Český historik Josef Žemlička Veľká Morava bola predohra. Pre našu štátnosť sú dôležitejší Přemyslovci

V pražskom Národnom múzeu aktuálne prebieha impozantná výstava Přemyslovci. Niekoľko miestností zaujímavých a často unikátnych exponátov ponúka strhujúci príbeh dynastie, ktorá sa významným spôsobom podpísala pod českú štátnosť. Začína sa legendou o kňažnej Libuši a oráčovi Přemyslovi a končí sa panovníkmi, ktorí chceli do svojej moci získať všetky tri stredoeurópske koruny.

O Přemyslovcoch som sa rozprával s českým historikom Josefom Žemličkom. Profesor Žemlička je popredným českým odborníkom na stredovek a Přemyslovcom sa venuje celý svoj profesionálny život. Je autorom a spoluatorom kľúčových monografií z tohto obdobia, napríklad kníh Přemyslovci. Budování českého státu; Přemyslovci. Jak žili, vládli a umírali; Přemysl Otakar II. Král na rozhraní věků. Napísal aj dva historické romány z tohto obdobia. Hoci je ročník 1946, stále ešte pracuje v Historickom ústave Českej akadémie vied.

V roku 1306 sa skončila olomouckou vraždou Václava III. panovnícka dynastia Přemyslovcov. Teraz je 720. výročie tejto udalosti. V Národnom múzeu je veľká výstava o Přemyslovcoch, v druhom vydaní vyšla aj vaša kniha Přemyslovci. Jak žili, vládli a umírali. Dá sa povedať, že Česko zažíva renesanciu záujmu o přemyslovské obdobie?

Ono to má také výkyvy. Pri výročiach je vždy vzostup záujmu a potom zase príde útlm a čaká sa na ďalšie výročie. (Úsmev.) Takže o nejakej veľkej renesancii sa asi nedá hovoriť. Najväčší záujem bol priamo v roku 2006. Vtedy vyšla aj rozsiahla publikácia, ktorú sme spracovali s kolegami z rôznych ústavov akadémie vied a ktorú som editorsky pripravoval s Petrom Sommerom a Dušanom Třeštíkom.

Myslíte knihu Přemyslovci. Budování českého státu?

Áno, to je vlastne kompendium celého toho obdobia od 10. storočia do vymretia dynastie aj s ohlasmi, ktoré to vyvolalo. Odvtedy sa, samozrejme, objavili viaceré štúdie a práce, ktoré spresňujú a precizujú niektoré detaily, ale v podstate možno túto veľkú publikáciu považovať za posledné väčšie dielo o Přemyslovcoch.

V slovenských debatách o štátnej tradícii sa zvykne ako k prvému štátnemu útvaru hlásiť k Veľkej Morave. Hoci sú aj takí, čo odkazujú na Samovu ríšu, za prvý pevný štátny útvar sa považuje Veľká Morava. V Česku je pri diskusiách o koreňoch štátu oveľa silnejšia väzba na přemyslovský štát ako na Veľkú Moravu. Prečo je to tak?

Máte pravdu. Veľká Morava je tu chápaná skôr ako taká predohra. Veľká Morava mala tiež svoju dynastiu, ale v českej historickej tradícii sú v súvislosti s budovaním štátnosti dôležitejší až Přemyslovci, ktorí tu začínajú byť doložení prameňmi od 10. storočia.

Aj keď oni asi sami seba nenazývali Přemyslovci.

Nie. Hovorilo sa o nich ako o starom rode českých kniežat a kráľov. Názov Přemyslovci vzniká až v 19. storočí, keď ich bolo potrebné nejakým spôsobom súhrnne označiť. František Palacký a ľudia okolo neho ich nazvali podľa mýtického Přemysla Oráča, ktorý bol prvý. Podobne to bolo v Poľsku, kde označenie Piastovci takisto nie je dobové, alebo pri Arpádovcoch v Uhorsku. Sú to väčšinou názvy spojené až s obdobím romantizmu a osvietenstva, keď vznikla potreba nejako súhrnne pomenovať rody, ktoré tu vládli.

Začiatok Přemyslovcov sa odvodzuje od legendy o Přemyslovi Oráčovi, po ktorého poslala kňažná Libuša. Je na tejto legende aj niečo pravdivé?

Berme to ako legendu. Je zaujímavá tým, že nám ju sprostredkoval kronikár Kosmas, ktorý zomrel v roku 1125. Čiastočne ju už v hrubých rysoch zachytil takzvaný kronikár Kristián na konci 10. storočia. Čo je však ešte zaujímavejšie, táto legenda je presne vymaľovaná v znojemskej hradnej kaplnke.

Replika tejto maľby je aj na výstave Přemyslovci.

Je to tam vymaľované. Přemysl prichádza, sú tam voly, pluhy a potom je tam vlastne galéria Přemyslovcov. Historici sa však dodnes sporia a nie sú jednotní v tom, kto je na maľbe vlastne zobrazený a kým sa to začína – či Přemyslom alebo jeho – opäť mýtickými – nástupcami. Nie je v tom jasno. Istý je iba prvý český kráľ Vratislav, ktorý je zobrazený s korunou. Čo bolo pred ním a čo po ňom, je však trošku záhadné, pretože Přemyslovcov bolo v jednom okamihu, najmä v 12. storočí, veľmi veľa. Boli to zrejme desiatky mužských potomkov. A potom zrazu rod vymiera.

Přemysl Oráč na freske v Rotunde svätej Kataríny v Znojme. Zdroj: Wikimedia

Odkiaľ sa teda Přemyslovci vzali?

Za ich pôvodné územné jadro sa považuje oblasť okolo Prahy, teda Pražská kotlina a jej okolie. Nebolo to veľké územie. Pre geografickú predstavu: na severe siahalo zhruba k Mělníku, potom k Libušínu pri Kladne, k Tetínu pri Beroune, potom zhruba k Benešovu pri Prahe a, samozrejme, patrila tam Stará Boleslav.

V poslednom čase sa však objavujú argumenty, že to územie nemuselo byť presne takéto a zjednocovací proces prebiehal v iných súradniciach než podľa rekonštrukcie Jiřího Slámu, ktorú som vám teraz prerozprával.

Faktom je, že boli stredočeského pôvodu. Staršia nemecká historiografia však dokonca uvažovala o tom, že sem mohli byť dosadení z Veľkej Moravy a boli teda veľkomoravského pôvodu, čo, samozrejme, vítajú niektorí moravskí bádatelia. Uvažovalo sa tiež, že boli severského pôvodu.

Severského, to znamená niečo ako Rurikovci?

Niečo podobné. To je však už dnes mŕtvy smer a všeobecne sa to vôbec neprijíma. Ale aj takýto názor sa objavil.

Ostatné časti dnešného Česka držali iné rody?

Keď sa Přemyslovci upevňovali vo svojej stredočeskej pražskej doméne, nevládli tam nejaké veľké rody. Bolo to staré slovanské spoločenstvo, kde nebol jeden dominantný rod. Hovoríme o takzvaných kmeňových kniežatstvách alebo útvaroch, hoci je to trochu zavádzajúci názov. Boli to viac-menej svojbytné útvary, ktoré sa rôzne prelievali.

Niekedy sa hovorí aj o Slavníkovcoch, ale ani tí sa dnes nepovažujú za rod, ktorý by bol pôvodne konkuroval Přemyslovcom, ale skôr za správcov, ktorých Přemyslovci dosadili vo východných Čechách a ktorí sa potom osamostatnili.

Slavníkovci sú zaujímaví nielen tým, že z ich rodu pochádzal biskup Vojtech, ale aj tým, že ich Přemyslovci vyvraždili. Išlo o klasický boj o moc?

Samozrejme. Bolo to na konci 10. storočia, keď tu vrcholil zjednocovací proces. Přemyslovci ich vyvraždením eliminovali, donútili k poslušnosti a obsadili ich územie.

Aký bol vzťah tohto raného přemyslovského štátu k Veľkej Morave? Nejaký čas existovali paralelne a dokonca sú teórie, že Přemyslovci sa dostali k moci práve vďaka podpore Veľkej Moravy. Prvý prameňmi doložený přemyslovský knieža Bořivoj bol pokrstený arcibiskupom Metodom.

Tá väzba tam bola, hlavne kultúrna. Poznáme náleziská z niektorých hradísk, napríklad z Kouřimu alebo z Pražského hradu, kde sa našli typické veľkomoravské šperky, napríklad gombíky. Tie väzby tu existovali. Bolo to najmä v druhej polovici 9. storočia. Začiatkom 10. storočia Veľká Morava zaniká a Přemyslovci začínajú ovládať celú túto oblasť. Okolo rokov 1020 až 1030 expandujú a obsadzujú aj Moravu.

Ako to bolo jazykovo? Ľudia z týchto území si rozumeli?

Bola to stará slovančina. Dalo by sa povedať, že napríklad aj čeština a poľština si boli veľmi podobné. Až niekedy v 13. storočí sa začali rozbiehať do svojbytných vetiev.

Prečo sú Přemyslovci pre českú štátnosť takí dôležití?

Predovšetkým preto, že oni český štát skutočne zakladali, budovali a zaisťovali. To po prvé. Po druhé, boli to prví panovníci, ktorí sa tu usadili, bola to domáca dynastia. V celých neskorších českých dejinách sa už nič podobné nepodarilo. Jiří z Poděbrad bol síce z českého šľachtického rodu, ale to už bola trochu iná kapitola. Přemyslovci tu fungovali približne päťsto rokov.

Čo vlastne znamenalo hovoriť v tom čase o štáte? Aké mal atribúty?

Přemyslovci sa ako kniežatá netitulovali v latinčine ako kniežatá Čiech (princeps Bohemiae), ale ako kniežatá Čechov (princeps Bohemanorum). Dôležitejší než samotné územie bol pojem Česi. Títo Česi, a to bol časový posun, sídlili v Čechách. Od 13. storočia už máme titul rex Bohemiae (kráľ Čiech), nie rex Bohemanorum. 

Územné vymedzenie štátu bolo vcelku jasné a v 12. storočí už bolo zreteľné. Výhodou bolo, že Čechy majú prirodzenú hranicu tvorenú horami. Pohraničné hory boli prirodzenou hranicou, čo nemal každý štát. Čechy tak boli pomerne pevne ohraničené.

Přemyslovci tu mali svoju správu, kastelánov a úradníkov. Na tú starú hradskú správu neskôr nadviazala regionálna správa, čo pokračovalo do 12., 13. a 14. storočia. Celé si to sami usporiadali.

Mali aj vlastné mince. Bolo tu svojbytné biskupstvo, ktoré bolo v roku 1344 povýšené na arcibiskupstvo, ale to už bolo za Luxemburgovcov. Všetko malo svoj vývoj.

Pýtam sa aj preto, lebo som zaznamenal diskusie, či sa Veľká Morava vôbec dá považovať za štát, keďže si napríklad nerazila vlastné mince.

Na to sú rôzne pohľady. Podľa môjho skromného úsudku by som ju už za štát považoval. Bolo tam jasne vymedzené isté územie, zrejme existovala istá správa a oblasť bola spravovaná Mojmírovcami. Bolo tam aj biskupstvo. Takže prvky štátu, hoci nie všetky, na Veľkej Morave už existovali.

Ako sa v tých časoch vlastne inštaloval panovník? Išlo o dedičnú záležitosť alebo rozhodovala nejaká forma voľby?

Bol to proces a musíme rozlišovať staršie a mladšie obdobie. V staršom období to bolo v podstate dedičné, ale dedičné v rámci celého přemyslovského rodu. Právo nastúpiť na trón mal vždy momentálne najstarší žijúci člen rodu. Nebol to teda syn zomrelého panovníka, ako napríklad vo Francúzsku, ale najstarší z celého rodu přemyslovských bratov, bratrancov, strýkov a podobne.

Z toho, samozrejme, vznikali problémy, pretože pravidlo nebolo úplne jasné. Dochádzalo k sporom, mohli sa vynoriť uzurpátori a celé 12. storočie je plné bojov práve o pražský trón. 

Aby sa Přemyslovec, na ktorého prišiel rad, skutočne stal kniežaťom a bol legitimizovaný, musel zasadnúť na takzvaný kamenný trón uprostred Pražského hradu. Musel tam byť slávnostne inštalovaný, niekto ho tam musel uviesť, väčšinou to býval biskup. Až vtedy sa stal kniežaťom Čechov.

To bolo v dobách, keď bol přemyslovský rod ešte pomerne rozvetvený. Novým kniežaťom sa človek mohol stať aj tak, že toho staršieho z trónu zosadil. Stávalo sa napríklad, že keď bol panovník na vojenskej výprave, nejaký ctižiadostivý bratranec zozbieral vojsko, pritiahol k Prahe a dal sa inštalovať za knieža.

Preto sú najmä pre 12. storočie typické boje o Prahu. Kto mal Prahu a Pražský hrad vo svojej držbe, ten bol aj v zahraničí rešpektovaný ako knieža.

Vtedy ešte nebolo potrebné, aby ho potvrdil napríklad pápež alebo niekto iný?

Nie. Teoreticky tu síce bola predstava, že by to mal potvrdzovať cisár, ale to prišlo až trošku neskôr. Snaha o potvrdenie od rímskeho kráľa alebo cisára je záležitosťou skôr až záveru 12. a potom 13. storočia.

Boli niekedy přemyslovskí panovníci volení aj nejakým zhromaždením?

Keď bol panovník dosadzovaný na trón, musel prejsť takzvanou voľbou Čechov. Títo Česi predstavovali spoločenstvo celej krajiny, ale súčasne to boli tí, ktorí tam boli práve prítomní. Nemuseli to byť nejakí volení zástupcovia. Všetci, ktorí tam boli, ho posadili na trón, zvolili a aklamáciou vyhlásili za knieža. Preto som hovoril, že to bolo dedičné v přemyslovskom rode, ale súčasne voliteľné, pretože knieža musel byť pri usadnutí na trón zároveň aklamatívne zvolený.

Nemáme si to asi predstavovať ako nejaké demokratické diskusné zhromaždenie, kde sa slobodne debatovalo?

Chráň Boh, to vôbec nie. (Úsmev.) Občas sa stalo, že sa niekto vzoprel, ale ten potom väčšinou aj zle skončil.

Kto bol podľa vás najvýznamnejší přemyslovský panovník?

To je ťažké takto povedať. Každý je významný svojím spôsobom. Ako najznámejší býva označovaný napríklad Přemysl Otakar II. alebo Václav II. Ale aj v 12. storočí boli vynikajúce osobnosti: obidvaja Soběslavovia (Soběslav I. a Soběslav II.), kráľ Vratislav či Vladislav II.

Ak chcete odpoveď, kto bol najúspešnejší, to je tiež zložité. Po každom veľkom vzostupe sa to totiž nakoniec skončilo tragédiou. Přemysl Otakar II. vybudoval veľké súštátie od Krkonôš až k Jadranu, no potom prišla bitka na Moravskom poli a bol koniec.

Václav II. zase pre Přemyslovcov získal v jednom čase tri koruny veľkých stredoeurópskych kráľovstiev. Bol českým kráľom, poľským kráľom a pre svojho syna zaistil uhorskú korunu.

Potom sa to však tiež skončilo smrťou kráľa a zavraždením jeho syna Václava III. v Olomouci. Nasledovali štyri roky neustálych bojov a toto súštátie sa jednoducho rozpadlo. V Poľsku sa moci ujali znova Piastovci a v Uhorsku nastúpili Anjouovci.

Přemysl Otakar II. na maľbe od Alfonsa Muchu. Zdroj: Wikimedia

Keď už hovoríme o strednej Európe – čo bol ten zlomový moment, že sa české krajiny stali súčasťou Svätej ríše rímskej, zatiaľ čo Uhorsko ani historické Poľské kráľovstvo nie?

To je opäť záležitosť historického vývoja. Pre posledných Přemyslovcov v 13. storočí bolo výhodné byť súčasťou Svätej ríše rímskej. Tým, že sa stávali jednými z kurfirstov, teda voliteľov rímskeho kráľa, mohli ovplyvňovať dianie vo svojom susedstve.

Na druhej strane ich to však aj zväzovalo, pretože medzi legitímne znaky, keď sa kráľ stával kráľom, patrilo aj potvrdenie zo strany ríše. Záviselo od okolností, kedy to bolo výhodné a kedy nevýhodné. Napríklad za Přemysla Otakara II. to bolo dlhý čas výhodné, pretože ako ríšske knieža ovplyvňoval dianie za svojou západnou hranicou. Vypomstilo sa to však v momente, keď sa rímskym kráľom stal Rudolf Habsburský, ktorý mu odmietol potvrdiť získané rakúske krajiny, ako bolo Korutánsko, Štajersko či Krainsko. 

Aký bol vzťah Přemyslovcov k územiu dnešného Slovenska?

Vzťahy tam boli dlhoročné. K čiastočnému pripojeniu západného Slovenska k přemyslovskej ríši došlo za Břetislava I., ktorý viedol veľké vojny a pomáhal Henrichovi IV. Pri tej príležitosti sa Přemyslovci na čas zmocnili Nitrianska.

Keď sa Arpádovci upevnili, stanovila sa pevná hranica v zmysle „čo je moje, to je moje a do toho mi nehovor“. Boje potom začal znova až Přemysl Otakar II. s Vladislavom IV. a predtým ešte s Belom IV. 

V roku 1301, keď vymreli Arpádovci, vznikla v rámci uhorskej šľachty silná skupina magnátov, ktorá volila přemyslovskú alternatívu. Súčasne tu však bola ďalšia silná skupina, ktorá volila anjouovský variant, teda neapolských Anjouovcov. Do toho sa zapojil aj pápež, ktorý podporoval Anjouovcov. Vládnutie Václava III. ako uhorského kráľa bolo preto veľmi krátke.

Keďže ho v roku 1306 zavraždili, bolo naozaj krátke.

On už vtedy ani nebol uhorským kráľom. Uhorskej koruny sa nakoniec vzdal a previedol ju na bavorských bratrancov. Bola to už potom len taká epizóda. Pri týchto bojoch však mali Přemyslovci o Nitriansko vždy záujem. Keď to išlo, snažili sa tam nejako uchytiť.

Prečo to bolo pre nich také zaujímavé?

Bol to úrodný a bohatý kraj. Bolo tam aj sídlo historického biskupstva, čo vždy lákalo.

Keď sme sa toho už dotkli, na čom vlastne spočívala ekonomika přemyslovského štátu?

Do 12. storočia alebo do začiatku 13. storočia to bol ešte naturálny svet, čo znamenalo najmä poľnohospodárstvo. Trináste storočie je obdobím rozkvetu miest, keď vzniká celá sieť kráľovských miest, najmä za Přemysla Otakara II. Len kráľovi Přemyslovi sa pripisuje založenie asi štyridsiatich miest. Keďže Čechy nie sú veľké, prepočítajte si, čo to znamenalo.

Nastáva rozvoj baníctva, ale predovšetkým sa zrýchľovala trhová výmena medzi mestom a vidiekom. Ekonomika dostáva nové impulzy. Za Václava II. potom nastáva banícky boom – Kutná Hora a ďalšie miesta, pričom ešte predtým to bola oblasť Jihlavy. Všetko dohromady spôsobilo, že Čechy sa stali veľmi úspešnou a dynamicky sa rozvíjajúcou oblasťou.

Spomenuli sme Václava III. a jeho krátku uhorskú epizódu. Václav III. bol zavraždený v Olomouci. V prameňoch sa uvádza, že ho zavraždil Durínčan menom Konrád. Nevie sa však, na čiu objednávku to bolo. Nastal v tomto bádaní nejaký pokrok alebo sú to stále len hypotézy?

Stále sú to len teórie. Uvádza sa Konrád z Botenštejna, ktorý bol zrejme Durínčan. To je však taký prímer, pretože v českej tradícii platilo, že Durínčania symbolizujú to najhoršie z Nemecka. Akýsi Durink údajne dokonca sťal hlavu malému kniežatku, synovi Vladislava Luckého. Slovo Durink malo skrátka pejoratívny nádych. Dnes sa nevie, či autor Zbraslavskej kroniky a ďalších zdrojov naozaj vychádzal z reálneho svedectva alebo či situáciu jednoducho zjednodušil tým, že to zvalil na nejakého Durínčana.

Existovala aj teória, že za vraždou mohli byť uhorské intrigy, keďže Václav III. sa tu zaplietol do mocenských bojov.

To tiež, ale hlavným motívom mohlo byť to, že išlo o spoločnú akciu českej šľachty. Václav III. im totiž šliapal na päty, zabavoval im hrady a mestá, ktoré predtým vymámili od kráľa. Hovorí sa o dohode dvanástich šľachticov. Píše o tom v kronike takzvaný Otakar Štajerský v starej nemčine, ale aj to treba brať s rezervou. Faktom je, že teórií je viacero, môžeme uprednostňovať jednu pred druhou, ale skutočnej pravdy sa nedopátrame.

Pohrebné klenoty Přemysla Otakara II. vystavené na výstave Přemyslovci. Zdroj: Národné múzeum Praha

Ako je to s prameňmi o tomto období? Je už všetko zdokumentované alebo je ešte možné objaviť niečo nové?

Musíme si uvedomiť, že na konci přemyslovskej epochy sme stále v časoch hlbokej pramennej núdze. Kronikárov, ktorých môžeme využiť a ktorí nám môžu niečo prezradiť, je málo. Je to vlastne len Zbraslavská kronika, Dalimilova kronika a pražské letopisy. Potom je to spomínaný Otakar Štajerský.

Hlavný zdroj predstavuje listinný materiál – listiny, keď panovník alebo šľachta niekoho obdarovávali, niečo povoľovali, zakladali mesto a podobne. V tom pestrom a mnohovrstvovom dianí sú to však neustále len kvapky. Často preto nevieme ani základné veci, o ktorých by sa verejnosti mohlo zdať, že musia byť jasné.

Ako v tomto smere môže pomôcť archeológia?

Archeológia do toho vstupuje s nástrojmi, ktoré má k dispozícii. Odhaľuje sa napríklad to, ako sa stavali hrady, ako sa zakladali mestá, čo všetko bolo na to potrebné alebo ako vyzerala stredoveká dedina – či bola úplne drevená alebo čiastočne kamenná. Tieto veci sa darí dopĺňať kúsok po kúsku.

Menej sa prezentuje to, že tu boli veľké regionálne rozdiely. Na konci 13. storočia máme v Prahe veľké kamenné meštianske domy a život bol skutočne na úrovni. Pri korunovácii Václava II. vraj z fontány tieklo víno, takže tu už existovali nejaké technické mechanizmy.

Avšak keď sa kopalo mestečko Sekanka na sútoku Vltavy a Sázavy, zistilo sa, že pozostávalo len zo zemníc, drevohlinených obydlí, ktoré mali akurát nejaké usporiadanie svedčiace o pôdorysnom nábehu k mestu.

Rozdiely medzi mestom a dedinou, ako aj medzi jednotlivými oblasťami boli veľké. Praha bola špička. Potom tu bolo niekoľko významných miest na Morave ako Brno, Olomouc, Opava či Jihlava, kde bol veľký banský boom už v prvej polovici 13. storočia. V Čechách to bolo okrem Prahy ešte Mostecko, Litoměřicko a Poohří – úrodné kraje, na ktorých stála krajinská ekonomika v 12. storočí a neskôr.

Boli Přemyslovci v niečom výnimoční v porovnaní s inými európskymi dynastiami tých čias?

Môžeme ich porovnávať hlavne s Piastovcami a Arpádovcami. Pre Přemyslovcov je typické, že ak bol pre nich niekto nebezpečný, tak to boli oni sami. Dejiny přemyslovského rodu, najmä v 12. storočí, sú vlastne dejinami, keď synovec vraždí strýka a podobne.

Čiže viac ako vonkajší nepriatelia ich ohrozovali vnútorné nezhody.

Áno, boli skutočne nebezpeční sami pre seba. Niektoré osudy Přemyslovcov sú naozaj drastické. Keď skončili iba vo väzení, mohli hovoriť o šťastí. Inak to boli rôzne vraždy, útoky a podobne.

Čím to bolo spôsobené? Tým, že ich bolo tak veľa?

Bol to boj o moc. Potrebovali vyradiť súpera. Buď ten, kto chcel trón, chcel odstrániť vládnuceho panovníka, alebo ten, kto na tróne sedel, eliminoval svojich potenciálnych súperov. V tom bol majstrom v úvodzovkách napríklad Soběslav I.

Přemyslovci ako panovnícka dynastia skončili na začiatku 14. storočia, ale rod pokračoval ďalej cez dcéry a bočné línie. Dokedy sa dá s nimi stretnúť?

Asi do začiatku 16. storočia. Bolo tu niekoľko vetiev, takzvaní „ľavoboční“ Přemyslovci. Opavská vetva vymiera v roku 1524 Valentínom Hrbatým, ktorý je tam aj pochovaný.

Opavská vetva znamenala, že vládli Opavskému kniežatstvu?

Áno, mali tam svoje teritórium, kde vládli. Postupne však upadli do bezvýznamnosti a „mleli“ sa s poľskými Piastovcami, ktorí mali obsadené Kozelsko, Tešínsko a podobne. Bola to majetkovo veľmi roztrieštená a rozdrobená oblasť. Zapadli do lokálnych bojov a v Prahe si na nich už nikto ani nespomenul. Keď dochádzalo k výmene dynastií a nastupovali Luxemburgovci, nikto ich už nebral vážne. Ani Mikuláš Opavský sa už nepokúsil o nástupníctvo, boli skrátka mimo hry.

Čo je dnes pri súčasnej miere poznania na skúmaní Přemyslovcov najvzrušujúcejšie?

Sú to, samozrejme, politické dejiny, ale stále je zaujímavé dostávať sa do sféry, ktorá je možno menej efektná, no veľmi pútavá: ako presne vyzeralo mesto, ako vyzerala dedina, aké boli ekonomické pohyby a akým spôsobom sa Čechy porovnávali a dopĺňali so svojím susedstvom – s Rakúskom, Nemeckom a Poľskom. Vzťahy medzi Přemyslovcami, Piastovcami a Arpádovcami sú veľmi zaujímavé. Stále je množstvo otvorených otázok na skúmanie.