Analytik a bývalý diplomat Balázs Jarábik Európska taktika voči Rusku je nepochopiteľná. Kopírujeme bidenovskú politiku, akurát bez Bidena a s Trumpom na obzore

Vysvetľuje, prečo sa nový maďarský premiér Péter Magyar tak rýchlo dohodol s Ukrajincami na zlepšení postavenia Maďarov na Ukrajine. Kritizuje prístup Európskej únie a európskych štátov, ktoré podľa neho nemajú žiadnu jasnú stratégiu, ako a s akým cieľom ukončiť vojnu na Ukrajine.

Hovorí tiež, prečo Európska komisia na čele s Ursulou von der Leyen sľubuje Ukrajincom členstvo v EÚ v najbližších rokoch, hoci na to nemá mandát a je to pomerne iluzórne. Upozorňuje tiež, že Ukrajinu čaká veľmi ťažká zima a prečo sa Rusi svojho cieľa dobyť Donbas – aj napriek súčasným ukrajinským úspechom – nebudú chcieť vzdať.

Balázs Jarábik v rozhovore pre Postoj hovorí, ako Európu paralyzuje absencia strategickej debaty o konci vojny aj budúcich vzťahoch s Ruskom. 

Jarábik pôsobil dlhé roky ako diplomat v európskych službách, v rokoch 2019 až 2023 bol vedúcim oddelenia pre politiku, analýzu a koordináciu v Poradnej misii Európskej únie (EUAM) na Ukrajine. Predtým radil ukrajinskej vláde v otázkach integrácie do EÚ. Je zakladateľom konzultačnej spoločnosti Minority Report, ktorá sa zaoberá strednou a východnou Európou, a partnerom v spoločnosti R.Politik.

Ste expertom na Ukrajinu, zároveň slovenským Maďarom, ktorý žije v Budapešti. Maďarský premiér Péter Magyar ohlásil, že už existuje dohoda medzi Maďarskom a Ukrajinou o postavení maďarskej národnostnej menšiny. Tento spor bol aj dôvodom, pre ktorý Viktor Orbán blokoval členstvo Ukrajiny v EÚ. Je už naozaj všetko dohodnuté?

Treba si uvedomiť, že ide o súčasť dohody premiéra Magyara s EÚ. Ešte pred touto maďarsko-ukrajinskou dohodou bola ohlásená dohoda medzi Európskou komisiou a Maďarskom, ktorá sa týka európskych fondov. Mimochodom, jej presný obsah stále nepoznáme. 

Predpokladám však, že Európska komisia nebude voči novej maďarskej vláde vôbec milosrdná. Potrebujú, aby Maďarsko reálne splnilo stanovené míľniky. Poučili sa totiž z prípadu Poľska, keď peniaze pustili len na základe nejakého plánu na papieri, pri Maďarsku to už nechcú zopakovať.

Teda v prípade Poľska, keď sa po nástupe Donalda Tuska rýchlo dohodli na odblokovaní európskych peňazí, to EÚ oľutovala?

Áno, pretože v Poľsku niektoré problémy, ktoré im EÚ vyčítala, stále pretrvávajú a Brusel už nemá silnú páku. V prípade Maďarska až osemdesiat percent podmienok, ktoré Európska únia stanovila, súvisí s transparentnosťou. 

Samozrejme, je tam ešte aj migračný pakt a iné veci okolo školstva alebo otázok LGBTQI. To musia Maďari vyriešiť, inak im hrozí po rozhodnutí Európskeho súdu ďalšia pokuta.

Vráťme sa k dohode Maďarska a Ukrajiny. Čo je jej obsahom?

Európska únia ak nie priamo tlačila, tak dôrazne žiadala Maďarov, aby upustili od veta proti vstupu Ukrajiny do Únie. Budapešť to zasa nechcela urobiť bez dohody týkajúcej sa menšinových práv. Nová Magyarova vláda vlastne pokračovala v politike Viktora Orbána.

Teda prevzala všetky požiadavky Orbána voči Ukrajine?

Áno, prevzala presne tých jedenásť bodov, ktoré dala Orbánova vláda Zelenskému ešte vlani. Ukrajinci sa pokúšali s Maďarskom nejako dohodnúť, lenže Orbánova pozícia bola veľmi tvrdá. Napokon, Ukrajinu si vybral ako volebnú tému, ako protivníka, ktorého potreboval. Nevyšlo mu to, ale nová Magyarova vláda vo vete pokračovala a nechala ho v platnosti, kým sa nedohodnú.

Čo sa týka písomnej podoby tejto dohody, nie je verejná, ale ja som ju videl. Väčšina bodov je naozaj výhodná pre Maďarov. Ukrajinci však od Maďarov získali aspoň to, že svoje záväzky nemusia splniť hneď. V rámci akčného plánu sa plnenie rozloží na dlhšie časové obdobie.

V médiách sa objavila informácia, že bod, na ktorom to zatiaľ viazne, je zastúpenie maďarskej menšiny v ukrajinskom parlamente.

Dohodli sa aj na tom. Maďari nakoniec súhlasili, že od tejto požiadavky upustia. Na Ukrajine totiž dlho existovalo nepísané pravidlo, podľa ktorého nejaká strana vzala etnického Maďara na svoju kandidátku na také miesto, aby sa dostal do parlamentu.

Fungovalo to až do príchodu Zelenského, jeho strana to prvýkrát porušila. Ale treba povedať, že to pretaktizovali aj maďarské organizácie, ktoré od Zelenského akosi automaticky očakávali, že to miesto dostanú.

Prečo Maďari od tejto požiadavky ustúpili?

Zelenskyj momentálne nemá v parlamente ústavnú väčšinu. Ukrajinci nemôžu teda sľúbiť niečo, čo nedokážu splniť. Maďari to pochopili a vycúvali z toho. V maďarských vládnych aj expertných kruhoch, s ktorými som túto otázku konzultoval, však vládne s vyrokovanou dohodou veľká spokojnosť.

Dá sa stručne zhrnúť, ktoré body sú najdôležitejšie? Zrejme sa týkajú škôl a jazykových práv.

Iste, týkajú sa najviac jazyka, ale aj symbolických vecí. Maďari získajú zákonné právo používať svoje vlastné symboly – maďarskú vlajku, erb a takisto spievať hymnu, čo býva občas problém aj na Slovensku.

Keď človek prechádzal cez Zakarpatsko, v maďarských mestách a dedinách maďarské vlajky bežne viseli, Ukrajinci to ignorovali.

Presne tak, bolo to tolerované alebo ignorované, teraz to bude garantované štátom. Ďalej bude garantované maďarské menšinové školstvo, ktoré má platiť ukrajinský štát, podobne ako je to na Slovensku. 

Akékoľvek zmeny vo vzdelávacom kurikule budú podmienené súhlasom dvoch tretín rodičov. Teda napríklad aj zvýšenie počtu hodín ukrajinského jazyka alebo predmetov vyučovaných v ukrajinčine.

Súčasťou dohody je aj posilnenie prvkov samosprávy. Menšinové školy by vďaka tomu mali mať silnejšie postavenie.

Dohodu ešte musia schváliť parlamenty. Očakávate, že v ukrajinskom parlamente to môže naraziť, keďže Zelenskyj a jeho koalícia už nemusia mať väčšinu?

Jazykové otázky sú alfou a omegou postmajdanovskej Ukrajiny, teda presadiť tie zákony bude ťažké. Myslel som si, že nájdu šalamúnskejšie riešenie a budú to upravovať len na úrovni podzákonných regulácií, ale Maďari to odmietli a chceli to priamo v zákone. 

No ako som spomínal, Ukrajinci to chcú riešiť v rámci akčného plánu, podľa ktorého majú na implementáciu dva roky. Dohodli sa teda, že to splnia neskôr.

Znamená to, že Maďari teraz zdvihnú ruku za otvorenie predvstupových kapitol?

Áno, už to aj vyhlásili. To bol kľúčový moment. Komisia tlačila na Budapešť aj na Kyjev, aby sa dohodli. V tomto bolo dôležité, že Magyar pokračoval v Orbánovej politike a odkázal, že veto ponechajú, až kým nedôjde k dohode.

Je to vlastne prvý veľký úspech premiéra Magyara?

Za ešte väčší úspech považujem dohodu o uvoľnení európskych fondov. Aj keď pri nej stále nepoznáme podmienky. Oni presne toto sľubovali – že nebudú brzdou európskej integrácie Ukrajiny. V tomto sa to bude podobať na aktuálnu slovenskú politiku. To znamená, že môžu existovať napätia, napríklad v energetike, ale Maďarsko nebude blokovať integráciu Ukrajiny.

Niekoľko rokov ste pôsobili ako diplomat v Kyjeve a celkovo ste na Ukrajine žili osem rokov. Určite teda viete, že očakávania ukrajinskej politickej reprezentácie sú vysoké. Mnohí z jej predstaviteľov vidia roky 2027 alebo 2028 ako termín vstupu Ukrajiny do EÚ. Je však na tom vôbec niečo realistické? 

Je to realistické do tej miery, že je to súčasťou aj Trumpovho mierového plánu a sľúbili to aj európski politici. Ide o plán z tohto roka, ktorý obsahuje dvadsaťosem bodov. Američania od začiatku hovoria nie členstvu v NATO, ale o to rýchlejšia má byť európska integrácia. 

Európska integrácia je jedinečné inštitucionálne zakotvenie pre Ukrajinu, o ktorom Ukrajinci od Majdanu tvrdia, že zaň bojujú. Bez toho by z čisto politického hľadiska bolo pre Zelenského alebo akéhokoľvek iného ukrajinského lídra veľmi ťažké ukončiť vojnu.

Samozrejme, že Ukrajina má dostať nejaký realistický plán vstupu do EÚ. Problém je, že Európska komisia sa bije za jej čo najskorší vstup, čo zjavne nie je reálne.

Komisia pod vedením Ursuly von der Leyen veľmi rýchlo reagovala na Trumpov plán návrhom, ktorý sa volal reverzná integrácia. Komisia to urobila narýchlo a bez konzultácie. 

Logicky vzaté, reverzná integrácia znamená dezintegráciu, preto to členské štáty, predovšetkým Paríž a Berlín, okamžite odmietli. 

Prakticky by to znamenalo, že Ukrajinu vezmeme hneď a všetky potrebné reformné kroky urobíme až dodatočne. 

Nezabúdajme, že európska integrácia Ukrajiny sa začala už v momente, keď Ursula von der Leyen počas vojny prvýkrát odcestovala do Kyjeva a odovzdala Ukrajincom predvstupový dotazník, čím sa spustil celý prístupový proces.

Ursula von der Leyen vlani na tlačovke so Zelenským vyhlásila, že Ukrajina môže vstúpiť do EÚ ešte pred rokom 2030. Aký mala na to mandát? 

Žiaden.

Ako potom môže niečo také pred Zelenským a celou ukrajinskou verejnosťou vyhlásiť?

Odzrkadľuje to jej osobný pracovný štýl a spôsob vedenia kabinetnej politiky, keď sa o zásadných veciach rozhoduje v úzkom kruhu niekoľkých ľudí.

No von der Leyen predsa vie, že silní hráči v EÚ sú proti takejto urýchlenej integrácii, nie?

Iste, ale očividne si na túto politickú hru verí. Podobný odpor silných hráčov prekonala aj vtedy, keď úspešne pretlačila svoje opätovné zvolenie do čela Komisie. Keďže integráciu Ukrajiny sľúbila, celá Komisia a jej orgány na tejto agende intenzívne pracujú a pretláčajú ju, zjavne si myslí, že sa jej to môže podariť.

Nie je skôr problém, že sa celý integračný proces zasekne na odpore národných štátov, napríklad pri poľnohospodárskej politike?

Tento odpor sa už prejavuje, varovné signály vysielajú napríklad Poliaci. Ukrajina a Európska únia nie sú štrukturálne kompatibilné. Ukrajina ponúka poľnohospodárstvo a hutnícky priemysel – teda sektory, ktoré EÚ v takejto miere nepotrebuje. V minulosti mali aj iné priemyselné kapacity, ako napríklad výrobu lietadiel Antonov, lenže EÚ má vlastný Airbus.

V akom stave je dnes ukrajinský priemysel z hľadiska európskych noriem?

Štrukturálny problém s hutníctvom a poľnohospodárstvom pretrváva. V hutníckom priemysle na Ukrajine aktuálne rezonuje škandál, pretože tamojšie podniky budú čeliť vysokým stratám v dôsledku nových európskych pravidiel a ciel platných od prvého júla.

Čisto ekonomicky urýchlená integrácia nie je v záujme Ukrajiny ani Európskej únie. Do hry tu však vstupujú veľmi silné geopolitické záujmy. Schopnosť Ukrajiny aktívne a úspešne sa vojensky brániť proti ruskej invázii po roku 2022 zásadne zmenila európsku geopolitiku a výrazne zvýšila geopolitickú hodnotu Ukrajiny.

Je teda reálne, že by sa Ukrajina stala členom EÚ do roku 2030?

Nie je to reálne. Ukrajina je na integráciu stále príliš veľká. Tlačiť do EÚ takú rozľahlú krajinu s 25 miliónmi obyvateľov a všetkými jej problémami je pre Úniu nebezpečné. Technicky aj politicky je to do rokov 2028 až 2030 nepredstaviteľné. Považujem za nemožné, aby s tým súhlasili všetky členské štáty.

Zároveň treba vidieť aj to, kto hrá teraz v tejto otázke v EÚ prím. Sú to obyvatelia pobaltských štátov a Škandinávci, ja ich volám severná aliancia. Oni sú lídrom v tom, ako sa treba pozerať na Rusko a túto vojnu. Pokiaľ máte iný názor, ako napríklad Robert Fico, tak ste mimo.

Nechcem komentovať našu zahraničnú politiku, ale ani to nie je úplne v poriadku, že ak máte v tejto veci iný názor, okamžite ste biľagovaný ako Putinov agent.

To, že rýchly vstup nie je reálny, si však zjavne myslí aj kancelár Friedrich Merz. Nedávno prišiel preto s alternatívnym návrhom, ktorým vlastne reaguje na Ursulu von der Leyen. Išlo by o symbolické politické členstvo, na ktoré by bolo naviazaných len niekoľko vybraných politík vrátane doložky o spoločnej obrane. Merzov návrh je vlastne veľkorysý, prečo to Ukrajina hneď odmietla?

Pretože Ukrajinci si už nepripúšťajú inú debatu než plnohodnotný rýchly vstup do EÚ a do NATO. Hrajú o maximum, k čomu ich motivujú aj predchádzajúce sľuby zo strany Západu. Ich taktika je pochopiteľná, nepochopiteľná je skôr taktika EÚ.

Čo máte na mysli?

EÚ nemá jasný plán, ako chce integrovať krajinu, ktorá má v zmluve doložku o spoločnej obrane, a pritom je v konflikte s Ruskom. Ak by po vstupe Ukrajiny znova vypukla vojna, EÚ by sa ocitla oficiálne vo vojne s Ruskom.

Súčasná európska a ukrajinská pozícia sa spolieha na zamrznutie konfliktu, ale o reálnych dôsledkoch možného obnovenia bojov sa v EÚ neviedla žiadna debata. Európska komisia síce dokáže technicky pretlačiť veľa vecí, ale na riziko priameho konfliktu s Ruskom členské štáty nepristúpia. Rýchla integrácia Ukrajiny tak vnútorne ohrozuje EÚ.

Vlastne dochádzame k tomu, že európska perspektíva pre Ukrajinu je úzko previazaná s koncom vojny a s tým, či nastane stabilný mier. Je reálne, že vojna na Ukrajine sa v dohľadnom čase skončí?

Američania by chceli dosiahnuť s Moskvou trvalú diplomatickú dohodu, nie iba zamrznutie konfliktu, pretože majú s Ruskom svoje biznisplány. Vedia, že pri zamrznutom konflikte by nebolo možné rušiť sankcie.

Rozdielny prístup USA a Európanov vidno aj v prípade Bieloruska. Američania isté sankcie voči Minsku zrušili, ale EÚ nie je ochotná ustúpiť.

Ak je však európskou a ukrajinskou pozíciou iba zamrznutie konfliktu, integrácia Ukrajiny do EÚ logicky nie je možná. Na integráciu by bolo potrebné ukončiť konflikt skutočnou diplomatickou dohodou.

Blížime sa k dosiahnutiu takejto diplomatickej dohody?

Momentálne to reálne nie je. Chcú to Američania a Rusi, ale Európania a Ukrajinci nie. Súčasnou európskou pozíciou je snaha oslabiť Rusko. Kopírujeme bidenovskú politiku, akurát už bez Bidena a s Trumpom na obzore. Prostredníctvom Ukrajiny to robíme celkom úspešne, problémom je, že táto stratégia nemá jasný koniec. Chýba debata o tom, čo bude po prípadnom oslabení Ruska a ako majú vyzerať naše budúce vzťahy s ním.

Prečo podľa vás EÚ nemá v tejto otázke vlastnú stratégiu a v diplomacii je úplne pasívna?

Výstižne to na poslednej konferencii GLOBSEC pomenoval známy bulharský politológ Ivan Krastev: Európa posledných tridsať rokov outsourcovala svoju bezpečnosť na Američanov. Teraz outsourcovala na Ukrajinu aj rozhodnutie o tom, ako sa má skončiť vojna. 

Európania sa preto nemôžu čudovať, že s nimi nikto nepočíta ako s globálnym hráčom, keď nemajú vlastný názor a tvrdia, že všetko závisí len od rozhodnutia Ukrajiny. Morálne to znie pekne, ale mocensky a politicky to nedáva zmysel.

Nedávno sa objavila iniciatíva troch európskych krajín E3, teda Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie, na zmrazenie konfliktu na línii kontaktu a začatie rokovaní. Nie je to náznak vlastnej európskej pozície?

Naopak, je to skôr ukážka toho, že európsky politický proces je nefunkčný. Kto dal tejto skupine E3 mandát? Je to pozícia celej EÚ alebo len troch krajín? Navyše čo tam hľadajú Briti, ktorí už nie sú členmi EÚ?

Tieto krajiny síce poskytujú kľúčovú podporu Ukrajine a dali na stôl svojich päť bodov, ale v EÚ chýba debata, či je to spoločný cieľ a čo sa stane, ak tento plán zlyhá. Zmrazenie konfliktu je niečo, čo Ukrajina pred prichádzajúcou zimou nutne potrebuje, no naviazanie tohto kroku na európsku integráciu zostáva nepremyslené.

Hovoríte, že Ukrajina nutne potrebuje konflikt pred zimou zmraziť. V posledných týždňoch sa však Ukrajine darí úspešne zasahovať logistiku hlboko v ruskom zázemí. Nemôže to priniesť zvrat vo vojne?

Nemyslím si, že ide o zvrat vo vojne. Túto vojnu treba rozdeliť na tri roviny: vojnu naratívov, kde má prevahu Ukrajina, opotrebovávaciu vojnu, kde má na fronte výhodu Rusko, a vojnu v adaptabilnosti, kde zas vykazujú skvelé výsledky Ukrajinci, samozrejme, aj vďaka masívnej pomoci Západu. 

Súčasné úspešné útoky hlboko v zázemí slúžia skôr ako nástroj tlaku na Rusko, aby pristúpilo na zmrazenie konfliktu.

Aké faktory stoja za úspešnými ukrajinskými zásahmi v zázemí?

Sú to primárne tri faktory. Prvým je Starlink. Elon Musk zrušil ruskej armáde možnosti používať Starlink, takže Ukrajinci ho majú k dispozícii exkluzívne, čo zásadne zlepšilo ich komunikáciu. Ďalším faktorom je Palantir, teda softvér, ktorý je schopný vo veľkom riadiť vojenské operácie a vyhodnocovať ich. Do tretice sú to drony Hornet. 

Tieto drony majú na konte osemdesiat až deväťdesiat percent všetkých medializovaných útokov v zázemí. Ide o americko-ukrajinskú produkciu. Na začiatku do tohto projektu investoval vlastné peniaze bývalý šéf Googlu Eric Schmidt, ktorý následne získal od Pentagónu polmiliardový kontrakt. Bez priamej americkej pomoci by tieto operácie neboli možné.

Tieto vojenské kapacity a drony financuje aj Európa.

Áno, idú do toho aj európske investície. Existuje program s názvom Build with Ukraine spustený pred rokom, ktorý umožnil presunúť časť ukrajinskej vojenskej produkcie na územie EÚ vrátane Slovenska. Netreba zabúdať, že až päťdesiat percent celkového ukrajinského HDP sa v súčasnosti financuje priamo z našich európskych zdrojov.

Obranný rozpočet Ukrajiny na tento rok dosahuje 68 miliárd dolárov, pričom pred vojnou to bolo len šesť miliárd. Teda úspechy na bojisku nie sú výhradne ukrajinskou záležitosťou, vo veľkej miere za nimi stojí finančná a materiálna podpora Západu.

V každom prípade Rusi nedosahujú deklarované vojenské ciele a dobytie Donbasu nevyzerá v dohľadnom čase ako reálna opcia.

Nevidím to takto optimisticky. Ukrajinská obranná línia v Donbase je totiž pod veľkým tlakom, hrozí bezprostredný pád dôležitých oporných bodov. Z pôvodnej obrannej línie Sloviansk – Kramatorsk – Kosťantynivka zostanú po očakávanom páde Kosťantynivky už len posledné dve mestá. Rusi ich nemusia dobyť do konca roka, na silnú vyjednávaciu pozíciu im stačí získať dronovú kontrolu nad všetkými prístupovými a zásobovacími cestami.

Hoci Ukrajinci vybudovali nové, moderné obranné línie prispôsobené súčasnému typu vojny, pád Kosťantynivky ich pozíciu výrazne zhorší. Dá sa to takto udržať ešte približne rok, ale asi nie omnoho dlhšie.

Potrebujú Rusi v tejto chvíli mierové rokovania alebo aj na základe toho, čo ste opísali, veria, že svoje ciele v Donbase dosiahnu pokračovaním vojny?

Rusi majú stále reálny výhľad na dosiahnutie cieľov vojenskou cestou. Ich ekonomická, sociálna a politická situácia sa nepochybne zhoršuje, ale ich materiálne a ľudské rezervy sú stále veľké.

Na druhej strane hovoriť o ukrajinských rezervách znamená hovoriť o našich vlastných zdrojoch a o tom, či je Európska únia ochotná a schopná pokračovať v masívnom financovaní. Zatiaľ sa zdá, že EÚ je toho schopná.

Súčasne však pribúdajú signály, že EÚ aj Rusko čoskoro obnovia diplomatické kontakty.

Vzniká na to predpolie. Európa bola okolnosťami prinútená pripustiť, že s Ruskom sa musí hovoriť, čo bolo ešte pred rokom tabu. Dnes sa o tom hovorí otvorene a skupina krajín E3 už uskutočňuje aj technické pracovné rokovania s Rusmi na úrovni ministerstiev zahraničných vecí. Najpravdepodobnejší základný scenár je, že rozhovory budú prebiehať paralelne s pokračujúcimi bojmi.

Kedy by sa tieto rokovania mohli naozaj začať?

Očakávam, že kľúčové debaty sa rozbehnú už počas leta. Hlavným dôvodom je strategická nevýhoda Ukrajiny – jej energetický systém podľa odhadov samotných Ukrajincov už nemusí prežiť ďalšiu zimu. 

Ukrajina nedisponuje dostatočne účinnou protivzdušnou obranou proti ruským balistickým raketám. Rusi majú v tomto smere voľné pole pôsobnosti, a hoci aktuálne cielia na plynové polia na východe a energetiku vo frontových mestách ako Odesa, Dnipro a Charkov, zásahy hrozia aj Kyjevu. Ak nedôjde k dohode, uvidíme ďalší masívny odliv obyvateľstva z veľkých miest. Ukrajinci potrebujú konflikt zmraziť do zimy, aby sami nemrzli.

Prečo sa však Európska únia nevkladá do tohto procesu aktívnejšie, keď navyše vidí, ako to prevzali Američania vo svojom duchu a teraz si len dali prestávku pre Irán?

V rámci európskeho mainstreamu je nesmierne náročné vôbec otvoriť diskusiu o tom, ako vojnu ukončiť a aké kompromisy urobiť.

Žijeme v informačnom priestore, kde dominujú jednostranné naratívy. Európska verejnosť aj médiá prijali tento filter a vytratila sa vecná diskusia. Príkladom človeka, ktorý prináša surovú realitu priamo z miesta a občas tým šokuje domáce publikum, ktoré je zvyknuté na skreslený obraz zo sociálnych sietí, je reportér Tomáš Forró.

Absencia strategickej debaty o tom, čo s Ruskom a ako vojnu ukončiť, je paralyzujúca. EÚ investuje obrovské prostriedky do rozvoja vojenskopriemyselného komplexu, v Bruseli panujú obavy, či tento investičný boom udržíme. No pritom netušíme, ako má vyzerať budúca dohoda s Ruskom. Z tohto dôvodu som voči čisto diplomatickému riešeniu skeptický.

Znamená to, že ak k rokovaniam dôjde, hlavnú rolu budú hrať Američania a EÚ zostane na vedľajšej koľaji?

Áno, substanciálne rokovania budú viesť primárne Američania s Rusmi. Po minuloročnom stretnutí na Aljaške nastala prestávka. No bol tam načrtnutý americký plán, podľa ktorého mali USA zatlačiť na Kyjev, aby sa vzdal Donbasu. Ukrajinci to ústami prezidenta Zelenského odmietli a vojna pokračuje.

Rusi budú ochotní konflikt zmraziť až po tom, čo ovládnu alebo úplne znefunkčnia zostávajúcu časť Donbasu.

Na druhej strane v samotnom Rusku už dva mesiace prebieha seriózna debata lojálnych a fundovaných expertov na tému „koľko víťazstva nám už stačí“, čo je v preklade tlak na Putina, aby vojnu ukončil, pretože náklady sú obrovské. Signál z Kremľa na ukončenie bojov však zatiaľ neprišiel.

Čo považujú Ukrajinci za prijateľný scenár skončenia vojny?

Oficiálne stále deklarujú úplné víťazstvo nad Ruskom a oslobodenie územia. Dnes však už otvorene hovoria o potrebe prestávky a zmrazení konfliktu, čo ešte pred rokom kategoricky odmietali.

Oproti rokovaniam v Istanbule z jari 2022 si Ukrajinci vyjednávaciu pozíciu vojensky zlepšili. Otázkou však je, ako akýkoľvek kompromis prijme ukrajinská verejnosť. Vnútropolitický tlak na Zelenského rastie. Napríklad v Kyjeve nedávno došlo k pomerne početným pouličným protestom proti násilnej mobilizácii, počas ktorých musela zasahovať aj polícia.

Ukrajinci momentálne hrajú na presviedčanie Američanov, aby zatlačili na Rusov s cieľom zmraziť konflikt na súčasnej línii kontaktu. Rusi na to nemajú dôvod, lebo pre Putina by to znamenalo politickú porážku. Ak by však Ukrajinci museli z Donbasu odísť dobrovoľne, bola by to politická porážka Zelenského.

Podľa vás je teda snaha Ukrajincov a Európanov zmraziť konflikt na existujúcej línii kontaktu nerealistická?

Áno, je to príliš optimistický cieľ. Zároveň je to ďalší dôkaz toho, že európska politika trpí absenciou strategického myslenia. Ak EÚ odmieta s Ruskom o bezpečnosti komunikovať, zostane izolovaná. 

Američania pod vedením Trumpa okamžite obnovili staré komunikačné kanály zamerané na riadenie strategických rizík a predchádzanie im na vojenskej, prezidentskej aj diplomatickej úrovni. Európa v tomto smere nekoná.

Existujú aj názory, že záujmom Európy je nechať Rusko vojnou natoľko vyčerpať, že potom nejaký čas nebude predstavovať hrozbu.

Tento pohľad sa začína meniť. Tvrdenie, že Rusko je fatálne oslabené, je predčasné. Na bojisku momentálne stoja dve technologicky najvyspelejšie armády na svete v oblasti modernej vojny – ruská a ukrajinská. Otázkou je, či sme Rusko oslabili alebo sme ho, naopak, naučili masovo bojovať s dronmi a modernými systémami, čo európske armády zatiaľ nevedia.

Prečo prezident Zelenskyj robí kroky, ktoré mu komplikujú vzťahy s kľúčovými partnermi? Príkladom je nedávna roztržka s Poľskom po tom, ako prezident udelil jednej z bojových jednotiek čestný názov Hrdinovia UPA podľa bojovníkov Ukrajinskej povstaleckej armády.

V politike platí, že všetko podstatné je lokálne. Tieto kroky sa nerobia kvôli Poliakom, ale kvôli domácemu publiku. Ukrajina sa za posledných pätnásť rokov – a najmä po Majdane – štrukturálne a mentálne zmenila na „západnú Ukrajinu“. Došlo k hlbokej premene národnej identity.

Znamená to, že je výrazne nacionalistickejšia?

Túto zmenu mentality dobre ilustruje aj boxer Oleyandr Usyk, ktorý má politické ambície. V interview v USA priznal, že hoci pochádza z Krymu a vyrastal v ruskom kultúrnom a informačnom priestore, dnes si uvedomuje esenciálny význam ukrajinského jazyka a etnickej kultúry pre novú národnú identitu.

Táto nová, asertívna Ukrajina bude mať nevyhnutne konflikty so svojimi susedmi, najmä s Poľskom.

Ukrajina stavia budúcu regionálnu doktrínu a pozíciu voči susedom na svojich obrovských obranných schopnostiach. Podľa nových prieskumov verejnej mienky si už viac ako polovica Ukrajincov myslí, že nebránia len seba, ale chránia celú Európu. Z toho v ich očiach vyplýva logický záver, že Európa je Ukrajine dlžná.

Tento sebaobraz bude viesť k tomu, že konflikty so susednými štátmi EÚ sa v budúcnosti zostria, najmä keď pre Ukrajincov príde trpké sklamanie, že rýchly vstup do EÚ sa do roku 2030 nebude konať.

Foto: Adam Rábara