Týždenný výber šéfredaktora | Prečo si Ficova novela ústavy zaslúži podporu. A prečo napokon pomôže odporcom Fica

Najdôležitejším navrhovaným článkom, symbolicky aj fakticky, je ten o zakotvení zvrchovanosti Slovenska v kultúrno-etických otázkach. Ten obsahovo nadväzuje na deklaráciu o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach, ktorú prijal parlament z iniciatívy KDH v januári 2002.

Vždy bolo jasné, že ide o reakciu na tendencie vnútri EÚ, ktorá síce v tejto oblasti nemá právomoci, ale už desaťročia je tu snaha istých kruhov, aby sa to zmenilo.

Pritom vôbec nejde o tlak z periférie.

Legitímna ochrana

Napríklad pred rokom schválila jednoznačná väčšina poslancov Európskeho parlamentu (336 za, 163 proti) uznesenie, ktoré vyzýva členské štáty, aby zakotvili právo na telesné sebaurčenie, teda potraty, do Charty základných práv EÚ.

Dnes to síce nie je reálne, keďže by sa na tom jednomyseľne museli zhodnúť všetky štáty, ale do budúcna to nie je ani vylúčené.

Stačilo by, keby na čele Poľska a Malty, teda dvoch štátov s vysokým statusom ochrany nenarodeného dieťaťa, boli v jednom volebnom cykle liberálne vlády, a takáto zmena by mohla prejsť. Potom by už v žiadnom štáte EÚ nebolo možné po voľbách zmeniť progresívne poňatie „reprodukčných práv“.

Tento tlak sa zďaleka netýka len potratov, ale aj chápania manželstva, rodiny, pohlavia a rodu či vzdelávania.

Viacerí konzervatívci tvrdia, že zakotvenie zvrchovanosti v kultúrno-etickej oblasti je samo osebe neutrálnou témou, pretože len hovorí, že o týchto otázkach sa má rozhodovať na Slovensku. Je to síce formálne korektný, ale z liberálneho pohľadu nepresvedčivý argument.

Je zrejmé, že v slovenskom kontexte ide o jasne konzervatívnu agendu.

Keby sme žili v obrátenej realite, Slovensko by bolo progresívnou krajinou ako Holandsko, pričom v EÚ by udávali tón konzervatívni politici ako v zakladateľských časoch, ktorí by z centra tlačili napríklad na prísnejší potratový zákon, boli by to liberáli, ktorí by na Slovensku presadzovali autonómnosť v hodnotových otázkach. A v suverenistických pojmoch by zdôvodňovali, prečo o týchto citlivých témach treba rozhodovať doma, a nie z bruselského centra.

Lenže je to naopak. Mnohí tunajší liberáli veria, že pomocou tlaku nadnárodných orgánov EÚ sa im podľa ich gusta podarí „scivilizovať“ Slovensko aj v oblastiach, ktoré – zatiaľ – nespadajú pod agendu EÚ.

Hlučná mediálna kampaň, ktorá predstiera, že nejde o legitímny politický konflikt, ale priamo o ohrozenie Slovenska v Európskej únii či dokonca jeho hodnotový príklon k Rusku, je opäť pre slovenskú debatu typická hystéria.

Do útoku odštartoval Boris Zala, ktorý novelu ústavy dokonca nazval pokusom o prevrat a návrat pred November 1989.

Je to absurdný argument (viac v komentári Jozefa Majchráka), na vkusnosti mu nepridáva ani osoba autora: Boris Zala patril v polovici 90. rokov ku krídlu sociálnych demokratov, ktorí mali bližšie k autoritárskemu Mečiarovi než k protimečiarovskej opozícii, a neskôr v roku 2006 už ako ideológ Smeru hájil vstup do koalície s Mečiarom a so Slotom. V európskom parlamente prešiel postupne na progresívne pozície, čo by bolo v poriadku, každý má právo na vývoj. Len Zala ho nikdy poctivo nevysvetlil, zato páli ostrými do „nepriateľov slobody“, akým v skutočnosti dve desaťročia pomáhal (čo pred rokmi správne pomenoval aj Ivan Mikloš).

V zalovskej línii idú aj ďalší, naposledy Marián Leško, ktorý v Denníku N tvrdí, že zvrchovanosťou v kultúrno-etickej oblasti a národnej identity pre nás fakticky prestanú platiť pravidlá EÚ. Leško ďalej presviedča, že KDH „kolaboruje s Ficom pri vyťahovaní Slovenska z priestoru Európskej únie“ a je ohrozené „principiálne zaradenie Slovenska do Európskej únie“.

Už sme to zažili

Toto strašenie trochu pripomína hoaxy, akým sme čelili, keď Anna Záborská a spol. chcela presadiť, aby sa čakacia lehota pred potratom predĺžila z dvoch dní na tri dni.

Bolo prirodzené, že liberálnym politikom sa to nepáčilo. No emocionálna panika, ktorú okolo zákona rozpútalo Progresívne Slovensko, SaS a médiá, sa celkom vymkla z kĺbov. Preniesla sa do Bruselu, kde sa zorganizovali liberálni europoslanci zo Slovenska, Nemecka či Belgicka, aby vyjadrili protest proti tomu, že sa u nás chystá obmedzenie prístupu k bezpečným interrupciám. Progresívci ústami Martina Hojsíka hlásali, že „spolupráca ultrakonzervatívcov a fašistov“ Slovensko vydáva na poľskú cestu.

To bola až úsmevná konšpirácia, pretože Slovensko sa týmto návrhom v skutočnosti posúvalo k nemeckému, belgickému a holandskému interrupčnému modelu. V Nemecku je totiž táto čakacia lehota stanovená na tri dni (ako to chcela presadiť Záborská), v Belgicku dokonca na šesť dní.

Pred štyrmi rokmi však nikoho nezaujímal obľúbený fackt-checking, a tak sa vytvorila fantazmagória, že vedieme zápas o sekulárny charakter štátu.

Niečo podobné sledujeme aj teraz.

Ak návrh ústavnej novely prejde, vo vzťahu k EÚ sa nezmení nič, pretože ako suverénny štát, ktorý časť kompetencií preniesol na nadnárodnú úroveň, zakotvujeme zvrchovanosť v oblastiach, ktoré nespadajú pod právo EÚ.

Samozrejme, nejde len o symboliku. Je možné, že raz príde k sporu o výklad medzi európskym a národným právom. V takom prípade spor nevyrieši vládny dekrét či uznesenie väčšiny parlamentu, ale rozhodnutie Ústavného súdu.

Slovenská debata má tak opäť raz úroveň dedinského futbalu utopeného v daždi a fauloch.

Medzi inštitúciami národných štátov a Európskej únie sú pritom napätie a konflikty o nadradenosť či podradenosť európskeho práva a národných ústav prítomné už desaťročia, a to aj v takých proeurópskych štátoch ako Nemecko.

Tamojší Ústavný súd v Karlsruhe v roku 2009 v jednom z prelomových rozhodnutí, ktoré nasledovalo pro prijatí Lisabonskej zmluvy, konštatoval, že európske právo nemá automaticky prednosť nad národným ústavným právom. Je to tak len v prípade, že rešpektuje ústavný poriadok a základné práva Nemecka.

Nemeckí ústavní sudcovia sa uzniesli, že „základný zákon (označenie pre nemeckú ústavu – pozn. autora) chráni ústavnú identitu Spolkovej republiky Nemecko aj pred jej zmenou zo strany Európskej únie. Členstvo v Európskej únii nesmie ohroziť ústavný poriadok Spolkovej republiky Nemecko“.

Na inom mieste sudcovia napísali, že „Európska únia na základe zmluvnej únie suverénnych štátov nesmie byť realizovaná spôsobom, ktorý by v členských štátoch neumožňoval dostatočný priestor na politické formovanie hospodárskych, kultúrnych a sociálnych životných podmienok“, s tým, že to platí najmä pre rozhodnutia, ktoré sú „v špeciálnej miere závislé od kultúrnych, historických a jazykových predpokladov“, teda inak povedané – od národnej identity.

Mnohí slovenskí liberáli uvažujú v kognitívnom protismere: ak sa má do slovenskej ústavy zakotviť oblasť, do ktorej EÚ podľa platných zmlúv ani nezasahuje, považujú to za ohrozenie nášho členstva v EÚ.

Ako to pomáha budúcej vláde bez Fica

Najspornejším článkom z ústavnej novely je ten, ktorý stanovuje: „Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a ženy.“ Pre Fica je v skutočnosti najcennejší, lebo je politicky najzrozumiteľnejší a najlepšie zosobňuje hrádzu proti progresivizmu a jeho karikatúre s nespočetnými pohlaviami.

V realite ide o banalitu, akoby sme do ústavy chceli vložiť, že dva plus dva je štyri. Napokon, novela v tejto podobe ani nebráni tomu, aby v budúcnosti nejaká vláda presadila tranzície pohlavia podľa želania (z muža na ženu či naopak). Ideologické excesy poslednej dekády v USA aj západnej Európe však spôsobili, že Fico a spol. aj opoziční konzervatívci nevedia odolať pokušeniu, aby vpísali do ústavy dvojpohlavnú samozrejmosť.

Lenže ak novela ústavy prejde, prinesie to výhody, ktoré by časom mohla oceniť aj časť liberálneho tábora. Najmä toho, ktorý považuje EÚ za spoločný civilizačný, ekonomický a bezpečnostný priestor, nie za baranidlo na prevýchovu zadubeného slovenského ľudu.

V prvom rade, prozápadní konzervatívci, ktorí čelia kritike antiprogresívneho hnutia spájajúceho dnes rôzne prúdy – od takzvaných národných konzervatívcov cez rustikálnych socialistov po rôzne odrody kryptofašistov či kryptokomunistov –, by mohli nabrať silnejšie sebavedomie. Dnes sú v podozrení, že odporom k Putinovmu Rusku a príslušnosťou k proeurópskemu táboru zrádzajú svoje hodnoty a sú vlastne zakuklení globalisti.

Vďaka hlasovaniu za kultúrno-etickú suverenitu – a je druhoradé, že dnešný úspech je možný len pomocou Ficovej vládnej väčšiny – môžu títo konzervatívci potvrdiť, čo znamená byť národný a európsky zároveň.

V dlhodobejšom meradle môže zo schválenia ústavnej novely profitovať paradoxne aj liberálny tábor.

V radoch KDH, medzi jeho členmi aj voličmi, panuje väčšinový odpor voči akejkoľvek vízii vládnutia so Smerom. Ak napokon prejde novela spojením Smeru, Hlasu, SNS a KDH, pocítia kresťanskí demokrati zdola veľký tlak, aby sa následne vymedzili voči Ficovi IV. Ešte ostrejšie než doteraz.

Sám Fico má dobrú intuíciu a uvedomuje si, že pre neho by bolo najlepšie, keby KDH aj súčasnými manévrami rozčesol a dostal pod hladinu piatich percent. Zatiaľ čo aj u opozičných lídrov z PS vedia, že len ťažko zostavia novú vládu bez kresťanských demokratov.

Medzi voličmi KDH je však pomerne silný – hoci menšinový – odpor aj voči predstave, že by malo hnutie po najbližších voľbách vládnuť s dominantným PS, to radšej nech zostane v opozícii.

Presadenie ústavnej novely, vrcholného čísla Ficovej „hrádze proti progresivizmu“, tak môže v skutočnosti vnútri KDH posilniť tábor, ktorý si myslí, že v povolebnej dileme medzi vládnutím s PS a zotrvaním v opozičnom zákope treba predsa len skúsiť komplikovanú koalíciu.

S už trochu menším rizikom, že ich vláda s progresívcami – ako hrádza proti Ficovi a jeho satelitom – pochová zaživa.