Odborníčky na bezdomovectvo Problém nás predbieha. Bratislava koná, ale musí zabrať stonásobne

Lucia Roussier je riaditeľkou občianskeho združenia Equita, ktoré sa zameriava na poskytovanie zdravotnej podpory ľuďom, pre ktorých je nedostupná.

Michaela Kostičová pôsobí v OZ Equita ako medicínska riaditeľka, je tiež prednostkou Ústavu sociálneho lekárstva a lekárskej etiky Lekárskej fakulty UK.

Obe respondentky boli počas pandémie v rokoch 2020 – 2022 koordinátorkami Intervenčného tímu Ministerstva zdravotníctva SR.

Ako sa najčastejšie stáva, že človek skončí na ulici?

Michaela Kostičová: Bývajú za tým dôvody tak na individuálnej, ako aj na systémovej úrovni. K bezdomovectvu môže viesť zdravotný stav a, naopak, bezdomovectvo môže zhoršiť zdravotný stav. Často sa stretávame s tým, že niečo nefunguje už od detstva, daný človek nemá podporu v rodine ani v okolí, teda nemá podporné siete. Následne vznikajú konflikty, a tak sa dostáva na ulicu.

Z hľadiska systémových dôvodov medzi príčiny patrí nedostatok dostupného bývania, máme tiež veľa mladých ľudí v detských domovoch, ktorí keď sa dostanú von a majú sa integrovať v spoločnosti, nemajú podporné siete.

Strata domova často súvisí aj s násilím – rodičov voči svojim deťom či medzi samotnými rodičmi. Dieťa to rieši rôznymi spôsobmi, napríklad útekom z domova alebo hľadaním podporných sietí mimo rodinného prostredia. Inými slovami, dostáva sa do nejakej partie, kde to často súvisí aj s návykovými látkami.

Dá sa teda povedať, že bezdomovectvo sa začína už v mladosti?

Lucia Roussier: Môže sa začať už v mladosti. Nie je jeden typický scenár, lebo vstupných brán k bezdomovectvu je skutočne veľa. Sú ľudia, ktorí sa dostanú na ulicu v päťdesiatke či šesťdesiatke, lebo ich rodina vyhodí z bytu. Iní sa tam ocitnú priamo po prepustení z nemocnice, lebo boli dlho hospitalizovaní a zatiaľ sa im rozpadol život a nemajú kam ísť bývať.

Spoločný menovateľ je, že daný človek sa nemá kam presťahovať, respektíve nasťahovať. Napríklad v poslednom období často vídame, že mladý človek z chudobnej rodiny prichádza do Bratislavy za prácou, má určitý balík peňazí, nasťahuje sa do ubytovne, no okradnú ho a skončí na ulici.

Zrazu nemá kam ísť bývať, nemá žiadne finančné ani ľudské zdroje, teda podpornú sieť. Povie si teda, že pár nocí to vydrží v nocľahárni alebo na lavičke, no tam sa mu opäť prihodí niečo také, že nedokáže nastúpiť do práce. Zrazu je v čoraz hlbšom bahne, z ktorého sa nevie dostať.

Ľudia s podobným osudom sa zvyknú združovať a kamarátiť, lebo im to dáva psychickú podporu, no potom do toho prídu díleri, vykorisťovanie zo strany zamestnávateľov, čierna práca... Veľmi rýchlo stratia akúkoľvek sociálnu moc nad svojím životom.

Lucia Roussier. Foto: Postoj/Marek Votruba

Stretávam sa u ľudí s ponosami, že toľko bezdomovcov v Bratislave nikdy nebolo a aké je to teraz strašné na rozdiel od situácie napríklad za socializmu. Neexistovalo vtedy bezdomovectvo?

Lucia Roussier: Vieme, že za socializmu bolo zakázané byť nezamestnaným, ľudia boli ubytúvaní priam nasilu a schovávalo sa všetko, čo nespadalo do komunistického sna. Viditeľnosť bezdomovectva teda bola omnoho nižšia.

Taktiež bol garantovaný príjem, vznikli obrovské sídliská, kam dokázali ľudí umiestniť. Dnes, keď je každý sám za seba, je to radikálne iné. Ak niekto nemal finančné a ľudské zdroje, vtedy mu to omnoho viac zabezpečoval štát, často aj nasilu, dnes je to však omnoho slabšie a záchrannú sieť pre ľudí robia mimovládne organizácie.

Problémy sú, samozrejme, dnes tie isté ako vtedy – rozvody aj násilie boli vtedy a sú aj teraz. Dnes si musíme priznať, že máme reálne problém a potrebujeme hľadať riešenia, nie ho skrývať. Lenže ani my to nechceme vidieť.

Alena Vachnová z Nadácie DEDOVo Fínsku vedia o každej osobe bez domova, my ešte nemáme zadefinované bezdomovectvo

Jana Holubčíková

Spomínate viditeľnosť bezdomovectva. Čo to znamená?

Michaela Kostičová: To, čo vidíme na ulici – ľudia ležiaci v parku, pred obchodnými centrami a podobne. No to je len špička ľadovca. Môže to budiť dojem, že dnes je to viditeľnejšie, no viac ako osemdesiat percent tvorí takzvané skryté bezdomovectvo.

Za socializmu toto skryté bezdomovectvo vyzeralo ináč – napríklad ľudia, ktorí mali zdravotné problémy alebo problémy s návykovými látkami, zostávali v psychiatrických liečebniach. Celkom iný bol aj pohyb obyvateľstva, keďže ľudia nemuseli v takej miere chodiť za prácou mimo miesta bydliska.

Je bezdomovectvo prirodzený jav, ktorému sa nedá zabrániť, alebo je skôr prejavom toho, že niečo v našej spoločnosti zlyhalo?

Lucia Roussier: Asi nie je krajina na svete, kde by neboli ľudia aspoň dočasne bez domova. Známi vo Švajčiarsku mi hovoria, že takých ľudí nevidia, ale to je všetko o ich viditeľnosti na ulici. Bezdomovectvo, to je aj osemnásťročné dievča, ktoré ušlo z domu a presúva sa po rôznych známych.

Čiže určitá migrácia z bývania do bývania vrátane neistoty ďalšieho bývania vždy bude, ale podstatné je, že miera bezdomovectva môže byť omnoho nižšia, a čo je kľúčové, dĺžka zotrvania v neistote. Na základe nej sa aj meria závažnosť bezdomovectva a vo všetkých sčítaniach sa na to pýtame.

Viacerí Bratislavčania, s ktorými som sa rozprával, majú dojem, že v posledných rokoch sa situácia zhoršuje: rastie počet bezdomovcov v uliciach, stúpa množstvo incidentov. Známy je problém v lokalite Päťsto bytov, ale aj na rôznych frekventovaných miestach ako Trnavské mýto, Kamenné námestie a podobne. Vnímate to podobne?

Michaela Kostičová: Nemáme o tom presné dáta, niekedy to môže byť iba dojem, že si to ľudia viac všímajú, a ten naratív sa potom šíri. Čo sa týka lokalít ako napríklad Päťsto bytov, môže to byť tým, že sa problém presunul z iného miesta. Napríklad sa ľudia začali vytláčať z Pentagonu.

Pri Päťsto bytoch je aj obchodný dom a ľudia bez domova hľadajú priestor, kde sa môžu zdržiavať a schovať, keď je zlé počasie.

Lucia Roussier: Okrem toho nemusia všetci ľudia v týchto skupinkách byť bez domova – mnohí z nich nemajú problém s bývaním, ale združujú sa tam možno aj preto, že užívajú návykové látky. To, že niekoho na ulici vidíme pod vplyvom alkoholu alebo pácha nejaký priestupok, ešte nutne neznamená, že je bez domova.

Michaela Kostičová. Foto: Postoj/Marek Votruba

Podľa vášho odborného názoru sa situácia v Bratislave zhoršuje?

Lucia Roussier: Naše tímy hlásia, že majú viac ľudí, ktorí potrebujú pomoc, že prichádzajú aj mladí z rôznych častí Slovenska. Koľko ich je, nevieme zodpovedne povedať, lebo máme anonymné služby a nedokážeme spočítať, kto bol u koho viackrát. Na to by bolo potrebné spraviť sčítanie v konkrétnom čase. Isté je, že ľudí bez bývania nie je menej.

Nie každý je tiež na ulici dlhodobo. Vídame aj nových, ktorí potom zmiznú – odcestujú, začlenia sa, niektorí zomrú.

Ďalšia vec je, že keď vznikne nové miesto, kam môžu ísť ľudia bez strechy nad hlavou, tak tam napríklad chodia mladí ľudia. Kolegovia nám pred niekoľkými rokmi hlásili, že v OC Nivy sa zdržujú mladí ľudia, niektoré skupiny užívajú alkohol, návykové látky a podobne. Je to aj preto, že je to priestor so strechou, s klimatizáciou, toaletami, pitnou vodou, wi-fi. Keď sú niekde priestory a služby, títo ľudia sa tam združujú a to zvyšuje ich viditeľnosť. Inak by možno boli rozptýlení po meste a nikto by si nevšimol, že zrazu ich je veľa.

Michaela Kostičová: V súvislosti s vojnou na Ukrajine vieme, že sem prichádzajú ľudia zo zahraničia. Máme špeciálny program, v rámci ktorého sa venujeme utečencom a utečenkám z Ukrajiny. Aj oni sa často stávajú ľuďmi bez domova, čo ich počet určite navýšilo.

Lucia Roussier: Je pochopiteľné, že sa pýtate na počty či demografiu, no tieto údaje sa nezbierajú. Ak sa však chceme v riešení bezdomovectva posunúť ďalej, ich získanie musí byť prvým krokom. Lenže štát táto problematika dostatočne nezaujíma.

Nejaké dáta však máme zo sčítania ľudí bez domova.

Lucia Roussier: Áno, ale urobilo to jedno mesto v jeden večer. Pre Bratislavu v roku 2023 to bolo dôležité pre nastavenie služieb, ale nie je nič podobne systematické na celoštátnej úrovni. Preto sa nám systematicky zle plánuje a sme iba reaktívni. Nikdy sa nestáva, že by sme nemali veľa klientov. Vieme, že Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul v Bratislave je stále plne obsadená a v zime musí mesto alebo mestské časti hľadať náhradné kapacity.

Čo sa týka Bratislavy, v roku 2023 sa sčítalo 2 199 ľudí, z toho 231 detí a 32 percent z toho tvorili ženy. Pri otázke o mieste nocovania v roku 2023 uviedlo asi 26 percent nocľaháreň, 15 percent ulicu, 15 percent mestskú ubytovňu a 11 percent chatku či provizórny objekt.

Dôležité je povedať, že nocľaháreň je miesto, kde sa dá byť iba v noci, nie celý deň. Jej klienti sa považujú za ľudí bez prístrešia. Takéto sčítania sa robia v Bratislave, Košiciach a Prešove.

(Vianočné) Príbehy so smutným koncomReportáž o tých, ktorí stratili všetko

Jana Holubčíková

Ako sa zistili tieto údaje?

Lucia Roussier: V jeden deň sa pracovníci z rôznych organizácií a dobrovoľníci rozdelili po celom meste vrátane nocľahárne, ubytovní, útulku a aj ulíc, oslovovali ľudí, o ktorých sa domnievali, že sú bez domova, a ak boli, vyplnili s nimi dotazník.

Či ich je v Bratislave štyritisíc, alebo dvetisíc, v každom prípade je to priveľa. Ako môžu byť vedľa nás tisícky ľudí, ktorí nemajú kde bývať?

Michaela Kostičová: Nejaké údaje máme aj zo sčítania obyvateľov. Napríklad v roku 2021 sa na Slovensku bez domova uvádzalo 71-tisíc ľudí, pričom v roku 2011 to bolo len 23-tisíc. Diskutuje sa však o metodike, koho považujeme za človeka bez domova.

Lucia Roussier: Do toho čísla nie sú započítané napríklad marginalizované rómske osídla, kde ľuďom padajú strechy na hlavu. Ohrozených stratou bývania máme na Slovensku možno milión ľudí. Lenže to nie je národná priorita.

Čo robí viditeľné bezdomovectvo viditeľným?

Michaela Kostičová: Mnohí ľudia si volia radšej byť na ulici ako ísť do útulku, lebo tu nemáme niečo ako nízkoprahový útulok – teda taký, ktorý by bol zadarmo, dostupný a otvorený pre každého. Existujúce útulky fungujú na princípe, že si bývanie v nich musíte zaslúžiť – teda musíte zaplatiť, byť triezvy, často si to aj fyzicky odrobiť.

Lucia Roussier: Dôležitý faktor je aj to, že sa tam necítia bezpečne – okradnú ich, zbijú, ženy bývajú obťažované. Boja sa, že tam dostanú nejakú chorobu. Často nám hovoria, že radšej idú pod kameru k ambasáde, kde sa cítia bezpečnejšie ako v nocľahárni či útulku.

Mali sme klienta, ktorý spal v noci na lavičke a zobudil sa na to, že mu niekto rozbil fľašu o hlavu. Pácha sa na nich toľko násilia, že na viditeľných miestach sú často pre svoju ochranu, nie preto, že sa chcú ukazovať, otravovať či žobrať.

Mnohí aj preto spia cez deň, lebo v noci sa neodvážia. V ruchu dňa medzi okoloidúcimi sa necítia takí ohrození.

Je problém, že nemáme nízkoprahový útulok?

Lucia Roussier: Absolútne. Ale je dôležité mať aj primerané služby a ľudí, ktorí im pomôžu vyhrýzť sa zo súčasného stavu, začleniť sa a byť samostatní. Nie je to teda len o budove a posteli.

Ako jednu z hlavných systémových príčin bezdomovectva ste pomenovali nedostatok dostupného bývania. Je aj to najlacnejšie bývanie v Bratislave nedostupné?

Michaela Kostičová: V Bratislave sa najnižšia suma za bývanie pohybuje okolo tristo-štyristo eur. V útulku je to okolo stopäťdesiat, ale tých je veľmi málo.

Pre niekoho, kto začína s minimálnou mzdou alebo dávkou v hmotnej núdzi, je tak zabezpečenie vlastného bývania často nedostupné, nehovoriac o tom, že títo ľudia často majú dlžoby a exekúcie, ktoré im to ešte sťažujú.

Lucia Roussier: Aj medzi ľuďmi bez domova pravidelne stretávame pracujúcich ľudí – na stavbách, v kuchyniach, v súkromných bezpečnostných službách či pri upratovaní. Často tam, kde sa človek dá skryť do čierneho zamestnania. Práca sama osebe dnes nemusí stačiť na získanie a udržanie bývania.

Takže hovoríme o práci načierno?

Michaela Kostičová: Často áno, práve pre exekúcie. Na druhej strane nie vždy je to slobodná voľba toho človeka, pretože zamestnávatelia ich často zneužívajú a vykorisťujú.

Lucia Roussier: Vidia, že nemajú podpornú sieť a sú v slabej vyjednávacej pozícii. Kto bude veriť „bezdomovcovi“, keď sa bude na niečo sťažovať?

Lucia Roussier. Foto: Postoj/Marek Votruba

Prečo si nevedia nájsť bývanie ani tí, ktorí pracujú?

Michaela Kostičová: Nemajú na to. Jedna pani, ktorú poznám, dostáva tristo eur v čistom. Musela by si nájsť druhú prácu, ale zo zdravotných dôvodov nemôže. A ak aj je napríklad matka samoživiteľka legálne zamestnaná a má minimálnu mzdu, po zaplatení nájmu jej môže ostať stopäťdesiat eur na život.

Lucia Roussier: Často sú to teda aj ľudia, ktorí majú deti a záväzky, a to je pre nich priorita.

Hoci nemajú domov, niektorí prebývajú v rôznych chatkách, garážach, stanoch a podobne. Je to pre nich dočasné riešenie ako náhrada riadneho bývania?

Lucia Roussier: Tým, ktorí majú napríklad chatku, sa už podarilo vybudovať si kontakty, ktoré im pomôžu byť najprv v komunite, neskôr možno aj v partnerstve. Spoločne potom hľadajú, kam by šli aspoň dočasne. Poznáme veľa párov, ktoré takto žijú v chatkách, stanoch, potrubiach, pod mostmi... Môžu to byť aj skupinky troch-štyroch ľudí, lebo si vedia vzájomne pomáhať.

To, že sa dokážu stratiť z očí verejnosti, je teda vďaka ich sociálnym väzbám.

To už považujeme za neviditeľné bezdomovectvo?

Lucia Roussier: Pre bežnú verejnosť áno, vám by možno ani nenapadlo, že ten, čo žije v akejsi chatke, nie je jej majiteľom. Mnohí majitelia pritom vedia, že tam niekto žije, a aj mávajú s nimi dohodu, že sa budú o chatku starať a za to tam môžu bývať.

Michaela Kostičová: Delenie bezdomovectva na viditeľné a neviditeľné nie je celkom presné, o tých viditeľných by bolo lepšie hovoriť ako o ľuďoch bez prístrešia. Ide o ľudí, ktorí doslova nemajú možnosť mať strechu nad hlavou dvadsaťštyri hodín – teda ak aj spí v nocľahárni a cez deň je na lavičke, tak je bez prístrešia.

Bez prístrešia a bez domova sú teda rôzne kategórie.

Lucia Roussier: Európska typológia Ethos rozlišuje ľudí bez prístrešia, ľudí bez stabilného bývania a ľudí žijúcich v neistom alebo nevyhovujúcom bývaní.

Človek spiaci na lavičke je teda len jednou, najviditeľnejšou časťou problému. Druhá kategória, teda ľudia bez stabilného bývania, zahŕňa ľudí s dočasným bývaním, kde môžu byť dvadsaťštyri hodín, ale nemajú dlhšiu nájomnú zmluvu. Napríklad sú u známych, v každodennej ubytovni a podobne.

V tretej kategórii sú ľudia, ktorí žijú napríklad v spomínaných chatkách, ale v neistote – môže im sa na nich zrútiť strecha, vytopí ich alebo ich odtiaľ vyhodia. Patrí sem aj bývanie bez bezpečia, čiže keď človek býva riadne, ale napríklad ho tam niekto bije či zneužíva. Títo ľudia síce nie sú bez domova – sú v bytovej núdzi –, ale môžu do prvých dvoch kategórií ľahko padnúť.

Michaela Kostičová: Je dôležité ich čím skôr zachytiť, aby sa nedostali na ulicu alebo do horšej skupiny.

Ak ostaneme pri ľuďoch bez prístrešia, indikátorom toho, že sa nedarí vyriešiť ich situáciu, sú aj pribúdajúce prípady takzvanej nepriateľskej architektúry vo verejnom priestore v Bratislave. Prednedávnom pred OC Nivy zmizli lavičky a nahradili ich kolmé kovové lišty proti sedeniu, známe sú tiež predelené lavičky na Námestí Franza Liszta. Pri vchodoch do Tesca na Zlatých pieskoch sú proti sedeniu pichliače, na Trnavskom mýte zasa mesto osadilo stoličky zabraňujúce ležaniu, pričom už asi polovicu z nich odstránilo. To je len pár príkladov. Vnímate takéto zásahy ako oprávnené?

Lucia Roussier: Ak niečo také spraví majiteľ reštaurácie, v tom konkrétnom kontexte tomu dokážem rozumieť. Keď však podobné opatrenia používa samospráva vo verejnom priestore, mám s tým zásadný problém. Dať niekam ostne, predeliť lavičku či ju odstrániť je riešenie na úrovni dieťaťa, nie dospelého. Je to spôsob, ako človeka presunúť na iné miesto a urobiť problém menej viditeľným.

Máme ľudí, ktorí v zime mrznú na ulici a počas horúčav sú ohrození dehydratáciou. Keď sa presunú k fontáne alebo k verejným toaletám, vytlačíme ich odtiaľ. Keď idú do parku, pretože je tam tieň a aspoň nejaké súkromie, vytlačíme ich aj odtiaľ. Takto sa na nich prestávame pozerať ako na ľudí v extrémnej bytovej núdzi a začíname ich vnímať predovšetkým ako problém vo verejnom priestore, ktorý treba presunúť niekam inam.

Nepriateľská architektúra je podľa mňa zlyhanie verejnej politiky. Nemusíme tolerovať akékoľvek správanie vo verejnom priestore, ale presúvanie ľudí z jednej lavičky na druhú ich situáciu nerieši.

Nepriateľská architektúraV hlavnom meste prežíva naprieč primátormi, ale skutočnú surovosť si dovolil až HB Reavis

Jakub Lipták

Čo teda treba spraviť? Dať im zadarmo verejné sociálne zariadenia?

Lucia Roussier: Zo služieb, ktoré im neposkytujeme, by sme benefitovali my všetci. Napríklad vo Viedni sú kontajnery s decentnými záchodmi, umývadlami a mydlom pre každého. Počas horúčav dala Bratislava na niektoré miesta cisterny s pitnou vodou, no keď ich zároveň vystrnadí do exteriéru, tak to znamená, že nejdeme po skutočnom probléme. Často vnímame len to, že nám sú na očiach, pijú a smrdia – ale nie strašnú ľudskoprávnu otázku.

Kam má ísť človek bez domova napiť sa, ísť na toaletu, umyť si ruky? Z toho predsa máme úžitok všetci.

Občianske združenie sme založili preto, lebo hoci žijeme v Bratislave, chodíme okolo ľudí, ktorí žijú v biede. Pritom máme v tomto meste toľko bohatstva, že je to len otázka politickej vôle. Prečo to dokáže Viedeň? Je ich rozhodnutím, že umožnia ľuďom prístup k službám, aby nemuseli piť z fontány. My ich ešte aj z tej fontány vyhodíme.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Zrejme však neočakávate od bežného obyvateľa, ktorému sa pod oknami usalašili ľudia, ktorí robia hluk, hromadia smeti, vykonávajú potrebu, azda nechávajú striekačky, že bude viesť úvahy o ľudských právach. Čo by ste poradili človeku, ktorého životný komfort je takto ohrozený?

Lucia Roussier: Tlak na samosprávu aj štát, aby zabezpečili bývanie a služby. Obyvateľ má právo žiadať, aby bol verejný priestor bezpečný a použiteľný. Ale riešením nemôže byť nekonečné presúvanie tej istej skupiny z jedného námestia na druhé.

Samozrejme, rozumiem tomu, že sú potrebné nejaké krátkodobé riešenia, ale tie má samospráva prijímať krízovo. V zime napríklad mesto zabezpečuje krízové nočné prístrešie.

Ako spoločnosť by sme mali byť dospelejší v tom, aby sme žiadali od volených zástupcov nielen malé riešenia, nielen odstraňovanie a zneviditeľňovanie, ale skutočné riešenia.

Predstavme si, že nášmu susedovi sa stane, že príde o bývanie a klope nám na dvere, lebo nemá kam ísť. Poviete si: skúsim zavolať na mesto alebo mestskú časť a spýtam sa, kde sa ubytúvajú ľudia, ktorí zrazu prídu o bývanie. No – a nemáme to.

Podľa vášho názoru Bratislava neodvádza v tejto oblasti dobrú prácu?

Lucia Roussier: V porovnaní s ostatnými mestami na Slovensku robí najviac a oddelenie, ktoré sa tým zaoberá, je veľmi angažované. Ale nerobí dosť.

Čo by sa malo zmeniť?

Lucia Roussier: Musíme zabezpečiť dostupné byty s podporou sociálnych tímov, krízové byty a rôzne typy služieb vrátane nízkoprahových i takých, kam môžu ísť len ženy, ktoré utekajú od násilného partnera.

Michaela Kostičová: Istý posun v službách je, Bratislava má Mestskú nájomnú agentúru, ktorá prenajíma byty rodinám a ľuďom v bytovej núdzi, ktorí sú v rámci štandardného trhu s bývaním z rôznych dôvodov znevýhodnení. Ale je to veľmi máličko.

Lucia Roussier: Musí to byť stokrát toľko.

Stokrát?

Lucia Roussier: Jasné. Sčítaných 2 200 ľudí bez domova v Bratislave v roku 2023 je len špičkou ľadovca počtu ľudí, ktorí potrebujú finančne dostupné nájomné bývanie. Bratislava sama uvádza, že mestské nájomné byty tvoria približne jedno percento bytového fondu.

Vo Viedni je približne tridsať percent bytov mestských a ďalších tridsať percent tvoria byty s regulovaným nájmom vo vlastníctve neziskových organizácií. Ten rozdiel nevznikol náhodou, ale desaťročiami bytovej politiky.

Zabezpečenie bývania a služieb prispieva k prevencii aj riešeniu bezdomovectva. Ten stonásobok sa možno zdá ako niečo obrovské, ale je to úžasná investícia, vďaka ktorej ušetríme veľmi veľa peňazí.

Bezdomovec ŠtefanNašiel som nový zmysel života, v 75 rokoch sa chystám na ultramaratón

Jana Holubčíková

Ako nám to ušetrí peniaze?

Lucia Roussier: Priame výdavky na skrývanie bezdomovectva padnú, keď vyriešite problém. Je to ten istý princíp, ako keď idete k lekárovi na preventívnu prehliadku, zachytíte problém v malom a nasadíte lacný liek. Oproti tomu je situácia, keď idete na urgent s neriešeným, a preto komplexným zdravotným problémom a čaká vás niekoľkotýždňová hospitalizácia.

Dá sa takýmto spôsobom riešiť problém aj tých najhorších prípadov na ulici?

Michaela Kostičová: Poskytnutie bývania je prvý krok, od ktorého sa dá začať riešiť práca, vzťahy v rodine, zdravotný stav a podobne. Až keď máte adekvátne a bezpečné bývanie, môžete začať riešiť všetko ostatné.

Lucia Roussier: Tomuto prístupu sa hovorí housing first – bývanie ako prvé. Začalo sa to ako experiment pred tridsiatimi rokmi. Dovtedy sa presadzovalo postupné zabývavanie cez útulok, ubytovňu, nájomný byt až po stabilné bývanie.

Prístup housing first to vyskúšal spraviť naopak, teda ponúknuť bývanie ľuďom, ktorí sú dlhodobo bez domova, s komplexnými zdravotnými a sociálnymi problémami. Podstatné bolo, že dostali dlhodobú štandardnú nájomnú zmluvu, čím sa odbúral strach, že o bývanie prídu, a ponúkla sa im zdravotná a sociálna podpora.

Výsledky programov housing first ukázali veľmi vysokú mieru udržania bývania. V niektorých európskych programoch ostalo po niekoľkých rokoch zabývaných viac ako deväťdesiat percent ľudí.

Tento prístup sa ťažko, ale isto presadzuje, pretože funguje, a v mnohých krajinách je to prvá voľba pri riešení najakútnejšieho a najzávažnejšieho bezdomovectva. Podmienkou však je, že musíme mať byty a podporné tímy.

Na Slovensku sa tento prístup aplikuje?

Lucia Roussier: Áno, pilotne a projektovo alebo sa nazýva bývanie s prvkami housing first, ak nespĺňa všetky podmienky ako napríklad stabilnú a dlhodobú nájomnú zmluvu alebo kontinuitu podpory. Bez toho to však nepôjde.

Ako sme na tom v Bratislave?

Lucia Roussier: Pokiaľ viem, občianske združenia v Bratislave prevádzkujú pár desiatok takýchto bytov.

Michaela Kostičová: Často je to pritom tak, že tieto byty spomínaným organizáciám dávajú k dispozícii bežní občania za určitých podmienok. Teda ak má niekto druhý byt, namiesto komerčného nájmu ho môže poskytnúť organizácii na tento účel. Majiteľ dostáva určitý nájom, ale iste nižší ako komerčný.

Michaela Kostičová. Foto: Postoj/Marek Votruba

Myslíte si, že housing first by malo realizovať aj samotné mesto?

Lucia Roussier: Nech to robí niekto, kto to chce a vie. Občianske združenia to robia s presvedčením a to je iné, ako keď to niekto robí nasilu. Mesto by to malo prinajmenšom umožňovať a v súčasnosti to aj umožňuje, ale skrátka nie je dosť bytov. Preto si myslím, že by to mal robiť predovšetkým štát – zabezpečiť, aby sa na trh každý rok pustilo dosť bytov, ktoré by sa dali použiť na tento účel.

Musí to byť riadny byt a nestačí, že by to bolo povedzme kontajnerové či iné provizórne bývanie?

Lucia Roussier: Nie je to dostatočné, malo by to byť štandardné bývanie, ktoré je bezpečné, dôstojné a poskytuje štandard, aký majú ostatní ľudia.

Kde by sme mali tieto byty vziať?

Lucia Roussier: Výstavba bytov prebieha, ale drvivá väčšina je komerčná. Mesto tiež stavia a obnovuje nájomné byty, lenže zatiaľ v rozsahu, ktorý je oproti potrebe veľmi malý.

V niektorých krajinách je prax, že ak developer postaví bytovú zástavbu, časť bytov alebo financií získa samospráva a použije ich na svoje účely – napríklad dostupné bývanie.

Dostupnosti bývania však môže pomôcť aj regulácia nájomného – v niektorých mestách vo svete nie je výška komerčného nájmu daná iba trhom, ale v závislosti od zóny v meste je regulovaná. Okrem toho sa dostupnosť bývania môže riešiť aj rôznymi príspevkami na bývanie.

Vieme, aký je problém kúpiť byt v Bratislave. Je vôbec realistické alokovať na sociálne účely povedzme stovky bytov?

Michaela Kostičová: Iné riešenie bezdomovectvo nemá, všetko ostatné sú iba náplasti.

Mileniáli o kúpe bytu v BratislaveBez podpory rodiny by sme to nedali. Odďaľovali sme preto rodičovstvo, hovoria tridsiatnici

Jakub Lipták

Musí toto bývanie byť v Bratislave, kde sú najdrahšie byty na Slovensku?

Lucia Roussier: Z čoho si ho bude platiť inde? Je to naviazané na dochádzanie do práce, preto je súčasťou riešenia aj zamestnávanie a zdravie, keďže všetko na to vplýva. Ak iba dáme ľudí do bytu a ďalej nič, nie je to riešením pre ich život.

Samozrejme, nie je realistické mať budúci rok ďalších tisíc bytov, ale ísť cielene tým smerom – to už je. Je realistické vybrať sa týmto smerom a najmä ísť rýchlejšie ako doteraz, lebo problém nás predbieha.

Znamená to, že ak nezrýchlime, môžeme očakávať ďalšie zhoršenie situácie?

Michaela Kostičová: Áno. Môže sa stať, že ľudia ohrození stratou bývania ho aj stratia. Môžu to byť naši susedia, príbuzní, naše deti. Hrozí, že problematika bezdomovectva sa takto bude rozširovať.