Magyarská revolúcia V čom má pravdu Orbán, keď hovorí o konci maďarskej demokracie

Fidesz hovorí o začiatku tyranie, Viktor Orbán vyobrazil u seba na Facebooku čiernobielu fotografiu s diktátorsky hľadiacim Péterom Magyarom a so smútočným nápisom: Maďarská demokracia, 1990 – 2026.

Keby sme sa na udalosti včerajšieho dňa pozreli bez kontextu, Orbánove slová by sa dali bezvýhradne podpísať.

Ani po páde komunizmu neprijala nová moc v Maďarsku, Československu či Poľsku zákony, ktoré by delegitimizovali predstaviteľov komunistického režimu v takej podobe, ako to včera presadili poslanci hnutia Tisza pod taktovkou premiéra Pétera Magyara.

Najskôr sa však treba zmieniť o východiskovom bode, bez ktorého nemožno pochopiť súčasnú budapeštiansku revolúciu.

V Maďarsku sa v tomto apríli nekonali normálne voľby ani nedošlo k normálnemu striedaniu vlád. Od vypuknutia vojny na Ukrajine panoval v Maďarsku „stav nebezpečenstva“, teda akýsi mimoriadny právny režim, ktorý umožňoval riadiť štát prostredníctvom dekrétov.

Orbán však svojej krajine naordinoval stav nebezpečenstva počas celej svojej 16-ročnej éry od roku 2010. Postupne už nevládol štandardnej demokratickej krajine, ale volebnej demokracii so silnými autoritatívnymi prvkami.

Opakovanú ústavnú väčšinu využil na to, aby si celkom podmanil inštitúcie právneho štátu. Všadeprítomná korupcia bola v zásade nestíhateľná, ekonomiku a štátne zákazky ovládal oligarchický klan na čele s bývalým plynárom a inak veľmi prostým človekom Lőrincom Mészárosom.

Fidesz okrem toho vybudoval akýsi paralelný tieňový štát a ústavnými zákonmi zabezpečil, aby jeho ľudia vládli mimo normálnych štruktúr moci a prostredníctvom účelovo vytvorených nadácií ovládali kľúčové oblasti aj v prípade, keby raz prehrali voľby.

Tento kalkul však nevyšiel. Péter Magyar nevyhral normálnou, ale ústavnou väčšinou, s ktorou dnes v súlade s predvolebnými sľubmi rozkladá Orbánov režim na súčiastky.

Tá demontáž je až neuveriteľná, v Maďarsku už neostal kameň na kameni.

Problém je, že Magyar zašiel včera priďaleko, keď porušil aj elementárne demokratické princípy. A čo je zvlášť znepokojivé, v Európe mu to prechádza s neznesiteľnou ľahkosťou.

V čom koná Magyar oprávnene

Tak ako viacerí konzervatívni prívrženci Orbána ignorovali jeho autoritárske ťahy a hájili ich silným mandátom z volieb, rovnako teraz liberáli aj Brusel preventívne omilosťujú Pétera Magyara, ktorému je proti vyhlásenému zlosynovi dovolené všetko.

Na maďarskú revolúciu má predsa presvedčivý mandát z volieb a sleduje vznešený cieľ, tak nejako tomu máme rozumieť.

Samozrejme, na viaceré radikálne kroky má Magyar legitimitu, ktorá je odvodená nielen z volieb, ale aj z povahy predošlej éry.

Ústavné zmeny, vďaka ktorým si Tisza vynucuje personálnu obmenu na Ústavnom súde a nedobrovoľný odchod jej predsedu Pétera Polta, patria s istým prižmúrením očí do tejto kategórie.

Bol to totiž Fidesz, ktorý na začiatku svojej vlády pretvoril dovtedy rešpektovaný súd na jemu oddané teleso.

Pred rokom 2010 platil v Maďarsku konsenzuálny model, kandidátov na ústavných sudcov vyberal nominačný výbor s paritným zastúpením vlády aj opozície. Strážcami maďarskej ústavy sa tak stávali široko uznávané osobnosti naprieč straníckymi tábormi. Ústavní sudcovia si spomedzi seba tajným hlasovaním vyberali predsedu Ústavného súdu.

Po tom, čo sa Orbán dostal v roku 2010 k moci, systém rýchlo zmenil: zrušil konsenzuálny model výberu sudcov, rozšíril počet sudcov z 11 na 15, aby na súd dosadil nominantov Fideszu. Takisto odstránil dovtedajší vekový limit 70 rokov, čím chcel predĺžiť pôsobenie jemu naklonených sudcov.

Ústavnému súdu okrem toho odobral právomoci rozhodovať v niektorých oblastiach, v zásade podriadil inštitúciu svojim mocenským záujmom.

Korunoval to vlani, keď do čela Ústavného súdu zvolil spomínaného Pétera Polta.

Tento muž z liahne Fideszu bol roky predtým generálnym prokurátorom, počas jeho účinkovania mala Orbánova vláda istotu, že sa nezačne vyšetrovať žiadna korupčná kauza spojená s jej ekosystémom.

Prokurátor Polt mal byť strážcom zákona, v skutočnosti bol symbolom bezprávia, niečo ako u nás Dobroslav Trnka či Dušan Kováčik – a do roku 2037 mal byť predsedom Ústavného súdu.

Je pochopiteľné, že nová Magyarova vláda to nechcela dopustiť a rozhodla sa ísť na hranu. Včerajšou zmenou ústavy sa čiastočne obnovili kompetencie súdu aj pomery z roku 2010, opäť bude účinný vekový limit 70 rokov, takže čerstvý sedemdesiatnik Polt musí odísť.

Zároveň platí, že kým Fidesz nezávislosť súdnej moci viacerými zásahmi okliešťoval, Tisza ju novoprijatými zmenami skôr posilňuje.

Koniec prezidenta Sulyoka

Podstatne horšie je to s legitimitou ďalších krokov vládnucej Tiszy.

Najviac sa hovorí o defenestrácii prezidenta Tamása Sulyoka, od ktorého sa momentálne očakáva, že do piatich dní podpíše ústavnú novelu, ktorou ho včera poslanci Tiszy zbavili funkcie.

Ak to Sulyok nespraví – teda ak nepodpíše svoj ortieľ –, Magyar už avizoval, že proti nemu začnú konanie o zbavení prezidentskej funkcie.

V povojnových dejinách Európskej únie sa ešte nestalo, že by vládna moc vyvíjala proti úradujúcemu prezidentovi takýto brutálny nátlak.

Možno to pripomína balkánske, respektíve rumunské pomery, kde sa pred rokmi pokúšala vláda dvakrát odvolať vtedajšieho prezidenta Traiana Băsescua, ale neuspela, keďže za jeho odchod by museli hlasovať aj občania v referende. Európska komisia vtedy vyjadrila vážne obavy o právny štát, deľbu moci či nezávislosť súdnictva. Hroziaci hlboký konflikt s EÚ prispel k tomu, že rumunská vláda musela brzdiť.

Dnešní maďarskí revolucionári budú, samozrejme, tvrdiť, že súčasné kroky sú síce radikálne, ale plne legitímne – Maďarsko sa predsa vracia z orbánovskej skorumpovanej autokracie späť do demokratickej Európy, preto sa potrebuje vyrovnať so všetkými pohrobkami predošlého režimu.

Sám Magyar sa obhajuje tým, že prijatá zmena ústavy nesplnomocňuje každú budúcu väčšinu, aby sa zbavila nepohodlných ľudí, jej cieľom je totiž „raz a navždy ukončiť jedinečnú, vážnu a neúnosnú situáciu“.

Revolucionár v Budapešti by dôvodil, že ani československý prezident Gustáv Husák nedokončil svoj posledný päťročný mandát (mal sa skončiť v máji 1990), pretože po páde socializmu stratil akúkoľvek legitimitu a pochopil, že musí sám abdikovať.

To mal podľa Magyara urobiť aj Sulyok, ktorý to však napriek ultimátam odmietol, preto musí byť z funkcie odstránený zmenou ústavy.

Sulyoka však zvolil parlament, ktorý vzišiel z demokratických volieb v roku 2022, keď Fidesz získal okolo 54 percent hlasov – podobne ako teraz Tisza.

Navyše Péter Magyar a mnohí ďalší predstavitelia dnešnej Tiszy, ktorí dnes považujú za nevyhnutné zvaliť aj posledný kameň, čo zanechal Fidesz, boli ešte pred tromi-štyrmi rokmi členmi štátostrany, aj keď pôsobili skôr na vonkajšej orbite.

Ako ústavou vyradiť opozíciu

No zďaleka najväčším škandálom z pohľadu demokratických princípov je obmedzenie dĺžky poslaneckého mandátu na maximálne tri volebné obdobia, teda 12 rokov.

Prijaté obmedzenie by sa dalo ako-tak obhájiť, ak by pre všetkých platilo od dnešného dňa, a nie retroaktívne.

Ústavná novela však znamená takmer doslova vymazanie opozície. Až dve tretiny súčasných poslancov Fideszu už v najbližších voľbách nebudú môcť kandidovať do parlamentu. Z rovnakých dôvodov sa už o priazeň voličov nebude uchádzať polovica dnešných poslancov z opozičnej strany Moja vlasť.

Naopak, všetkých 141 nových poslancov za vládnu Tiszu, ktorí takúto ústavnú novelu včera presadili, môže kandidovať ešte najbližšie tri volebné obdobia.

Z politickej súťaže tak vypadli takmer všetky známe tváre opozície. Nie z rozhodnutia voličov, ale z moci novej ústavy.

Nič podobné sme v povojnovej demokratickej Európe nevideli. Napokon, ani po roku 1989 žiaden zákon nezakazoval bývalým komunistom zúčastňovať sa po páde režimu na demokratických voľbách.

Konkrétne v Maďarsku sa stali v ďalších dekádach premiérmi Gyula Horn a Ferenc Gyurcsány, obaja pritom pred rokom 1989 patrili k mocenskej elite komunistickej strany, respektíve jej mládežníckeho zväzu.

Péter Magyar sa nespráva ako líder európskej demokratickej krajiny, ale ako tribún z čias Ríma. Od volieb sa vezie na euforickej vlne plebejského ľudu, ktorý sa vzbúril proti oligarchii. Pred pár týždňami presadil aj obmedzenie vlastnej moci, keďže po inej ústavnej novele by mohol byť premiérom maximálne dve funkčné obdobia (v starom Ríme však tribúnovi stačil jeden rok).

Maďari tomu všetkému tlieskajú a nie div – na jednej strane stojí fotogenický víťaz, ktorý zatiaľ plní všetky populárne sľuby, na druhej strane sa rúcajú prehnité kulisy Orbánovho mediálneho aj podnikateľského impéria.

Magyarova Tisza by podľa súčasných prieskumov získala okolo 70 percent hlasov, kým Fidesz už v podstate prestal existovať.

Viktor Orbán síce píše facebookové statusy o konci demokracie a vyzýva na odpor, v uliciach však za jeho vec nedemonštrujú státisíce ako ešte naposledy v marci, ale len hlúčiky najvernejších. On sám komunikuje iba virtuálne, medzičasom je v USA, kam si prišiel pozrieť posledné futbalové zápasy.

Dnešné semifinále ho lákalo viac než predstava, že by uprostred námestia pred pár tisíckami prívržencov skandoval heslá za záchranu demokracie.

Jeho korunní princovia, János Lázár a Péter Szijjártó, od volieb mlčia a nič nepovedali ani včera, keď sa podľa oficiálnych vyjadrení Fideszu zrútila maďarská demokracia.

Orbánovi ľudia tak stratili nielen moc, ale aj poslednú česť.

Premiér Magyar ich zaživa gumuje z politickej scény, už však nemajú morálnu autoritu ani silu, aby proti tomu aspoň dôstojne protestovali.

To je po tých 16 rokoch v niečom zaslúžený obraz.

Ak však Európska únia nevyjadrí ani len symbolický nesúhlas s touto ústavnou novelou, budú smiešne a nedôveryhodné všetky konania na ochranu právneho štátu vrátane kritiky Ficovho Slovenska.

Magyar včera prekročil rubikon a v EÚ sa rozlieha súhlasné ticho. To sa ešte môže vypomstiť nielen Maďarom.