Bernini a Donatello Dve busty, dve traumy

Kto by nepoznal charizmatického dobrodruha a archeológa, ktorý s nasadením života zachraňuje vzácne historické artefakty, aby sa nedostali do nesprávnych rúk.

Profesor archeológie Indiana Jones alebo jeho šarmantný predstaviteľ Harrison Ford boli typickí svojím zaprášeným klobúkom a bičom z klokanej kože za pásom.

Lukáš Machala prišiel do Levoče v sprievode ozbrojených mužov v mikine a na hlave mal v krátkom filme, ktorý natočila miestna televízia, kapucňu. Pôsobilo to tiež ako dobrodružný film: polícia s majákmi, pôsobivá scenéria stredovekého mesta a tajuplná debna nesená štyrmi mužmi. A hlavný hrdina s kapucňou až cez oči, takže mu do tváre poriadne nevidíme. 

Má to len jeden háčik. Indiana Jones bol milovanou a obdivovanou filmovou postavou, kým Lukáš Machala pôsobí viac ako záporný hrdina – pokojne by ho mohol hrávať aj vo filmoch. Ale on to hrá naživo, v slovenskom kultúrnom svete.

A nech by tento muž urobil hocičo, hoc aj zachránil Donatellovu bustu z rúk tých najtemnejších síl sveta, na kladného hrdinu by to už nedotiahol. 

Ale trauma to bola a zlý dojem ostal.

Ale najprv si povedzme jedno – na rovinu. S dielami výnimočných talianskych sochárov na Slovensku nemáme veľké šťastie.

Najprv bol Bernini a jeho busta pápeža Pavla V.  U nás bola busta evidovaná ako dielo neznámeho talianskeho sochára.

Najprv bola v súkromnej zbierke, potom bola k dispozícii, mohla sa dostať do slovenskej galérie, ale žiadny veľký výskum sa okolo nej nerobil. 

A nebol o ňu ani záujem: dvakrát sa neúspešne dražila v Bratislave, potom ju kúpil laický zberateľ za 24-tisíc eur a so súhlasom ministerstva ju vyviezol zo Slovenska ako v podstate nevýznamné dielko – a nakoniec sa busta pápeža Pavla V. za veľké peniaze predala do renomovanej americkej galérie ako originálne dielo Berniniho.

Bola z toho trochu taká kunsthistorická trauma, lebo mnohí odborníci sa potom necítili dobre, boli obviňovaní z neschopnosti či lajdáctva, iní tvrdili, že to všetko bolo „humbuk“ a že nie je vôbec isté, či je to naozaj Bernini. 

Ale trauma to bola a zlý dojem zostal. Meno Bernini má u nás odvtedy rôzne nepekné asociácie.

No a teraz je tu prípad s bustou od renesančného sochára Donatella, ktorý stvárnil pôvabnú Ceciliu Gonzaga. Busta sa do sedemdesiatych rokov minulého storočia povaľovala kdesi v dievčenskom nápravnom ústave, potom bola vyše päťdesiat rokov odložená v depozite Spišského múzea.

Až kým Lukáš Machala minulý týždeň nepodnikol veľkú akciu na jej záchranu.

Ale pozrime sa na to, čo sa dialo pred Machalovou tajnou operáciou.

Vedenie Spišského múzea bolo dlho možno až príliš opatrné.

Historička umenia Marta Herucová, ktorá skúmala zbierku v Spišskom múzeu, zistila už na jar roku 2019, že by busta mladej ženy mohla byť dielom Donatella, a začala vec skúmať podrobnejšie. Svoju štúdiu o výskume publikovala už v roku 2021 v odbornom francúzskom periodiku Revue de l'Art.

Takže minimálne od tohto roku tu bola vážna indícia, že máme významné dielo, a Marte Herucovej to potvrdil aj hlavný kurátor Dómskeho múzea vo Florencii, ktoré má najväčšiu zbierku Donatellových diel.

Je pochopiteľné, že stále treba ďalší výskum a že treba celú skladačku o vzniku tohto diela doplniť, no už od roku 2021 tu boli významné dôvody, že celú vec je potrebné brať vážne.

Ale informácia o tom, že na Slovensku sa nachádza významné dielo talianskeho renesančného majstra, nebola verejne známa až do začiatku tohto roka. Vo februári sa v médiách objavila informácia, že na Slovensku takúto bustu máme, a dozvedeli sme sa aj príbeh jej objavovania. Ale dielo ležalo stále v depozite.

Vedenie Spišského múzea bolo dlho možno až príliš opatrné, nič nezverejňovalo, bustu nesprístupnilo. Viac akčnosti by vtedy veci aj prospelo.

Bývalá riaditeľka múzea Mária Novotná hovorila, že nemala veľkú podporu a odozvu na ministerstve kultúry, ktoré v čase zverejnenia objavu viedla Natália Milanová (OĽaNO). Tvrdí, že nedostali dosť peňazí na to, aby mohli pripraviť samostatnú expozíciu, tak iba upravili depozitár, aby bolo dielo dobre uskladnené. 

To znie tiež dosť neuveriteľne – možno bolo dobré hovoriť o tom nahlas skôr. Veď to nie je bežná vec: pre celú krajinu, ako sa ukázalo, je to udalosť.

Vedenie múzea plánovalo na 29. apríla mediálne popoludnie, kde chcelo o tejto veci oficiálne informovať. Lenže od februára je už vec široko medializovaná, už to u nás prežívame: máme takéto krásne umelecké dielo s obrovskou umeleckou hodnotou.

Spišiaci to vzali ako urážku, odviezli im vzácne dielo, ktoré patrí na Spiš.

No vo vzduchu už lietali aj čísla, akú hodnotu by táto busta mohla mať. Isto bolo preto potrebné urobiť všetky opatrenia, aby z depozitu v Levoči nezmizla. Iné bolo, keď tam bola uložená v čase, keď o jej skutočnej hodnote takmer nikto nevedel, iná situácia je teraz.

Takže potreba urobiť všetko pre ochranu diela je nespochybniteľná.

Ale keď niečo vezme do svojich rúk Lukáš Machala, dopadne to tak, ako to dopadlo. 

Žiadne normálne úradné postupy (akčný hrdina sa nikdy nezaťažuje byrokraciou), teda tajný prevoz na neznáme miesto s policajnou eskortou, čo pobúrilo verejnosť, politikov, odborníkov aj miestnych ľudí.

A potom sa v médiách rýchlo objavili informácie – lebo čo už sa na Slovensku neutají –, kde presne sa Donatellova busta nachádza a aký je to objekt. Ministerka sa k tomu na televíznej obrazovke vyjadrovala slovníkom rázovitej trhovníčky (Prečo bolo potrebné zavolať políciu? „Ježiši, asi preto, že je to vzácne.“). 

No a včera sa zas dokonca objavil  unikátny záznam miestnej televízie o tom, ako sa busta odvážala z Levoče. Aj zo záberov vidno, že to bola taká nahorúco ušitá akcia, a trochu to vyzeralo, akoby po bustu prišli lupiči. 

Spišiaci to vzali ako urážku, odviezli im vzácne dielo, ktoré na Spiš patrí, tam má aj ostať a pomôcť miestnemu cestovnému ruchu. Hneď sa v celej kauze objavili také motívy, že Bratislava rabuje regióny a najradšej by uniesla aj Spišský hrad.

A Lukáš Machala či jeho šéfka môžu rozprávať hocičo, dokonca môžu mať aj racionálne argumenty: týmto dvom persónam už málokto niečo uverí. Ani to, že chcú dať overiť, či ide naozaj o skutočné dielo Donatella, ani to, že chcú hodnotné dielo lepšie chrániť.

Berniniho sme vyviezli ako bezcenné dielo, Donatellovo dielo máme najprv v nápravnom ústave a potom, po jeho identifikovaní, ukryté roky v depozitári.

Nebolo peňazí ani veľkej iniciatívy niečo s tým rýchlo spraviť. A keď sa konečne blížil termín vystavenia busty v Spišskom múzeu, tak ju z Levoče odvezie najtemnejšia postava slovenskej kultúry s kapucňou na hlave a ukryje na neznámom mieste. 

Nejde nám to tu dobre s tými talianskymi sochárskymi majstrami. Po traume z Berniniho tu môže byť nová „Donatellova trauma" a okrem toho ešte aj nahnevaní Spišiaci, ktorým ukradli spupní Bratislavčania sochu.

Inak by bolo pôvabné, keby sa kariéra ministerky Šimkovičovej a jej temného rytiera Machalu skončila práve pre kauzu s Donatellovou bustou. 

To by u nás na Slovensku to výnimočné a krásne dielo získalo ešte väčší obdiv.