Na referende iniciovanom stranou Demokrati sa zúčastnilo šestnásť percent voličov. Je to druhá najnižšia účasť v histórii referend a menej ľudí prišlo hlasovať len v zmarenom referende v roku 1997. Toľko suchá štatistika.
Najskôr treba povedať, že toto referendum je politický neúspech Jaroslava Naďa a strany Demokrati. Čiastočne tomu určením termínu pomohol prezident Pellegrini, ale ani to nedokáže prekryť fakt, že účasť bola žalostne nízka.
Ak by bola prekročila dvadsať percent, dalo by sa ešte rôzne hrať s interpretáciami, porovnávať s inými referendami. Šestnásť percent zúčastnených však znamená jediné – že ho ignorovali aj mnohí opoziční voliči.
Jedným z dôvodov bolo určite aj to, že ani mnohým priaznivcom opozície takéto hlasovanie obsahovo nedáva zmysel.
Najviac mobilizačnú otázku o predčasných voľbách prezident pre konflikt s ústavou nevyhlásil, pričom tento jeho postup odobrila väčšina ústavných právnikov.
Rozhodovalo sa tak len o zrušení premiérskej renty, obnovení Úradu špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry, čo sú veci, ktoré dokáže dnešná opozícia zariadiť do mesiaca po voľbách. Stačí v nich uspieť a získať v parlamente dostatočnú väčšinu.
Minúť milióny na referendum o týchto témach, ak pri existujúcom kvóre platnosti v podstate neexistuje šanca na úspech, pri všetkej úcte k organizátorom, nepôsobí ako dobrý nápad.
Tu sa zároveň dostávame k podstate.
Referendum sa často ospevuje ako sviatok priamej demokracie. Vzhľadom na to, ako je inštitút referenda v našom ústavnom systéme zadefinovaný, sú to však len politické frázy pre naivných voličov.
Aby bolo referendum platné, musí sa na ňom zúčastniť nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a rozhodnutie musí podporiť nadpolovičná väčšina účastníkov. To sú také prísne podmienky, že je v podstate nemožné zorganizovať platné referendum. Podarilo sa to raz, pred vstupom do EÚ, aj to po obrovskom celospoločenskom vzopätí a veľmi tesne.
Výsledkom takéhoto ústavného nastavenia je, že tento inštrument priamej demokracie v našich pomeroch zdegradoval na obyčajný nástroj straníckeho marketingu. To platí nielen pre toto referendum Demokratov, ale aj pre tie ďalšie, ktoré predtým organizovali Smer či SaS.
Politické strany referendum nevyužívajú preto, že by verili v čo najväčšiu občiansku participáciu. Využívajú ho najmä preto, že im dáva tému, mobilizuje voličov, aktivistov aj členov a zabezpečuje im mediálnu pozornosť už od začiatku zberu podpisov.
Aj neplatné referendum môže byť politicky užitočné. Strana s ním obchádza krajinu, buduje konflikt a oslovuje ľudí emocionálne silnejšie, než by to dokázala bežná kampaň.
Na tomto mieste treba pripomenúť aj to, na čo už dlho upozorňuje napríklad Transparency International Slovensko. Kampane pred referendom bývajú výrazne menej transparentné ako tie pred voľbami, a pokiaľ organizátori sami iniciatívne nezverejnia relevantné údaje, tak možnosti na efektívnu verejnú kontrolu sú v podstate nulové.
Preto by už bolo asi užitočné strhnúť z referenda tú verbálnu pozlátku, ktorá je na ňom roky nalepená. V podobe, v akej u nás tento inštitút existuje, nejde o žiadne zväčšenie váhy občanov na rozhodovaní o krajine, ale len o darček straníckym centrálam.
Môžeme sa to snažiť zmeniť a urobiť z neho skutočne vážny nástroj občianskej participácie, to by však museli relevantní politickí hráči otvoriť debatu o zmene podmienok jeho platnosti. Možno na to už prišiel čas.

,_by_John_Trumbull.jpg)


