Vedec Silvester Krčméry Pre meno mi chodia vyhrážky aj dnes. Zo Slovenska odísť nechcem, ani môj prastrýko to po prepustení z väzby neurobil

„Dostal som veľa ponúk zo zahraničia, často však pritom myslím na to, v akej situácii žil môj prastrýko, ktorý mohol po prepustení z väzenia odísť tiež, no neurobil to. Nielenže neodišiel, no neustále sa snažil pomáhať a na nikoho nezanevrel,“ hovorí 31-ročný Silvester Krčméry, spolupracovník Európskeho inovačného a technologického inštitútu, člen siete expertov na hodnotenie výskumu a učiteľ na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave.

V rozhovore spomína na prastrýka Silvestra Krčméryho, jedného z najviac týraných politických väzňov po roku 1948 a významnú osobnosť slovenskej tajnej cirkvi, ale aj na strýka Vladimíra Krčméryho, protipandemické protesty pred vlastným domom a vyhrážky, ktorým čelí dodnes. 

Prečo chce napriek svojim skúsenostiam zo zahraničia a sveta inovácií a startupov zostať v slovenskom vysokom školstve? Čo si myslí o tvrdeniach ministra školstva, že slovenská veda sa skokovo zlepšila? A čo vyplýva z výskumu fiškálnych vplyvov ochorení, ktorému sa venuje?

Vy aj váš otec sa voláte Silvester. Dostal otec meno už po prastrýkovi alebo je to generačná vec?

Pamätám si, keď ma dedko ako malého chlapca prvýkrát zobral k prastrýkovi – hovoril o mne ako o Silvestrovi treťom. Ujo Silvo, ako sme prastrýka volali, ho však hneď opravil, že nie som tretí, ale až štvrtý, pretože v rodine bol ešte jeden Silvester Krčméry pred ním. Prastrýko však bol prvý najznámejší.

Váš starý otec bol brat lekára a katolíckeho disidenta Silvestra Krčméryho. Stretávali ste sa počas detstva pravidelne?

Áno, dedko nás k nemu brával často. Vzhľadom na to, čo všetko v živote prežil, bol už v pokročilom veku dosť chorľavý a imobilný. Väčšinou sme chodili za ním do bytu. Trávil s nami veľa času a veľmi rád. Zomrel, keď som mal osemnásť rokov. Často nám dával za domácu úlohu písať úvahy na rôzne latinské citáty.

Bolo krásne sledovať vzájomnú úctu, ktorú si s dedkom prejavovali – asi o to väčšiu, že si jeden pre druhého v ťažkých časoch vytrpeli svoje. Prastrýko sa však k minulosti nikdy nevracal a nesťažoval sa. Bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádzal, mal vždy úsmev na tvári. Odjakživa to vo mne silno rezonovalo a spätne to vnímam ešte intenzívnejšie.

Aký človek sa vám vynorí v pamäti, keď naňho spomínate?

Bol to presne ten typ človeka, ktorý nikdy nerozprával o sebe ani o svojich skutkoch, ale vždy sa úprimne zaujímal o druhých. Všetky veľké veci, ktoré počas života urobil a ktoré som ja osobne nezažil, som nachádzal až postupne. Pre mňa to bol nesmierne milý, usmiaty a pozitívne naladený človek.

Často mi hovorieval staré latinské príslovie Verba movent, exempla trahunt – slová hýbu, ale príklady priťahujú. Keď ste sa pozreli na jeho život, videli ste živý príklad. To sa neskôr prenieslo aj na ďalšiu generáciu, napríklad na strýka Vlada a ostatných.

Odkaz vašej rodiny je silno prepojený s podzemnou cirkvou a protikomunistickým odbojom. Ako toto zázemie ovplyvnilo vás osobne?

Z tohto odkazu som si vzal hlavne jedno jednoduché poznanie: nestačí mať len dobrý úmysel, treba aj reálne konať. Videl som, že moji blízki iba nerozprávali o tom, čo nefunguje, ale konali podľa svojho svedomia a život zasvätili službe. Tento prístup mi bol sympatický a veľmi ma ovplyvnil.

Úspech sa u nás v rodine nikdy nemeral tým, čo kto urobil a čo sa mu podarilo, priorita bola vždy pomoc konkrétnemu človeku.

V našej rodine sú takmer všetci lekári, čo vnímam ako jednu z najvyšších foriem služby. Mama aj otec to nebrali ako obyčajné povolanie, ale ako poslanie. Ja síce nie som lekár, ale skončil som v školstve, čo je takisto forma služby.

Ako toto rodinné prostredie ovplyvnilo váš duchovný život?

Viera u nás stála na autentických skutkoch a príkladoch. Naši ma naučili absolútnej tolerancii ku každému vierovyznaniu či k ľuďom bez vyznania, ku ktorým patrí napríklad aj moja manželka. U nás nikdy neexistovalo škatuľkovanie či kádrovanie. Nikoho sme do ničoho netlačili, skôr sme sa snažili ukazovať pozitívny príklad svojím životom.

Váš prastrýko Silvester zakladal takzvané kresťanské krúžky. Ste aj vy súčasťou nejakého „stretka“?

Aj pre časovú vyťaženosť nefungujem v klasických kresťanských krúžkoch, ale snažím sa tieto princípy prenášať do profesijného života, prepájať doktorandov na našej univerzite či formovať komunitu a spájať študentov niektorých predmetov.

V čom je pre vás prastrýko Silvester inšpiráciou aj dnes?

V súčasnosti často počúvam, ako sa máme zle a aká je ťažká doba, niektorí nad krajinou zlomia palicu a odídu. Sám som dostal veľa ponúk zo zahraničia, často však pritom myslím na to, v akej situácii žil prastrýko, ktorý mohol po prepustení z väzenia odísť tiež, no neurobil to. Nielenže neodišiel, no neustále sa snažil pomáhať a na nikoho nezanevrel.

Ak si mám od neho niečo vziať, tak je to snaha vychádzať dobre s každým, aj s kameňom, o ktorý zakopnem. Mal svätú trpezlivosť, ktorej sa pokúšam priučiť, a rád by som jej mal viac.

Vraciate sa niekedy k jeho záverečnej reči, ktorú predniesol pred súdom na svoju obhajobu pred odsúdením na štrnásť rokov za vlastizradu?

Áno. Minulý rok 17. novembra sa mi podarilo vystúpiť v jeho rodnej Trnave, kde som tie slová aj pripomenul. Rezonujú vo mne dodnes. Prastrýko ten prejav predniesol pred svojou tridsiatkou, čo svedčí o jeho obrovskom intelekte a zrelosti. A jeho slová sú dnes rovnako aktuálne, ako boli vtedy.

Silvester Krčméry. Foto: Postoj/Adam Rábara

V Trnave ste 17. novembra vystúpili preto, lebo v Bratislave ste cez sito organizátorov a námietky iných aktivistov neprešli. V čom bol problém?

Pochopil som to tak, že jednotliví politici si na hlavnom pódiu chceli zachovať vlastný priestor, čo plne rešpektujem. Najprv ma oslovili, či by som nepredniesol príhovor, s čím som nemal problém. Ak mi niečo dáva zmysel, rád pomôžem, ale keď sa plány zmenia, neberiem to ako osobnú krivdu.

Nedotklo sa vás, že na rozdiel od iných aktivistov vás stopli?

Nemyslím si, že za tým bola nejaká osobná animozita. Keby mi aj nikde nedovolili povedať nič, nevadí mi to. Vystúpenie v Trnave bolo pre mňa veľmi príhodné.

Ako vnímate protivládne protesty?

Som rád, že vznikli. V situácii, v akej sa nachádzame, nestačí len zúfať a hovoriť, čo všetko nefunguje, treba aj niečo reálne urobiť. Protesty sa robia v prvom rade pre občanov. Aj preto vo mne rezonovali hlavne vystúpenia ľudí bez politickej príslušnosti.

Keď niekto zneužil pódium čisto na svoju vlastnú agendu, gúľal som očami, ale príliš sa nestarám o to, kto s kým a kedy spolupracuje. Hoci s rôznymi politickými hrami môžem alebo nemusím súhlasiť, rovnako ako s niektorými prejavmi, ktoré zazneli, podstatné pre mňa bolo, že tie protesty ako aktivita mali svoj zmysel.

Je legitímne vyjadriť nespokojnosť a urobiť pre zmenu maximum.

Váš prastrýko Silvester Krčméry sa po roku 1989 nikdy politicky neangažoval, nevstúpil do žiadnej strany ani sa k politike verejne nevyjadroval. Ako ste vnímali jeho stiahnutie sa do ústrania?

Vnímam to cez jeho slávny výrok: „Vy máte moc, my máme pravdu.“ On po nijakej moci nikdy netúžil. Mal obrovský vplyv pri budovaní kresťanských krúžkov, prepájaní ľudí a mal svojich nasledovníkov, no dôležitá preňho bola reálna pomoc ľuďom, nie vlastný politický odkaz. Veril, že mimo politiky dokáže urobiť viac dobra.

Nechýba vám dnes jeho hlas?

Myslím si, že by mal k súčasnému dianiu čo povedať, ale určite by nehovoril, koho by mali ľudia voliť, skôr by sa snažil krotiť vášne. Strýko Vlado bol zas v tomto zmysle expresívnejší, no gro jeho skutkov a spoluprác malo vždy vyšší zmysel a smerovalo k pomoci tým, ktorí ju najviac potrebovali.

S akými reakciami sa stretávate, keď sa niekomu predstavíte svojím menom?

Závisí to od prostredia. Na univerzite, kde pôsobil môj otec aj strýko, to vyvoláva pozitívne reakcie. Mnohí si pamätajú aj odkaz uja Silva. Na druhej strane od pandémie veľa ľudí nevie prísť strýkovi Vladovi na meno, tak v niektorých situáciách je to až nebezpečné.

Stretávate sa v súvislosti s priezviskom aj dnes s nadávkami či vyhrážkami?

Áno, deje sa to stále. Internet a papier znesú všetko. Dodnes si v schránke občas nájdem vyslovene nechutnú správu len preto, lebo sa volám Krčméry. Niektorým ľuďom na nenávisť stačí len meno. Týmto sa ospravedlňujem všetkým nositeľom mena Krčméry naprieč Slovenskom.

S rodinou Vladimíra Krčméryho ste bývali v dvojdome. Ako ste prežívali, keď vám ľudia chodili počas pandémie protestovať priamo pred dom?

Bolo to nesmierne nepríjemné. Neraz sa stalo, že pred náš dom prišiel dav ľudí, ktorí sa dožadovali profesora Krčméryho. Aj keď som zapieral, že tam nebýva a že ho nepoznám, kričali na mňa, ako ho môžem nepoznať, keď je to môj strýko. Mali o nás celkom presné informácie.

Niekedy to skončilo poškrabaným autom alebo podobnými incidentmi. Napriek tomu neprechovávam k týmto ľuďom žiadnu nenávisť, no viem, že na niektorých členov rodiny to vplývalo oveľa horšie.

Takže podobné vyhrážky chodili celej vašej rodine?

Prakticky každého príbuzného, ktorého som sa opýtal, niečo také zasiahlo. Asi každý, kto má na Facebooku otvorene priznané priezvisko Krčméry, nejakú nenávistnú správu dostal. Mladšie ročníky v rodine nemali problém sa nad tými správami rozplakať a aj ja som mal strach, keď ma pred bránou prekvapil samozvaný tribunál dožadujúci sa spravodlivosti. Stalo sa to, žiaľ, viackrát.

To, že nám chodia vyhrážky a pred domami stoja ľudia, sa občas riešilo aj na rodinnom obede. Veď strýkovi Vladovi sa explicitne vyhrážali smrťou, upálením a strašnými vecami. Keď som tie správy čítal, prišlo mi zle.

Riešili ste to spolu?

Pýtal som sa ho vtedy, či mu to za to stojí, veď bol uznávaným a rešpektovaným odborníkom, a zrazu čelil takému obrovskému hejtu. On sa len usmial a povedal: „Ak zachránim život čo i len pár ľuďom, oplatí sa to.“ Po tejto vete som ďalej neargumentoval a viac som sa ho na to už ani nepýtal. Keď človek poznal jeho život a skutky, vedel, že podobných ťažkých momentov zažil viac a toto preňho nebola stopka.

Silvester Krčméry. Foto: Postoj/Adam Rábara

Čím to je, že napriek tomu, čo vám odporcovia pandémie spôsobili, necítite voči nim nenávisť?

Lebo správanie, ktoré prerástlo do agresie, živili politické špičky. Niektorí politici vedome šírili nezodpovednosť, sledovali len vlastné preferencie a hovorili to, čo ľudia chceli počuť, namiesto toho, čo bolo pre nich dobré. Tí ľudia, ktorí nám chodili kričať pred dom, nenesú hlavný podiel viny.

Profesor Vladimír Krčméry niekedy prichádzal so silnými vyjadreniami, ktoré boli v danej chvíli veľmi optimistické, dodali ľuďom nádej, no neskôr prišlo sklamanie, pretože vírus zmutoval a situácia sa vyvinula celkom inak. Nepokladali ste aj vy niektoré z jeho predpovedí za prehnané?

Možno do niektorých téz ísť nemusel, no treba si uvedomiť, že bol v prvom rade lekár, vedec a vysokoškolský pedagóg, nemal žiadny mediálny tréning ani politickú či úradnícku skúsenosť. Bol to nesmierne dobrosrdečný, žoviálny a energický človek, a preto bolo potrebné niektoré jeho vyjadrenia brať s istým nadhľadom. Ocitli sme sa však v bezprecedentnej situácii, predpovedať vývoj bolo extrémne ťažké, ľudia sa chytali každého jedného slovíčka.

Pandémia nás všetkých zaskočila a „vyzliekla donaha“ aj oveľa skúsenejších ľudí. Určite sa v niektorých vyjadreniach zmýlil, čo je ľudské, no po vojne je každý generál. Mrzí ma to, no viem, že sa snažil iba pomáhať. Ak niekto celý život nezištne pomáha a v kríze urobí chybu, nebol za tým žiadny zlý úmysel.

Všetky konšpirácie o tom, aké peniaze za tým boli a od ktorej farmaceutickej firmy ich dostal, sú úplné nezmysly. Oveľa viac ako chybné predpovede ma pohoršili politické špičky, ktoré na mítingoch kričali, aby si ľudia dali dole rúška.

Opakovane spomínate aktivity politikov – zasiahli vás aj iným spôsobom?

Mne samému zomrel starý otec na covid, preto je to pre mňa citlivá téma.

Ak to hovoríte v tomto kontexte, chcete tým povedať, že ani vo vašej širšej rodine sa všetci neriadili odporúčaniami profesora Krčméryho a opatrenia spochybňovali?

Presne tak. Boli aj takí príbuzní či známi, ktorí vedeli, že Vlado je môj strýko, tak mi tvrdili, že ich vakcínou je poldeci. Chceli to hnať do konfrontácie, no mnohých z nich poznám natoľko dobre, že som sa nedal vyprovokovať. Viem, že racionálnymi argumentmi by som ich nepresvedčil.

Rovnako ako keď sa ľudia vyjadrujú k strýkovým aktivitám v Afrike. Mnohí nedokážu pochopiť, že za tým môže byť čistý altruizmus a túžba nezištne pomáhať. Čím viac by som ich presviedčal o opaku, tým viac by sa utvrdzovali vo svojej konšpirácii, preto som sa o to nikdy nesnažil. Kto ho reálne poznal, ten pochybnosti nemal.

Prejdime k vašej práci. Venujete sa výskumu fiškálnych vplyvov ochorení. Čo si pod tým máme predstaviť?

Skúmame, koľko stojí štát, keď občan ochorie. Výskum sme modelovali na diagnóze mnohopočetného myelómu. Klasický pohľad na zdravotníctvo sleduje len priame výdavky – koľko stojí liečba, lieky či hospitalizácia. Ten pohľad je však omnoho širší.

Dobrým príkladom je môj otec, ktorý prekonal tri mŕtvice. Keď človek vážne ochorie, štát prichádza o peniaze, ktoré by inak vybral na daniach a odvodoch. Naopak, štát musí začať vyplácať nemocenské dávky. V takýchto prípadoch pacient často prechádza na invalidný dôchodok a vyžaduje si celodennú starostlivosť.

O môjho otca sa stará moja mama, čím štát prichádza o ďalšieho ekonomicky aktívneho človeka, pričom rodine vypláca opatrovateľské príspevky. Výskum fiškálnych vplyvov teda spočítava komplexné ekonomické náklady štátu spojené s chorobou.

Vybrali ste si tento výskum práve pre vašu rodinnú skúsenosť?

Určite to bol jeden z dôvodov, keďže tieto výskumy nasledovali až potom. Som ekonóm, v rodine sú samí lekári, takže to pre mňa bolo aj praktické, ale téma zdravotníctva ma úprimne zaujíma, je mi blízka a venoval som sa jej už aj predtým.

Čo z vášho výskumu vyplýva?

To, že na naše zdravotníctvo sa pozeráme zo zlého uhla pohľadu, len ako na čistý výdavok a mnohé veci nevnímame v širšom kontexte, pritom práve cez dáta vieme navrhnúť cielené a efektívne politiky.

Chýba nám pohľad, že zdravotníctvo nie je len čistý výdavok, ale v skutočnosti investícia, ktorá spätne pozitívne ovplyvňuje HDP. Ak máme zdravú populáciu, ľudia pracujú dlhšie, trávia menej času na PN, odvádzajú viac do rozpočtu a celkovo to generuje pozitívny vplyv. Krajiny, z ktorých by sme si mali brať príklad, uvažujú presne takto.

Vieme exaktne preukázať, že najlepšou a najekonomickejšou cestou je prevencia a množstvo ďalších opatrení, na ktorých by štát dokázal ušetriť nemalé peniaze. V niektorých metrikách sa Slovensko síce zlepšuje, ale výrazne pomalšie ako naše okolie.

Silvester Krčméry. Foto: Postoj/Adam Rábara

V čom zaostávame?

Česko je napríklad oveľa ďalej v práci s dátami. U nás máme k dispozícii obrovské množstvo dát, len ich nevieme správne uchopiť a reálne využiť.

To isté platí o téme cesty pacienta a rehabilitácií. Správna rehabilitácia tvorí polovicu úspechu operácie, no ak sa pacient po zákroku zo systému stratí a zákrok poriadne nezrehabilituje, o rok a pol je nutná ďalšia hospitalizácia a reoperácia len preto, že sa s ním ďalej správne nepracovalo. To sú pre štát opäť obrovské a zbytočné výdavky naviac.

Hoci na zdravotníctvo ide z rozpočtu aktuálne desať miliárd eur, podstatné je to, ako adresne tieto peniaze vynakladáme. Ak by sme prerátali, koľko štát dáva na prevenciu na jednu osobu na deň, sú to mizivé sumy. S tým súvisí aj nízka zdravotná gramotnosť obyvateľstva.

Na čom treba zapracovať, aby dôsledky našich súčasných zdravotných politík mali pozitívnejší efekt na našu ekonomiku?

Pre loď, ktorá nevie, do ktorého prístavu pláva, nie je priaznivý žiadny vietor. V prvom rade potrebujeme nadstranícku koncepciu, ktorá nám chýba. V zdravotníctve sa neustále snažíme akútne havárie iba sanovať – to, čo práve nefunguje. Dookola debatujeme o tom, čo zlyháva, namiesto toho, aby sme mali jasnú dlhodobú koncepciu, ktorá by v ľuďoch vyvolávala dôveru v systém. A absentuje kontinuita.

V krajinách, kde to funguje, ministri bežne presahujú jedno volebné obdobie a sú vo funkcii šesť či sedem rokov. Je úplne legitímne, že ľavica, pravica, liberáli a konzervatívci majú rôzne pohľady na ekonomiku, no ak by sa táto téma nepolitizovala a existovala by základná zhoda v tom, čo je v konečnom dôsledku dobré pre pacienta, dokázali by sme sa pohnúť vpred.

Naše zdravotníctvo je však silno spolitizované a prelínajú sa v ňom záujmy rôznych vplyvných skupín, ktoré majú väzby aj na politické strany. To je pravdepodobne jeden z hlavných faktorov, prečo sa nedarí zhodnúť ani na jednotnej vízii.

Prirodzene, pretože každá skupina chce presadzovať niečo iné. Práve preto by mali experti nájsť aspoň v niečom konsenzus a ten by sa mal striktne dodržiavať. Krajiny, ktoré to urobili už dávno, nás dnes predbiehajú. Ak budeme čakať, kým nejaký sektor kompletne skolabuje, jeho následná záchrana bude pre štát oveľa drahšia, komplikovanejšia a bolestivejšia.

V prvom rade však musíme radikálne zlepšiť riadenie štátnej správy, lebo žiadna z úspešných krajín, bez ohľadu na dáta, nefunguje bez kvalitného štátneho aparátu.

Ktorou krajinou by sme sa mali inšpirovať?

Ťažko ukázať iba na jednu konkrétnu krajinu, ideálny je mix inšpirácií z viacerých štátov. Ak sa chceme porovnávať s absolútnou špičkou, môžeme sa pozrieť napríklad na Škandináviu, kde sú na úplne inej úrovni, či už ide o zdravotnú gramotnosť, vzdelávanie, prevenciu, alebo zavádzanie inovácií v zdravotníctve.

Dnes pôsobíte najmä na akademickej pôde. Minister školstva Tomáš Drucker pri prezentácii výsledkov Periodického hodnotenia výskumnej, vývojovej, umeleckej a ďalšej tvorivej činnosti (VER 2026) vyhlásil, že slovenská veda sa skokovo zlepšila až o štyridsať percent, čo označil za neuveriteľný úspech. Viacerí akademici to spochybnili. Veríte tomuto číslu a aj z vlastných skúseností vnímate, že sa úroveň nášho výskumu posunula tak výrazne vpred?

Považujem sa za optimistu a vždy sa snažím hľadať a vyzdvihnúť veci, ktoré sa dajú pochváliť. Osobne mám dôvod na optimizmus, no je to dané najmä tým, že som neustále v kontakte s nesmierne šikovnými kolegami. Viem, koľko poctivej práce odvádzajú a vidím, ako sa na Univerzite Komenského spoločne snažíme robiť maximum, aby sme inštitúciu posúvali vpred a poskytovali študentom najlepšie možné vzdelanie.

Ak sa pozriem na tvrdé dáta, ako inštitúcia sa v určitých metrikách a medzinárodných rebríčkoch skutočne zlepšujeme, ale deklarovaných štyridsať percent bude nadnesené číslo. V nejakých čiastkových metrikách môžeme rásť, no ak sa porovnáme so svetovou špičkou, stále zaostávame a naše tempo rastu je pomalé.

Ak by sme toto údajné štyridsaťpercentné zlepšenie porovnali s dynamikou našich susedov v rámci V4, veľmi by ma zaujímalo, či sa za rovnaký čas neposunuli ešte o vyššie percentá. A dodal by som k tomu podstatnú vec: ak sa aj v niečom zlepšujeme, je otázne, či je to vďaka tomu, ako ministerstvo školstva pracuje, alebo napriek tomu. Podľa mňa rastieme napriek celkovej situácii, v akej sa Slovensko nachádza.

Minister Drucker by zrejme namietal.

Keď hovoríme o ministrovi, spomínam si, keď raz na otázku o odlive mozgov zo Slovenska parafrázoval známy Kennedyho výrok, že ľudia by sa nemali pýtať, čo štát môže urobiť pre nich, ale čo môžu oni urobiť pre štát, a ako príklad uviedol sám seba: on sa zo zahraničia vrátil, tak nech sa vrátia aj ostatní a urobia niečo pre Slovensko. To znie pekne, však aj ja som sa vrátil zo zahraničia a pôsobím tu. Opäť však platí, že slová motivujú, ale príklady priťahujú.

Je obrovský rozdiel, ak vám takýto postoj ukázali ľudia ako prastrýko Silvo alebo strýko Vlado, ktorí tu žili a reálne pre krajinu trpeli a pracovali, a celkom iné je, keď o morálnej povinnosti voči štátu hovoria politici vlády, ktorá špičkových ľudí s elitným zahraničným vzdelaním, pripravených posunúť Slovensko vpred, z funkcií bezdôvodne vyhadzuje. Veď svojím konaním doslova vyštvala množstvo špičkových odborníkov, ktorí sa zo zahraničia vrátili a chceli pomôcť štátnej správe, no pre kádrovanie boli nútení odísť.

Silvester Krčméry. Foto: Postoj/Adam Rábara

Možno vaše hodnotenie vedy na Slovensku vnímať aj z pohľadu člena siete expertov pre hodnotenie výskumu, keďže ste aj externým expertom pre Európsky inovačný a technologický inštitút (EIT)?

Určite sme sa v mnohom posunuli, to nechcem spochybňovať, no v mnohom ideme aj o krok späť. Aj pri hodnotení projektov sa vraciame k starým praktikám, o ktorých som si myslel, že ich vďaka plánu obnovy a odolnosti máme úspešne za sebou.

Hoci s plánom obnovy prišla povinnosť zavedenia nezávislých externých hodnotiteľov, videli sme, ako po niektorých hodnoteniach situácia nakoniec vyústila do demisie podpredsedu vlády pána Kmeca. Nechápem, prečo by sme mali upúšťať od transparentného medzinárodného hodnotenia.

Rezort argumentuje napríklad tým, že zapojenie zahraničných hodnotiteľov neúmerne predlžuje proces vyhodnocovania výziev.

To však nie je pravda. Minulá vláda to realizovala cez výskumnú a inovačnú autoritu a celý proces posúdenia trval niečo vyše mesiaca, čo je v porovnaní s domácimi hodnotiteľmi veľmi krátky čas.

To, prečo sa slovenské výzvy posudzujú tak siahodlho, sú v skutočnosti nezmyselne zložité kontroly ex ante. Celý ten komplikovaný byrokratický systém sme si nastavili my sami. Dalo by sa to urobiť omnoho efektívnejšie.

Rýchlosť spracovania nie je legitímnym argumentom pre to, aby sme obchádzali transparentné posudzovanie a vyvolávali pochybnosti, že štátne dotácie idú opäť iba „našim ľuďom“.

Prečo ste sa po skúsenostiach v zahraničí vrátili práve do slovenského vysokého školstva?

V tejto odpovedi ma pravidelne trénuje moja manželka, ktorá sa ma doma tiež často pýta, prečo vlastne zostávam na univerzite, nezaložím si technologický startup, nezostanem vonku alebo si neotvorím vlastnú konzultačnú firmu.

Akú jej dávate odpoveď?

Z rodiny som inak hodnotovo nastavený. U prastrýka Silva, strýka Vlada aj u svojich rodičov som videl, že peniaze pre nich nikdy neboli tou najdôležitejšou motiváciou a prácu si nevyberali podľa výšky platu. Každý, kto pôsobí v slovenskom školstve, mi dá za pravdu, že len pre zárobok by tam nikto nezostal.

Na našich univerzitách narážame na absurdity. Napríklad počas doktorandského štúdia poberáte vyššie štipendium, ako dostanete nástupný plat po úspešnom obhájení titulu PhD. a zamestnaní sa na fakulte v pozícii odborného asistenta. Keď to poviete kolegovi v zahraničí, len nechápavo krúti hlavou a pýta sa, prečo s takou kvalifikáciou okamžite neodídete do investičného bankovníctva alebo do korporátu.

A prečo to nespravíte, keď s vašou kvalifikáciou by ste možno inde dosiahli viac nielen po platovej stránke?

Ja sa v živote snažím robiť veci, v ktorých vidím hlbší zmysel, reálnu hodnotu a ktoré ma ideálne aj bavia. Kedysi ma na univerzite najviac priťahoval samotný vedecký výskum, no dnes ma osobne oveľa viac napĺňa a vnútorne uspokojuje práca so študentmi a pedagogická činnosť.

Do startupového sveta sa už vrátiť nechcete?

Istým spôsobom zostávam so startupovým svetom neustále spätý, keďže pôsobím na katedre stratégie a podnikania, kde sa študentom snažíme vštepovať zdravú podnikavosť, sebavedomie a odovzdávať im také vedomosti, ktoré im pomôžu prekonať vnútorné aj vonkajšie bariéry, ktoré okolo seba vnímajú.

Taktiež ma teší, že náš univerzitný vedecký park sa v poslednom čase začína oveľa viac rozbiehať a náš inkubátor aj reálne tvorí nové projekty. Ak môžem v tejto sfére nejako pomôcť, urobím to rád. Keď sa totiž pozrieme na demografiu a prieskumy, väčšina našich startupov chce z krajiny odísť.