Slovák, ktorý trénoval Barcelonu Ferdinanda Daučíka bili komunisti, ušiel a jeho meno bolo tabu. V Španielsku si získal rešpekt, prekonal ho až Guardiola

Na lavičke futbalového giganta z Barcelony získal päť trofejí v jedinej sezóne. V tom sa mu nedokázal priblížiť ani legendárny Johan Cruyff a prekonal ho až Pep Guardiola. S katalánskym veľkoklubom vyhral dvakrát ligu, ďalší titul pridal s Athleticom Bilbao. Šesťkrát zdvihol ako tréner nad hlavu Španielsky pohár, čo sa predtým ani potom už nikomu nepodarilo.

Slovák Ferdinand Daučík je v Španielsku považovaný za jedného z najúspešnejších kormidelníkov. Zatiaľ čo si získaval uznanie futbalového sveta, v socialistickom Československu sa o ňom nemohlo hovoriť. Nešlo pritom o žiadne neznáme meno. Pred nástupom komunistov bol úspešným hráčom a neskôr aj rešpektovaným trénerom.

Na Slovensku o ňom v roku 2017 vyšla kniha Útek na lavičku Barcelony, ktorú napísal športový novinár Mojmír Staško. Sú v nej svedectvá viacerých členov rodiny, najmä syna Yanka, ktorý bol prvým hráčom slovenského pôvodu v Reale Madrid.

Najlepší obranca na svete

Ferdinand Daučík sa narodil v roku 1910 v Šahách a jeho život poznamenali búrlivé časy. S futbalom začínal v rodnom meste, v sedemnástich rokoch už hral za Komárno. Neskôr si ho všimli v 1. ČsŠK Bratislava, čo bol predchodca dnešného Slovana. Do Bratislavy prichádzal ako útočník, ale postupne ho prerobili na obrancu.

Od roku 1935 hral za Slaviu Praha. Práve tam ho začali prezývať Gándhí podľa bieleho pramienka vlasov. Bol len tretím Slovákom, ktorý nastúpil za reprezentáciu Československa, v roku 1938 hral aj na majstrovstvách sveta. Slávny Brazílčan Leônidas o ňom vyhlásil, že bol najlepším obrancom na svete.

V tom istom roku sa dočkal najväčšieho úspechu v hráčskej kariére. Ako kapitán priviedol Slaviu k triumfu v Stredoeurópskom pohári. Išlo o najvýznamnejšiu medzinárodnú súťaž, ktorá sa v tom čase hrala.

Vo štvrťfinále Slavia rozdrvila 9:0 predchodcu dnešného Interu Miláno, za ktorý hral slávny Giuseppe Meazza, po ktorom je pomenovaný štadión v metropole severného Talianska.

Návrat na Slovensko

V drese pražských „zošívaných“ pobudol Daučík do roku 1941. Potom zavesil kopačky na klinec a vydal sa na trénerskú dráhu. Nebolo to žiadne prekvapenie. Už ako hráč bol dobrým stratégom a premýšľal o hernom systéme.

V Prahe viedol dorast, ale pre komplikovanú situáciu v Protektoráte sa s rodinou rozhodol vrátiť na Slovensko. Jeho meno malo doma cveng, a tak nebol div, že po ňom ako po trénerovi hneď siahol jeho bývalý klub. Už sa nevolal 1. ČsŠK Bratislava, ale ŠK Bratislava.

Daučík bol veľkým inovátorom a do našich končín priniesol moderný WM systém, ktorý sa vyznačoval tvrdosťou, rýchlosťou, vysokým bránením a aktívnym napádaním. Tento štýl mal mnoho odporcov, napriek tomu ho tvrdohlavo presadzoval a žal s ním úspechy.

Súbežne so Slovanom trénoval v rokoch 1943 a 1944 aj reprezentáciu Slovenska. Na zápasy chodili vtedajší ministri Mach či Čatloš. Občas sa objavili aj v šatni, aby prehodili pár viet s hráčmi a trénermi. Ľudia, ktorí Daučíka poznali, tvrdili, že sa o politiku nezaujímal a bol zahľadený len do futbalu. V čase fašizmu a neskôr nastupujúceho komunizmu však politika neobišla takmer nikoho. Ani rodinu Daučíkovcov.

Na jeseň 1944 s manželkou Zdenkou pomáhali odboju. V Bratislave vlastnili obchod, kde k nim chodil jeden Rus, pre ktorého zaobstarávali potraviny, lieky či textil. V tom čase prišlo na Ferdinanda udanie, že je boľševik a čechofil, no ďalej sa to nevyšetrovalo.

Po konci vojny pokračoval ako tréner ŠK Bratislava. Do klubu zlákal z Maďarska vynikajúceho útočníka Ladislava Kubalu, ktorý mal slovenské korene a neskôr sa oženil s Daučíkovou sestrou Annou Violou. Práve stretnutie s Kubalom mu zmenilo život a ukázalo sa ako kľúčové pri jeho trénerskej zastávke v Barcelone.

Väznili a bili trénera reprezentácie

V roku 1947 začal mať Daučík problémy so štátnymi orgánmi. Po jeho ceste do Viedne, kde vybavoval dokumenty pre svojich hráčov, ho nakrátko zatkli za pašovanie. Úradník ho totiž poprosil o protislužbu v podobe prenesenia textilu z Rakúska.

Okrem toho Daučíkovi uškodili aj kontakty s Jozefom Mikulom. Boli spolupracovníkmi v ŠK Bratislava, ale Mikula po vojne emigroval a v Rakúsku organizoval protikomunistickú Bielu légiu.

Daučík po návrate z Viedne povedal hráčom, že ich pozdravuje Mikula. Tieto slová nezostali len v šatni a dostali sa na vyššie miesta.

Aj napriek týmto udalostiam bol Daučík na jeseň 1948 poverený vedením československej reprezentácie. A práve zápasy s národným tímom vo Švajčiarsku a v Rakúsku sa mu stali osudnými. Postretával tam ďalších bývalých kolegov, ktorí emigrovali. Netušil však, že v reprezentačnej výprave má aj tajných.

Neochránila ho ani jeho pozícia trénera národného mužstva a v januári 1949 bol zatknutý. Situácia bola tentoraz už vážna. Ferdinanda vo väzbe bili a mučili nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Bol obvinený zo stretávania sa s emigrantmi, s predstaviteľmi fašistického slovenského štátu, z pašovania a z prípravy úteku. Daučík sa bránil, že počas výjazdov v zahraničí len dohodoval medzištátne zápasy. 

Komunisti ho spájali s Bielou légiou. Mojmír Staško vo svojej knihe píše, že Daučík o absolútnej väčšine predstaviteľov légie nikdy ani len nepočul. Opisuje jeho nezáujem až naivnosť v súvislosti s politickou situáciou. Zaujímala ho len rodina a futbal. „Veď ten hádam ani nevedel, kto je prezidentom republiky,“ cituje slová známeho novinára Jozefa Kšiňana, ktorý vtedy pracoval v Pravde.

Daučíka z väzenia prepustili, no jeho pobyt na slobode bol krátky. V júni 1949 ho spoločne s manželkou eskortovali do tábora nútenej práce v Novákoch. O ich päť detí sa v tom období starali príbuzní.

Ferdinand Daučík bol v tábore pravdepodobne najznámejšou osobnosťou, čo mu prinieslo výhodu. Predseda tamojšieho okresného národného výboru bol futbalový fanúšik a vybavil, aby trénoval Prievidzu. Popri triedení sliviek do kompótov tak dochádzal na tréningy.

Ferdinand Daučík ako tréner Barcelony. Foto: FC Barcelona

Dramatický útek

Daučíkovci už pred zadržaním mysleli na útek a naplánovali si ho. Netušili však, že bude taký dramatický. V tábore sa naskytla jedna príležitosť. Na konci októbra 1949 im zomrel synovec a na pohreb si museli vybaviť priepustku. Manželke Zdenke sa to podarilo za dobré správanie. Ferdinandovi ju nedali, keďže jednu už predtým dostal a išiel si pozrieť futbal do Bratislavy, čo vzbudilo veľkú pozornosť bezpečnostných špičiek.

Daučík sa napokon vynašiel a nepotreboval ani priepustku. Využil, že v ten deň hrala Prievidza v Šuranoch. Cestovalo sa vlakom. S vedúcim klubu sa dohodol, že vystúpi až v Bratislave, lebo musí ísť na pohreb, a večer sa vráti.

S manželkou sa stretli v Malackách, kam im príbuzní priviezli deti. Na pohreb však nešli. Ferdinand, Zdenka a ich päť detí sa rozlúčili s rodinou, ktorá im pomáhala, a vydali sa na cestu k rakúskej hranici.

Prevádzači im k rieke Morava priniesli ukradnutý policajný čln, ale nastali komplikácie. Malý syn Nandi sa rád hral na schovávačku a skryl sa na brehu. Rodina ho dlho hľadala, no čas utekal. Jeden z prevádzačov im sľúbil, že ho nájde a prinesie im ho. Daučíkovci tak boli nútení ujsť bez neho.

Útek cez Moravu do Rakúska sa podaril, no rodina sa musela ukrývať aj vo Viedni, ktorá bola po vojne rozdelená na sféry vplyvu vrátane sovietskej. Začiatok bol navyše mimoriadne ťažký, keďže Nandi sa k nim dostal až po dlhých desiatich dňoch.

Z Viedne sa pobrali na ďalšiu cestu, kde sa museli znovu rozdeliť. Ferdinand sa rozhodol ísť do Talianska, aby mohol vybaviť všetky potrebné dokumenty. Žena a deti našli útočisko v imigračnom tábore vo Švajčiarsku.

Ešte pred Daučíkovcami utiekli z Československa Ferdinandova sestra Anna Viola s Ladislavom Kubalom. Cesty celej rodiny sa znovu preťali v Taliansku. Stretli sa v utečeneckom tábore, ktorý sa nachádzal v priestoroch slávnych filmových štúdií Cinecittà v Ríme.

V kempe bolo viacero futbalistov z východnej Európy, a tak prišiel Ferdinand s myšlienkou založiť tím imigrantov, ktorý dostal názov FC Hungária. Chopil sa trénerskej taktovky a švagor Ladislav zase ohuroval svojou hrou na trávniku. Nastupovali proti rôznym mužstvám, od tých najmenších až po slávnejšie. V roku 1950 sa vybrali na turné do Španielska, kde sa stretli s Realom Madrid a dokonca porazili španielsku reprezentáciu.

Tieto výsledky nemohli zostať bez odozvy. Vyvolali veľký rozruch a o utečencov sa začali zaujímať popredné kluby, predovšetkým v Španielsku. Najväčší boj sa strhol o toho najlepšieho – Ladislava Kubalu. Preťahovali sa oňho rivali Barcelona a Real. Úspešnejší boli napokon Katalánci, ktorí navyše pristali na Kubalov návrh a za trénera zobrali jeho švagra.

A tak sa z muža, ktorý len pred pár mesiacmi viedol Prievidzu v okresnej súťaži, stal kormidelník slávnej Barcelony.

Barca piatich pohárov

Daučíkov nástup bol excelentný. Hneď v prvom zápase Barcelona porazila San Sebastián 8:2. O dva týždne neskôr deklasovala Real Madrid 7:2. Doteraz je to najvyššie víťazstvo Barcy v ligovom El Clásico.

V prvej sezóne skončil štvrtý, ale vyhral Španielsky pohár. V druhej sa už zapísal do histórie zlatými písmenami. Vyhral päť trofejí vrátane cenného Latinského pohára.

Tím zo sezóny 1951/1952 dostal pomenovanie La Barça de les Cinc Copes (Barca piatich pohárov). Na tento zápis neskôr nedosiahlo ani fenomenálne mužstvo vedené Johanom Cruyffom. Až v roku 2009 ho prekonal Pep Guardiola s partiou okolo Messiho, Xaviho a Iniestu.

Daučík strávil na lavičke Barcelony štyri sezóny a pozbieral deväť trofejí. Viac ich majú v klubovej vitríne len Guardiola, Cruyff a Luis Enrique. Z ligového titulu sa tešil dvakrát.

Na sklonku svojho pôsobenia v metropole Katalánska ešte priviedol do tímu Luisa Suáreza, ktorý neskôr vyhral Zlatú loptu.

Uhladený elegán Ferdinand Daučík s neodmysliteľným klobúkom. Foto: FC Barcelona

Tím zatvoril do kláštora

Daučík sa následne stal trénerom Athletica Bilbao, kde rovnako zanechal hlboký odkaz. Už hneď v prvom roku vyhral Španielsky pohár.

V metropole Baskicka rýchlo zistili, že sa nebojí ani netradičných metód. V jeho druhej sezóne sa zrazu Bilbao ocitlo na čele ligy. Hráči sa dostali pod tlak a tréner musel hľadať riešenie. A jedno našiel. S celým tímom sa na pár dní zatvoril do kláštora. A vyšlo to. Po návrate dokráčali až k titulu. A aby to nebolo málo, triumfovali aj v domácom pohári.

Išlo o veľkú senzáciu a mimoriadny úspech, s ktorým pred sezónou počítal len málokto. Teda okrem Daučíka. Uhladený elegán v obleku a s neodmysliteľným klobúkom už pri príchode do Athletica sebavedome vyhlásil, že chce v prvej sezóne vyhrať pohár a v druhej ligu aj pohár. A tak sa aj stalo.

Na konci ročníka hralo ešte Bilbao v Taliansku Latinský pohár, kde neuspelo vo finále. Hráči a tréneri sa dostali na súkromnú audienciu k pápežovi Piovi XII., ktorý im predniesol príhovor. Daučíkovci boli veriaci a pravidelne chodili do kostola. Pre Ferdinanda bolo stretnutie s pápežom veľkým zážitkom.

Víťazstvo Bilbaa v lige znamenalo, že v ďalšej sezóne sa predstavil v Európskom pohári majstrov, predchodcovi dnešnej Ligy majstrov. A darilo sa mu. Nad jeho sily bol až vo štvrťfinále Manchester United so slávnou generáciou „Busby Babes“, z ktorej väčšina o rok neskôr tragicky zahynula pri leteckej katastrofe v Mníchove.

Po úspešnej anabáze v Bilbau odišiel don Fernando, ako ho v Španielsku prezývali, do Atlética Madrid, kde strávil dve sezóny. Hneď v tej úvodnej skončil na druhom mieste. V nasledujúcej sa prebojoval do semifinále Európskeho pohára majstrov, kde stroskotal na Reale Madrid s hviezdami Puskásom a Di Stéfanom.

V ďalších rokoch trénoval FC Porto, Betis Sevilla, Murciu, FC Sevilla, Indauchu, Toronto, Elche, Espanyol a Zaragozu, s ktorou vyhral Španielsky pohár. Bol to už jeho šiesty triumf v tamojšom pohári, čo je dodnes rekord.

Túžba po domove

Kariéru uzavrel ako 67-ročný. Jeho meno stále svieti v rôznych rebríčkoch v Španielsku. S 234 víťaznými zápasmi v La Lige je na siedmom mieste. Tri ligové tituly ho radia na delenú piatu priečku.

Jeho švagor Kubala sa stal v Barcelone absolútnou legendou. V roku 1999 bol vyhlásený za najlepšieho hráča dvadsiateho storočia a pred ikonickým štadiónom Nou Camp mu postavili sochu.

Obidvaja sa spoločne so svojimi rodinami túžili vrátiť do vlasti. Daučíkovi sa to však už nikdy nepodarilo.

Hoci prežil v Španielsku 36 rokov, stále sa považoval za Slováka. Doma sa rozprávali po slovensky, sledoval dianie v Československu, písal si s rodinou a stretával sa s krajanmi.

V zahraničí si získal rešpekt a uznanie. A to nielen v Španielsku, pochvalne o ňom písali aj anglické médiá. No v rodnej krajine sa o ňom oficiálne nemohlo vôbec hovoriť.

Stále platil rozsudok zo začiatku päťdesiatych rokov, keď ho už v neprítomnosti odsúdili na desať rokov väzenia. Zrušený bol až tesne po revolúcii, keď bola jeho osoba rehabilitovaná.

„Aj keď som tu v Španielsku donom Fernandom, chcel by som byť tým obyčajným Nandim v Bratislave... Jediným, naozaj jediným mojím veľkým prianím je môcť sa prísť pozrieť zasa na Slovensko. Do Šiah, kde som sa narodil. A potom sa túlať medzi stromami v Ráztokách na Horehroní,“ cituje Staško vo svojej knihe slová Daučíka, ktoré povedal komentátorovi Gabovi Zelenayovi pri jednej z jeho návštev v Španielsku.

Tieto túžby zostali nenaplnené. Najúspešnejší slovenský tréner zomrel neďaleko Madridu v roku 1986.