„Počas svojej praxe som sa nikdy nestretla s tým, že by sa mi niekto nevenoval alebo ma spochybňoval pre moje pohlavie,“ tvrdí pediatrička Kristína Visolajská v reakcii na zistenia prieskumu organizácie Mladí lekári.
Podľa prieskumu zažilo diskrimináciu na pracovisku šesťdesiat percent opýtaných, predovšetkým ženy. Viaceré lekárky aj podrobnejšie opísali, s akými ťažkosťami sa stretávajú nielen na pracovných pohovoroch, ale aj priamo na nemocničnom oddelení.
Najčastejšie ide o znevýhodňovanie podľa veku, pohlavia či rodičovstva spolu s urážlivými poznámkami, ako aj neprimeranou záťažou či odopretím medicínskych výkonov. Deje sa tak najmä na gynekológii a všeobecnej chirurgii a hlavnú rolu zohráva primár či iný nadriadený.

Kristína Visolajská začínala ako lekárka v nemocnici, po materskej dovolenke si založila vlastnú pediatrickú ambulanciu. Popri práci v ambulancii je tiež školiteľkou lekárov v príprave pred atestáciou.
Keď som si pred dvadsaťjeden rokmi hľadala prácu, stretla som sa s tým, že na niektorých oddeleniach radšej uprednostnili muža, najmä ak mali v tíme viac žien, i keď môj životopis bol lepší.
Vtedy bola situácia v chirurgických odboroch taká, že ženy tam pracovali len zriedka. V tom čase sa ešte nechodilo po 24-hodinovej službe domov, bežne sa robili tridsaťšestky a na chirurgických sálach bolo treba zostať nadčas, ak si to stav pacienta vyžadoval.
Odpracovať počet hodín za dva a pol mesiaca v rámci jedného mesiaca bolo normou. Preto ani samotné ženy operačné pracovné pozície nevyhľadávali, keďže to bolo extrémne fyzicky náročné. Ja som si vybrala pediatriu.
O týchto prípadoch som počula a myslím si, že sú reálne. Podľa mňa je dôležité, aby pracovný tím bol podľa možnosti pestrý, teda aby v ňom boli nielen muži a ženy, ale mal aj rôznu vekovú štruktúru.
Považujem za nerozumné prijať napríklad päť absolventiek v podobnom veku, ktoré v podobnom čase vypadnú na materskú dovolenku, čo pre zvyšok tímu znamená, že zo 160 odpracovaných hodín náhle stúpnu napríklad na tristo mesačne. Preto sa niekedy môže zdať, že primár uprednostnil muža alebo staršiu ženu namiesto mladej lekárky.
Na druhej strane dnes ženy tvoria šesťdesiat percent všetkých nemocničných lekárov a na lekárskej fakulte študuje skoro osemdesiat percent medičiek. Preto si dnes už ani primári a primárky nemôžu vyberať medzi mužmi a ženami ako voľakedy.
Počas svojej praxe som sa nikdy nestretla s tým, že by sa mi niekto nevenoval alebo ma spochybňoval pre moje pohlavie. Jediné, čo zavážilo, bolo, či mám v hlave vedomosti alebo nie, či mi môžu zveriť aj ťažšiu prácu, ťažšieho pacienta a či robím svoju prácu poctivo.
Zároveň je pravdou, že keď som sa vydala, na oddelení nahlas premýšľali, kedy otehotniem a vypadnem zo služieb, lebo v tej chvíli by moje služby musel zobrať niekto iný. A keďže nás bolo málo, tieto myšlienky boli opodstatnené, lebo nadriadení museli zabezpečiť 24-hodinovú prevádzku a kolegovia museli prebrať moje služby.
Ja som to však nebrala nijako osobne alebo diskriminačne, vedela som sa vcítiť do kolegýň, keďže boli matky a nechceli pracovať extrémne množstvo nadčasov. Preto som s nimi o tom normálne otvorene komunikovala.
Po predposledných výpovediach lekárov Lekárske odborové združenie (LOZ) vybojovalo pre lekárov normálnejší pracovný čas, v niektorých nemocniciach kontinuálny 48-hodinový odpočinok v týždni a možnosť ísť po nočnej službe domov.
Myslím si, že jedným z vedľajších následkov bolo, že dnes vidíme aj v chirurgických disciplínach oveľa viac žien a je to normálne. Predsa v medicíne majú rozhodovať schopnosti a nie fakt, či je niekto ochotný úplne odstaviť svoju rodinu pre prácu so šialeným množstvom nadčasov.
Samozrejme, že väčšina žien to robiť odmietala a bolo to pochopiteľné. Preto som rada, že znormalizovanie počtu odpracovaných hodín takto dopomohlo šikovným mladým chirurgičkám, traumatologičkám, gynekologičkám a ďalším sa presadiť.
Môžem čerpať zo svojich skúseností, ktoré som nadobudla v mladosti, a zároveň zo skúseností, ktoré mám ako školiteľka lekárov dnes.
Ako mladá lekárka som dostala všetky príležitosti na prácu, nemala som pocit, že by som nejaký výkon nemohla spraviť. Vždy som sa na daný výkon teoreticky riadne pripravila a poprosila staršiu kolegyňu o dohľad, aby som ho vykonala správne. V zásade platilo, že keď som prejavila ochotu pomôcť kolegyniam, odbremeniť ich, urobiť niečo navyše, vždy mi ochotne pomohli s novými výkonmi.
-1781901900.jpg)
Kristína Visolajská. Foto: Postoj/Marka Zacková
Dnes sa ako školiteľka snažím postupovať rovnako. Absolútne ma nezaujíma pohlavie, ale zaujíma ma to, či je mladý lekár pripravený, naštudoval si veci, všeobecne sa veľa učí a pozerá si výkony na výučbových videách, prípadne sa príde na zaujímavý výkon pozrieť aj mimo pracovného času.
Faktom je, že som sa stretla opakovane aj s tým, že mladý lekár či lekárka boli nepripravení, chceli, aby som im vedomosti doslova vlievala do hlavy, všetko chceli, ale málo pre to spravili. Na kontrolné otázky nevedeli odpovedať, sebavedomie bolo neadekvátne vedomostiam a praxi.
Treba si uvedomiť, že pacient nie je pokusný králik, ale živý človek s telom a pocitmi, a nepovažujem za normálne, aby niekto na ňom neadekvátne „nacvičoval“. To by sa nepáčilo nikomu z nás, všetci sme predsa aj pacienti.
Mám skúsenosť aj s tým, že najhlasnejšie sa sťažujú na kolegov najmenej šikovní a najmenej usilovní lekári, hoci uznávam, že to neplatí všade.

Považujem za adekvátne, aby mladý lekár, ak nie je dostatočne pripravený, nešiel na atestáciu načas. Lehota prípravy pred atestáciou je „minimálna“ a nie „maximálna“. Preto sa treba vždy zamyslieť, či nadriadený atestáciu predlžuje umelo a neprimerane alebo má na to aj dôvod. Po atestácii totiž lekár robí samostatne, bez kontroly a, opakujem, pracuje so živými ľuďmi.
Niečo vyrieši čas, staršie generácie so starými návykmi vymenia mladšie generácie. Na druhej strane povedzme si rovno, na celom svete máme problém s tým, že na vyšších pozíciách a v takzvaných mužských odboroch výrazne dominujú muži, a je to aj vo veľmi vyspelých demokraciách.
Príčiny sú rôzne a sú celkom dobre opísané. Za najdôležitejšie považujem, aby ženy neboli diskriminované napríklad mužmi, ale aby sa ženy mohli slobodne rozhodnúť na základe svojich schopností, či chcú ísť v rebríčku vyššie alebo aj nie, či si chcú vybrať chirurgický odbor alebo nie. Lebo ženy sa často slobodne rozhodnú, že záujem o vyššie pozície alebo určité odbory jednoducho nemajú.
To, čo sa dá reálne v tejto veci na Slovensku robiť, je mať organizácie, ktoré dokážu pomôcť jednotlivcovi riešiť diskrimináciu i bossing.
Pred desiatimi rokmi som ako vtedajšia zástupkyňa LOZ-u pre mladších lekárov spolu s tímom pomohla zmeniť zákon, podľa ktorého mohli mladé lekárky ísť kontinuálne len na jednu materskú dovolenku a aj to len na dva roky. Pozoruhodné bolo, že tento zákon vymyslela vtedajšia ministerka žena. LOZ sa za tieto lekárky postavil a toto diskriminačné nariadenie bolo zrušené. Treba teda nielen konať preventívne, ale aj vedieť sa v správnej chvíli postaviť za diskriminované lekárky.
.jpg)