Predstavitelia vládnych strán si na verejnosti posielajú veľavravné odkazy ohľadne v zákulisí pripravovaných opatrení, ktorými by vraj chceli rozhýbať neduživý rast slovenskej ekonomiky.
Napríklad minister práce Erik Tomáš sa zastrája, že nebude súhlasiť so žiadnymi návrhmi, ktoré by sa mali „dotknúť“ zamestnancov. Žiadna regionálne odstupňovaná minimálna mzda alebo predĺženie skúšobnej lehoty nebude. Aj ministerstvo hospodárstva pod vedením Denisy Sakovej uisťuje, že zvažované opatrenia neohrozia sociálne istoty...
SNS i Hlas by síce chceli dosiahnuť zrušenie extrémne nepopulárnej a ekonomicky škodlivej transakčnej dane. No minister financií Ladislav Kamenický zo Smeru to odmieta, pokiaľ menší koaliční partneri nenavrhnú, ako by nahradili výpadok štátnych príjmov (ide asi o pol miliardy eur ročne) po jej zrušení...
Andrej Danko odmieta rušenie rekreačných poukazov. Chcel by však vyššie dôchodky pre penzistov, ktorí sú starší ako 90 rokov...
Podobnými príkladmi by sa dalo pokračovať. Z protirečivých signálov, ktoré si posielajú koaliční politici, možno ľahko vytušiť, v čom spočíva hlavný problém ich ekonomickej politiky.
Aj by chceli rozhýbať hospodárstvo, ale nie tak, aby rozviazali ruky súkromnej komerčnej sfére, ktorá generuje bohatstvo a ekonomickú dynamiku. Niektorí by možno aj súhlasili so znížením daní, ale o znížení verejných výdavkov nechcú počuť, ba navrhujú nové pre vybrané skupiny voličov.
Trojica koaličných strán naráža na vlastné limity, ktorými sú jednak ich socialistická myšlienková výbava, jednak ich politický spôsob fungovania, ktorý spočíva v primitívnom kupovaní si voličov cez verejné výdavky.
Oboje je zásadne nezlučiteľné tak s úspešnou konsolidáciou verejných financií (teda s vyrovnaním štátnych príjmov a výdavkov), ako aj s vysokým ekonomickým rastom.
.jpg)
Len si to zrekapitulujme: od nástupu tejto vlády k moci v roku 2023 máme za sebou niekoľko kôl „konsolidácie“, ktoré z veľkej časti spočívali vo zvyšovaní daní pre občanov a firmy. Rozpočtový deficit sa tým príliš znížiť nepodarilo, lebo popri daniach rástli aj vládne výdavky (čo je úplne v rozpore s účelom konsolidácie).
No tie zvýšenia daní svojím podielom prispeli k priškrteniu hospodárskeho rastu (popri externých faktoroch ako Trumpove clá a vojenské konflikty). A tak jeden a pol roka pred voľbami si vláda náhle spomenula, že by mala spraviť niečo aj pre ekonomiku, a chystá sa kriesiť ten istý hospodársky rast, ktorý doposiaľ pomáhala brzdiť.
Veď je to smiešne! Ak chceme skutočne rastúcu ekonomiku, nesmieme démonizovať poctivo dosiahnutý úspech (firemný alebo individuálny), ale naopak, priať mu. Nemôžeme hádzať polená pod nohy podnikateľskej iniciatíve. Naopak, musíme nastaviť pevné zákonné mantinely proti korupcii, podvodu, krádeži či sprenevere. A umožniť, aby boli výkon, rozumne podstúpené riziko a svedomitá práca ocenené aj finančne.
A hlavne treba úplne zmeniť spôsob, ako u nás o ekonomike hovoríme: posunúť sa od nekonečných debát, ako existujúce bohatstvo „spravodlivejšie“ prerozdeliť, k otázke, ako nové bohatstvo systematicky vytvárať.
Aby sme len nekritizovali, konečný zoznam pripravovaných vládnych prorastových opatrení zatiaľ nepoznáme. A medzi tými, ktoré kolujú, je tiež pár takých, ktoré skutočne majú potenciál odstrániť rôzne zbytočné administratívne prekážky biznisu či znížiť regulačné náklady podnikania. Proste niečo ako v minulosti „kilečká“ Richarda Sulíka.
No netreba od tejto vlády očakávať priveľa. Rozumná ekonomická politika je v bytostnom rozpore so socialistickou a populistickou prirodzenosťou súčasnej koalície.
Paradoxne, najlepšie by vláda slovenskej ekonomike pomohla, keby zrušila viaceré svoje doterajšie opatrenia a aj mnohé z tých, ktoré tu vlády pod vedením Smeru zavádzali už od roku 2006.
Chcete pomôcť slovenskej ekonomike? Podajte demisiu.
Alebo ešte lepšie, vymažte sa z histórie posledných dvadsiatich rokov.