V progresívnom Bulharsku Je proruský triumfátor bulharských volieb novým Orbánom alebo len starým dobrým Ficom?

Keď Bulhari len jednu nedeľu po porážke Viktora Orbána dali projektu označenému za „proruský“ absolútnu väčšinu, všeobecná úľava v Bruseli sa opäť zmiešala s návalmi paniky.

Je to „hra s nulovým súčtom“, prorokoval 96-ročný doyen stredoeurópskej žurnalistiky Paul Lendvai v rakúskej televízii: protiukrajinský Orbán prestane blokovať bruselské summity EÚ, ale nahradí ho ďalší „ruský agent“.

Je pravda, že drvivý víťaz bulharských volieb Rumen Radev prejavuje nezvyčajne nízku úroveň obáv z Moskvy. V hodinách pred voľbami sa rozšírila fotografia, s ktorou si Radev na veľkom záverečnom podujatí svojej iba v tomto roku založenej aliancie Progresívne Bulharsko (PB) urobil kampaň – fotografia ukazuje Radeva, ako si podáva ruku s Putinom.

Mnohých prozápadných Bulharov to šokovalo, mnohých voličov nie. Bulharská kamarátka – špičková reportérka, ktorá sa stiahla z novinárčiny – mi tú fotku poslala so slovami: „Ja sa tak hanbím za Bulharsko.“

Je tiež pravda, že bývalý stíhací pilot a veliteľ bulharských vzdušných síl, ktorý svojho času nevedel len majstrovsky lietať na ruských migov-29, ale pilotoval aj americké F-16 a francúzske stíhačky Rafale, opakovane vystupoval proti vojenskej podpore Ukrajiny zo strany „chudobného Bulharska“ a žiada návrat Bulharska k ruskej rope a plynu. Radev – ktorý do januára pôsobil deväť rokov ako priamo zvolený prezident Bulharska – však vysielal kooperatívne signály aj do Bruselu.

Chcel som trošku lepšie pochopiť, čo je „bulharský Orbán“ zač, a včera – v druhý deň po voľbách – som preto navštívil hlavné sídlo Progresívneho Bulharska. Priznám sa, že veľa rukolapného som sa tam nedozvedel. Aj tak si stále myslím, že je lepšie vyraziť na miesto činu než vynášať súdy z teplého gauča.

Bulharsko v posledných troch desaťročiach spotrebovalo už niekoľko politických mesiášov, ktorí hneď pri svojej prvej kandidatúre vyhrali voľby, nedeľa 21. apríl však vyčnieva aj z manicko-depresívnej histórie Bulharskej republiky.

Postreh o bulharskej kontrarevolúciiBulharský oligarcha z tureckej strany Bulharov vytáča, ale má aj svojich fanúšikov

Martin Leidenfrost

Pragmatik so silným mandátom

Prišiel som po drvivom víťazstve, aké Bulharsko nezažilo od roku 1997: prieskumy verejnej mienky dávali Radevovi 30 – 35 percent, večerné exit polly potom už naznačovali výsledok 38 – 39 percent, ale v samotných voľbách získal napokon 44,6 percenta. Exprezident si tým zabezpečil 130 – 131 z 240 kresiel.

Bolo to vďaka na bulharské pomery senzačnej účasti – v siedmich predčasných voľbách za tri a pol roka klesla až na 34 percent. V nedeľu účasť pokorila 50-percentnú hranicu.

Ľavicový nacionalista Radev teraz nielenže môže vládnuť sám, ale spolu s reformnou stranou vedenou harvardskými machermi PP-DB (37 kresiel) získal dokonca ústavnú väčšinu, ktorú potrebuje na svoju justičnú reformu a na demontáž hlboko zažratej oligarchie. Oligarchické strany GERB a DPS-NN, známe svojou korupciou a kupovaním hlasov, sa prepadli na 39, respektíve 21 kresiel, takže spolu kontrolujú už len štvrtinu parlamentu. Päť menších strán vypadlo.

Radev je známy aj neznámy. Keďže ako prezident počas piatich rokov takmer nepretržitých kabinetných kríz vymenoval päť dočasných „úradníckych“ vlád, Bulhari na jednej strane spoznali jeho štýl. Na druhej strane zostal aj pre Bulharov – aby sme nepoužili otrepané slovo „hybridný“ – ťažko čitateľným aktérom.

Zopár príkladov: V koronakríze, počas ktorej autority nevedeli presvedčiť väčšinu Bulharov o výhodách očkovania, sa Radev pustil do sporov s vládou, neponúkol však alternatívne riešenie. Ako pôvodne nezávislý kandidát bol spojený s postkomunistickými socialistami, ktorých teraz tiež vyradil z parlamentu; vyjadril sympatie voči pravicovým „suverenistom“ ako Orbán, no za svoj vzor označil orbánobijcu Pétera Magyara.

Zasadzuje sa za lepšie vzťahy s Kremľom, ale za ministra obrany opakovane vymenoval blízkeho priateľa z letectva – priateľa, ktorý poskytol vojenskú podporu Ukrajine a nakupoval vo veľkom zbrane u strýka Sama. Radev žiadal minulý rok referendum o vstupe Bulharska do eurozóny, ale mieril tým menej proti Bruselu ako proti domácej oligarchii, ktorá sa tak nechutne nadrapuje svojimi európskymi a atlantickými hodnotami.

Radev svoju možnú európsku doktrínu nedávno sformuloval do tajuplnej vety, že „silné Bulharsko v silnej Európe potrebuje kritické myslenie a pragmatizmus, pretože Európa sa stala obeťou svojej ambície byť morálnym lídrom vo svete bez pravidiel“.

Samozrejme, popiera, že je proruský, „mám probulharský postoj, realistický“. V kampaňovom rozhovore pre televíziu bTV označil vojenskú pomoc Ukrajine za „nepotrebnú“ a „nepremyslenú“. Pripomenul, ako v roku 2023 v Bruseli vyhlásil, že Bulharsko sa nezúčastní na iniciatíve na poskytnutie milióna granátov Ukrajine. Kľúčový bol jeden dôvetok: „To isté platí aj pre otázku financovania: kto chce, môže zaplatiť. Nebudeme zasahovať ani nebudeme vetovať, ale nevidím zmysel v tom, aby sme za túto pomoc platili.“

Ak nečakaná sláva absolútnej väčšiny nestúpne 62-ročnému Radevovi do hlavy, EÚ sa minimálne podľa tohto výroku nemusí príliš obávať ďalšej blokády zahraničnej politiky. Finančný príspevok najchudobnejšieho členského štátu, ktorého obyvateľstvo sa scvrklo na šesť a pol milióna, by bol tak či tak zanedbateľný. Viac ako na Orbána sa bude nový silný muž Bulharska pravdepodobne podobať na Roberta Fica – ale na Fica z čias, keď ešte nebol vystavený existenčným hrozbám, ako je pokus o zatknutie a atentát.

V krajine, ktorá sa pretĺkaLev bez boja neodíde

Jakub Lipták

Zmes rôznych prúdov

Keďže počet obyvateľov, ktorí sú jednostranne orientovaní na Kremeľ, je aj v pravoslávnom Bulharsku výrazne pod 46 percentami, Radevova „realistická“ geopolitika nie je dostatočná na vysvetlenie nedeľného triumfu.

​​Po prvé, treba zohľadniť Radevov nacionalistický pátos, ktorý mnohí považujú za dôveryhodný. Napríklad keď hovorí: „Politická trieda zradila nádeje bulharského ľudu kompromisom s mafiou.“

Po druhé, je tu rozšírený dojem, že Bulharsko prinieslo všetky potrebné obete, poslušne sa podriadilo fiškálnej disciplíne, ktorá v EÚ – možno s výnimkou Estónska – nemá obdobu, a vstupom do schengenu a (od 1. januára) do eurozóny preukázalo najvyšší možný stupeň proeurópskej orientácie – ale že ľudia z toho nič nezískali. Boj proti zdražovaniu bol preto Radevovou najsilnejšou témou.

Progresívne Bulharsko je skutočne „veľký stan“. Formálne je spojením troch mikrostrán zväčša sociálnodemokratického razenia, ale na kandidátku vzalo politikov nacionalistickej VMRO, ktorá sa rozhodla nekandidovať, a jednotlivcov blízkych politickej reprezentácii tureckej menšiny APS, ktorá sa kandidovať rozhodla.

Bulharskí progresívci, ktorí majú so svojimi slovenskými menovcami spoločný iba názov, vysali v nedeľu bez výnimky všetky politické tábory: podľa prieskumu agentúry Gallup, ktorý vo svojom utorkovom vydaní citoval denník Telegraph, Radev ukradol prorusky socialistickej BSP 54,1 percenta voličov z posledných volieb, strane populistického šoumena Existuje taký ľud (ITN) 50,7 percenta, extrémne prorusky veľbulharskému Znovuzrodeniu 48,3 percenta, spomínanej tureckej APS 38,4 percenta, spomínaným milovníkom liberálneho Západu z PP-DB 38,2 percenta, nacionalistickému MEČ-u 38,2 percenta, nacionalistickej Veľkosti 33,5 percenta a podobne. K tomu prilákal masy nevoličov a neobvykle veľa žien.

Obrovský parlamentný klub PB tak bude rozmanitou zmesou: sú tam bývalí socialisti, technokrati z Radevovho prezidentského úradu a z jeho úradníckych vlád, osobnosti zakorenené a rešpektované vo svojich regiónoch, slávni športovci, bývalí novinári a kádre z bezpečnostného aparátu.

Krátka správa o víťazstve Pétera MagyaraV nedeľu som bol na maďarskej žúrke storočia

Martin Leidenfrost

Radšej angličtina než ruština

Týchto bulharských progresívcov som chcel včera vidieť.

V Sofii fúkal studený vietor, bola zima ako v zime a lial sa silný dážď. Sofia a druhé najväčšie bulharské mesto Plovdiv včera pôsobili rovnako pochmúrne ako celková nálada Bulharov po sklamaní z toľkých politických mesiášov.

Mohol som to priamo prirovnať k volebnému triumfu Pétera Magyara v Budapešti – žiadna bulharská žúrka storočia sa v Sofii nekonala. V nepôvabnom hoteli, kde sa podľa mojich bulharských novinárok v nedeľu nachádzal volebný štáb PB, už po ňom nebolo ani stopy.

Hlavným sídlom Progresívneho Bulharska bola kancelária na prízemí s priamym prístupom z chodníka. Na rozdiel od nedele a pondelka tam už nečakali novinári. Ráno dnu nepustili nikoho, pred jedenástou som sa dostal do maličkej presklenej predsiene, no a o pol dvanástej ma na chvíľu pustili.

Vnútri boli takmer úplne vyčistené stoly. Bežala spravodajská televízia s tlačovkou jedného z porazených, lídra oligarchického GERB-u Bojka Borisova. Na včera neboli naplánované žiadne vystúpenia pre médiá.

Vítala ma office manažérka centrály strany, ktorú exprezident Rumen Radev formálny založil až 2. marca, mesiac a pol pred voľbami. Office manažérkou bola veľmi atraktívna platinová blondínka: vysoká, sebavedomá, vysoké podpätky, svetlomodrá sukňa, sexi hlas.

Vysvitlo, že v nejakej zadnej kancelárii, pár metrov odo mňa, sa práve nachádzal nový silný muž Bulharska a rokoval so svojimi ľuďmi. Platinová manažérka, ktorá predsedovi hovorila iba „prezident“, povedala: „Teraz je tu len prezident a ochranka.“ Popierala, že by v nedeľu žúrovali, „my sme celý čas pracovali“. Takisto popierala, že Progresívne Bulharsko by bolo nejakým neznámym nečitateľným projektom – „veď poznáte prezidenta“.

V Bulharsku bolo kedysi bežné, že ľudia hovorili radi a často aj plynule po rusky, tak som oslovil týchto „ruských agentov“ v ruštine. Všetci však ihneď prešli na angličtinu.