Babiš a Macinka vs. Pavel Moja bude pomsta. Prečo sa v Ankare český prezident s vládou ostentatívne obchádzajú

Po vlaňajších českých voľbách som pre Postoj napísal, že víťazstvo Andreja Babiša prinesie „slovakizáciu“ pražskej politiky. Došlo k nej v ešte väčšej miere, než som očakával: útoky vlády na hlavu štátu, ktorá sa usilovne snaží zachovať nestrannosť, až nepríjemne evokujú napäté spolunažívanie slovenských kabinetov s prezidentkou Čaputovou.

Niekoľkomesačný spor premiéra Babiša a ministra zahraničných vecí Petra Macinku s prezidentom Petrom Pavlom o to, kto bude krajinu zastupovať na júlovom summite NATO, musel napokon vyriešiť Ústavný súd.

Po tom, čo nariadil vláde, aby prezidentovi účasť umožnila, kabinet Pavlovi strpčil život tým, že mu osekal sprievod na minimum. Toľko vynaliezavosti, energie a času spáleného na vnútorný boj!

Napriek tomu má správanie aktérov svoju logiku.

České voľbyPrečo to bude Babiš a prečo to nie je len zlá správa

Tomáš Němeček

Prvý výstrel na Turka

Spor sa točil okolo výkladu stručného pravidla, ktoré znie v českej aj slovenskej ústave rovnako: „prezident zastupuje štát navonok“. Český aj slovenský základný zákon vychádzajú zo starej tradície, ktorá má korene v medzivojnovej republike a vo zvláštnom postavení prezidenta Masaryka ako najvyššieho veliteľa aj diplomata.

V komentároch k českej ústave možno nájsť rôzne výklady toho, či má v zahraničnej politike prevahu vláda alebo prezident. Doposiaľ sa však interpretácie končili pri tom, že hlava štátu a výkonná moc majú spoločne viesť diplomatický tanec, v ktorom sa navzájom dopĺňajú. Až kým prišla súčasná garnitúra, ktorá tieto krehké zvyklosti rozbila.

V tejto vojne ako prvý vystrelil prezident: v zime odmietol vymenovať za ministra Filipa Turka – hlavnú tvár menšej koaličnej strany Motoristi sobě – s odkazom na jeho charakterovú nespôsobilosť (Turek má záľubu v slovných agresiách a internetoví archeológovia na sociálnych sieťach dohľadali množstvo jeho vyjadrení, ktoré možno bez váhania nazvať rasistickými).

Tento krok pritom kritizovali aj právnici, ktorí inak s prezidentom súznejú. Napríklad profesor Jan Kysela – ktorý viedol prezidentov poradný zbor pre výber kandidátov na ústavných sudcov – síce vtedy ocenil Pavlovo podrobné odôvodnenie, ale varoval pred možnou „prezidentskou svojvoľnosťou“.

Predseda Motoristov Petr Macinka ako minister zahraničných vecí prisľúbil prezidentovi pomstu – a pustil sa do nej s mimoriadnou vynaliezavosťou a vytrvalosťou. Nevynechal žiadnu príležitosť, aby si do Petra Pavla verejne nerypol, na ministerstve obmedzil výmenu informácií s Pražským hradom a teraz chcel prezidenta vynechať zo summitu NATO (Pavel je celoživotný vojak, predsedal vojenskému výboru Aliancie a doteraz vždy na summitoch viedol českú delegáciu). Vecné dôvody na to neboli: prezident opakovane sľúbil, že na summite bude lojálny voči vláde a podporí jej pozíciu.

Vláda odsúvala rozhodnutie až do poslednej chvíle, aby už pokiaľ možno nezostal čas na Pavlovu ohlásenú žalobu na Ústavnom súde. Prezident ju napriek tomu v pondelok 22. júna večer podal – a Ústavný súd urobil bezprecedentný krok: v stredu 24. júna vyhovel predbežným opatrením, ktorým nariadil vláde doplniť prezidenta do delegácie. Konečné rozhodnutie vydá „v priebehu niekoľkých mesiacov“.

Postreh z južnej MoravyAko je možné, že pravicová hviezda Petr Macinka pochádza z bašty kresťanských prakomunistov?

Martin Leidenfrost

Štvrťprezidentský systém?

Časť komentátorov píše o posune k prezidentskému systému (Jan Kudrna z pražskej katedry ústavného práva píše pre server Echo24.cz o „štvrťprezidentskom systéme“). Pri triezvom pohľade to nesedí: Ústavný súd v stručnom odôvodnení pripomenul, že zatiaľ len priznal ochranu zaužívanej ústavnej zvyklosti, keďže doteraz sa všetci českí prezidenti zúčastňovali na všetkých summitoch NATO (s výnimkou roku 2022, keď tomu zabránil zdravotný stav Miloša Zemana).

Bývalý premiér Mirek Topolánek pre server Aktuálně.cz spomínal, že on sám mal zložité vzťahy s vtedajším prezidentom Klausom, keď však Klaus prejavil záujem zúčastniť sa na akomkoľvek summite, vláda mu zabezpečila logistiku. Sám Topolánek by veci nenechal zájsť tak ďaleko: „Ústava nepočíta s gerilovou vojnou nedospelých kreténov. V takom prípade je kompetenčný spor síce nechceným a pre mňa ťažko prijateľným, ale nevyhnutným vynúteným nástrojom.“

Viac otázok vyvoláva postup Ústavného súdu. Na čele kritikov stojí profesor ústavného práva Aleš Gerloch, bývalý dekan pražskej fakulty: deň pred rozhodnutím veštil, že prezident „nemá šancu“, a keď Ústavný súd vydal predbežné opatrenie, podľa Gerlocha tým prezidentovi „išiel na ruku“.

Presvedčivosť profesorových vyjadrení síce do istej miery znižuje to, že na jeseň bude kandidovať za Babišovo hnutie ANO do Senátu, no takéto predbežné opatrenie tu skutočne ešte nebolo. Veď ani Ústavný súd nebol jednomyseľný, hlasoval v pomere 10 : 2 (ďalší traja ústavní sudcovia chýbali).

Prehlasovaní sudcovia Jan Wintr a Dita Řepková – obaja nominovaní práve Pavlom – namietali, že nevidia žiadnu nutnosť takto sa ponáhľať, hlavný význam do budúcnosti bude mať až konečné rozhodnutie. Navyše sa obávajú, že teraz sa s návrhmi na predbežné opatrenie roztrhne vrece. Väčšina sudcov sa však rozhodla – aspoň načas – ukončiť spor, ktorý už mesiace otravoval českú politiku.

Tomáš NěmečekZnepokojuje ma, v akých zákopoch žijete na Slovensku

Jozef MajchrákMartin Hanus

Nepísaná zdvorilosť, písaný príkaz

Prečo to muselo zájsť až tak ďaleko? Prezidentovi treba priznať, že sa dlho snažil – navyše neverejne – dohodnúť, premiérovi posielal návrhy kompromisov (napríklad že si rozdelia akcie na summite). Kabinet ho však natoľko zatlačil do kúta, že mu nakoniec nezostala iná cesta ako súdny spor.

Pavel argumentuje, že to urobil aj v záujme všetkých budúcich prezidentov. K tomu treba dodať, že nepochybne aj v záujme svojho znovuzvolenia: nemalý počet Čechov nespokojných s vládou v ňom vidí hlavnú protiváhu voči Babišovi.

Napodiv aj Petr Macinka koná svojím spôsobom logicky: možno nie ako minister zahraničných vecí, ale rozhodne ako šéf strany Motoristi sobě. Ak nemá jeho malá strana upadať do zabudnutia v tieni Babišovho ANO (ako sa to v minulosti stalo iným koaličným partnerom), potrebuje viditeľné konflikty so silným súperom. A aj prezident má svojich početných odporcov; Macinka ich účinne oslovuje a možno medzi nimi nájde dosť ľudí, ktorí ho aj po budúcich voľbách udržia v snemovni.

Babiš sa do konfliktu nehrnul (mimochodom, sám sa v súvislosti s nevymenovaním Turka na Ústavný súd odmietol obrátiť, hoci mu právnici dávali dobré šance). Občas zohrával úlohu toho rozvážnejšieho, ktorý Macinku krotí: dobre informovaní reportéri portálu Seznam Zprávy uvádzajú, že aj po rozhodnutí Ústavného súdu mal minister zahraničných vecí pripravených pár vtipov na adresu prezidenta, ale premiér mu ich už zakázal – a Motoristi poslušne zacúvali do garáže.

No aj Babišovi vyhovuje, ak jeho koaliční partneri prezidenta trochu pošpinia. Petrovi Pavlovi sa potom ťažšie plní úloha nadstraníckeho zjednocovateľa spoločnosti. A premiér si neželá, aby ho hlava štátu karhala z pozície morálnej nadradenosti.

Každý koná podľa svojej logiky, ibaže to vedie k nezamýšľaným dôsledkom. Na summite v Ankare sa dve české delegácie okázalo míňali. A predseda poslancov ODS Marek Benda, najkonzervatívnejší člen českej snemovne, si v diskusii v Radiožurnále povzdychol, že najväčšie obavy má z konečného rozhodnutia Ústavného súdu (samotné predbežné opatrenie Benda považuje za správne).

Čo bolo dosiaľ záležitosťou nepísaných zvyklostí, etikety a zdvorilosti, bude teraz záväzne sformulované. Horší prezident si bude môcť vynútiť mandát na horšie veci.

Autor je právnik a bývalý novinár.