Odysea Christophera Nolana Internet zúri, no dajme antickému eposu šancu hovoriť za seba

Mainstreamoví cinefili sa dočkali – po troch rokoch prichádza do kín nový film Christophera Nolana. Po životopisnom Oppenheimerovi sa slávny režisér pustil do vôd starovekých eposov a nakrútil svoju vlastnú Odyseu.

Uvedenie Nolanových filmov do kín je popkultúrna udalosť, ktorá v súčasnosti už nemá veľa konkurencie. Ani nové filmy Stephena Spielberga už nedokážu upútať takú mediálnu a divácku pozornosť.

Kedysi režisér ponurých komorných krimifilmov vo svojich terajších počinoch využíva herecké obsadenie, pre ktoré je pojem „áčkové“ asi nedostatočný (veď si len pozrite obsadenie Odysey), a so štúdiami a s distribútormi si dokáže dohodnúť luxusné podmienky, čo sa týka uvádzania jeho filmov v kinách.

O čosi zaujímavejšie je však to, že jeho filmy ešte aj v dnešnej dobe dokážu vyvolať pomerne širokú diskusiu o témach, ktoré otvoria. Rovno dva texty o politickom rozmere Nolanovho ostatného počinu Oppenheimer si koniec koncov mohli pred troma rokmi prečítať aj čitatelia Postoja.

Historické nepresnosti

To v praxi v posledných dňoch znamená, že internet roku Pána 2026 búrlivo debatuje o Homérovej Odysei. A treba povedať, že Nolanovu adaptáciu neprijal úplne s nadšením.

Pri finálnej verzii trailera počet dislajkov desaťnásobne prevyšuje počet lajkov a komentármi sa musíte vyslovene prehrabávať, keď chcete nájsť niečo pozitívne. Najčastejšie námietky, ktoré zaznievajú, sa týkajú dvoch vecí – historickej vernosti a hereckého obsadenia.

Čo sa týka historickej vernosti, výčitky smerujú k nedostatočnej realistickosti použitého brnenia, lodí či architektúry. Niektorým divákom prekážajú aj dialógy, napríklad keď Télemachos, ktorého hrá Tom Holland, označí Odysea slovom dad. (Hoci neviem, čo čakali, nebodaj πατήρ?)

Ale fajn, človek sa cez to vie preniesť, keď si uvedomí, že ide o fiktívny príbeh, ktorého pointa nespočíva v dokonalom vykreslení reálií obdobia jeho vzniku. Ak nie sme naštvaní na anachronickosť malieb Pietra Bruegela staršieho, vikingská loď v Nolanovom poňatí starovekého Grécka nás nezabije.

Film OppenheimerTemný s vážnymi morálnymi dilemami. Škoda, že mierne zľahčuje komunizmus

Lukáš Obšitník

Kontroverzné obsadenie

O čosi tvrdším orieškom je už vyrovnanie sa s niektorými rozhodnutiami o hereckom obsadení, ktoré Nolan urobil.

Slávnu Helenu, ktorej únos spustil trójsku vojnu, stvárni Lupita Nyong’ová, herečka čiernej pleti, a to napriek tomu, že v origináli sa hovorí o Heleninom bledom tele.

Mne osobne to neprekáža, opäť pripomeniem, že sme na území fiktívneho príbehu. Ak nám v rolách starých Grékov a ich bohov neprekáža (vo filmoch akosi podozrivo často stratený a cestu domov hľadajúci) Matt Damon, Robert Pattinson, Anne Hathawayová či Zendaya, nemala by nám prekážať ani Nyong’ová.

Neviem sa však vyrovnať s Ellen Pageovou, ktorá sa začala identifikovať ako muž a vystupovať pod menom Elliot, v role Sinona. Ten v pôvodnom Homérovom texte nie je, s Odyseom sa spája až vďaka Vergíliovi, no v príbehu zohráva dôležitú úlohu bojovníka, ktorý sa nechal dobrovoľne zajať a Trójanov presvedčil, aby do mesta vtiahli obrovského dreveného koňa.

Obsadiť do úlohy bojovníka 155-centimetrovú ženu, ktorá sa považuje za muža, je prinajmenšom zvláštna voľba. Hoci možno uvážiť, že ide o postavu, ktorá celú spoločnosť presvedčila, aby verila pomerne očividnej lži...

Nechajme film hovoriť za seba

Napriek týmto kontroverziám a chladnému prijatiu Odysey zo strany internetového davu si myslím, že je rozumným postupom nevynášať nad filmom súdy pred tým, ako ho uvidíme.

Film, ktorý do kín príde už tento týždeň, zatiaľ videli iba kritici a tí nešetria chválou. Erik Davis napríklad Odyseu nazval „absolútnym triumfom a vrcholným filmovým úspechom jedného z najväčších filmárov našej doby. Zdá sa, že všetko, na čom Nolan s IMAX-om pracoval, vyvrcholilo tu“.

A ako poukázali napríklad redaktori portálov UnHerd či Christianity Today, v konečnom dôsledku je vernosť Homérovmu deju, témam a postavám dôležitejšia ako realistickosť rekvizít či herecké obsadenie.

Ak Nolan pútavým spôsobom stvárni univerzálne motívy ako túžbu po domove, napätie medzi ambíciami a zodpovednosťou či niektoré „protokristologické“ náznaky (Odyseova jazva či zlí nájomníci), o nesprávnom brnení či čiernej Helene nebude po odchode z kinosály rozprávať absolútne nikto.

Nolanov Dunkirk je bez kvapky krvi, ale o to pôsobivejší

Lukáš Obšitník