Týždenný výber šéfredaktora | Magyar na koni, Fico v pasci a slovensko-maďarské vzťahy v ohrození

Je to takmer na mesiac presne šestnásť rokov, čo sme naposledy zažili veľký otras vo vzájomných vzťahoch. Čerstvý premiér Viktor Orbán vtedy po triumfálnom víťazstve Fideszu presadil, aby Maďari žijúci za hranicami získali maďarské občianstvo bez toho, aby museli mať v Maďarsku trvalý pobyt.

Končiaca Ficova vláda presadila razantný protizákon, podľa ktorého stratil slovenské občianstvo každý, kto prijal cudzie. Orbánov zákon vtedy tvrdo kritizovali aj slovenské opozičné strany SDKÚ a KDH.

Naopak, viacerí poslanci SMK pred prijatím protizákona deklarovali, že prijmú maďarské občianstvo. A líder koaličnej SNS Ján Slota, ktorý žil celé roky politicky z odporu voči Maďarom, opäť vyhlasoval, že SMK treba zakázať, lebo jej cieľom je likvidácia slovenskej štátnosti.

V krátkom čase sa všetko zmenilo. Z parlamentu vypadla SMK, neskôr aj Slotova SNS, Robert Fico a Viktor Orbán našli spoločnú reč a od utečeneckej krízy v roku 2015 a najmä od vpádu Ruska na Ukrajinu sa stali strategickými partnermi v disente voči EÚ.

Najpozitívnejším dôsledkom tohto partnerstva bolo, že takzvaná maďarská karta na Slovensku fakticky zanikla a posledných pätnásť rokov vládol v slovensko-maďarských vzťahoch pokoj.

V ranoorbánovskom duchu

To sa teraz očividne zmení. Otázkou je, či to bude mať len podobu ochladnutia vzťahov medzi vládami v Budapešti a Bratislave alebo sa vrátime do predvolebnej atmosféry v roku 2010, či prezidentskej kampane v roku 2009, keď Ivanovi Gašparovičovi k presvedčivému znovuzvoleniu pomohla aj falošná antikampaň, podľa ktorej jeho vyzývateľka Radičová sľúbila Maďarom autonómiu výmenou za hlasy zo slovenského juhu.

Etnickú kartu vracia teraz do hry víťaz volieb Péter Magyar, ktorý postupuje takpovediac v ranoorbánovskom duchu.

Ako to zhrnul u seba na Facebooku po prvom telefonáte s premiérom Ficom, „o akýchkoľvek odborných politických otázkach“ bude nová maďarská vláda rokovať až po tom, keď dostane záruku, že „Slovensko zruší právny predpis hroziaci Maďarom na južnom Slovensku väzením“, a keď sa potvrdí, že „už nedôjde k vyvlastňovaniu pôdy našich maďarských spoluobčanov s odvolaním sa na Benešove dekréty založené na kolektívnej vine“.

Zredukovanie našich vzťahov na tieto dve témy je krátkozraké aj nebezpečné. Magyarova vláda tým aj tak nezíska žiadaný ústupok. Robert Fico vo svojej hranej role suveréna predsa nemôže pokľaknúť pred ultimatívnymi požiadavkami spoza hraníc.

Navyše, slovenský premiér gniavený tlakom domácich problémov si popri klasickej protiukrajinskej a energetickej tónine môže užiť novú polohu ochrancu slovenskej pôdy voči nárokom dávno vysťahovaných Maďarov. Jeho politruk Ľuboš Blaha na počkanie natočí v státisícoch sledované videá, ako Fico chráni pôdu pred maďarskými fašistami a iredentistami.

Andrej Danko už na tejto úrovni začal. O Magyarovi hovorí ako o pajácovi a poskokovi oligarchov, akí stoja aj za Zelenským. SNS vraj bude tvrdo bojovať pri otázkach, ako sú Trianon a Benešove dekréty.

Z pohľadu vzájomných vzťahov aj vnútornej politickej situácie by bolo oveľa lepšie, keby Magyar žiadal zmenu v oboch veciach a zároveň s Ficom riešil aj iné, najmä európsky dôležité problémy, v ktorých sa záujmy Slovenska a Maďarska prelínajú (priemysel, automobilky, energie).

Lenže bez ohľadu na to, do akej miery to budúci maďarský premiér vyhrotí, slovenskú pozíciu veľmi oslabuje fakt, že obe témy, lex Beneš aj konfiškácie, sú neudržateľné.

Lex Beneš aj konfiškácie treba zastaviť

Takzvaný lex Beneš z decembra 2025 hrozí polročným väzením každému, kto „verejne popiera alebo spochybňuje usporiadanie pomerov po druhej svetovej vojne“ a právne akty vtedajšej doby, je teda rovnako absurdný ako nejasný.

Hrozí väzenie tomu, kto verejne povie alebo napíše, že Benešove dekréty boli zločinom proti ľudským právam? Alebo sa má strachovať úradník z katastra, ktorý sa nechce podvoliť tlaku Slovenského pozemkového fondu a odmieta urobiť zápis? Alebo koná proti lex Beneš sudca, ktorý rozhodne, že súčasná konfiškácia na základe povojnových noriem je svojvoľná a protizákonná?

Robert Fico chodí medzi stredoškolákov s heslom „rešpektujem iný názor“, no jeho koalícia presadila týmto náhubkovým paragrafom najväčšie ohrozenie slobody prejavu našich Maďarov od roku 1989.

Našťastie, aj prijatie tohto trestného paragrafu kritizovali prokurátori a v tejto atmosfére je preto ťažké predstaviť si, že by ho niekto aplikoval.

Je možné, že v najbližších týždňoch či mesiacoch celý problém rozlúskne Ústavný súd a znesie zákon zo sveta. Ak sa tak nestane, o jeho zrušení sa rozhodne až vo voľbách v septembri 2027.

Kým problém náhubkového paragrafu je krištáľovo čistý a dá sa vyriešiť jedným rozhodnutím ústavných sudcov alebo hlasovaním v parlamente, podstatne zamotanejšie je to so stále prebiehajúcimi konfiškáciami.

Minister obrany Robert Kaliňák vo štvrtok v parlamente predviedol, akými argumentmi ich chce vládna koalícia hájiť: keďže sa konfiškačné účinky Benešových dekrétov a ďalších právnych aktov neprejavili pred osemdesiatimi rokmi v každej pozemkovoknižnej vložke a v každom katastrálnom zápise, dnes sa len na úrovni Pozemkového fondu naprávajú staré chyby a nedbalosti.

Preto sa podľa Kaliňáka konfiškuje majetok tým, ktorí sa v rozpore s prijatým právnym stavom prepracovali k zapísaniu na list vlastníctva, imitovali dedenie či dobromyseľné vydržanie.

Touto na pohľad čisto legalistickou interpretáciou Kaliňák podkopáva právnu istotu, no najmä prikrýva nové krivdy, za ktorými stoja niekedy záujmy štátu (napríklad pri budovaní bratislavského obchvatu), ale zjavne aj pozemková mafia.

Tých prípadov sú desiatky až stovky, pričom stále pribúdajú. Deje sa tak najmä od čias tretej Ficovej vlády, keď Slovenský pozemkový fond ovládli nominanti SNS.

To, čo Kaliňák predáva ako dokončenie konfiškácií v duchu Beneša, má často znaky svojvôle a nezákonnosti: štát dnes konfiškuje pozemky, hoci často nedokáže bezpečne preukázať, že ide o tú istú osobu, na ktorú sa po druhej svetovej vojne vzťahovalo konfiškačné rozhodnutie.

Alebo si predstavme dedičov, ktorí desiatky rokov užívajú pozemok, platia dane, nový majiteľ ho od nich v dobrej viere odkúpi (pričom oni mu ho v dobrej viere predali) a štát zrazu ten pozemok bez náhrady skonfiškuje a novému vlastníkovi povie, nech sa škody domáha u pôvodného predávajúceho. Alebo štát v súčasnosti skonfiškuje majetok na základe osemdesiat rokov starej evidencie Maďarov, ktorí boli vysťahovaní na základe výmeny obyvateľstva, až na to, že dotyčný Maďar tu napokon napriek zmienke v zaprášenom archíve zostal.

Pandorina skrinka

Takéto a podobné excesy sa dejú aj z dôvodu, že sieť úradníkov a advokátov si z toho urobila pozemkové eldorádo a tvária sa, že po osemdesiatich rokoch dávajú veci do poriadku. To nie je právny štát, ale džungľa.

Otázka je, čo sa s tým dá robiť bez toho, aby sa čo len náznakom otvorila otázka Benešových dekrétov a pôvodných konfiškácií z rokov 1945 – 1948.

V zásade sa to dá vyriešiť hneď ako počas Hegerovej vlády, teda politickým rozhodnutím na úrovni vedenia Slovenského pozemkového fondu, že sa takéto konfiškácie už nebudú diať. To by však mohlo byť opäť len prechodným riešením, kým fond zas neovládne pochybná klika. Lepšie je hľadať zákonnú úpravu, ktorá zabráni dnešným konfiškáciám a zároveň nespochybní tie historické.

Robert Kaliňák aj predstavitelia Smeru tvrdia, že v skutočnosti to bolo Progresívne Slovensko, ktoré otvorilo Pandorinu skrinku vyhlásením, že sa už nemajú uplatňovať Benešove dekréty.

Komárňanské uznesenie PS z novembra 2025 bolo naozaj nešťastné: ani nie tak tým, čo v ňom bolo napísané, skôr tým, čo v ňom chýbalo. Akoby sa dejiny neprávostí v slovensko-maďarských vzťahoch začali v roku 1945 uplatnením kolektívnej viny proti Maďarom a zabudlo sa na to, čo sa len pár rokov predtým dialo po Viedenskej arbitráži, ale aj roky a desaťročia predtým.

Progresívci tým vyvolali dojem, že ako prvá slovenská politická strana po roku 1989 bezvýhradne prijímajú naratív niekdajšej SMK a dnešnej Aliancie, čo sa neskôr usilovali rozptýliť.

To však nemení nič na tom, že reakcia vládnej koalície s lex Beneš prestrelila terč (PS) a zasiahla do srdca maďarskej komunity. A už vôbec to nič nemení na fakte, že progresívci celkom oprávnene upriamili pozornosť na súčasné konfiškačné machinácie.

Ak si túto tému neupraceme doma, hrozí europeizácia problému – napríklad v podobe rozhodnutí európskych súdov, ktoré môžu zatriasť nielen súčasnosťou. Pokiaľ bude Ficova vláda túto prax hájiť a nezastaví ju, nielenže sa budú páchať ďalšie krivdy, ale ešte viac sa bude hovoriť o Benešových dekrétoch ako o živom probléme.

V našich krátkych dejinách po roku 1989 by to zďaleka nebolo prvýkrát, keď najviac škodia národným záujmom tí, ktorí sa nimi najviac oháňajú.