Premiér Robert Fico stále opakuje, že Slovensko je pripravené prevziať štafetu pri blokovaní pôžičky EÚ pre Ukrajinu, ak by Viktor Orbán prehral parlamentné voľby v Maďarsku a k moci sa dostala dnešná opozícia.
Veto vyplatenia pôžičky vniesol do hry maďarský premiér ako nátlakový prostriedok v spore o spustenie ropovodu Družba, ktorý bol poškodený po ruskom útoku.
Na to, aby sme sa pridali k blokovaniu pôžičky vo výške 90 miliárd eur, Fica vyzýva aj jeho koaličný partner SNS.
Napriek tomu je len málo pravdepodobné, že slovenský premiér by niečo také urobil a sám bez spojencov by dokázal hrať s Bruselom takú tvrdú hru ako Orbán.
Skôr budeme svedkami len ďalšieho z teatrálnych gest pre domáce publikum. Dôvodov, že sa to takto skončí, je niekoľko. Sú pragmatické a Robert Fico im veľmi dobre rozumie.
Prvým dôvodom je, že ani slovenské, ani maďarské veto nedokáže zabrániť tomu, aby Ukrajina peniaze od európskych štátov nakoniec dostala. V Kyjeve to dobre vedia, a preto je blokovanie deravým nátlakovým prostriedkom.
Denník Politico už zverejnil kontúry plánu, ako zabezpečiť, že Ukrajina napriek maďarskému či slovenskému vetu finančné transfery dostane. Tento plán vypracovali severské a pobaltské krajiny. Išlo by o schému bilaterálnych pôžičiek medzi jednotlivými štátmi a Ukrajinou, ktorá by nevyžadovala schvaľovanie Európskou úniou.
Ďalším dôvodom je, že Brusel by na Fica vyvinul obrovský tlak, v rámci ktorého by najsilnejšou kartou bola hrozba krátenia európskych peňazí. To je niečo, čo na Fica zaberá.
Pre hrozbu straty eurodotácií sa vládna koalícia nakoniec rozhodla zrušiť zákon o transformácii Úradu na ochranu oznamovateľov. Presne pre tento zákon nám Európska komisia pozastavila platbu z plánu obnovy.
Na takúto veľkú partiu Fico jednoducho nemá. To je rozdiel medzi ním a Viktorom Orbánom, ktorý sa v sporoch s Bruselom nebál oželieť ani európske peniaze.
Mimochodom, Robert Fico by nebol prvým slovenským politikom, ktorý v zahraničnej politike napína svaly nad reálny výtlak svojej krajiny.
Bolo ich viac, ale existuje napríklad celkom zaujímavá paralela medzi Ficom a ministrom zahraničných vecí Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1940 Ferdinandom Ďurčanským.
Len upozorním, že tá paralela nie je ani v ideovej výbave oboch politikov, ani v obdobiach ich pôsobenia.
Spočíva v inom: v tragickom preceňovaní geopolitického manévrovacieho priestoru, ktorý má štát postavenia Slovenska.
U Ďurčanského konkrétne v tom, keď uveril, že Slovensko môže byť spojencom Nemecka a zároveň byť akceptované západnými mocnosťami ako krajina s nezávislou zahraničnou politikou. Zaujímavo na túto tému píše napríklad historik Pavol Petruf v knihe Zahraničná politika Slovenskej republiky 1939 – 1945.
Fico zase preceňuje to, že by sa niekto v EÚ mohol vážne zľaknúť jeho vyhrážok. Konkrétne tej, že päťmiliónové Slovensko zabráni tomu, aby Ukrajina dostala pomoc, ak to zvyšok krajín EÚ považuje za absolútnu prioritu.
Pritom to vôbec nie je tak, že Slovensko má len poslušne zraziť opätky. Existuje veľa agend EÚ, kde má zmysel ísť do boja. Pričom tu existuje slušná šanca na vybudovanie širších spojenectiev, a teda aj na úspech. Konkrétne napríklad pri zelených alebo aj kultúrnych témach. Tu však Roberta Fica počuť oveľa menej.
Na rozdiel od Ďurčanského však neverí, že jeho silová zahraničná politika pri Ukrajine by mohla byť úspešná. V jeho podaní ide len o divadlo pre voličov.
To však už zistili aj v Bruseli a vedia, že takýchto teatrálnych bojovníkov sa báť nemusia.

.jpg)



