktorou sa ľudia ľahko identifikujú. Skabejevová na nejaký čas precitla už v roku 2023, keď sa Rusko pripravovalo na stroskotanú ukrajinskú protiofenzívu.

Teraz v rozhovore s jednou horúcou hlavou tvrdila, že Rusko musí ušetriť ukrajinských civilistov.

Najsilnejšie značky televíznej propagandy totiž žiadnu porážku nepriznávajú.

Ikonickou sa stala jej veta v rozhovore s inou horúcou hlavou. Vyrátala, že pri momentálnom tempe postupu potrebuje ruská armáda 33 rokov, aby dobyla celý Donbas, a Ukrajinci sa na tom zabávajú.

S povzdychom povedala v ruštine: „Zderživať da, no pobediť tože ne udajotsja.“

Nepodarí sa zvíťaziť.

Dobre som urobil, že som si nevystačil s touto povzbudzujúcou vetou a pozeral som približne desať hodín vysielaného materiálu okolo petrohradského poníženia Putina.

To vykreslilo už iný obraz.

Najsilnejšie značky televíznej propagandy totiž žiadnu porážku nepriznávajú.

Šéfka RT Margarita Simonjanová očividne prežila rakovinu a už nevystupuje s parochňou, ale s krátkymi vlasmi. Ani smrť manžela, ani ťažká choroba ju neobmäkčili.

Skôr naopak: rozpráva, že pre nebezpečenstvo hroziace od ukrajinských dronov spí s deťmi na chodbe svojho bytu. Keď sa jej šesťročná dcéra opýtala, či ľudia, ktorí posielajú tieto drony, sú fašisti z druhej svetovej vojny, hrdo pochválila dieťa slovami: „Da, molodec, eto fašisti.“

Štvavý moderátor Vladimír Solovjov toľkokrát zhodil atómové bomby po celom svete, že už nemá ako pridať a zacyklil sa. Vždy robieva nadšenecké víkendové výlety k ruským agresorom na Ukrajinu, ale je očividné, že blízko k frontu sa už nedostane.

Keď strieľa z húfnice, vyzerá to na prvú svetovú vojnu.

Prečo ruské vojsko odpaľuje svoju hypersonickú raketu Orešnik zakaždým na bezvýznamné ciele?

V jeho takmer dennej relácii chýba izraelský kamarát Jakov Kedmi, ktorý sa zrejme urazil na protiizraelské tirády žida Solovjova počas vojny v Gaze. Občas sa ešte objavuje významný kinorežisér s tónovanými okuliarmi Karen Šachnazarov. Ten od začiatku vojny nikdy nepodceňoval Západ ani Ukrajincov.

Teraz hovorí, bez uvádzania zbytočných detailov, že „happy end nebude“.

Malý počet provojnových fanúšikov milblogerov dostáva vyššiu dávku pravdy.

Úplne sa ešte nenaplnilo želanie Alexandra Dugina, ktorý nedávno žiadal, aby sa internet Rusom podával už len „po porciách“ a len „ako odmena“.

Polooficiálny vojenský blog Rybar opatrne priznáva nedostatky, ale tieto zriedkavé riadky sa utopia v prívale správ o mase oslobodených dedín. A dnes už je aj dobytie „prasačej farmy“ dôvodom na správu.

Z väzenia stále bloguje imperialistický Putinov kritik, strojca prvej ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2014, Igor „Strelkov“ Girkin.

Oprávnene sa pýta, prečo ruské vojsko odpaľuje svoju hypersonickú raketu Orešnik zakaždým na bezvýznamné ciele.

Naposledy padla táto „zázračná zbraň“ na garáže v Bilej Cerkve. Ukrajinská babička tam na druhé ráno pre ukrajinské médiá oplakávala stratu svojho malého skladu paradajok.

Strelkov, ktorý žiada v mene „zachovania suverenity“ surovú eskaláciu vojny, môže otvorene pomenovať nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádza útočiaca armáda. Píše: „Je to práve logistika, ktorú nám nepriateľ teraz zámerne ‚vyraďuje‘. Je to zásobovanie, doručovanie, nasadenie a podpora, ktoré sú kľúčom k úspechu moderných vojenských operácií aj bojaschopnej ekonomiky.“

Zhrnie situáciu slovami: полный аллес капут.

Úplné alles kaputt.

Keďže počet followerov Strelkova sa po jeho odsúdení znížil na tretinu, chcel som vidieť niečo, čo vidí tá menšina bežných Rusov, ktorá si vôbec ešte púšťa nejaké „spravodajstvo“.

A petrohradské poníženie Putina? O tom sa diváci nedozvedeli nič.

Tak som si pustil 180 minút z relácie 60 minút.
Keďže Oľga bola pravdepodobne s Putinom v Petrohrade, službu mal jej manžel. A musím povedať, že veľmi rád by som bol muchou na stene pri raňajkách tohto manželského páru.

Popov totiž nepripustil žiadne porazenecké nálady. Bloky relácie sa začínali údajnými zločinmi Ukrajincov proti civilistom – rozporuplným bombardovaním „dievčenského internátu“ v Starobiľsku a útokom na autobus pri Jenakijeve – a s víťazným aktom, ktorý nemožno nazvať vyvesenie ruskej trikolóry.

Keďže tam nebol žiaden stožiar, víťazná scéna ukázala iba dvoch osamelých vojakov, ktorí stojac na hromade trosiek držali trikolóru v rukách.

Rôzni respondenti – medzi nimi naozaj bradatý „patriarcha vojenskej žurnalistiky“ Alexandr Sladkov – potvrdili Popovovi, že „napredujeme“ a „zdokonaľujeme sa“.

EÚ bola ukazovaná ako klub, ktorý nedokáže Ukrajine účinne pomáhať. V relácii to podporili výroky Petra Pellegriniho a Pétera Magyara.

V rozpore s faktmi sa tu tvrdilo, že 90-miliardový európsky kredit pre Ukrajinu stále nie je v suchu.

A petrohradské poníženie Putina?

O tom sa diváci nedozvedeli nič.

V programe 60 minút k tomu v stredu neukázali žiadne zábery.

Zaznela iba vágna informácia, že niečo letelo smerom na Petrohrad. K tomu pridali pôsobivú animovanú grafiku so zopár ukrajinskými dronmi, ktoré letia cez Poľsko a Pobaltie na sever a vytratia sa niekde pred ruskou hranicou.

Vnímam v neprekonanom majstrovstve ruských propagandistov istú nádej.

Na rozdiel od ruských rakiet, ktoré s perfektnou presnosťou trafili „objekty vojenského priemyslu“ v Kyjeve.

Slovom, ruská propaganda je práve v kríze ruského postupu kvalitná, sugestívna, inteligentná a namierená na emóciu.

Je viacvrstvová, oslovuje takmer každého niečím.

Široká masa je neuveriteľným spôsobom klamaná, vojnychtivým imperialistom sa podávajú väčšie kúsky pravdy a jednotlivci, ktorí vynikajú darom kritického a logického myslenia, majú cez počítač prístup k VPN a cez okno výhľad na viackrát po sebe horiacu rafinériu, takže sa môžu dokonca dopátrať k nejakej tej pravde.

Nedokážem odhadnúť, koľko je v Rusku ešte dedkov, ktorí režimu žerú vyhlásenia o „neplánovanej údržbe“ rafinérií, ktoré nikdy nezasiahli ukrajinské drony, ale vždy len úplne náhodou padajúce „trosky“ úspešne zostrelených objektov.

Vnímam však v neprekonanom majstrovstve ruských propagandistov istú nádej.

Ak sa Putin jedného dňa rozhodne, že si nateraz nechá dvadsať percent Ukrajiny, za ktorú obetoval ruskú ekonomiku a jeden a pol milióna ruských mužíkov, a pre istotu radšej podpíše prímerie, oni to dokážu predať ako víťazstvo.

Určite nie každému, riziko pre režim je významné.

Ale na hlupákov to ešte môže fungovať.