Pôsobenie Jána Budaja Skutočná ochrana prírody zostala bokom

Keď v roku 2020 nastupoval na čelo ministerstva životného prostredia Ján Budaj, spájalo sa jeho budúce pôsobenie nielen s väčšími očakávaniami, ale aj nádejami na lepšiu ochranu životného prostredia ako obvykle. Stálo to nielen na jeho ochranárskej minulosti, ale aj na dlhodobom angažovaní sa vo verejnom priestore.

Pri hodnotení jeho pôsobenia však treba skonštatovať, že pre reálnu ochranu životného prostredia a prírody neurobil Ján Budaj a jeho spolupracovníci na čele ministerstva takmer nič. Buď neuspel pre politickú slabosť, alebo využil systémové prekážky ako výhovorku, prípadne presadil zmeny, ktorých riziká sa prejavili a budú prejavovať až pri praktickej realizácii, a niektoré opatrenia realizoval na poslednú chvíľu.

Ak by sme jeho pôsobenie mali hodnotiť podľa znenia programového vyhlásenia vlády (toho aktualizovaného z roku 2021), mohli by sme na základe vágnych formulácií tohto dokumentu povedať, že ministerstvo životného prostredia naplnilo viacero predkladaných zámerov.

Detailnejší pohľad však ukáže viacero zlyhaní. Nemá zmysel na tomto mieste rozoberať programový dokument a jeho napĺňanie vetu po vete. Zamerajme sa na to, čo sa reálne urobilo v oblastiach, ktoré pri ochrane prírody a životného prostredia ľudia najviac a priamo vnímajú ako problémy vyžadujúce si akútne riešenie.

Pre úplnosť doplňme aj to, že si Ján Budaj odpočet svojho pôsobenia urobil aj sám. Prirodzene, spomenul len to, čo sa mu podľa vlastného videnia podarilo.

Kvalita ovzdušia

Vláda sa okrem iného v sektore životného prostredia zamerala na zlepšenie kvality ovzdušia. Vo februári tohto roka Súdny dvor EÚ vyhovel žalobe Európskej komisie voči Slovensku za to, že nedostatočne chráni kvalitu ovzdušia. Žaloba prišla na súd v roku 2021.

Ministerstvo reagovalo aj tým, že zlý stav majú na svedomí predchádzajúce vlády, no pod vedením Jána Budaja sa rezort údajne snažil o nápravu a potrebné kroky.

Prvotným problémom pri ochrane ovzdušia je poznanie jeho stavu a miery znečistenia. Sieť monitorovacích staníc sa síce v roku 2020 rozšírila z 38 na 52, no ako vidíme aj na nasledujúcej mapke, bez monitorovacieho pokrytia ostávajú veľké časti územia.

Zdroj: dnesdycham.sk

Navyše ide o monitorovacie stanice Slovenského hydrometeorologického ústavu. Ten je síce príspevkovou organizáciou v pôsobnosti ministerstva životného prostredia, no práve jeho vedenie na konci roka 2021 nepodpísalo so SHMÚ zmluvu o financovaní na rok 2022 a hrozilo, že ústav bude mať peniaze na prevádzku (aj monitorovacích staníc kvality ovzdušia) len na prvú polovicu minulého roka.

Problém so sieťou monitorovacích staníc je aj v tom, že zväčša chýbajú v oblastiach, kde veľká časť populácie kúri pevným palivom, čo je v neraz uzavretých dolinách v zimnom období živnou pôdou pre tvorbu smogu.

Čítajte tiež

Smog Dokedy budeme dýchať špinu

Erik Potocký

A aj v reakcii na verdikt európskeho súdu Ján Budaj avizoval, že chce ako jedno z riešení obnoviť tzv. kotlíkové dotácie – teda príspevok na kúpu plynového kotla, ktorý síce tvorí emisie CO2, ale emisie pevných častíc sú pri tomto spôsobe vykurovania zanedbateľné. Ministerstvo sa tiež chváli novým zákonom o ochrane ovzdušia. Prináša síce novinky v regulácii povoľovania nových zdrojov znečistenia, no je najmä o pokutách a hraničí s porušovaním ústavného práva domovej slobody. Inšpektori životného prostredia totiž budú môcť na základe udania kontrolovať vykurovacie zariadenia v domoch a skúmať, čo dotyčný človek vo svojom kotle spálil.

Reálny problém mnohých dedín tak rieši najhorším možným spôsobom. Možnosť kontroly na základe udania totiž môže viesť k tomu, že si cez tento nástroj budú ľudia vybavovať vzájomné osobné spory, ktoré s vykurovaním nemajú nič spoločné.

A ak ministerstvo tvrdí, že problém, ktorý vyústil do žaloby, spôsobila nečinnosť predchádzajúcich vlád, otázkou je, prečo nový zákon o ochrane ovzdušia schválil parlament až vo februári tohto roku, prakticky na konci volebného obdobia a dokonca až niekoľko dní po verdikte európskeho súdu.

Environmentálne záťaže

Pod týmto pojmom sa skrýva celé spektrum problémov so znečistením či poškodením životného prostredia. Od čiernych skládok, pozostatkov skladov paliva napríklad po okupačnej Červenej armáde či nahromadených zvyškov po priemyselnej a najmä chemickej výrobe.

Tie najväčšie záťaže existujú už desiatky rokov a majú dlhodobý vplyv najmä na kvalitu pôdy a podzemnej vody, pretože, hoc aj v malých množstvách, neustále dochádza k uvoľňovaniu škodlivých a toxických látok.

Odstraňovanie environmentálnych záťaží si ako jednu z priorít ministerstvo pod vedením Jána Budaja zapísalo aj do programového vyhlásenia vlády.

Výsledky sú však viac ako žalostné.

Čítajte tiež

Boj s toxickým odpadom Čo sa Jánovi Budajovi podarilo urobiť s najokatejšími prípadmi znečistenia

Erik Potocký

Chemko Strážske, gudróny v Predajnej aj toxický odpad z Dimitrovky majú k vyriešeniu ešte ďaleko.

Environmentálnych záťaží sú na Slovensku stovky (ak berieme do úvahy aj drobné čierne skládky a už nevyužívané objekty čerpacích staníc). Zamerajme sa preto na tie najväčšie, takpovediac ikonické, ktoré u nás symbolizujú tento problém. A okrem toho sú aj „spravodlivo“ rozložené po krajine.

Ide o areál bývalej chemickej fabriky Chemko Strážske na východe, gudrónové jamy pri obci Predajná na Horehroní na strednom Slovensku a pozostatky výroby v areáli bývalých Chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave.

Hoci sa o Strážskom vie už roky, obyvateľom v okolí sa dokonca odporúča nepoužívať vodu z vlastných studní ani nevyužívať doma dopestované potraviny, či už rastlinného, alebo živočíšneho pôvodu, problém sa dlho neriešil. Resp. riešil sa spôsobom „prípravy riešenia“, no k realizácii nikdy nedošlo – predposledný zámer bol ohlásený v roku 2015.

Na začiatku tohto volebného obdobia sa na tento areál opäť zamerala politická pozornosť. Na exkurziu prišli ministri, vysokí štátni úradníci, dokonca aj prezidentka. Našli staré pretekajúce sudy s evidentne toxickým odpadom. Nasledovali zásadné vyhlásenia o urýchlenom riešení.

Výsledok? V marci tohto (!) roka ministerstvo životného prostredia ohlásilo, že spúšťa verejné konzultácie o najvhodnejšom spôsobe odstránenia sudov s toxickým odpadom a preverenie subjektov pôsobiacich na trhu v tomto segmente. Z týchto verejných konzultácií má vzísť aj najvhodnejší spôsob prípravy verejného obstarávania. A keďže vieme, ako dlho na Slovensku verejné obstarávania trvajú, so sudmi s toxickým odpadom sa pravdepodobne príde vyfotiť aj niekoľko ďalších ministrov životného prostredia.

Nie je však pravda, že by sa s týmto odpadom nič nerobilo. Doteraz sa odtiaľ vyviezlo približne 150 ton nebezpečného odpadu. Prácu však nerobí ministerstvo životného prostredia, ale ministerstvo vnútra v rámci riešenia mimoriadnej situácie.

Gudrónové jamy v Predajnej ako pozostatok z výroby v podniku Petrochema Dubová sú v podobnom štádiu. Ministerstvo životného prostredia vyhlási verejné obstarávanie na čistenie odpadových vôd, ktoré z gudrónových jám vytekajú. Nejde teda zatiaľ o samotné odstránenie tejto environmentálnej záťaže, len o riešenie havarijného stavu zadržiavacích hrádzí. Pri zmienke o verejnom obstarávaní platí poznámka vyššie.

No a Dimitrovka? Tam sa ministerstvo nedostalo ani k verejným konzultáciám, ani k verejnému obstarávaniu. A nevyužilo ani povolenie na sanáciu, ktoré vydala bratislavská mestská časť Ružinov a ktoré vyprší na konci tohto mája. Rezort nebol schopný doteraz vykúpiť potrebné pozemky a zrejme tak prepadne aj 30 miliónov eur z eurofondov, ktoré mohli byť na tento účel využité.

Neriešenie environmentálnych záťaží konštatovala aj správa Najvyššieho kontrolného úradu z minulého roka. V nej NKÚ okrem iného konštatuje, že ministerstvo životného prostredia pri riešení tohto problému nedostatočne využíva svoje kompetencie, pričom zdroje štátneho rozpočtu sa na tieto účely vôbec nevyčleňujú. Slovensko sa v riešení environmentálnych záťaží spolieha výlučne na eurofondy. Tie však, ako ukazuje prípad Dimitrovky, ani nie je schopné vyčerpať, navyše pokrývajú len zhruba 20 percent potrebných nákladov, ktoré NKÚ vo svojej správe vyčíslil na viac ako 1 miliardu eur.

Hoci sa ministerstvo v správe k zisteniam NKÚ nevyjadrilo, a teda zistené nedostatky akceptuje, predsa ponúklo vlastný pohľad cez vydanú tlačovú správu. V nej sa odvoláva na zdĺhavé procesy rôznych administratívnych konaní, ktoré odstránenie environmentálnych záťaží sprevádzajú.

Spoločným rysom je problém určenia povinnej osoby, teda toho, kto je za vytvorenie záťaže zodpovedný. Tento jav súvisí aj s tým, že ide o desaťročia staré problémy, pričom majetkové pomery a vlastnícke vzťahy sa za ten čas zmenili natoľko, že primárne zodpovednú osobu (fyzickú či právnickú) nie je možné často určiť. Pritom však zákon dáva možnosť až povinnosť štátu v prípadoch ekologických záťaží konať. Štát má navyše páky na to, aby si po zistení zodpovednej osoby náklady neskôr vymáhal. Toto je totiž otázka priority, či je dôležitejšie odstrániť škodlivé a toxické látky z prostredia alebo administratívne dokázať, kto za to môže.

Čítajte tiež

Komentár

Správa o stave životného prostredia Ak by sme lepšie využívali envirofond, žili by sme v čistejšej krajine

Erik Potocký

Environmentálny fond má na účte viac ako jednu miliardu eur, na vodovody a kanalizácie dal v roku 2021 necelých 17 miliónov, na riešenie environmentálnych záťaží nulu.

Takisto je údajným problémom nedostatok peňazí. No v prípade envirozáťaží je tu dokonca zákonný zdroj, ktorý má slúžiť aj na tento účel. V rozpočte Environmentálneho fondu je viac ako 1 miliarda eur. To, samozrejme, neznamená, že všetky tieto peniaze majú smerovať na envirozáťaže. No vyčlenené prostriedky sú až smiešne. Za roky 2016 až 2021 išlo na tento účel necelých 2,2 milióna eur (ešte v rokoch 2016 a 2017).

Počas tejto vlády v roku 2021 – nula – a v roku 2022, podľa výročnej správy, takisto neexistuje špecifikovaná suma, ktorá by smerovala na riešenie environmentálnych záťaží.

Čítajte tiež

Environmentálny fond Štát zhŕňa peniaze, za ktoré by postavil kilometre vodovodov a kanalizácií

Erik Potocký

Takmer miliarda eur na účtoch envirofondu by pomohla samosprávam aj priemyslu.

Envirorezort sa tiež odvoláva na to, že rozhodnutia v tomto prípade vydávajú okresné úrady a ich odbory životného prostredia.

Ministerstvo životného prostredia sa síce pokúsilo prevziať kontrolu nad okresnou úrovňou dohľadu nad životným prostredím, no neuspelo. Na jeseň 2022 neúspešne navrhlo, aby sa odbory životného prostredia odčlenili z riadiacej pôsobnosti ministerstva vnútra a prešli pod envirorezort. Podľa informácií dostupných na portáli právnych predpisov slovlex vyhodnotenie medzirezortného pripomienkového konania ešte stále prebieha, čo však znamená, že tento zámer sa z podoby návrhu do ďalšej fázy legislatívneho procesu od vlaňajšej jesene nedostal.

Svojho času mal Ján Budaj dostatok politickej sily, aby si svoje zámery presadil vo vláde aj v parlamente. Záujem prevziať okresnú úroveň správy životného prostredia mal už v roku 2021 (a vychádzal z programového vyhlásenia vlády). Vtedy voči tomu ministerstvo vnútra pod vedením Romana Mikulca nijako nenamietalo. Kým však došlo k spísaniu legislatívneho návrhu a jeho predloženiu, politické pomery sa značne zmenili.

Tu však treba poznamenať dôležitú vec. Rezort životného prostredia ako výhovorku v tomto prípade používa zdĺhavosť konaní, pričom v prípade snahy tieto konania skrátiť je najhlasnejším kritikom takýchto zmien.

V ostatných dňoch sme toho boli svedkami pri sérii návrhov k stavebnej legislatíve, ktoré predložil poslanec Sme rodina Jaroslav Karahuta, ktorými sa majú výrazne skrátiť rozhodovacie lehoty a zjednodušiť povoľovacie konanie.

Karahutove návrhy sú síce hodné kritiky, no z pozície ministerstva životného prostredia, ktoré doteraz viedol Ján Budaj, vyznievajú až falošne.

Falošná je aj kritika, ktorá smeruje k spôsobu, ktorým sa stavebná legislatíva mení – teda poslaneckými návrhmi bez odbornej diskusie.

Národné parky

Vlajkovou „reformou“, ktorou sa ministerstvo životného prostredia za toto volebné obdobie chváli, je zmena vo fungovaní národných parkov. Za klenot medzi reformami ju označila aj prezidentka Zuzana Čaputová, keď na jeseň hodnotila pôsobenie vlády, ktorej členom bol aj Ján Budaj.

No ak Budaj kritizuje Karahutu za presadzovanie zásadných zmien poslaneckými návrhmi a tento spôsob tvorby zákonov neraz citlivo vníma aj hlava štátu, práve „reforma“ národných parkov je ukážkovým príkladom takéhoto postupu.

Hoci zjavne išlo o ministerský návrh, do parlamentu sa dostal ako poslanecký – podpísaný zástupcami všetkých vtedajších koaličných strán. Prezentované to bolo ako technická zmena, ktorá presúva rozdelené riadenie územia národných parkov zo štátnej ochrany prírody (ministerstvo životného prostredia) a podniku Lesy SR (ministerstvo pôdohospodárstva) na nový subjekt – Správu národného parku.

V skutočnosti však išlo o zásadnú zmenu vlastníckych pomerov – síce k štátnemu majetku, no dvoch rôznych organizácií. Jednej zameranej na ochranu prírodu, druhej na hospodársku činnosť. A keďže územia národných parkov majú aj svoje ochranné pásma, nepriamo by sa to dotklo aj súkromných vlastníkov.

Čítajte tiež

Reforma národných parkov Padne to Budajovi celé na hlavu?

Erik Potocký

So schválenou podobou presunu pozemkov nie je minister životného prostredia spokojný, v praxi naňho čaká aj množstvo problémov, ktoré môžu celú reformu pochovať.

Minister a vysokí štátni úradníci si dali aspoň tú námahu, že legislatívu išli vysvetľovať do terénu, no z hľadiska legislatívnej prípravy absentovalo kvalitné medzirezortné pripomienkovanie, ktoré by odstránilo nedostatky a komplikácie vyplývajúce z uplatňovania zákona.

Na poslednú chvíľu bol navyše text ešte zmenený rozsiahlym pozmeňujúcim návrhom. Pôvodné znenie malo dve strany, pozmeňovák 13 strán.

Nedostatky, ktoré bolo možné odstrániť už pri pripomienkovaní, sa ukázali už pri prvom národnom parku, ktorý prešiel do výlučnej správy ochranárov – Muránska planina. Spor o norika muránskeho – pôvodné slovenské plemeno ťažného koňa – ukázal, že praktická realizácia zákona môže naraziť na skutočných ľudí, skutočné zvieratá a skutočnú prírodu.

Čítajte tiež

Spor o norika muránskeho Príde Muránska planina o slovenské plemeno ťažného koňa?

Erik Potocký

Správa Národného parku Muránska planina a Lesy SR sa nevedia dohodnúť, kto sa má o kone v chránenom území starať. Minister Vlčan ich chce poslať do Topoľčianok.

Keďže Správu národného parku možno zriadiť len tam, kde je hotová zonácia, takýchto mín môže byť v tejto reforme Jána Budaja ešte mnoho. Napríklad v prípade zonácie Veľkej Fatry sa už objavili rozpory a nesúhlas obyvateľov.

Pritom práve na obyvateľov, dotknutých ľudí a všeobecne na verejnosť sa Ján Budaj počas svojho pôsobenia veľmi rád odvolával a táto participácia občianskej spoločnosti sa niekoľkokrát spomína aj v programovom dokumente bývalej vlády.

Čítajte tiež

Komentár

Budajov klimatický zákon Nástroj na vysávanie štátnych peňazí

Erik Potocký

Ministerstvo životného prostredia chce umožniť komukoľvek, aby žaloval štát za neplnenie klimatických cieľov.

Aj to dopĺňa obraz ministra, ktorý veci kritizuje, keď mu nevyhovujú, a využíva, keď mu vyhovujú.

V tomto zmysle minister Budaj svoje pôsobenie aj ukončil. Rezort pod jeho vedením pridelil firme vládneho kolegu ministra pôdohospodárstva Samuela Vlčana dotáciu 1,4 milióna eur bez akejkoľvek kontroly prípadného konfliktu záujmov.