Rezignácia politického stredu Všetci sú zmierení s tým, že vládu zostaví buď Fico, alebo progresívci

Rozhovor Postoja s Jurajom Šeligom má zaujímavú časť, v ktorej podpredseda Demokratov hovorí o tom, prečo stroskotali snahy o predvolebnú spoluprácu jeho strany s SaS.

Podľa Šeligovej interpretácie mala SaS o takúto spoluprácu nulový záujem, pretože si vyhodnotila, že samostatný postup je pre ňu výhodnejší a môže takto získať väčší počet ministerských kresiel.

Prečo je to zaujímavé? Lebo je to pekná slovenská ilustrácia inak širšieho fenoménu, keď politický stred uvoľňuje pozície, ktorých sa následne zmocňuje buď progresívna ľavica, alebo populisti a rôzni politickí radikáli.

Predvolebná spolupráca Demokratov a SaS dávala politickú logiku. Strany sú si hodnotovo pomerne blízko, obidve sa napríklad zhodnú v tom, že treba potlačiť do úzadia polarizujúce kultúrno-etické témy a sústreďovať sa na ekonomický reštart krajiny.

Taký Eduard Heger by sa v tejto zostave asi vyhol jednej nepríjemnosti, ktorá ho bude čakať, ak prijme miesto na spoločnej kandidátke Demokratov a PS. Teda že bude musieť vysvetľovať svojim priateľom z charizmatických kresťanských kruhov, prečo kandiduje za stranu, ktorá mala v kultúrnych témach široko-ďaleko najradikálnejší volebný program.

Dá sa namietať, že program PS pre ďalšie voľby môže byť umiernenejší. Tento argument však príliš neobstojí zoči-voči faktu, že aktivistické krídlo strany nikam nezmizne; je súčasťou DNA Progresívneho Slovenska a do značnej miery bude určovať jeho politiku.

Pritom ak by sa k dvojici SaS a Demokrati pridala aj Maďarská aliancia, ktorá k nim má aj hodnotovo bližšie ako k PS, bol by na scéne subjekt, ktorý by s progresívcami súperil o postavenie lídra opozície. Aj keď predvolebné spájanie strán nie je jednoduchá aritmetika, šanca by tu bola.

Takéto zoskupenie by už nehralo iba o prežitie, ale aj o možnosť zostavovať po voľbách vládu, postaviť premiéra a zásadne ovplyvniť politiku nového kabinetu.

Takto Demokrati v zostave s PS akurát posilnia progresívny prúd v slovenskej politike a výmenou za niekoľko poslaneckých miest skončia ako filiálka Šimečkovej strany s minimálnym vplyvom. Pričom politici ako Heger či Šeliga budú nútení urobiť ešte mnohé názorové kotrmelce.

Aby sme však boli spravodliví. Demokratom sa takýto vývoj dá len ťažko vyčítať. Neostáva im nič iné, len hľadať stratégiu, ako politicky prežiť. S preferenciami okolo päť percent by sa do parlamentu s veľkou pravdepodobnosťou sami nedostali a prepadnuté hlasy ich voličov by chýbali.

Čudovať sa dá akurát SaS, že nemá chuť na väčšiu politickú hru.

Juraj ŠeligaPredvolebná koalícia Demokratov s PS a Maďarmi je na stole. Matoviča sa báť netreba

Lukáš Kekelák

Niečo podobné platí aj pre konzervatívnejšiu časť opozičného spektra. Predseda strany Konzervatívci – Kresťanská únia nedávno prišiel s ideou vytvorenia veľkého konzervatívneho bloku. Išlo by o spoločný predvolebný postup Hnutia Slovensko, KDH, Konzervatívcov a Maďarskej aliancie s ambíciou získať taký volebný výsledok, ktorý by prečíslil progresívcov a postavil premiéra.

Aj táto vízia však naráža na to, že ako KDH, tak Hnutie Slovensko pred takouto širokou spoluprácou uprednostňujú samostatný postup alebo len menšie spojenectvá.

Dá sa určite vymenovať celý zoznam pádnych dôvodov – od politických až po osobné animozity –, prečo je budovanie spomenutých spojenectiev komplikované a nemá veľkú šancu na úspech.

Nič to však nemení na tom, že žiadna z týchto predvolebných spoluprác, či už veľký konzervatívny blok, alebo stredovejšie zoskupenie Demokratov, SaS, prípadne aj Maďarskej aliancie, nie je z ríše sci-fi.

Pri politickej vôli a osvietenom líderstve sú to uskutočniteľné projekty.

To by však v priestore medzi vládnym táborom a progresívnou ľavicou museli existovať väčšie ambície ako len prekĺznuť do parlamentu a pri troche šťastia si „urvať“ ministerské kreslo pre predsedu a podpredsedu.

Scenár, že voľby vyhrá buď Robert Fico, alebo Michal Šimečka, prijali takmer všetci ako nemenný fakt. A to sa len ťažko dá nazvať inak ako rezignácia.