Reforma národných parkov Padne to Budajovi celé na hlavu?

Ministerstvo životného prostredia sa po minulotýždňovom hlasovaní o reforme národných parkov chváli historickým úspechom, začiatkom novej etapy v ochrane prírody na Slovensku, a optimisticky sa púšťa do projektov podpory napríklad cestovného ruchu v NP Muránska planina či NP Poloniny.

Hlasovanie, ktorým poslanci naostatok schválili reformu národných parkov a ktorým uzavreli tohtoročnú parlamentnú prácu, bolo vskutku dramatické. A dramatické boli aj okolnosti, ktoré mu predchádzali.

Pripomeňme si: minulý utorok sa pri konečnom hlasovaní o reforme prezentovalo, teda bolo oficiálne prítomných len 76 poslancov. To je minimálne možné kvórum na to, aby bol parlament uznášaniaschopný a mohol vôbec hlasovať. Z týchto 76 poslancov hlasovalo za 75. Jediný, ktorý bol proti (a zároveň „urobil“ kvórum), bol exminister pôdohospodárstva Ján Mičovský.

Poslanci Sme rodina pri hlasovaní demonštratívne vytiahli hlasovacie karty a tento príklad nasledovali aj všetci opoziční poslanci. Pokus o obštrukciu však nevyšiel a zmena zákona o ochrane prírody a krajiny sa stala realitou.

To však nebola celá dráma. Pôvodne sa druhé čítanie malo udiať ešte na začiatku septembra, no jeden zo spolupredkladateľov, predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár, stiahol svoj podpis spod návrhu, čím jasne odkázal, že jeho strana takúto zmenu ďalej podporovať nebude. Neskôr sa hlasovanie odložilo z októbrovej schôdze, kde sa tiež niekoľkokrát odkladalo, na začiatok tej ostatnej tohtoročnej. Plánom bolo odhlasovať národné parky hneď na úvod schôdze, nakoniec sa však poslanci dohodli, že tento bod presunú na úplný záver.

Za všetkými týmito hlasovacími šarádami bolo úporné hľadanie podpory, doslova každého jedného hlasu, čo sa aj nakoniec ukázalo ako nevyhnutné.

Takto to celé mohla vidieť verejnosť v priamom prenose zo sály parlamentu, z tlačových konferencií, verejných vyjadrení zástancov a odporcov zmeny vo fungovaní národných parkov.

Za touto oficiálnou verziou sa však odohrával aj trochu iný príbeh.

Za oponou

V utorok sa malo spustiť hlasovanie (nielen o tomto bode) večer o 17. hodine. O 16.48 dorazil do parlamentnej podateľne pozmeňujúci návrh, ktorý spolupredkladali poslanci György Gyimesi, Anna Záborská, Jarmila Halgašová, Anna Zemanová a Jaromír Šíbl.

Na poslednú chvíľu tak do zákona pribudlo, že od 1. apríla 2022 prechádza do správy ministerstva životného prostredia len TANAP s priľahlými územiami NP Pieniny a NP Slovenský raj, presun pozemkov sa nemá týkať pôdy neznámych a nezistených vlastníkov, ktoré spravuje Slovenský pozemkový fond, a do rád Správ národných parkov budú menovaní aj zástupcovia samospráv, cestovného ruchu, lesníkov a ďalších významných organizácií, ktoré s daným územím súvisia. Ostatné národné parky sa majú kompletne presunúť až tri mesiace po tom, čo v nich bude ukončená zonácia.

Už zo zloženia predkladateľov a obsahu pozmeňováku bolo jasné, že zrejme došlo k dohode so skupinami poslancov, ktorí s podporou váhali a vyslovovali námietky. Hlasy v uplynulých týždňoch negarantovala pätica poslancov Kresťanskej únie, György Gyimesi mal výhrady k tomu, ako sa zmena dotkne poľovných revírov, a Jarmila Halgašová z SaS mala problém najmä s tým, ako budú na území národných parkov ďalej fungovať poľnohospodári a potravinári.

Pozmeňovací návrh vyhovel aj bývalému štátnemu tajomníkovi ministerstva pôdohospodárstva Martinovi Feckovi, ktorému sa zas nepozdával presun pozemkov neznámych vlastníkov.

György Gyimesi však pre Postoj povedal, že tento návrh určite neprišiel na poslednú chvíľu. Išlo podľa neho o požiadavky, ktoré dotyční poslanci na viacerých rokovaniach opakovane prednášali, no zo strany predkladateľov nebola dlho snaha o dohodu.

Jediný, koho zmena nakoniec obišla, bol exminister pôdohospodárstva Ján Mičovský, ktorý podporu podmienil presunom všetkých lesov do správy ministerstva životného prostredia. A v súlade s tým aj nakoniec hlasoval proti.

Ešte v utorok napoludnie to však vyzeralo tak, že práve Jánovi Mičovskému vyjde predkladateľ, ktorým bolo v skutočnosti samotné ministerstvo životného prostredia, v ústrety.

„Bolo niekoľko rokovaní, na ktorých som sa zúčastnil, kde nás presviedčali, aby sme podporili prechod všetkých lesov pod správu ministerstva životného prostredia – to je spoločenská hodnota 500 miliárd eur. A ešte v utorok o 12.30 bol pripravený takýto pozmeňovák, ktorý mal ísť večer do hlasovania. Ale tým, že Kresťanská únia bola proti takémuto plošnému presunu lesov, tak sa musel hľadať iný kompromis a to bolo to, čo prišlo tesne pred sedemnástou do podateľne a o čom sa nakoniec aj hlasovalo,“ povedal pre Postoj Jaroslav Karahuta z hnutia Sme rodina, predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.

Napriek tomu, že sa rokovanie a hlasovanie o reforme národných parkov niekoľkokrát odkladalo, ani ministerstvo životného prostredia ako faktický predkladateľ, ani poslanci, ktorí formálne novelu predkladali, nemali podľa našich informácií reálny záujem rokovať s poslancami, ktorí vyjadrovali s niektorými ustanoveniami nesúhlas.

A hoci existovali pokusy o rokovanie medzi ministerstvom a hnutím Sme rodina, v zákulisí sa hovorilo o tom, že obe strany sú nezmieriteľne zabarikádované na svojich pozíciách bez akejkoľvek vidiny kompromisu.

Minister Ján Budaj bol presvedčený, že návrh nakoniec pretlačí tým, že jednoducho poslancov zlomí a zo straníckej disciplíny nakoniec získa aspoň minimálny potrebný počet hlasov. No keď videl, že nesúhlas trvá do posledných chvíľ, pristúpil na kompromis, s ktorým v skutočnosti nie je vôbec spokojný. Napriek verejne prezentovanému úspechu.

Iniciatíva na konečnú dohodu pritom podľa našich informácií nevychádzala od ministra Budaja, ale z vyšších miest, priamo z vedenia hnutia OĽaNO, pre ktoré by fiasko pri hlasovaní bolo verejnou prehrou zoči-voči odporu Borisa Kollára a jeho hnutia Sme rodina.

V stave, keď je zároveň OĽaNO a najmä jeho šéf Igor Matovič v stave permanentného konfliktu s SaS, by triumf Sme rodina z koalície urobil len trojicu strán bez zásadnejších styčných bodov. Jednoducho povedané, zadanie bolo, aby reforma národných parkov prešla prakticky v akejkoľvek podobe a Ján Budaj, nech by si už o výsledku myslel čokoľvek, mal jej schválenie prezentovať ako úspech.

Čo čaká Jána Budaja

Idea, ktorá stála na počiatku reformy, je v zásade dobrá. Jednotná správa národných parkov tak, aby sa na chránenom území nebili záujmy Štátnej ochrany prírody a ekonomické záujmy štátneho podniku Lesy SR.

Pôvodný návrh, ktorý mal necelé dve strany, však nedával odpoveď na zásadné otázky, ktoré takýto masívny presun majetku z jednej štátnej inštitúcie na inú sprevádzajú. Nebolo jasné, akým spôsobom sa presun uskutoční, čoho všetkého sa bude týkať, ako sa vyrovná so súkromnými vlastníkmi, čo bude s ochrannými pásmami národných parkov, akú budú mať samotné parky právnu subjektivitu, ako sa parky vyrovnajú s nedokončenou zonáciou na 3., 4. a 5. stupeň ochrany.

Toto mal riešiť rozsiahly 13-stranový pozmeňovací návrh Jaromíra Šíbla z OĽaNO. Ten definoval zriadenie deviatich Správ národných parkov a aj to, kedy sa má presun majetkov uskutočniť, nasledovalo spoločné memorandum ministerstva životného prostredia a ministerstva pôdohospodárstva ako nadriadených inštitúcií Štátnej ochrany prírody a Lesov SR. Ani tento pozmeňovák Jaromíra Šíbla však nepriniesol zhodu a nasledoval proces, ktorý sme už opísali vyššie.

Ako pre Postoj vysvetlil György Gyimesi, jedným z problémov bola práve zonácia: „Nemôže to prebiehať tak, ako to chceli pôvodne, že ak sa do konca roka 2022 nevyzónuje, tak či tak to prejde pod správu Štátnej ochrany prírody. Toto bol nôž na krku poľnohospodárom, poľovníkom, súkromným vlastníkom, obciam. No a teraz budú musieť byť oni do tohto procesu zonácie zapojení, budú s ním musieť súhlasiť.“ Samotnú zonáciu ešte nakoniec schvaľuje vláda, takže celý proces bude podľa Gyimesiho aj pod verejnou kontrolou.

György Gyimesi tiež hovorí, že fakt, že 1. apríla 2022 sa pod správu ochranárov presunie iba TANAP a Slovenský raj, je príležitosťou, aby ochranári ukázali, že tieto parky vedia spravovať a môže sa pri presune pokračovať ďalej.

Zonácia však pravdepodobne potrvá roky, čo všetky plány ministerstva životného prostredia na kontrolu nad národnými parkmi zdrží.

To však nie je jediný problém, ktorý na ministra Jána Budaja čaká.

Omnoho kritickejší ako nespokojní poslanci z klubu OĽaNO je k návrhu od počiatku Jaroslav Karahuta zo Sme rodina.

Problémy podľa neho odštartovala už samotná komunikácia. Lesníci a aj všetci, ktorí mali na presun pozemkov iný názor, boli označení za triednych nepriateľov. A tam je aj koreň toho, čo Štátnu ochranu prírody čaká. Tá potrebuje na správu parkov personál, ktorý nemá a získať ho môže len medzi lesníkmi, ktorí prostredie dobre poznajú.

„ŠOP-ka má dva zásadné problémy. Prvá vec je obrovská averzia medzi ŠOP-kou a lesníkmi, takže ja mám silné pochybnosti, že tí budú ochotní prejsť všetci do novej organizácie. Určite nejakí prejdú, ľudia potrebujú živobytie, ale veľa ľudí nebude chcieť spolupracovať.

A druhá vec je, že prevod TANAP-u podľa schváleného pozmeňujúceho návrhu ide mimo zákona o rozpočtových pravidlách. To znamená, že nebude to štandardný presun, že ministerstvo pôdohospodárstva si urobí nejakú inventúru a tú inventúru potom preverí ŠOP-ka, resp. správa národného parku TANAP, a takto prijme majetok, toto je vylúčené. Takže tam je vážne podozrenie, že budú miznúť nejaké veci,“ vysvetľuje Jaroslav Karahuta.

Ďalší problém je podľa neho v tom, že Štátna ochrana prírody nemá k dispozícii žiadne dáta o prostredí, ktoré má začať spravovať. Všetky potrebné údaje sú v Národnom lesníckom centre, ktoré naďalej patrí ministerstvu pôdohospodárstva.

Ak si to teda zhrnieme, kampaň za reformu najprv urobila z lesníkov nepriateľov, ktorí sú proti ochrane prírody, a dnes ich po kampani plnej nenávisti bude lákať do nového zamestnania, pretože inštitúcia ochrany prírody jednoducho vlastných zamestnancov v potrebnom počte nemá. Majetok bude navyše preberať takpovediac „naslepo“ bez poriadnej inventúry.

Tu sa pridá navyše ešte taká drobnosť, že aj keby zamestnancov získala, sociálnu poisťovňu čakajú doslova manévre, v jeden deň prehlásiť stovky ľudí od jedného zamestnávateľa k druhému.

Výpočet komplikácií sa však týmto zďaleka nekončí. Národné parky totiž nie sú definované podľa katastrálnych máp, teda nie je jasné, ktoré parcely do nich patria a ktoré nie. Ak by sa malo urobiť kompletné geometrické zameranie, náklady by sa pohybovali okolo 100 miliónov eur (pri rozsahu všetkých parkov a najnižšej bežnej cene 250 eur za hektár). Navyše, ak schválené znenie zákona hovorí o tom, že do správy ochranárov prejdú všetky štátne pozemky, ktoré sú plne alebo sčasti na území národného parku.

Zároveň nie je jasné, aký je podiel štátnej pôdy v ochranných pásmach národných parkov, ktorých sa zmena režimu takisto dotkne, a práve toto pásmo je dôležité pre ekonomickú činnosť v jednotlivých regiónoch.

A hoci pozmeňovací návrh vyňal pôdu neznámych vlastníkov, zachoval predkupné právo štátu, súkromné pozemky sa tak nebudú môcť voľne predávať, iba dediť.

„Keby sa táto reforma robila podľa Plánu obnovy a odolnosti, tak najprv sa mal urobiť v tomto roku zákon, kde by sa stanovili nejaké systémové pravidlá, to znamená zriadi sa správa národných parkov a urobí sa systémová príprava na tie prechody. Na budúci rok sa mala robiť finančná analýza a analýza dosahov a celá reforma sa mala realizovať v roku 2023. Lenže my ideme robiť bez analýzy dosahov, bez toho, ako to zasiahne vidiecku krajinu, poľnohospodárstvo, súkromných vlastníkov lesov. Ja som o tom presvedčený, že budú porušené ústavné práva súkromných vlastníkov lesov,“ dodáva Jaroslav Karahuta.

Alternatívy vývoja

Scenáre toho, čo sa stane po prvom apríli, sú v zásade dva. Ak správa TANAPU či Slovenského raja v nasledujúcu jar a leto skolabuje, bude to aj koniec celej reformy národných parkov tak, ako si ju nakreslil Ján Budaj. A bude si to zrejme vyžadovať aj prevzatie politickej zodpovednosti.

Ak sa, naopak, ukáže, že na týchto dvoch parkoch to ochranári zvládnu, pozícia Jána Budaja sa posilní a bude môcť zatlačiť na to, aby sa zonácia v ostatných parkoch urýchlila. Tým zas vznikne tlak na ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré doteraz bolo hlavnou prekážkou účinnej zonácie na štátom spravovanom území.

Ak tento proces bude pôdohospodárstva zjavne obštruovať, môže presvedčiť časť poslancov na to, aby Jánovi Budajovi prípadnou novelou právomoci nad národnými parkmi posilnili.

Dlhodobé konzekvencie a drahé nevesty

Reforma národných parkov, ale aj reforma nemocníc ukázali ešte jeden fakt, s ktorým odteraz musia koaliční lídri rátať.

Ak sa jeden z partnerov (v tomto prípade Sme rodina) sám od presadzovaných návrhov dištancuje, zvyšní stále dokážu naškrabať tesnú väčšinu.

Tým sa však zvyšuje cena každej jednej skupiny poslancov, dokonca každého jedného poslanca. A to nielen vnútri koalície. Tesná väčšina bez Sme rodina nie je možná bez zapojenia dvoch dezertérov – Miroslava Kollára a Tomáša Valáška.

Žiaden z ministrov si už nebude môcť byť istý tým, že predložený návrh mu hladko prejde. Bude musieť vypočuť každú jednu námietku, pretože za každou bude minimálne jeden nevyhnutný hlas. A aj Ján Budaj, ak bude chcieť posilniť svoju kontrolu nad národnými parkmi, bude musieť svojim trom poslancom (z minifrakcie Zmena zdola) dať jasne najavo, ako majú v niektorých prípadoch hlasovať, na oplátku za podporu svojich návrhov.

Tesne po voľbách predseda Sme rodina Boris Kollár hovoril o tom, že jeho hnutie bude drahou nevestou, ak ho niekto bude chcieť za súčasť koalície. Takzvaná reformná jeseň Hegerovej vlády ukázala, že drahou nevestou sa stáva každý jeden poslanec. Čím skôr si to v koalícii uvedomia, tým dlhšie vydržia.