Ekonóm Martin Kahanec Opakujeme si, že to tu nie je dobré a bude horšie. Ale je to viac otázka stavu mysle a očakávaní ako reality

Na Slovensko sa oplatí vrátiť a nie je tu tak zle, ako si my Slováci myslíme. To je jedno z hlavných posolstiev ekonóma Martina Kahanca, ktorý sa venuje najmä výskumu zamestnanosti a migrácie. 

Aj on sám v minulosti zo Slovenska odišiel, potom sa však aj s manželkou rozhodli vrátiť. „Sú tu obrovské príležitosti. Mnoho vecí chýba, a keď ich niekto začne robiť, je to vzácne,“ hovorí. 

V rozhovore zároveň ukazuje, že mnohé štatistiky v skutočnosti hovoria v náš prospech.

„U nás koľkokrát pri nejakej negatívnej skúsenosti počujeme: ,lebo Slovensko‘. Stal sa z toho taký vzorec, podľa ktorého interpretujeme a generalizujeme zážitky na celú krajinu,“ hovorí s tým, že v iných krajinách sa toto nedeje. 

V rozhovore spomína aj to, ako pritiahnuť Slovákov žijúcich v zahraničí naspäť na Slovensko, prečo má podľa neho štát podporovať pôrodnosť, a vysvetľuje, prečo regióny nespasí príchod investora.

Martin Kahanec pôsobí ako profesor ekonómie na Stredoeurópskej univerzite vo Viedni, ale aj ako výskumný pracovník na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Je spoluzakladateľom Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI). V roku 2025 získal ocenenie ESET Science Award v hlavnej kategórii „výnimočná osobnosť vedy“.

Krátko po tom, čo ste vlani dostali hlavnú cenu Eset Science Award, ste sa vyjadrili, že chcete, aby bol hlavný odkaz vašej práce v tom, že na Slovensko sa oplatí vrátiť. V posledných rokoch je nálada v spoločnosti skôr opačná. Čím si túto pochmúrnu náladu vysvetľujete?

Dostali sme sa do špirály zmaru. Opakujeme si, že to tu nie je dobré, ekonomike sa nedarí, školy sú nekvalitné. Zašlo to až tak ďaleko, že mi študenti a rodičia hovoria, že niektorí učitelia a výchovní poradcovia na stredných školách paušálne radia študentom, aby išli na vysokú školu radšej do zahraničia.

Ľudia tak odchádzajú a obce aj mestá vymierajú. Máme okresné mestá, v ktorých sa za posledné desaťročie zmenšila populácia aj o vyše 15 percent.

To má za následok, že sa znižuje celková kvalita života v meste, pretože dopyt po službách je jednoducho nižší. A tak skončí kino, kúpalisko, či zatvoria gymnázium. Menej sa oplatí investovať, pretože sa zmenšuje počet zákazníkov a tiež kvalifikovaných zamestnancov.

Narastajú očakávania horšej budúcnosti a to vytláča ďalších a ďalších ľudí preč.

Prelieva sa to do celkovo neprajnej nálady v spoločnosti. Myslím si však, že je to do veľkej miery aj otázka stavu mysle a očakávaní, nielen reality.

Áno, sú tu negatívne veci, ale prepadli sme beznádeji a prílišnému negativizmu.

Ak sa však pozrieme na čísla, veľkým optimizmom nás nenapĺňajú. Ekonomika rastie minimálne, čoraz častejšie počuť správy o hromadných prepúšťaniach, dobiehanie Európskej únie stagnuje.

Záleží na tom, na aké dáta sa pozrieme.

Od vstupu do Európskej únie nezamestnanosť klesla z 18,8 percenta na menej ako šesť. V HDP na hlavu sme sa voči priemeru EÚ za rovnaké obdobie dostali z 38 na 56 percent. 

Voči Česku zo 68 na takmer 86 percent. Reálne platy sa viac ako zdvojnásobili. Porovnávanie v parite kúpnej sily by bolo fajn, no tieto dáta treba interpretovať opatrne, keďže podliehajú metodickým zmenám a revíziám v čase aj medzi krajinami EÚ. Len na ilustráciu, po metodickej revízii Eurostatu sa odhad cenovej hladiny potravín a nápojov pre Slovensko výrazne znížil, čo v tejto kategórii posunulo krajinu z jednej z najdrahších medzi najlacnejšie v regióne.

Máme jednu z najnižších príjmových nerovností na svete. V rámci Európskej únie dokonca úplne najnižšiu. Ak aj pripustíme riziko, že my to meriame nepresnejšie ako ostatní a v skutočnosti sme povedzme „len“ v top 5, stále je to skvelé, nie?

Sústreďujeme sa teda podľa vás priveľmi na negatívne veci a nevidíme to pozitívne?

Nedávno som prednášal vo Florencii. Prišla búrka, do prednáškovej miestnosti začalo masívne zatekať. Povedal hádam niekto: „lebo Taliansko“? Nikto to nezovšeobecnil na Taliansko.

U nás koľkokrát pri nejakej negatívnej skúsenosti počujeme „lebo Slovensko“, alebo sme „vtipní“, že „aká krajina, taký superman“. Stal sa z toho taký vzorec, podľa ktorého interpretujeme a generalizujeme zážitky na celú krajinu. A zdá sa mi, že aj komentátori v médiách často nerozlišujú a nemajú odstup a kontext.

Čo tým myslíte?

Nevidia, že mnohé problémy, ktoré máme na Slovensku, má aj veľká časť EÚ. To nás nemá tešiť, ale pomôže nám to rozumieť situácii a hľadať riešenia spoločne s inými krajinami.

Keď hodnotia politickú či ekonomickú situáciu, dávajú za príklad Estónsko.

Ale viete, že baltské krajiny – Lotyšsko, Litva, Estónsko – stratili od roku 1989 v tom poradí takmer tretinu, vyše pätinu a približne13 percent populácie? Populácia Slovenska za rovnaké obdobie narástla o 2,4 percenta.

Viete, že za posledných desať rokov kumulatívne rastie Slovensko rýchlejšie ako Estónsko? Podľa Eurostatu reálny hrubý domáci produkt narástol na Slovensku za posledných desať rokov o vyše 20 percent, v Estónsku o necelých 14 percent. Už spomínaná príjmová nerovnosť je u nich výrazne vyššia.

Je potrebné byť kritický a upozorňovať na problémy a riziká. Je ich dosť a budeme potrebovať veľa úsilia na ich riešenie. Ale neskĺznime pri tom stádovito do polohy, že u nás je všetko zlé. Oberá nás to o motiváciu a silu ich riešiť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo sa teda oplatí na Slovensko vrátiť?

Keď sme sa v roku 2009 rozhodli vrátiť z Nemecka na Slovensko, môj šéf sa ma pýtal, či sú za tým osobné alebo aj profesionálne dôvody.

Mám silné puto k Slovensku, takže to určite zohralo svoju rolu. Vždy sme sa s manželkou chceli vrátiť. Ale bol tu aj druhý dôvod. V Nemecku je tisíc Martinov Kahancov, veda je tam veľmi saturovaná.

Ale na Slovensku nie a je tu veľa príležitostí robiť niečo, čomu sa nevenuje nikto iný. Založili sme inštitút CELSI. V úspešnosti získavania európskych výskumných projektov Horizon v našej oblasti bol po Univerzite Komenského a Univerzite Mateja Bela vyhodnotený ako tretí najúspešnejší na Slovensku.

Nehovorím to preto, že sa chcem chváliť. Chcem tým ukázať, že sa tu dá veľa urobiť. Nie sme nijako geniálni alebo špeciálni. Sme úplne obyčajní ľudia, ktorí sa snažia niečo urobiť.

To, že je nejaká oblasť menej rozvinutá znamená aj to, že sú tam obrovské príležitosti. Mnoho vecí chýba, a keď ich niekto začne robiť, je to vzácne.

Ďalšia vec je, že aj šikovní mladí ľudia sa pomerne rýchlo vedia dostať k riešeniu zaujímavých úloh a vysokému impaktu, napríklad aj pri tvorbe verejných politík.

Niekedy sa však veci v prostredí, kde okolnosti nefungujú, rozbiehajú ťažko. Ľudí neraz odradia zabehnuté systémy, ktoré sa len ťažko menia. Príkladom môžu byť univerzity.

Počujeme, že všetky sú zlé, mladým ľuďom radíme, aby išli študovať do zahraničia. Ale ubližujeme si tým. Áno, keď sa pozriem na naše univerzity, vidím veľa vecí, ktoré sú zlé. Určite ich je potrebné pomenovať a je namieste byť kritický. Napríklad publikovanie vedeckých článkov v nekvalitných či dokonca predátorských časopisoch.

Ale sú tu aj skvelé veci.

Keď moja katedra na Ekonomickej univerzite organizovala konferenciu, bola na takej úrovni, že by sa za ňu nehanbili ani v Amsterdame či Berlíne. Na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, kde pracujem, ako aj na spoločenskovedných a ekonomických fakultách Univerzity Komenského, TUKE či UMB, kde pôsobím vo vedeckých radách, rastie počet vedcov a vedkýň, ktorí produkujú výskum porovnateľný so špičkovými európskymi univerzitami. Dôkazom je aj naša nedávna spoločná štúdia s kolegami z UMB, publikovaná v prestížnom vedeckom časopise.

V skratke: máme vo zvyku paušalizovať, nerozlišujeme. Tým však berieme motiváciu práve tým, ktorí sa snažia veci zlepšovať, vyháňame šikovných študentov a tým ohrozujeme našu vlastnú budúcnosť.

Hovorievate aj o tom, že Slovensko má veľký potenciál v tom, že veľa ľudí, ktorí by sa teoreticky mohli vrátiť, je v zahraničí. Vy sa s nimi často stretávate. Čo by ich presvedčilo, aby sa vrátili domov?

To je kľúčová otázka. Keď ide niekto ako mladý študovať do zahraničia a nájde si tam partnera alebo partnerku a založí si tam rodinu, je to už ťažšie. Ale úplne iná situácia je, keď niekto ide do zahraničia s tým, že si chce zarobiť peniaze, aby sa potom vrátil domov a kúpil si tu byt. Ide tam s tým, aby znásobil svoju kúpnu silu. Veľa migrantov odišlo s týmto plánom.

Čo sa musí stať, aby sa reálne vrátili? Keď sa rozhodujete pre návrat, myslíte v dlhodobom horizonte. Potrebujeme zvyšovať kvalitu života v mestách a regiónoch, aby vedeli ľuďom a ich deťom poskytnúť kvalitné služby, kultúrne vyžitie a dôstojný život. Bratislava a aglomerácie Košice – Prešov a Banská Bystrica – Zvolen musia byť magnetom pre špičkový talent.

Bolo už viacero stratégií, ako prilákať Slovákov žijúcich v zahraničí naspäť na Slovensko. Príklad Poľska ukazuje, že ak sa krajine začne dariť, ľudia sa začnú vracať sami a netreba na to ani žiadne vládne stratégie. Oplatí sa teda investovať do týchto stratégií?

Ľudí priláka celkový rozvoj, ale konkrétne opatrenia majú istú signalizačnú hodnotu, pretože ukazujú, že nám na tých ľuďoch záleží.

Nejaký príspevok vo výške desaťtisíc eur je pri rozhodovaní sa o návrate domov kvapkou v mori. Javí sa to ako veľa peňazí, ale pri takýchto životných rozhodnutiach takéto skratky nefungujú.

Kľúčové je zlepšovať kvalitu života a zastaviť špirálu zmaru. Krajina potrebuje dať ľuďom nejakú víziu, príbeh, o ktorom si povedia, že chcú byť jeho súčasťou.

Ako sa stalo v Poľsku.

Áno, Poľsko je teraz premiantom Európy. Ale aj Slovensko ním môže byť. Mali sme k tomu kedysi nakročené. Nie raz sme boli sme vo svetlách reflektorov. Potom sa to pokazilo, ale nikde nie je napísané, že sa tam nemôžeme dostať znova. Musíme zlepšovať kvalitu života, podnikateľské prostredie a ukotviť jasné smerovanie krajiny v Európskej únii. To sú domáce úlohy, ktoré musíme urobiť.

Budovať príbeh, ktorého chcú byť ľudia súčasťou. Problémom špirály zmaru je, že je samonapĺňajúca sa.

Ako to myslíte?

Keď mladých ľudí vytlačíme preč, ukáže sa to aj na kvalite univerzít. Ak by šikovní Slováci, ktorí študujú v Brne, študovali na Slovensku, aj naše univerzity by sa umiestňovali na vyšších priečkach v rebríčkoch.

Nejde o to, aby sme teraz ľudí nasilu v autobusoch priviezli, ale o to, aby sme pracovali na zlepšovaní univerzít, kvality života, podnikateľského prostredia. A zároveň to komunikovať. Aby pre nich boli naše univerzity lepšou voľbou.

Podľa vás slovenské elity zlyhali v tom, že rezignovali na svoju úlohu dávať ľuďom nádej. Prečo majú elity túto úlohu?

Keď je niekto v privilegovanej pozícii, má prístup k rôznym zdrojom a je v pozícii, z ktorej môže meniť veci. Z tej moci vyplýva aj povinnosť a zodpovednosť za to, kam sa krajina uberá. Nemali by nás viesť do nejakého zmaru.

Zodpovednosť ľudí, ktorí majú privilégium viesť spoločnosť, je dávať ľuďom víziu, nádej, že veci budú smerovať k lepšiemu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Niektoré regióny sa dostali do začarovaného kruhu. Nebola tam práca, a tak mnohí odišli. No keďže tam teraz ľudia nie sú, už tam ani žiadny investor nepríde, pretože nenájde kvalifikovanú pracovnú silu. Ako sa z toho dá dostať?

Určite je pozitívne, keď do regiónu príde investor, ktorý vystuží tú základnú kostru ekonomiky. Ale keď chodím do regiónov, hovorím, že už sa nemôžeme na to spoliehať, napríklad že príde veľký investor a zrazu bude všetko dobré, štát privedie štvorprúdovú cestu a podobne.

Nečakajme na Godota. Čakali sme 30 rokov a neprišiel. Možno príde o 20 rokov, ale počas nich neseďme so založenými rukami. Vybaľme kufre a vyhrňme si rukávy.

Keď sa z regiónu stane miesto, kde ľudia chcú žiť a vychovávať deti, tak to pritiahne ďalších. A potom tam aj investor nájde šikovných ľudí, ktorí by uňho mohli pracovať, a bude tam investovať. Sú to spojené nádoby.

Takže na jednej strane je potrebné prezentovať región a lákať investorov, lobovať za to, aby sa postavila cesta a vytvorila digitálna infraštruktúra. Sú to dôležité veci. Na druhej strane skúsme vytvárať kvalitný život, aby naše deti neodchádzali, aby sa tu dobre žilo, aby sme vedeli pritiahnuť ľudí.

To znie dosť abstraktne.

Ale ono sa to už deje. Najprv si zdokumentujme, urobme si mapu toho, čo v regióne či meste vlastne máme. S akými kartami hráme, aké hodnotné veci tu máme. Je to príroda? Múzeum, gymnázium? Nemocnica? Poprepájajme to a skúsme s tým zahrať najlepšiu hru.

Spojme kľúčových aktérov a skúsme vymyslieť, ako vieme spolupracovať. Zapojme do toho študentov a mladých ľudí. Po mojej prednáške v Revúcej sa v spolupráci s GemArtom, MsKS Revúca a Living Labom BBSK presne toto stalo. V Rožňave vznikol GemMark Student Media Lab.

Hovorili ste o tom, že mnohým mestám v regiónoch klesá populácia. Jednou vecou je, že ľudia odchádzajú, ďalším problémom je nízka pôrodnosť. Demografické prognózy jednoznačne ukazujú, čo nás čaká. Je z tohto úpadku nejaká cesta von?

Nie je to len problém Slovenska. Keď sa pozrieme na očakávaný vývoj európskych regiónov, dve tretiny čaká do roku 2050 pokles obyvateľstva.

Najhoršie je na tom východné krídlo EÚ, tam veľkú časť regiónov čaká pokles o viac ako 20 percent.

Demografia je obrovským problémom celej Európy.

Máme ešte páky na to, aby sme to vyriešili?

Ak sa rozprávame s demografom, či vieme zvýšiť pôrodnosť, povie, že na to môžeme rovno zabudnúť

Ale podľa mňa by sme k tomu nemali byť takí skeptickí. Áno, máme tu príklad Maďarska, ktoré sa snažilo zvýšiť pôrodnosť. Keď sa pozrieme na ich a našu krivku pôrodnosti v čase, je to plus-mínus to isté. Maďari na to minuli významnú časť rozpočtu a výsledok je rozpačitý.

Rozhodnutie mať dieťa je veľké a vstupuje doň veľa faktorov. To, že rodičia dostanú nejakú hotovosť, je omrvinkou voči veľkosti toho rozhodnutia. Hovoríme, že si deti nevieme dovoliť, ale ani bohatí ľudia ich nemajú viac.

Treba pracovať aj na tom, aby sa dal lepšie zosúladiť rodinný a pracovný život, aby sa rozhodnutie mať deti stalo prirodzenejšou a atraktívnejšou voľbou.

Demografi sú skeptickí, ale ja si myslím, že nemáme ten luxus, aby sme to nechali len tak. V Číne majú v niektorých regiónoch pôrodnosť len niečo vyše 0,5 dieťaťa na ženu. To je vymieranie.

V podstate máme tri možnosti. Tou prvou je snažiť sa zvýšiť pôrodnosť. Druhou je adaptácia. Prijmeme fakt, že nás bude menej a budeme hľadať spôsoby, ako udržať spoločnosť. Treťou možnosťou je migrácia. Keď nevieme situáciu vyriešiť sami, skúsme prilákať talenty z iných krajín. Ani jedna z týchto možností nie je jednoduchá. A nie je to len o počtoch, ale aj o skladbe populácie.

Slováci sú však dlhodobo naladení proti migrácii.

Dáta ukazujú, že migrácia je v princípe pre krajinu prospešná. Aj slovenskí migranti išli do Dublinu, Londýna, do Nemecka, Rakúska. A tie krajiny z toho profitujú.

Taliansky opatrovateľský sektor je založený na migrantoch. Ak by tam neboli, o starších seniorov by sa nemal kto postarať. Bez nich by systém skolaboval.

To, že migranti nám berú prácu, je prvoplánové zmýšľanie. Migranti vytvárajú prácu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Môžete to opísať na príklade?

Chceme napríklad postaviť novú nemocnicu, máme lekárov, ale nemáme sestry. Tak tie sestry prídu z iných krajín. Iba vďaka tomu vieme tú nemocnicu aj prevádzkovať.

Podobne to funguje aj v podnikaní. Ak sa investor rozhoduje pre nejakú investíciu, berie do úvahy aj to, či bude mať dostatok pracovnej sily v danom regióne. Továrne, kde dnes pracujú zahraniční pracovníci, by bez nich nedokázali vybavovať objednávky a museli by zatvárať.

Opatrovateľka umožní rodičovi vrátiť sa do zamestnania.

Ide teda o riadenú migráciu, ktorá dokáže prilákať kvalifikovaných pracovníkov.

 Tá sa nám príliš nedarí.

Je to problém v celej Európe a je to paradoxne dané aj sociálnym systémom.

Ak máte v krajine veľkú nerovnosť a teda vysoké príjmy pre najkvalifikovanejších v spojení s nízkymi daňami, priláka to najšikovnejších migrantov.

V Európe nie je taká nerovnosť ako napríklad v USA, to znamená, že vysokokvalifikované pracovné miesta nie sú až o toľko viac platené ako tie nižšie. Zároveň sú oveľa viac zdanené.

To je síce fajn, ale ak som teda jeden z najšikovnejších migrantov, tak radšej pôjdem do Ameriky, pretože budem mať vyšší plat a nižšie dane ako v Európe.

Keď som menej kvalifikovaný, tak v Amerike budem mať oveľa nižší plat, a keď budem nezamestnaný, nedostanem podporu a bude to pre mňa veľmi ťažké.

Sociálny systém je silnou stránkou Európy, pretože poskytuje väčšiu kvalitu života a vytvára lepšiu spoločnosť. Ale ak chceme pri migrácii zabojovať o najväčšie talenty, tak to sťažuje situáciu.

Svoju rolu tam hrajú aj iné faktory, či nie?

Samozrejme, migrant si môže povedať, že predsa len chcem mať bezpečnejšie mesto, lepšie verejné služby. Tiež uznávanie kvalifikácií, celková kvalita života, nastavenie selektívnosti migračnej politiky, znalosť jazyka, prítomnosť komunity z mojej krajiny a ďalšie faktory.

Riaditeľ Sociologického ústavu SAV Miloslav Bahna upozornil, že na Slovensku dlho hovoríme o tom, ako z krajiny ľudia odchádzajú, ale nevšímame si, že mnoho ľudí k nám aj prichádza. A nevenujeme pozornosť tomu, aby sme ich začlenili.

Je to tak. A pritom máme výhodu, ktorú nevyužívame, a to, že už máme skúsenosti iných podobných krajín.

Vidíme napríklad migráciu v Nemecku a najmä v podobnom Česku. Mohli by sme sa z toho veľmi dobre poučiť, ale nerobíme to. Opakujeme tie isté chyby, ktorú urobili tieto krajiny. Nevenujeme príchodu migrantov dostatok pozornosti a narazíme potom na problémy, keď narastú a budú už zakorenené. A pritom by sme sa im mohli vyhnúť.

Výskumy zároveň ukazujú, že čím je migračná politika otvorenejšia, čím lepšie je uchopená, tým sú benefity pre spoločnosť väčšie.

Ak ich obmedzujeme, ak majú migranti problém získať pracovné povolenie pre partnerky, či dať do školy svoje deti, ťažko sa tu usadia a integrujú do spoločnosti. Nebudú investovať do toho, aby sa naučili po slovensky. A povedia si, najmä tí najšikovnejší, že pôjdu radšej niekam inam, kde viac ocenia ich prínos.