Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment Je možné, že v prospech Dušana Kováčika rozhodol nezákonný senát

Po tlačovkách premiéra Roberta Fica, ktorý Jurajovi Klimentovi odkazoval, aby sa zbalil a odišiel z Najvyššieho súdu, minister spravodlivosti podal na sudcu pred dvoma rokmi disciplinárny návrh. Boris Susko žiadal disciplinárny súd, aby Klimenta potrestal najprísnejším trestom, zbavil ho funkcie sudcu. Pred dvoma mesiacmi Najvyšší správny súd definitívne rozhodol, že Kliment ostáva sudcom Najvyššieho súdu.

Juraj Kliment v rozhovore pre Postoj hovorí o pozadí tlaku vládnej moci a o tom, že skutočným strojcom disciplinárneho konania proti nemu bol advokát Marek Para, ktorého jeho senát poslal v máji 2022 na necelé dva mesiace do väzby.

Sudca Kliment ďalej v rozsiahlom rozhovore vysvetľuje, prečo je verdikt dovolacieho senátu Najvyššieho súdu, ktorý zrušil predošlé odsudzujúce rozsudky nad Dušanom Kováčikom, z viacerých dôvodov veľmi sporný. Sudca Najvyššieho súdu upozorňuje na neštandardnú zmenu v zložení dovolacieho senátu, ktorá nebola oficiálne odôvodnená. Ako dodáva, nielen on, ale aj ďalší kolegovia majú pochybnosti, či senát pod vedením Martiny Zeleňakovej rozhodoval o kauze Kováčika v zákonnom zložení.

Juraj Kliment tiež vysvetľuje, že dovolací senát zrušil odsudzujúce rozsudky pôvodných senátov veľmi nepresvedčivými argumentmi, čím vytvoril do budúcnosti nebezpečný precedens. Kliment sa v závere rozhovoru verejne pýta, prečo sa predsedníčka senátu Zelenáková stretla dva dni pred kľúčovým rozsudkom vo večerných hodinách v kancelárii s predsedom Najvyššieho súdu Františkom Moznerom a čo bolo obsahom ich rozhovoru.

Ste autorom sudcovskej výzvy na ochranu nezávislosti súdov. Koľko sudcov ju doteraz podpísalo?

Podpísalo to presne sedemdesiatpäť sudcov.

Pripomína to výzvu Päť viet z roku 2009, ktorá bola namierená proti Štefanovi Harabinovi a jeho šikanóznym disciplinárnym stíhaniam. Aktuálnu výzvu ste iniciovali po tom, čo premiér Fico a ďalší vládni predstavitelia podali trestné oznámenie na Pamelu Záleskú, pričom súdna rada ostala ticho. Je dnes v justícii podobná atmosféra ako pred pätnástimi rokmi?

Je tu zásadný rozdiel. Vtedy išlo o tlak jednej konkrétnej osoby, ktorá v podstate zastrešovala justíciu.

Teraz je tu tlak zo strany politickej a výkonnej moci.

Premiér Robert Fico pritom v minulosti rozhodnutia sudcov z princípu nekomentoval. Tento prístup úplne zmenil, v posledných rokoch ostro útočil na vedenie Ústavného súdu aj bývalé vedenie Najvyššieho súdu, z jeho okolia padajú trestné oznámenia či disciplinárne návrhy proti sudcom. Ako to pôsobí na sudcov?

Zmena prístupu súvisí s naratívom, že v rokoch 2020 až 2023 dochádzalo k masívnemu zneužívaniu trestného práva. Tvrdia, že tu existovala organizovaná skupina, ktorej cieľom bola kriminalizácia vtedajšej opozície. Tak sa to podáva verejnosti.

V skutočnosti sa na súdy dostali prípady, ktoré sa týkali členov jeho strany počas pôsobenia vlád Smeru.

Sudcovia preto posledné roky čelia zastrašovaniu pre svoju rozhodovaciu činnosť, teda disciplinárnym konaniam, ktorých výsledkom má byť takzvaný chilling efekt, zmrazujúci efekt.

Jednoducho povedané: pokiaľ nepôjdeš v súlade s našou líniou a predstavou – jedna spravodlivosť pre bežného človeka a iná pre nášho človeka –, tak budeš potrestaný.

Preto ma príjemne prekvapil počet sudcov, ktorí sa podpísali pod výzvu. Najmä to, že minimálne jednu tretinu z podpísaných tvoria mladší sudcovia, väčšinou išlo o sudcov z Mestského súdu Bratislava II, Bratislava III a Bratislava IV. Títo sudcovia ukazujú svoje hodnotové nastavenie aj v rozhodovacej činnosti, nezaujíma ich, kto je aká procesná strana.

Prečo ste očakávali, že to podpíše menej sudcov?

Pre mňa je signifikantný výrok jedného nemenovaného sudcu Najvyššieho súdu. Keď rozhodol o mojom vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania, nemenovaná asistentka sa ho pýtala na dôvod. Odpovedal jej: „No a čo som mal robiť, keď som chcel prežiť?“ To je príznačné pre veľkú časť sudcov. Chcú jednoducho prežiť.

Ale dnes som pri pohľade na mladú generáciu sudcov optimistickejší. Už chápu, že sme treťou mocou v štáte, nie slúžkou, ktorú výkonná moc využíva a zneužíva.

Zoberte si príklad sudcu Michala Kubiša, ktorý rozhodoval vo veci týkajúcej sa jedného z prepustených policajtov z NAKA, pričom na druhej strane stál minister vnútra. Rozhodol podľa svojho právneho názoru, nie svojvoľne, napriek tomu ho minister spravodlivosti na podnet advokáta Paru disciplinárne stíhal. Napokon bol oslobodený.

Keď postupujete podľa práva, môžu na vás útočiť, ale pokiaľ bude na druhej strane súd, ktorý postupuje nestranne a zákonne, nie je šanca vás postihnúť.

Aj proti vám podal minister spravodlivosti Boris Susko disciplinárny návrh, ktorý možno nazvať šikanóznym, keďže žiadal, aby vás za rozhodovaciu činnosť v senáte a verejné vyjadrenia zbavili funkcie sudcu. Disciplinárny senát vás oslobodil a neuložil vám ani najmiernejšiu sankciu. Niekoľko mesiacov ste však nevedeli, či budete zbavený funkcie alebo preložený. Čo to spravilo s vami a vaším senátom?

So mnou to nespravilo nič. Sudcom Najvyššieho súdu som od roku 1999, od začiatku svojho pôsobenia čelím bossingu, prežil som éru Štefana Harabina, to človeka zocelí.

V tomto zmysle som rezistentný, horšie než ja to pociťovala rodina aj mnohí známi, ktorí sa o mňa obávali. 

Keď som však ten návrh videl, bol som si takmer istý, že to nemôže dopadnúť v môj neprospech.

Ale to, že tie body proti vám sú slabé a je sotva predstaviteľné, že by vás za ne disciplinárny súd tvrdo potrestal, museli vedieť aj Boris Susko a ľudia okolo.

Zaiste. Išlo vyslovene o politické zadanie od predsedu vlády, ktorý najskôr zorganizoval tlačovú besedu v apríli 2024, keď bol na kontrolnom dni na ministerstve spravodlivosti. Vtedy prvýkrát zaútočil nielen na mňa, ale na nešpecifikovanú skupinu sudcov na Najvyššom súde. O pár dní už išlo o tlačovú besedu zameranú proti mne a sudcovi Petrovi Šiftovi, ktorý rozhodoval so mnou v senáte.

Juraj Kliment. Foto: Postoj/Adam Rábara

Vraj sme organizovaná skupina, ktorá plní politické zadanie a robí špinavú prácu, čo mal podľa nich skonštatovať aj Ústavný súd. Voči tomu sa ťažko bráni, pretože sú to fabulácie. Odznela aj výzva, nech sa okamžite zbalím a odídem z Najvyššieho súdu.

Prvý podnet však nevyšiel od Borisa Suska, ale od Mareka Paru.

Od neho to bolo osobné, keďže váš senát ho v máji 2022 poslal do väzby. Ešte pred týmto rozhodnutím ste namietali voči svojej zaujatosti, čomu iný senát nevyhovel. Parov obhajca vtedy rozšíril námietku voči vám o ďalší dôvod, váš senát medzičasom poslal Paru do väzby z kolúznych dôvodov, ďalší senát potvrdil, že ste nemali byť vylúčený. Ústavný súd dal neskôr v tejto námietkovej vojne za pravdu Parovi, že ste nemali o ňom rozhodovať...

Ústavný súd prejudikoval právny názor, ktorý bol v rozpore s dovtedy používanou rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Podľa môjho názoru tým dal obvineným a ich obhajcom návod, ako v podstate eliminovať rozhodovanie o vzatí do väzby, čo sa v praxi, špeciálne na Najvyššom súde, už začalo aj zneužívať.

V každom prípade Para, ktorý stál na tlačovkách premiéra, podal ako prvý podnet na naše disciplinárne potrestanie. Smeroval ho na ministerstvo spravodlivosti, konkrétne na sekciu dohľadu nad súdnictvom, ktorej riaditeľkou je doktorka Vanesa Štrbjanová. Pointa príde ešte neskôr.

Para to dal na vedomie okrem iných aj predsedovi Najvyššieho súdu Jánovi Šikutovi, ktorý nás so sudcom Štiftom vyzval, aby sme sa k návrhu vyjadrili. Šikuta následne dospel k záveru, že z našej strany nedošlo k žiadnemu pochybeniu, respektíve k veci, ktorá by stála za stíhanie.

Potom to však eskalovalo a návrh na to, aby vás zbavili funkcie sudcu, podal sám minister Susko.

Prišla tlačovka v druhej polovici júna 2024 – to už bolo po atentáte na premiéra –, moderoval ju podpredseda vlády Robert Kaliňák. Ten vtedy vyhlásil, že nie som schopný rozhodnúť ani dedinskú hádku o pol prasaťa. Vyslovil to v súvislosti s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cviková kontra Slovenská republika. Poukazoval na to ako na ďalšiu vec, pri ktorej už musia konať. Minister tam prezentoval, že u mňa iný trest ako zbavenie funkcie sudcu ani neprichádza do úvahy.

Ja som ešte začiatkom júna poskytol rozhovor denníku SME, aby som širokej verejnosti vysvetlil aj naše rozhodovanie v prípade advokáta Paru.

Napokon celý disciplinárny návrh ministra Suska proti mne bol postavený na troch bodoch, na rozhodnutí senátu o Parovom vzatí do väzby, na jednom mojom výroku a ešte jednom vyjadrení pre denník SME, čo tam dodatočne zakomponovali.

Z prípadu Cvikovej, na základe ktorého krátko predtým avizovali, že ma idú stíhať, nepremietli do disciplinárneho návrhu vôbec nič. Všetko sa týkalo len vecí okolo advokáta Paru, ktorý sa neskôr ani v rozhovore pre 360tka.sk netajil tým, že z ich strany ide o odvetné opatrenie.

Vlastne hovoríte, že Suskov návrh bol v skutočnosti Parovým návrhom.

Áno, bola tam prekopírovaná kompletne celá Parova argumentácia.

Zvláštne bolo, že keď koncom roka 2024 prišlo v senáte Najvyššieho správneho súdu k ústnemu pojednávaniu, ministra zastupovala Zuzana Erdélyiová, ktorá bola dovtedy vyššou súdnou úradníčkou na Mestskom súde v Košiciach.

Na to, že minister spravodlivosti navrhne zbaviť funkcie sudcu, ktorý na Najvyššom súde pôsobí od roku 1999, to bolo pre mňa zvláštne a aj ťažké, lebo ako som mal argumentovať voči tejto mladej žene?

Tým chcete povedať, že ani oni to nebrali veľmi vážne, keďže do sporu neposlali ťažšiu váhu?

To neviem, len sa nad ich prístupom pozastavujem. V samotnom procese som proste na druhej strane nemal zodpovedného navrhovateľa.

Minister tie ústne pojednávania vždy nejakým spôsobom komentoval, teda keby bol prišiel osobne, mohli sme si to vyjasniť tvárou v tvár. Na to však minister nenabral odvahu. Zrejme sa bál pravdy, médií, verejnosti.

Ani Marek Para na tie pojednávania nechodil?

Nie, ale čo bolo zaujímavé, spomínaná zástupkyňa ministra tam bola v sprievode generálnej riaditeľky sekcie dohľadu Vanesy Štrbjanovej, o ktorej som už hovoril. Rozdelili si úlohy.

Zatiaľ čo zástupkyňa sedela na strane navrhovateľa, doktorka Štrbjanová si sadla do priestoru určeného pre verejnosť a v priebehu celého ústneho pojednávania bola online v kontakte s advokátom Marekom Parom.

Ako to viete?

Viem to aj preukázať. Za ňou totiž sedeli osoby, ktoré to videli, pozorne to sledovali a potom ma o tom informovali. Ak by to bolo potrebné, sú pripravené to potvrdiť.

Teda vravíte, že Marek Para použil ministra aj aparát ministerstva, aby si s vami vybavoval svoje účty?

Advokát Para riadil celé disciplinárne konanie a zasahoval doň. V rámci ústneho pojednávania splnomocnenkyňa ministra spravodlivosti predkladala dôkazy, ktoré minister vôbec nemohol mať k dispozícii.

Ministerstvo napríklad predložilo rozhodnutia, ktoré neboli v anonymizovanej podobe. Týkali sa vecí, v ktorých zastupoval Para, ktorý ich mal ako advokát v neanonymizovanej podobe, no minister k nim nemal mať prístup. A tak by sa dalo pokračovať.

Napokon im to nevyšlo. Aj Marek Para musel tušiť, že je to slabé a pred disciplinárnym senátom to neobstojí. Navyše vás poznajú, prečo sa potom do toho pustili?

Tesne po voľbách v roku 2023 prišiel za mnou jeden nemenovaný zamestnanec Najvyššieho súdu, ktorý bol predtým úzko napojený na Harabina. Niečo sme riešili, pri odchode mi povedal, že sa ospravedlňuje za to, čo voči mne vtedy za Harabina robil, na zmierenie mi chcel podať ruku, ale to som odmietol. Potom dodal: „Nechcel by som byť vo vašej koži, lebo teraz sa to na vás spustí z každej strany, nezastavíte sa a nezastavíte to.“

Celkom to vystihol. Týmito disciplinárnymi návrhmi, ktoré sa vlečú celé mesiace, vedia sudcu dostať pod stres a sústavný tlak, až si človek začne klásť otázku, či mu to v tom veku za to stojí.

Neviete si predstaviť, koľko energie mi to zhltlo za posledné tri roky. Asi šesťdesiat percent času venujem takýmto nezmyslom. Nejde len o disciplinárne konanie, ktorému som čelil. Každý druhý mesiac príde nejaký podnet, k tomu si musíte vždy sadnúť, naštudovať si to a napísať vyjadrenie na niekoľko strán.

Im to dáva zmysel, chcú vám zo života robiť peklo. V mojom prípade len zabúdajú, že za Harabina som dostal dobrú školu a vcelku dobre to po mne steká. V tejto súvislosti musím len dodať, že v kondícii ma pravidelne udržiaval aj predchádzajúci predseda Najvyššieho súdu Ján Šikuta, ktorého žiadosti o vyjadrenie boli niekedy až úsmevné. (Úsmev.)

No aj tak mi oslobodzujúce rozhodnutie disciplinárneho senátu NSS prekážalo.

Hoci Susko s Parom proti vám neuspeli?

Mrzelo ma, že senát nenašiel odvahu otvorene povedať, aké bolo politické podhubie celého disciplinárneho konania v podobe tlačoviek či vyhrážok politikov.

Mal pritom perfektnú príležitosť vytvoriť v našich justičných podmienkach doktrínu o zneužívaní prostriedkov disciplinárneho práva vo vzťahu k všetkým sudcom, nie iba vo vzťahu ku mne.

Ako to myslíte?

Ústavný súd ešte v 90. rokoch prijal v súvislosti s trestným stíhaním sudcov a ich vzatím do väzby – v tom čase sa totiž na trestné stíhanie sudcu vyžadoval súhlas Ústavného súdu – doktrínu o akejsi procesnej imunite sudcov, ktorých tak chránil pred účelovým či mocenským zneužitím prostriedkov trestného práva proti sudcom.

Najvyšší správny súd mohol teraz podobné parametre použiť aj na takéto prípady, aby k nim už v budúcnosti nedochádzalo. Teda mohol prijať doktrínu, že prípadmi, ktoré sú zneužívaním prostriedkov disciplinárneho práva z politických alebo osobných dôvodov, sa bude zaoberať len v rozsahu tohto zneužívania, čomu bude zodpovedať aj výsledok – oslobodenie.

V minulosti Najvyšší správny súd obdobne už rozhodol v disciplinárnej veci terajšieho predsedu Najvyššieho súdu Františka Moznera. V jeho veci pritom konali a rozhodovali dve sudkyne, ktoré konali a rozhodovali aj v mojej veci. Zatiaľ čo vo veci Mozner však dospeli k záveru, že ministerka spravodlivosti Mária Kolíková podala disciplinárny návrh z pomsty, v mojom prípade dospeli k záveru, že minister spravodlivosti Boris Susko také oprávnenie mal a aj ho využil. Úplne odlišné a ničím neodôvodnené prístupy, pričom kým minister Susko ozaj zneužil svoju disciplinárnu právomoc, u bývalej ministerky to bolo diskutabilné. To už nepotrebuje ďalší komentár.

Po nedávnych tlačovkách premiéra podal ďalší disciplinárny návrh šéf Špecializovaného trestného súdu Michal Truban na sudkyňu Pamelu Záleskú. Tým zjavným spúšťačom konania proti Záleskej je korupčná kauza špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorú vrátil dovolací senát Najvyššieho súdu celkom na začiatok. Je to kľúčový prípad, na ktorom Robertovi Ficovi a spol. veľmi záležalo, a je faktom, že napokon uspeli nad všetky očakávania. Dá sa to vnímať dvojako: aj tak, že vládni politici vyvinuli neprijateľný tlak a súd v najvyššej inštancii tomu podľahol. Ale aj tak, že v procese sa vyskytli pochybenia a napokon zafungoval systém bŕzd a protiváh. Čo si myslíte?

A čo si o tom myslíte vy?

Máme o tom určité pochybnosti, ale vy ste ten, kto stál na začiatku tejto kauzy pred takmer desiatimi rokmi.

To je pravda. Začiatkom roka 2017 sme v senáte spolu s Petrom Hatalom a Petrom Szabom rozhodovali vo veci Kudličku.

Teda hovoríme o Ľubomírovi Kudličkovi, ktorý sa stal po zavraždení Jána Takáča šéfom mafiánskeho gangu takáčovcov...

... a bol stíhaný pre založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny. V roku 2017 sme prvýkrát rozhodovali o jeho väzbe.

V tom čase bolo prideľovanie väzobných vecí založené na princípe elektronickej podateľne, to znamená, že mohla byť pridelená ktorémukoľvek senátu na Najvyššom súde. Ale náhoda chcela, že dvakrát ju pridelili nášmu senátu.

Takáčovci to nevedeli, mysleli si, že náš senát bude o nich rozhodovať permanentne. A práve v tom je zakopaný pes.

V akom zmysle?

Keď sme to prvýkrát dostali, tak o tom ešte pred nami v rámci prvej inštancie rozhodoval sudca Ján Hrubala zo Špecializovaného trestného súdu.

Teda rozhodoval o Kudličkovej žiadosti, aby bol prepustený z väzby.

Presne tak. Krátko predtým bol totiž Kudlička vzatý do väzby, Hrubala jeho žiadosť odmietol, teda ho neprepustil, nenahradil väzbu probačným a mediačným dohľadom a neprijal ani peňažnú záruku.

V našom senáte sme sa s Hrubalovým rozhodnutím stotožnili a rovnako sme Kudličkovu sťažnosť zamietli.

Problém však je, že Kudlička si neskôr podal opäť žiadosť o prepustenie z väzby a napokon uspel.

Túto novú žiadosť o prepustenie z väzby Hrubala najskôr opäť zamietol, neprijal sľub, nenahradil väzbu probačným a mediačným dohľadom, ale zabudol rozhodnúť o peňažnej záruke.

Teda zabudol sa vyjadriť k tomu, že Kudlička ponúkol stotisíc eur ako záruku, že neutečie?

Sudca musí vo výroku explicitne uviesť, že žiadosť o prepustenie sa zamieta, ďalej že písomný sľub sa neprijíma, nenahrádza sa väzba a peňažná záruka sa neprijíma. To musí takto uviesť a odôvodniť.

A Hrubala na to pri peňažnej záruke zabudol?

Áno, aj som s ním o tom hovoril, nechápal som, prečo o záruke nerozhodol. Povedal mi, že si to nevšimol, a pýtal sa, či to môžeme napraviť my na Najvyššom súde. Vysvetlil som mu, že to nie je možné, pretože by sme obvinenému zobrali opravný prostriedok.

Takže ste museli Hrubalovo rozhodnutie zrušiť?

Inak to nešlo. Zrušili sme ho a vrátili mu to naspäť, pričom som mu výslovne napísal, aby znovu rozhodol s poukazom na predchádzajúce rozhodnutie.

Teda ste ho pomkli, aby rozhodol rovnako ako predtým, keď neprepustil Kudličku...

... a keď neprijal tú záruku. Naznačili sme mu, že má o tom rozhodnúť v podstate rovnako.

Lenže to sa nestalo, Ján Hrubala po tom, čo ste mu pre jeho formálne pochybenie vrátili vec naspäť, rozhodol inak a Kudličku prepustil.

Keď som sa to dozvedel, bol som úplne šokovaný.

Ako ste si to vysvetlili?

Vôbec som nechápal, prečo to spravil. Očakával som, že prokurátor podá sťažnosť a že sa to napraví.

S Hrubalom ste sa o tom už nerozprávali?

Nie. Ale až tak som sa tým netrápil, v systéme sa dejú chyby, sú tu ďalšie páky, ako ich napraviť.

V tomto prípade sa očakávalo, že špeciálna prokuratúra podá sťažnosť a celé sa to rozhodne na Najvyššom súde.

Áno, to je úplný štandard, až by som povedal, že to je psia povinnosť prokuratúry. Ani si neviem predstaviť, že v takejto závažnej veci, v ktorej sa stíha bos mafiánskej skupiny, by prokurátor nechal takýmto spôsobom prepustiť obvineného z väzby na slobodu.

Neskôr som čítal časť výpovede jedného z takáčovcov, ktorý uviedol, že po rozhodnutí Hrubalu o Kudličkovom prepustení na slobodu sa už prípad za žiadnych okolností nesmie dostať naspäť ku Klimentovi, na ktorého nemá nikto dosah.

Samozrejme, oni predpokladali, že to rozhodnutie by sa na Najvyššom súde zrušilo a Kudlička by zostal vo väzbe.

Špeciálny prokurátor sa však neodvolal. Čo ste si pomysleli, keď ste sa to dozvedeli?

Ostal som nepríjemne zaskočený, predtým som sa s niečím takým nestretol. Samozrejme, aj som si niečo pomyslel, ale ten názor je nepublikovateľný. Zhrozená bola z toho nielen právna verejnosť, ale i generálny prokurátor Jaromír Čižnár.

Čižnár v tejto veci intervenoval?

S Čižnárom sme mali dobré pracovné vzťahy, požiadal ma o vysvetlenie. Z jeho vyjadrení som pochopil, že Kováčik ho predtým zavádzal, vraj ja som prikázal prepustiť Kudličku z väzby na slobodu.

Keď som mu vysvetlil kompletnú genézu a naše rozhodnutie, pochopil to a veľmi ho to nahnevalo.

Robert Fico dodnes hovorí, že Hrubala, Kliment aj Kováčik mali na prepustenie Kudličku rovnaký právny názor, čo má byť dôkaz Kováčikovej neviny – veď prečo by Kudlička podplácal Kováčika, ak by ho po prípadnej sťažnosti aj váš nadriadený senát prepustil.

Tu len dovysvetlím, že ak by špeciálna prokuratúra bola podala sťažnosť proti prepusteniu Kudličku, nebolo by bývalo nevyhnutné, aby o tom rozhodoval náš senát. Ako som už uviedol, v tom čase prípady v tejto fáze prideľovala elektronická podateľňa. 

Zastupujúca prokurátorka Blanka Godžová neskôr aj na súde potvrdila, že sťažnosť proti Kudličkovmu prepusteniu nepodala na pokyn Dušana Kováčika, o čom spísala i úradný záznam.

To už musí vysvetľovať ona, nemám k tomu čo dodať.

O úplatku pre Kováčika, ktorý mal zariadiť, aby špeciálna prokuratúra nepodala opravný prostriedok a Kudlička zostal na slobode, hovorili Matej Zeman, František Böhm a Ľudovít Makó. Prišiel prvý verdikt sudkyne Záleskej, následne potvrdzujúci verdikt o vine vo vašom odvolacom piatom senáte. Robert Fico, Boris Susko a ďalší obviňovali vedenie súdu na čele s Jánom Šikutom, že prideľovanie spisov nie je náhodné, ale účelovo sa prideľujú práve vášmu senátu.

To je veľký mýtus, čo ukazuje aj tento prípad. Poďme po poriadku. Na jeseň 2020 bola korona a v jeden týždeň došli dve väzobné veci, ktoré sa týkali vplyvných ľudí, jedna Dušana Kováčika a ďalšia sa týkala Davida Lindtnera, Jarmily Urbancovej a Zoroslava Kollára.

Juraj Kliment. Foto: Postoj/Adam Rábara

Všetky veci boli pridelené štvrtému senátu sudcov Farkaša, Šiškovej a Zelenákovej.

Hovoria o mne, že som robil špinavú robotu a bral nevinných do väzby, nerozhodoval som pritom ani o väzbe Gašpara, ani Bödöra, ani Jankovskej a spol. a ani v tomto prípade by som nerozhodoval.

Lenže dve sudkyne zo štvrtého senátu oznámili, že majú podozrenie na covid a sú v karanténe. Tak sme ich tam museli z piateho senátu zastúpiť my dvaja so Štiftom.

Keby bol býval v práci náš kolega Hatala, tak určím, že pôjdu Hatala a Šift, ale Hatala bol na dovolenke, tak som musel ísť ja.

Teda neboli by ste šli, lebo ste sa cítili zaujatý?

To nie, necítil som sa zaujatý subjektívne ani objektívne. S Kováčikom som sa z pracovných dôvodov sporadicky stretával, mali sme normálny vzťah.

Váš senát rozhodol, že Kováčik pôjde do väzby...

... predsedom senátu aj sudcom spravodajcom bol Farkaš, všetci traja sme sa zhodli, nikto nikoho neprehlasoval...

... lenže Ústavný súd neskôr rozhodnutie o väzbe zrušil, dôvodom bola vaša zaujatosť. Vy ste totiž v tom čase kandidovali za generálneho prokurátora. Je síce pochopiteľné, že ako kandidát ste hovorili o svojej predstave na čele prokuratúry, no v jednom rozhovore ste vyzdvihli prácu prokurátora Šúreka práve vo vzťahu ku Kováčikovi, čím ste tak trochu prejudikovali jeho vinu. Keby ste boli bývali na mieste ústavných sudcov, boli by ste rozhodli inak?

Ja tomu rozumiem. Viac ma trápi námietkový kolotoč, ktorý sa nám tu v posledných rokoch rozkrútil aj vinou verdiktu Ústavného súdu v kauze Richarda Molnára.

Ale čo je dôležité pri Kováčikovi: po zrušení nášho rozhodnutia o väzbe sa to vrátilo štvrtému senátu, namiesto mňa tam už rozhodoval sudca Hatala a rozhodli presne tak ako my predtým.

No teraz na chvíľu Ficova konšpirácia, že citlivé kauzy končia vo vašom senáte, zafunguje: po tom, čo Pamela Záleská prvostupňovo odsúdila Kováčika na štrnásť rokov väzenia, odvolanie sa dostalo do vášho piateho senátu...

(Úsmev.) Áno, elektronická podateľňa to pridelila do nášho senátu. Problém bol, že to bolo nesprávne pridelené.

Na Najvyššom súde je totiž taký systém, že najskôr sa pridelí odvolanie, čiže vec v merite, a až potom môžu byť pridelené súvisiace veci. Tu sa to omylom stalo naopak.

Keby som bol tak veľmi chcel, aby náš senát súdil Kováčika, bol by som býval ticho. Ale hneď som na to upozornil s tým, že sa to musí opäť prideliť náhodným výberom.

Predseda kolégia uznal, že máme pravdu, a dal to znova náhodne prideliť cez elektronickú podateľňu.

O pol hodiny prišla zapisovateľka a hovorí: „Neuveríte, znova vám to pridelili.“ Už som začal mať aj ja pochybnosti, či to je naozaj náhodný výber. (Smiech.)

Tu sa dostávame opäť ku kolotoču námietok, čo je veľmi dôležité, lebo aj z tohto dôvodu dovolací senát sudkyne Zelenákovej všetky doterajšie rozsudky zrušil a vrátil na začiatok.

Keď to bolo pridelené, Hatala a ja sme oznámili svoju zaujatosť. Kováčik vzniesol námietku zaujatosti voči mne, Hatalovi a Šiftovi. Predložili sme to do elektronickej podateľne, aby o našej zaujatosti, ktorú sme oznámili ako prví, rozhodol iný senát.

Štvrtý senát nám to dvakrát vrátil naspäť s tým, že nebudú v tom konať a najskôr máme my rozhodnúť o vznesenej námietke Kováčika.

Vtedajší predseda trestnoprávneho kolégia a súčasný predseda Najvyššieho súdu František Mozner sa priklonil na stranu štvrtého senátu.

Takže sme vo veci museli konať a museli sme rozhodnúť o námietke zaujatosti.

Prepáčte, teraz tomu nerozumieme. Vy ste namietali voči svojej zaujatosti, Kováčik namietal voči vám a vy ste mali rozhodnúť najskôr o námietke Kováčika. Akú to dáva logiku?

Absolútne žiadnu. Veď keď ja oznámim svoju zaujatosť, predsa viem, či som zaujatý alebo sa môžem javiť zaujatý, preto by mal rozhodnúť iný senát, nie ja sám o sebe. Teda prednosť by mala mať moja námietka zaujatosti.

Prečo ste museli čeliť tejto absurdnej situácii?

Odôvodnili to tým, že to tak vyplýva z nálezu Ústavného súdu v kauze Molnár. Lenže z nálezu Ústavného súdu to nevyplývalo, práve naopak.

Kolegovia však trvali na svojom stanovisku a dvakrát nám to vrátili.

Vaši kolegovia tak urobili zo strachu alebo to malo iný účel?

Skôr to bolo také to: „Len si to pekne medzi sebou vyriešte, a ak bude problém, následky ponesiete vy.“

Ako ste teda rozhodli?

Rozhodli sme o mojom vylúčení s poukazom na nález Ústavného súdu, pomer hlasov bol 3 : 0. Rozhodli sme aj o vylúčení Hatalu, ale pomer hlasov bol 2 : 1. Ja som bol proti vylúčeniu Hatalu, Šift s Hatalom boli za vylúčenie.

V jeho prípade išlo o reakciu na veľmi zvláštny článok Galimatiáš, ktorý vyšiel v Plus 7 dní. Ten text vlastne spochybňoval Kováčikovu vinu tým, že predsa Hrubala prepustil Kudličku na váš, Hatalov aj Szabov pokyn, teda keby bol chcel Kudlička podplácať, peniaze by nebol poslal Kováčikovi, ale vám, trom sudcom Najvyššieho súdu.

Jednoducho nás očiernili. Napísali sme preto za celý senát reakciu na článok, v ktorej sme zvažovali každé slovo. Kolegovi Hatalovi to nestačilo a napísal redaktorke Lackovej ešte súkromný e-mail.

Treba povedať, že to napísal dosť uvoľnene a ironicky, zaznelo tam spojenie „chudák politický väzeň Duško Kováčik“.

Áno, ale to nebol útok na Kováčika, to bola reakcia na vyznenie toho očierňujúceho textu.

Dôležité je pokračovanie: Hatala a ja sme boli vylúčení, prokurátor však voči rozhodnutiu nášho senátu podal sťažnosť.

Išlo to do päťčlenného senátu Najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu ku mne potvrdil, že som vylúčený, ale vo vzťahu k Hatalovi vylúčenie zrušil pomerom hlasov 4 : 1.

Týmto sa vyprofilovalo konečné zloženie odvolacieho senátu, ktorý neskôr rozhodol o odvolaní Kováčika voči prvostupňovému rozsudku Špecializovaného trestného súdu v zložení Peter Štift ako predseda senátu a sudcovia Peter Hatala a Martin Bargel. Posledný menovaný zastúpil práve mňa.

Tento odvolací senát pomerne výrazne skorigoval prvostupňový verdikt Záleskej. Trest odňatia slobody vo výške štrnásť rokov skrátil na osem rokov, trest prepadnutia celého majetku zmenil na peňažný trest vo výške stotisíc eur. Nebol aj v tomto svetle verdikt Záleskej premrštený?

Bol naozaj prísny, ale ten rozdiel je v pohľade na právnu kvalifikáciu skutku. Kováčik bol stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, pre zločin prijímania úplatku ako verejný činiteľ. Ďalej bol stíhaný pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prečin ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti.

Juraj Kliment. Foto: Postoj/Adam Rábara

Čiže najprísnejšie trestaný bol zločin prijímania úplatku, pri ktorom bola trestná sadzba päť až dvanásť rokov. Tým, že spáchal viac ako dva zločiny viacerými konaniami, musela byť aplikovaná asperačná zásada, pri ktorej sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu. Takže trest sa potom ukladal v sadzbe až do šestnásť rokov.

Odvolací senát vašich kolegov sa však so Záleskej právnou kvalifikáciou nestotožnil.

Odvolací súd Dušana Kováčika oslobodil spod zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, takže mu ostal jeden zločin a jeden prečin.

Trest sa tak už bez asperačnej zásady ukladal len v sadzbe päť až dvanásť rokov. Odvolací súd ho odsúdil na trest vo výmere osem rokov, teda v podstate v polovici trestnej sadzby.

Rozumieme, prečo každý senát dospel k inej výške trestu, no medzi trestom odňatia slobody na štrnásť a osem rokov je dosť veľký rozdiel.

Chápem, ale to sa v súdnej praxi deje práve pre posudzovanie právnej kvalifikácie. Viackrát som súdil trebárs páchateľa, ktorého prvostupňový súd odsúdil pre terorizmus na dvadsaťpäť rokov. V odvolacom senáte sme však dospeli k presvedčeniu, že ide o nesprávnu právnu kvalifikáciu, pretože v danom prípade nešlo o terorizmus, ale o všeobecné ohrozenie. A trest už v takom prípade nemohol byť dvadsaťpäť, ale bol nakoniec osem rokov.

Teda vás ako sudcu nevyrušil ani jeden verdikt?

Nie, pretože miera uváženia je aj pri ukladaní trestov dosť široká a dá sa prirodzene korigovať v opravných konaniach.

Týmto sa dostávame opäť k ministrovi spravodlivosti Borisovi Suskovi, ktorý v auguste 2024 prerušil výkon trestu Dušana Kováčika a prepustil ho na slobodu pre porušenie práva na spravodlivý proces...

... tu vás musím zastaviť. Verejnosť netuší, že dovolacie konanie sa nezačalo zásahom ministra Suska v auguste 2024, ale vo februári 2023.

Teraz nerozumieme.

Čítali ste 215-stranové rozhodnutie senátu predsedníčky senátu Zelenákovej?

Áno, sú tam zhrnuté predošlé rozsudky aj dovolanie Suska, možno narážate na nejaký technický detail.

Nejde o detail, ale veľmi podstatnú vec. Dovolanie totiž podal ako prvý sám obvinený Kováčik prostredníctvom svojho obhajcu. Elektronická podateľňa pridelila vec do prvého senátu, kde bol predsedom senátu sudca Mozner a členmi sudcovia Paluda, Wänkeová, Príbelský a Zelenáková.

Opäť nerozumieme, dovolací senát pod vedením Zelenákovej rozhodoval predsa v odlišnom zložení.

Presne tak. A nikto nikde nevysvetlil, prečo došlo k zmene v zložení senátu.

Čo sa stalo?

Budem radšej pokračovať v časovej chronológii: obvinený Kováčik prostredníctvom svojho obhajcu to dovolanie viackrát dopĺňal, asi sedemkrát. A v decembri 2023 podal Kováčik návrh na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody.

Tento senát, ktorý bol v tom čase zákonný a konal vo veci, zrejme nepovažoval jeho návrh za dôvodný, takže o prerušení výkonu trestu nerozhodol. Ak by ho bol považoval za opodstatnený, tak by bol musel konať a rozhodovať o prerušení výkonu trestu dá sa povedať okamžite. Uplynuli mesiace a nič sa nedialo.

V apríli 2024 si ministerstvo spravodlivosti vyžiadalo spis, pretože Kováčik podal ministrovi podnet na podanie dovolania.

Teda keď Kováčik videl, že neuspeje v tomto senáte, išiel za ministrom?

Ostanem v rovine faktov: v auguste 2024 podáva dovolanie na Najvyšší súd priamo minister spravodlivosti a v rovnaký deň aj prerušuje obvinenému Kováčikovi výkon trestu odňatia slobody.

Ostaňme ešte pri pôvodných sudcoch, ktorí mali rozhodnúť o Kováčikovom dovolaní. Urobil ich dovolací senát nejaké úkony?

Rok a pol sa v podstate nič nedialo, predseda senátu Mozner to mal u seba, až do podania tohto ministerského dovolania.

To sa dá interpretovať všelijako, aj tak, že sa zase zaseklo niečo u Moznera, ktorý je preslávený prieťahmi. Ako sa sformoval ďalší dovolací senát?

Vo chvíli, keď minister podal dovolanie, predložili to Moznerovi a zrazu došlo k zmene v zložení senátu. Problém je, že nevieme prečo, spravodajca Dušan Szabó to v rozsudku o dovolaní, ktoré má 215 strán a 55 bodov, nijako nevysvetlil. Nie je tam o tom ani zmienka.

Z pôvodného zloženia senátu tam ostala len Zelenáková, ktorá sa stala predsedníčkou senátu, a podľa rozvrhu práce boli doplnení ostatní členovia.

Aký by mal byť štandardný postup?

Po tom, čo minister Susko podal dovolanie na Najvyšší súd, čím boli na stole už dve dovolania týkajúce sa jednej veci – jedno zo strany obvineného a ďalšie zo strany ministra –, mali sa obe dovolania spojiť a priradiť do senátu, ktorý už v danej veci koná. Lenže sudcovia sa vylúčili.

Prečo?

Oficiálne o tom nie je nič známe. Predpokladám, že sa vylúčili z dôvodu, že predtým rozhodovali o námietke zaujatosti voči Hatalovi, pričom ho nevylúčili. Keďže jedným z dôvodov dovolania Kováčika bola zaujatosť Hatalu, o ktorej už raz rozhodovali, tak si zrejme s ohľadom na jeden nález Ústavného súdu v kauze Adamčo povedali, že sú vlastne zo zákona vylúčení, aby dvakrát nerozhodovali o tom istom.

Lenže podľa mňa je to nesprávny procesný postup a aj nesprávne aplikovanie predmetného nálezu Ústavného súdu. O Kováčikovi totiž predtým rozhodovali v inej trestnej veci, v ktorej, mimochodom, rovnako vyslovili právny názor o Hatalovom nevylúčení.

Podľa môjho názoru teda zo zákona vylúčení neboli. Mali iba oznámiť svoju možnú zaujatosť v zmysle: „Sme toho názoru, že sme podobnú otázku už riešili, a preto by sme mali byť vylúčení.“

O tom mal následne rozhodnúť iný, nezávislý senát. Ale takto sa to proste neudialo.

To, čo opisujete, je síce dosť technické, ale vy vlastne tvrdíte, že o dovolaní Kováčika rozhodol senát v nezákonnom zložení?

Z opísaných procesno-technických údajov vyplýva dôvodné podozrenie, že vo veci konali a rozhodli nezákonní sudcovia. Nie som jediný, kto je na Najvyššom súde presvedčený o porušení princípu zákonného sudcu.

Teda podľa vás sa toho tí sudcovia chceli jednoducho zbaviť a prehodili výhybku?

Neviem, aká bola ich motivácia, nevidím im do hlavy. Beriem to tak, že proste využili isté procesné okolnosti.

Zo skúsenosti viem, že keď sa objaví takáto politicky a spoločensky háklivá vec, tak sa často hľadá akákoľvek zámienka, ako sa jej zbaviť.

Toto je však veľmi bizarná záležitosť, navyše nesprávne vyriešená a je to Achillova päta celého dovolacieho konania. Zrejme si to uvedomovali aj oni, preto v konečnom rozhodnutí o dovolaní, ktoré prinieslo obrovský zvrat, o tom nenájdete ani mäkké f. Pritom ide o ústavnú požiadavku objasniť, z akých dôvodov o veci konajú iní zákonní sudcovia.

Asi si uvedomili, že k porušeniu ústavy a zákonov došlo v „prospech“ obvineného, a tak nemá kto podať ústavnú sťažnosť, niet procesného mechanizmu na zvrátenie ich rozsudku, keďže aj prokurátor sa mohol tejto zmene len trpne prizerať.

Sudcom spravodajcom v Zelenákovej senáte bol Dušan Szabó, ktorého určite dobre poznáte. Ako si to vysvetľujete?

Keď sudca Dušan Szabó prišiel na Najvyšší súd, bol najskôr pridelený do nášho senátu. Poznám jeho rozhodovaciu činnosť, robil som s ním rok a musím uznať, že jeho rozhodnutia sú precízne a kvalitné.

Preto nerozumiem, ako je možné, že v takomto rozhodnutí zamlčí, kedy vec padla na Najvyšší súd, kedy bol podaný mimoriadny opravný prostriedok a kedy a prečo došlo k zmene v zložení senátu.

Ak hovoríte, že o Kováčikovom dovolaní rozhodol senát v nezákonnom zložení, dá sa to napadnúť?

Nie, to je uzavretá záležitosť, voči rozhodnutiu dovolacieho senátu už nie je prípustný opravný prostriedok.

Posuňme sa ďalej, toto je pozoruhodná, no skôr formálna vec...

... ale má zásadný vplyv na pokračovanie dovolacieho konania.

Prejdime však k samotnému rozsudku. Vo svojej kariére ste už zažili rôzne dovolacie rozsudky, zrejme aj také, ktoré rušili predošlé rozsudky. Je to v tomto zmysle štandardná vec?

Keď rušíte rozhodnutia predošlých súdov v podstate z procesného dôvodu, čo je presne tento prípad, tak nie je dôvod, aby ste to u seba držali rok a štvrť – ak teda beriem, že dovolacie konanie trvalo od augusta 2024 až do rozsudku v decembri 2025.

Aký je štandard?

Ak mi je pridelená takáto vec a ja zistím, že je tam procesný dôvod na zrušenie, tak to vždy má rýchlejší spád, nanajvýš pár mesiacov. Tu prišlo dovolanie ešte vo februári 2023, k finálnemu rozhodnutiu dovolací senát dospel koncom roka 2025. Veď to sú takmer tri roky!

Predsa ak odsúdený namieta, že vo veci konal nezákonný sudca, je to hneď prvý dôvod, na ktorý sa pozriem. A keď ja ako sudca a následne senát dospejeme k záveru, že vo veci naozaj konal nezákonný sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ostatné dôvody dovolania už nemusíme a ani nesmieme skúmať.

Skúste sa vyjadriť k hlavným argumentom dovolacieho senátu, ktorý zrušil predošlé rozsudky. V podstate to postavil na tom, že rozhodovali nezákonní sudcovia, Záleská na prvom stupni, Hatala v odvolacom konaní a ešte predtým to vyšetrovali zaujatí vyšetrovatelia.

Začnem kolegom Hatalom. Ako som už uviedol, o jeho zaujatosti sa na Najvyššom súde predsa opakovane rozhodovalo, raz v trojčlennom, potom päťčlennom senáte. Keď to zrátate dokopy, päť sudcov bolo proti jeho vylúčeniu, traja za.

Navyše nie priamo v tejto veci Kováčika, ale v inej kauze Očistec rozhodoval znova najskôr trojčlenný a potom päťčlenný senát v tej istej právnej otázke a všetci ôsmi sudcovia sa zhodli, že Hatala nie je zaujatý. Väčšina trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu sa tak jasne vyjadrila, že Hatala nie je vylúčený.

Teda vravíte, že je úplne neštandardné, že dovolací senát zrazu povie, že Hatala mal byť vylúčený, a je to jeden z hlavných dôvodov na zrušenie rozsudku.

Bolo by to v poriadku, keby sa bola objavila celkom nová okolnosť. Lenže oni posudzovali tú istú vec nanovo a rozhodli opačne. Aj to je stále možné, ale keď sa tak stane, pre mňa ako sudcu musí byť v rozhodovacej činnosti prvoradé, aby som bol konzistentný.

Môžem časom dospieť k záveru, že sa situácia vyvinula inak alebo som sa predtým mýlil, len to musím presvedčivo vysvetliť a v novom rozhodnutí sa s tým vyrovnať.

Lenže tu nič také nevidíme, len strohé konštatovanie, že Hatala mal byť vylúčený pre osobný e-mail redaktorke.

Podľa vás mal dovolací senát polemizovať s predošlými rozhodnutiami a dôveryhodne vysvetliť, prečo dospel k inému názoru?

Áno, veď predsa aj senát vtedajšieho predsedu trestnoprávneho kolégia Františka Moznera sťažnosť proti rozhodnutiu o nevylúčení sudcu Hatalu zamietol s tým, že nie je zaujatý. Päťčlenný senát konštatoval, že korešpondencia medzi Hatalom a redaktorkou bola súkromná, pričom nešlo o žiaden útok na Kováčika, ale o reakciu na článok, ktorý obsahoval hrubo skresľujúce údaje.

Juraj Kliment. Foto: Postoj/Adam Rábara

Kolegovia vtedy rozhodli, že keby sa sudcovia vylučovali na základe takýchto vecí, už by na Najvyššom súde nemal kto súdiť. Opierali sa pritom podporne aj o konkrétny český judikát. Ak teda senát teraz dospel k inému názoru – čo je jeho plné právo –, mal to detailnejšie vysvetliť.

Namiesto toho rozhodol absolútne nepresvedčivo a vytvoril aj do budúcnosti nebezpečný precedens.

V akom zmysle?

Obžalovanému stačí teraz v rámci odvolacieho konania podať námietku zaujatosti. Súd o nej rozhodne, že dotyčný sudca nie je vylúčený, no obžalovaný v dovolacom konaní opäť namietne, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený. A tento dovolací senát povie: „Áno, máte pravdu, mal byť vylúčený.“ Takto to nesmie fungovať.

Druhý prípad zaujatého sudcu sa týka Pamely Záleskej, ktorá podľa dovolacieho senátu mala byť rovnako vylúčená. V čase rozsudku nad Kováčikom mala totiž vzťah s novinárkou Monikou Tódovou, ktorá aj o prípade Kováčika viackrát písala.

Aj tu je pes zakopaný presne v tom, že vzťah Záleskej s Tódovou sa riešil na Najvyššom súde aj predtým, dokonca trikrát! Prvýkrát sme ho riešili práve v našom senáte.

Rozhodli sme vtedy, že aj napriek existencii tohto vzťahu Záleská nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.

Náš prípad sa síce netýkal priamo Kováčika, ale Bödöra, ale ide o ten istý problém, keďže novinárka rovnako písala o Bödörovi a obhajoba proti sudkyni z rovnakých dôvodov namietala.

Aká bola vaša argumentácia?

Hneď sa k nej dostanem. Na tomto je však zaujímavé, že sme v senáte rozhodovali spolu so sudcom Dušanom Szabóom, ktorý bol v tej veci sudcom spravodajcom, teda on to naše rozhodnutie sám vypracoval.

Hovoríte o tom istom sudcovi, ktorý teraz pri dovolaní vypracoval rozhodnutie, podľa ktorého mala byť Záleská vylúčená, a preto sa jej verdikt ruší?

Áno, kolega Szabó vtedy nielen vypracoval rozhodnutie s úplne opačným záverom, ale dokonca navrhol, aby sa rozhodnutie uverejnilo v Zbierke rozhodnutí. Predložili sme ho do zjednocovacieho senátu s tým, aby ho následne prerokovalo trestnoprávne kolégium. Sudca Dušan Szabó sformuloval aj takzvané právne vety.

Ak dovolíte, prečítam ich: „Pri rešpektovaní vzťahu medzi sudcom a redaktorom/novinárom ako dvoch blízkych osôb samotná skutočnosť, že redaktor/novinár v minulosti publikoval svoje príspevky vo vzťahu ku kauzám, ktoré sa neskôr stali predmetom konania na súde, nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci dotknutého obžalovaného, ktorého sa táto publikačná činnosť týkala. Pretože v opačnom prípade by test objektívnej nestrannosti sudcu prestal byť testom a stal by sa zákonitou nevyhnutnosťou.“

A druhá právna veta pokračovala: „K uvedeným faktickým skutočnostiam – teda k vzťahu sudcu a novinára a k publikačnej činnosti toho novinára – musia pristúpiť ďalšie relevantné faktory, ktoré vôbec umožnia realizáciu testu objektívnej nestrannosti. Takými faktormi môže byť napríklad priamy majetkový záujem sudcu či novinára na výsledku tohto súdneho konania alebo zjavný záujem sudcu pomstiť sa obžalovanému za útoky na jeho osobu či osobu novinára, prípadne explicitné negatívne vyjadrenia sudcu vo vzťahu k obžalovanému alebo jeho obhajcom či verejná podpora obsahu publikačnej činnosti novinára zo strany samotného sudcu. Prítomnosť takýchto otvorených faktorov však musí byť v konaní objektívne preukázaná, nestačí ju iba prezumovať alebo sa jej domnievať.“

O vylúčení Záleskej z rovnakého dôvodu rozhodovali aj senáty 1T a 3T, ktoré ju tiež nevylúčili. V ostatne uvedenom senáte rozhodoval aj sudca Šutka, ktorý bol dokonca sudcom spravodajcom. A tento sudca bol tiež členom dovolacieho senátu, rovnako ako sudca Dušan Szabó.

Opäť sme pri tom istom. Ani teraz som nevidel, že by sa členovia dovolacieho senátu vyrovnali so svojimi predošlými rozhodnutiami, zvlášť keď oni sami boli ako spravodajcovia autormi tých rozhodnutí. 

Áno, ale okrem poukázania na vzťah Záleskej s Tódovou dovolací senát zaujatosť Záleskej odôvodňoval aj správaním sudkyne počas pojednávania, keď voči advokátom a ich argumentom údajne vystupovala neprimerane sarkasticky.

No ak dovolací senát dospel k inému, silnému presvedčeniu, mal to vyjadriť s poukazom na predchádzajúce rozhodnutie, v čom nastala rozdielna situácia. Mali sme sa dozvedieť, čo sa v priebehu takého krátkeho času stalo, že sudca zmení názor o stoosemdesiat stupňov.

Dovolací senát takisto rozhodol, že zaujatí boli vyšetrovatelia, konkrétne aj šéf vyšetrovacieho tímu Pavol Ďurka, ktorý podľa svedka, odsúdeného expolicajta Jána Káľavského, vymyslel názov akcie Moby Dick. V súkromnej komunikácii si vyšetrovatelia písali na účet Kováčika vulgarizmy, o vyšetrovaní sa vyjadrovali ako o love na veľrybu. Dovolací senát konštatoval, že aj na policajtov sa má vzťahovať princíp a zdanie nestrannosti, pretože vyšetrovatelia majú hľadať okolnosti, ktoré svedčia nielen v prospech viny, ale aj neviny. Na jednej strane pôsobí bizarne, že na policajtov kladie senát takmer porovnateľné nároky ako na sudcov. Zároveň však od policajtov nechceme, aby lovili, ale aby vyšetrovali. Nemá to logiku?

K tomu sa nebudem vyjadrovať.

Zarazilo ma však, že na jednej strane spochybňoval výpovede spolupracujúcich obvinených, ktorí vypovedali ako svedkovia, a na strane druhej spochybnenie vyšetrovateľa Ďurku absolútne nekriticky postavil na tvrdeniach svedka Kaľavského, ktorý bol právoplatne odsúdený za korupciu, zneužívanie právomoci verejného činiteľa, za marenie spravodlivosti a ohrozenie dôvernej a vyhradenej skutočnosti, pretože nepovolaným osobám vyzrádzal okolnosti týkajúce sa akcií NAKA.

Bol to Kaľavský, kto zabezpečil túto komunikáciu a lovil dôkazy voči tejto skupine vyšetrovateľov s cieľom spochybniť ich vyšetrovanie.

To je pravda. Je takisto zvláštne, že súd prevzal od Kaľavského tvrdenie, že názov Moby Dick vymyslel Ďurka a podobne. Ale tú komunikáciu sme videli všetci a z nej vyplýva otázka, či vyšetrovatelia môžu v súkromnej komunikácii takto komunikovať a čo s tým, ak sa to dostane na povrch.

Viete, aj my sudcovia, ktorí si v práci musíme špeciálne ctiť zásady nestrannosti a objektívnosti, sa v súkromí medzi sebou nejako vyjadrujeme. Nedávno sa mi dostal do rúk článok vyšetrovateľa Srholca, ktorý rozobral tento verdikt a miestami si robil žarty z toho, aké implikácie vyplývajú pre jeho prácu a akú novú požiadavku nestrannosti nastolil vo vzťahu k vyšetrovateľom tento rozsudok.

Ako sudcovia ste dosiaľ neriešili to, či vyšetrovateľ k niekomu pristupoval až účelovo negatívne?

Nikdy sme sa nezaoberali tým, či nejaký vyšetrovateľ mal záujem na tom, aby bol niekto obvinený. Vždy sa rieši otázka, či postupuje zákonným alebo nezákonným spôsobom, či napríklad vykonal previerku výpovede alebo rekogníciu správnym spôsobom, teda či sa dôkazy získali zákonným spôsobom. Súkromnou komunikáciou policajtov sme sa dosiaľ nikdy nezaoberali. 

Napokon, je chránená ústavou a porušovať právo na súkromie je niečo úplne výnimočné, čo nebola taká situácia.

Dovolaciemu senátu sa stalo aj faux pas, keď poukázal na závažné rozpory vo výpovedi Mateja Zemana o mieste odovzdania úplatku Kováčikovi, pričom si pomýlil dva rozdielne prípady, v ktorých Zeman vystupuje. Spochybnil však aj niektoré výpovede iných kajúcnikov. Je niečo, za čo by ste vedeli dať dovolaciemu senátu kredit, teda že upozornil aj na niečo dôležité?

Pre mňa je kľúčové, že v dôležitých veciach, o ktorých sme hovorili, sa nevyrovnal s predchádzajúcimi rozhodnutiami. Už nech tie rozhodnutia sú, aké sú, musí predsa platiť nejaká kontinuita a konzistentnosť. To mi tu však absolútne chýba, vinie sa to od úplne neštandardnej zmeny v zložení senátu až po samotné rozhodnutie.

Z toho všetkého, čo hovoríte, vyplýva, že toto rozhodnutie vzniklo ako politická objednávka?

Hovorím len o neštandardných okolnostiach aj nepresvedčivých argumentoch senátu. Nie je preháňaním, ak poviem, že s takými okolnosťami a nedostatkom presvedčivosti sme sa v takom citlivom trestnom prípade na Najvyššom súde doposiaľ nestretli.

V tejto veci ma vyrušila ešte jedna okolnosť. Na Najvyššom súde bolo kedysi známe, že s už nebohým sudcom Milanom Karabínom sme mali nadštandardný vzťah, roky sme pôsobili v jednom senáte, rozumeli sme si nielen odborne, ale aj ľudsky. Keď sa Karabín stal predsedom Najvyššieho súdu, platilo medzi nami nepísané pravidlo, ktoré sme vyžadovali obaja: keď som ako sudca rozhodoval o nejakej veľmi citlivej veci, svoje kontakty sme prerušili, kým to nebolo ukončené.

Z dôvodu, aby nevznikol náznak podozrenia, že ste pod tlakom?

Presne tak.

Kam tým mierite?

Neviem si predstaviť, že by predseda súdu Karabín prišiel za mnou dva dni pred kľúčovým rozhodnutím vo večerných hodinách a dve hodiny by sme niečo riešili.

V tomto prípade sa tak však údajne stalo. Treba sa opýtať Františka Moznera ako predsedu Najvyššieho súdu a aj predsedníčky dovolacieho senátu Martiny Zelenákovej, či sa dva dni pred rozhodnutím v tejto dovolacej veci stretli vo večerných hodinách v jej kancelárii, ako dlho ich stretnutie trvalo a čo bolo jeho obsahom, či o tom vedeli ostatní členovia senátu a rovnako tak procesné strany. Pretože isté legitímne pochybnosti sú na mieste a tie treba verejne vysvetliť.

Vy o tom stretnutí viete, že prebehlo na pôde Najvyššieho súdu?

Áno, viem o tom nielen ja.

Posledná otázka: na pozadí tohto jedného z najdôležitejších rozsudkov v dejinách moderného Slovenska sme riešili najmä procesné veci. Aj v odbornej obci je rozšírený názor, že náš justičný systém aj Trestný poriadok sú veľmi preformalizované, všetko sa nesmierne naťahuje, aj tu sa kľúčová kauza vracia na samotný začiatok. Nefunguje súčasný systém na úkor spravodlivosti?

Je pravdou, že systém trestného procesu sa úplne preformalizoval. Významne a na škodu veci k tomu prispel aj Ústavný súd. Myslím, že ani na Ústavnom súde si neuvedomili, ako niektorými rozhodnutiami roztočili takzvané námietkové kolotoče.

Pred časom sa stal členom nášho senátu kolega, ktorý prišiel na stáž z krajského súdu, a len krútil hlavou a divil sa, ako celé mesiace riešime námietky zaujatosti a otázky zákonného sudcu. Oprávnene sa pýtal, kto vlastne bude rozhodovať vo veci.

Celé je to preformalizované už od prípravného konania. Najskôr máte niekoho v procesnom postavení podozrivého. Robia sa úkony, trestné stíhanie sa buď začne, alebo odmietne. Ak sa začne vo veci, robia sa úkony vlastne až na úrovni dokazovania, na základe čoho sa vznesie obvinenie. Všetky tie dôkazy sa musia znova zopakovať, keďže po začatí trestného stíhania ešte nie ste obvinený, čiže ste sa na tom nezúčastňovali.

Teraz už ste obvinený, máte obhajcu, všetky úkony sa musia opäť kompletne, teraz už kontradiktórne zopakovať, potom sa podá obžaloba, všetko sa zase zopakuje na súde prvého stupňa. V iných štátoch to funguje jednoduchšie.

V súhrne dochádza k značnému oslabeniu trestnej politiky štátu, do popredia sa dostávajú najmä predimenzované základné práva a slobody stíhaných, obvinených a obžalovaných osôb, kým na obete trestných činov sa akoby zabudlo. Nuž a verejnosť cíti, že nejde o spravodlivosť, ale vo veľkých kauzách predovšetkým o ochranu „našich ľudí“.

Samozrejme, pri bežných trestných veciach to ide ešte relatívne rýchlo, ale pri týchto veľkých nastupujú všemožné obštrukčné mechanizmy, až sa to natiahne na desať rokov.

To všetko dokáže zmeniť už len zásadná reforma trestného procesu.